Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_37Er-2813-2007.pdf
PDF · 109.59 KB
Case nature
Subarea
37Er/2813/2007
Uznesenie
Okresný súd Košice I v právnej veci vykonania exekúcie v prospech oprávneného: Rěmpo Vega, s.r.o., so sídlom Skopalíkova 2354/47A, Kroměříž, IČO: 25384686, právne zast. Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., Jilemnického 4012/30, 03601 Martin, IČO: 36715352 proti povinnému: W. D., L.. XX.X.XXXX, J. Č. XX, T., o vymoženie uloženej povinnosti 1.165,43 Eur s prísl., trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom: Mgr. Juraj Gallo, zast. náhradníkom: Mgr. Milan Somík, so sídlom Československej armády 1, Martin, pod č. EX 10917/2007, o námietkach oprávneného, takto
rozhodol:
I. Námietky oprávneného proti Upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, vydané súdnym exekútorom dňa 17.3.2020 pod č. EX 10917/2007 z a m i e t a. II. Súd návrh oprávneného zo dňa 23.04.2020 na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z., z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie doručenom súdnemu exekútorovi dňa 28.5.2007 a poverenia na vykonanie exekúcie č. 5802 029991*, vydaného Okresným súdom Košice I dňa 11.9.2007, bol vykonaním predmetnej exekúcie poverený súdny exekútor. Súdny exekútor poverenie na vykonanie exekúcie prevzal dňa 17.9.2007.
2. Dňa 18.5.2020 boli tunajšiemu súdu doručené námietky proti Upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré oprávnený podal v 30 - dňovej zákonnej lehote.
3. Oprávnený odôvodnil námietky proti exekúcii a doplnenie námietok zo dňa 6.5.2020 tým, že v konaní bol dosiahnutý výťažok vo výške 15 € a to priamo na účet oprávneného. Dňa 18.12.2019 bol teda v konaní dosiahnutý výťažok a teda sa exekúcia v zmysle § 2ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z.z. nezastavuje. Oprávnený namietal aj nárok na paušálne trovy s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 4 a § 5 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. s tým, že súdnemu exekútorovi vznikne nárok na náhradu paušálnych trov, len ak oprávnenému zašle upovedomenie o zastavení exekúcie v zákonom stanovenej lehote a zároveň bola exekúcia zapísaná v centrálnom registri exekúcií. Mal tiež za to, že zákon č. 233/2019 Z.z. je protiústavný, pričom súčasne podal podnet exekučnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v zmysle § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a to konkrétne o súlade ustanovení zákona č. 233/2019 Z.z. s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl.47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s veľmi rozsiahlym odôvodnením, pričom konkrétne uviedol všetky rozpory. Podľa jeho názoru predmetný zákon a jeho ustanovenia neprimeraným spôsobom zasahujú do ústavou chránených práv oprávneného, narúšajú právnu istotu a porušujú zákaz retroaktivity.
4. Súdny exekútor vo svojom vyjadrení k námietkam uviedol, že zo všeobecnej aplikačnej praxe exekučných súdov ako aj zo Stanoviska Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 20.12.2019, ktorým vysvetľuje podmienky aj dôvody zastavenia „starých exekúcií“ vyplýva, že vymožených 15 € musí byť v dispozičnej sfére súdneho exekútora: „Dosiahnutým výťažkom v zmysle § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z.z. je potrebné rozumieť plnenie, ktoré bolo poskytnuté súdnemu exekútorovi na základe jeho úkonov bezprostredne smerujúcich k vymoženiu plnenia, t. j. to, čo vymohol súdny exekútor svojou exekučnou činnosťou podľa§ 63 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 v príslušnej starej exekúcii. Presnejšie povedané, dosiahnutým výťažkom je to, čo by podliehalo pravidlám rozdeľovania podľa § 46 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Teda plnenia, ktoré boli poskytnuté povinným alebo tretími osobami, ktoré za zaplatenie dlhu zodpovedajú (ručiteľ, príp. záložný dlžník), mimo exekučného konania (napr. priamo oprávnenému), prípadne plnenia neidentifikované, na tieto účely za dosiahnutý výťažok považovať nemožno. Keďže stará exekúcia sa zastavuje zo zákona, tak oprávnený (resp. exekútor) si nepomôže tým, že „snáď omylom“ pošle exekútorovi 15,- eur. Oprávnený oznámil prijatie plnenia v každom exekučnom konaní dňa 18.02.2019, viď. príloha k námietkam. Podľa oznámenia oprávneného, plnenie bolo uhradené priamo na účet oprávneného a teda v zmysle Stanoviska MS SR zo dňa 20.12.2019, ktorým vysvetľuje podmienky aj dôvody zastavenia „starých exekúcií“ takéto plnenie za dosiahnutý výťažok považovať nemožno. Na základe vyššie uvedeného preto exekútor navrhol, aby exekučný súd námietky ako nedôvodné zamietol.
5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise a zistil, že dňa 17.3.2020 súdny exekútor vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie spolu s výzvou na úhradu trov starej exekúcie č. EX 10917/2007, na základe ktorého upovedomil oprávneného, že došlo k zastaveniu starej exekúcie z dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože uplynula rozhodná doba. Zároveň oprávneného vyzval aby do 60 dní od ukončenia exekučného konania zaplatil trovy starej exekúcie vo výške 42,00 Eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov 35,00 Eur a dane z pridanej hodnoty vo výške 7,00 Eur na účet exekútora.
6. Podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), tento zákon upravuje postup ukončenia exekučných konaní začatých pred 1. aprílom 2017 a vedených podľa predpisov účinných do 31. marca 2017 (ďalej len "exekučné konanie") a osobitosti postupu pri podaní opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (ďalej len "opätovný návrh").
7. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK, stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2.
8. Podľa ust. § 3 ods. 1 ZoUNEK, rozhodnou dobou je doba piatich rokov. Rozhodná doba plynie odo dňa doručenia prvotného poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (ďalej len "exekútor"), ak § 4 neustanovuje inak; na zmenu exekútora sa neprihliada.
9. Podľa ust. § 3 ods. 2 ZoUNEK, ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie.
10. Podľa ust. § 5 ods. 1 ZoUNEK, ak sa stará exekúcia zastavila, exekútor vyhotoví upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktorého vzor zverejní Slovenská komora exekútorov po dohode s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") na svojom webovom sídle v strojovo čitateľnom elektronickom formáte.
11. Podľa § 5 ods. 2 ZoUNEK, upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje a) označenie oprávneného a povinného, b) spisovú značku exekútora a spisovú značku súdu, c) dátum doručenia prvotného poverenia na vykonanie starej exekúcie exekútorovi, d) zákonné ustanovenie, podľa ktorého došlo k zastaveniu starej exekúcie, slovné vyjadrenie dôvodu zastavenia starej exekúcie a stručný opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, e) výšku vymoženej pohľadávky oprávneného a výšku vymožených trov oprávneného, f) výšku vymožených trov exekútora v členení na odmenu exekútora, náhradu hotových výdavkov, náhradu za stratu času a daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty; ustanovenia o konečnom vyúčtovaní sa nepoužijú, g) výzvu na úhradu paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknutých v súvislosti so zastavením starej exekúcie
podľa tohto zákona (ďalej len "paušálne trovy"), ak exekútor paušálne trovy uplatňuje, h) poučenie oprávneného o možnosti a o lehote na podanie námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a poučenie o vykonateľnosti podľa § 6 ods. 3.
12. Podľa ust. § 6 ods. 1 ZoUNEK, trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu.6) Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
13. Podľa ust. § 6 ods. 2 ZoUNEK, paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
14. Podľa ust. § 6 ods. 3 ZoUNEK, Upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom. Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyžaduje.
15. Podľa ust. § 6 ods. 4 ZoUNEK, exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak a) oprávnenému zaslal upovedomenie o zastavení exekúcie po uplynutí lehoty podľa § 5 ods. 3 alebo b) ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií.7)
16. Podľa ust. § 7 ods. 1 ZoUNEK, proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré bolo vydané v rozpore s týmto zákonom, môže oprávnený podať do 30 dní od jeho doručenia u exekútora námietky. Námietky proti paušálnym trovám nie sú prípustné.
17. Podľa § 7 ods. 2 ZoUNEK, námietky spolu s upovedomením o zastavení starej exekúcie predloží exekútor do 30 dní súdu. Ak námietky neboli podané, exekútor do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie námietok doručí súdu upovedomenie o zastavení starej exekúcie.
18. Podľa ust. § 7 ods. 3 ZoUNEK, súd dôvodným námietkam vyhovie tak, že uznesením upovedomenie o zastavení starej exekúcie zruší. Oneskorené alebo neprípustné námietky súd uznesením odmietne. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Rozhodnutie o námietkach súd doručí oprávnenému a exekútorovi.
19. Podľa § 10 ods. 2 ZoUNEK, podľa § 7 ods. 3 a § 8 ods. 2 koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť.
20. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
21. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
22. Zákon 233/2019 Z.z. upravuje niektoré dôvody na zastavenie starej exekúcie (§ 2 ods. 1) zo zákona, t.j. priznáva niektorým skutkovým okolnostiam odôvodňujúcim zastavenie starej exekúcie účinky priamo zákon. Vznik takejto relevantnej okolnosti je dôvodom pre zastavenie starej exekúcie, ktorá sa zastavuje priamo vznikom tejto okolnosti (t.j. v okamihu vzniku tejto skutočnosti sa stará exekúcia zastavuje) a preto akýkoľvek návrh, či už hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, nemôže mať vplyv na vedenie takéhoto „zastaveného“ exekučného konania. Súd názor oprávneného nezdieľa, a preto v zmysle §162 ods. 1 písm. b) CSP nebude podávať návrh na začatie konania na Ústavný súd SR o súlade právnych predpisov, pretože toto ustanovenie dáva súdu možnosť, ak súd pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom, alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konanie, nie ak k takémuto záveru dospeje
účastník konania. Napadnutý zákon č. 233/2019 Z.z. podľa názoru súdu nie je dokonalým zákonom a vytvára viaceré výkladové problémy, avšak jeho účel odbremenenia všeobecných súdov od exekučnej agendy je zrejmý a ten tento zákon jednoznačne napĺňa. Ak je oprávnený presvedčený o reálnej vymožiteľnosti svojej pohľadávky, tak o túto neprichádza, len sa presunie na vecne príslušný súd. Na všeobecných súdoch sa tak postupne vytvorí väčší priestor (materiálny aj personálny) na riešenie iných druhov agendy, čím sa potenciálne zrýchli súdne konanie ako také. Toto bola základná predstava zákonodarcu pri prijímaní predmetného zákona a s touto sa zároveň exekučný súd v plnom rozsahu stotožňuje. Vo svojom rozhodnutí č. III. ÚS 36/2019 Ústavný súd SR konštatoval, že uznesenie o prerušení konania je rozhodnutím procesnej povahy, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Aj z toho dôvodu takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd(napr. II. ÚS 67/2017, III. ÚS 63/2018). Navyše obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania. Z tohto dôvodu súd nevidí dôvod na podávanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavný súd Slovenskej republiky a to najmä vychádzajúc z vyššie spomínaných skutočností a na okolnosť, že konanie je ex lege v zmysle zákona č. 233/2019 Z.z. zastavené. Súd taktiež odkazuje na aktuálne rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 220/2020, I. ÚS 221/2020, IV. ÚS 239/2020, III. ÚS237/2020, II. ÚS 241/2020. Ústavný súd SR skonštatoval, že napadnuté upovedomenia o zastavení starej exekúcie vydané podľa zákona č. 233/2019 Z.z. sú ústavne udržateľné.
23. Zákonom č. 233/2019 Z. z. sa oproti Exekučnému poriadku dopĺňajú dôvody na zastavenie exekúcie, pričom za splnenia zákonných podmienok sú staré exekúcie zastavené zo zákona. Od účinnosti Exekučného poriadku až doposiaľ bol tento mnohokrát novelizovaný a postupne boli dopĺňané, resp. menené dôvody zastavenia exekúcií až do dnešnej podoby a dôvody zastavenia exekúcií napokon vyplývali a vyplývajú aj z iných zákonov a v určitom období sa exekúcie za splnenia zákonných podmienok zastavovali nie rozhodnutím súdu ale zo zákona. Rovnako tak zo zákona sú zastavované staré exekúcie, pričom tieto definoval zákonodarca a určil podmienky. Tieto sú jasné, zrozumiteľné a súd sa nestotožňuje s názorom, že je tu rozpor s Ústavou. Zákon v žiadnom prípade nenarúša princíp deľby moci a súd je toho názoru, že po judikovaní pohľadávky v procese jej vymáhania je ukončenie vymáhania (exekúcie) iba otázkou procesného prostriedku jej ukončenia a nejde o zásadnú otázku, ktorá by mala byť zverená do kompetencie súdu. Veď predsa ani o ukončení exekúcie vymožením pohľadávky alebo upustením nerozhoduje súd a neposudzuje, či naozaj boli pre také ukončenie splnené podmienky, ale v takom prípade uvedené procesné úkony vykoná exekútor vrátením poverenia súdu a vyhotovením konečného vyúčtovania exekučného konania (podľa Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017). Spôsob ukončenia exekúcie, či už rozhodnutím súdu, zo zákona alebo postupom exekútora je len otázkou procesného úkonu, ktorý v žiadnom prípade nie je v rozpore s Ústavou. Súd sa nestotožňuje s tým, že zákon by mal byť v rozpore s Ústavom ani z akéhokoľvek iného dôvodu uvedeného oprávneným, pretože zastavenie starej exekúcie nie je prekážkou rozhodnutej veci, oprávnený má stále možnosť podať nový návrh na vykonanie exekúcie a ak súd na základe opätovného návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie, účinky úkonov smerujúcich k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii ostávajú zachované a oprávnený má nárok aj na náhradu súdneho poplatku za nový návrh. Z tohto hľadiska nie je podľa názoru súdu zákon retroaktívnym, nenarúša právnu istotu oprávneného a taktiež neporušuje jeho právo vlastniť majetok. Zákon tak nie je v rozpore s Ústavou a už vôbec nie preto, že podmienky a lehoty na podanie nového návrhu sa môžu javiť ako komplikované. Sú rovnaké pre všetkých oprávnených, ktorí sa tak rozhodnú a rozhodne nie sú nesplniteľné ani pre oprávnených, ktorí vystupujú vo väčšom množstve exekúcií.
24. Pokiaľ podľa zákona oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s podaním nového návrhu s výnimkou súdneho poplatku a pokiaľ oprávnený má nahradiť paušálne trovy, tak takéto ustanovenia tiež nie sú v rozpore s Ústavou a zjavne tam, kde nebolo minimálne po dobu 18 mesiacov nič vymožené, pričom exekútor si svoju prácu urobil a vynaložil vlastné prostriedky na jednotlivé úkony, tak je logické, aby oprávnený znášal takéto trovy tak, ako pri zastavení exekúcie pre nemajetnosť. To, že nemajetnosť neposudzuje súd, ale je stanovená zákonná fikcia za splnenia konkrétnych podmienok, nie je v rozpore s Ústavou, naopak, takéto definovanie starých exekúcií zrelých na zastavenie z dôvodu uplynutia rozhodnej doby je prvkom vnášajúcim do exekúcií právnu istotu, hospodárnosť a zefektívnenie exekučných konaní, pretože za splnenia rovnakých podmienok je zastavená každá jedna exekúcia spĺňajúca stanovené podmienky a eliminuje sa do značnej miery rôzny postup exekútorov a exekučných súdov v obdobných veciach. Pokiaľ ide o paušálne trovy exekúcie, tak vo vzťahu k ním sú námietky neprípustné a pokiaľ oprávnený namieta protiústavnosť aj tých častí zákona, ktoré riešia paušálne
trovy, tak ani s týmto názorom sa súd nestotožňuje, pretože aj doposiaľ boli oprávnení v exekúciách povinní znášať trovy v prípade zastavenia exekúcií pre nemajetnosť povinného, pričom vyhláškou bola stanovená minimálna odmena exekútora, ktorý mal okrem toho nárok na ďalšie náhrady a stanovené paušálne trovy sú primerané a proporcionálne vo vzťahu nárokov a ochrany vlastníckych práv exekútora a oprávneného. Rovnako to platí aj o tom, že v prípade podania nového návrhu na vykonanie exekúcie bude môcť iný exekučný súd znovu posudzovať návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Tu súd zdôrazňuje, že takéto ustanovenie nemôže byť v rozpore s Ústavou, pretože aj v doterajších exekúciách, prebiehajúcich podľa Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, bolo povinnosťou exekučných súdov skúmať exekučný titul pri udelení poverenia, avšak aj v ďalšom priebehu exekúcie bola možnosť a povinnosť súdu ex offo zastaviť exekúciu, ak sa rozhodnutie predložené ako exekučný titul dosiaľ nestalo vykonateľným alebo tu bol iný dôvod, a to aj z hľadiska exekučného titulu, pre ktorý bola exekúcia neprípustná. Konajúci súd nepovažuje zákon za rozporný s Ústavou, a preto nebude za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z. iniciovať konanie pred Ústavným súdom SR. Na základe uvedeného ako nedôvodný súd zamietol návrh oprávneného na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z.
25. Súd na záver zdôrazňuje, že v zmysle diverzifikácie štátnej moci všeobecným súdom neprináleží posudzovať a záväzným spôsobom hodnotiť, resp. posudzovať súlad zákonov a podzákonných právnych predpisov s ústavou. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov sústavou, sústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je jediným prvkov sústavy ústavného súdnictva. Z tohto postavenia Ústavného súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (k tomu pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 47/2013-10 zo dňa 30. januára 2013). V zmysle uvedeného sa tunajší súd domnieva, že všeobecnému súdu neprináleží vo svojich rozhodnutiach podávať výklad týkajúci sa prípadného posúdenia súladu všeobecného právneho predpisu s ústavou. Súlad zákona s Ústavou Slovenskej republiky alebo ústavným zákonom je oprávnený posúdiť len Ústavný súd. Súd je preto povinný, v prípade, ak s prihliadnutím na okolnosti prípadu má za to, že existuje rozpor zákona, rozhodného pre vec vedenú na všeobecnom súde, s Ústavou alebo ústavným zákonom, konanie prerušiť a vec predložiť Ústavnému súdu na rozhodnutie formou návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa súd pri posudzovaní nutnosti obrátiť sa na Ústavný súd za účelom iniciovania konania o súladnosti ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky poohliadol na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu v súvislosti s predmetným zákonom. Súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah Tlačovej správy z neverejného zasadnutia II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. S2/12/2020 publikovanú dňa 01.06.2020, z obsahu ktorej vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane zaoberal ústavnými sťažnosťami podanými v súvislosti s ustanoveniami zákona č. 233/2019 Z. z., pričom rozhodol opakovane totožným spôsobom, a síce tak, že ústavné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené. Hoci v týchto prípadoch nešlo o konanie o súladnosti zákona s Ústavou, ale len o konania o individuálnych ústavných sťažnostiach, už tieto rozhodnutia dávajú jasný náhľad na to, akým spôsobom sa Ústavný súd vyrovnal s novým zákonom č. 233/2019 Z. z. Príkladom je možné uviesť, že v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 234/2020 Ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starej exekúcie v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií, je zjavne neopodstatnená. Rovnako konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľky v súvislosti s námietkou porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na uvedené, súd nemá za to, že by zákon č. 233/2019 Z. z. bol v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky a že by bolo nutné iniciovať konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky za účelom posúdenia jeho súladnosti s Ústavou Slovenskej republiky.
27. Zákonodarca v citovanom zákone výslovne ustanovil, že námietky proti paušálnym trovám prípustné nie sú. To platí rovnako o základe ako aj o výške paušálnych trov. Ak by totiž zákonodarca mal úmysel uzákoniť neprípustnosť námietok len proti výške paušálnych trov alebo len proti nároku na ich náhradu, výslovne by tak ustanovil. V procese ukončenia starých exekúcii ZoUNEK jednoznačne upravuje paušálnu výšku trov exekúcie, subjekt, ktorý je povinný ich zaplatiť a okolnosti, za ktorých exekútorovi paušálna náhrada trov zastavenej starej exekúcie nepatrí. Z uvedeného je preto zrejmé, že následne pre rozhodovanie súdu o námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie je absolútne bez právneho významu, či exekúcia bola zapísaná v centrálnom registri exekúcii, kedy v tomto registri bola zapísaná a či vôbec zapísaná bola.
28. Súd má za to, že z ust. § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z. je zrejmé, že zákonodarca neviazal nepriznanie nároku na náhradu trov konania na včasnú registráciu exekúcie v centrálnom registri exekúcii, ale iba na jej registráciu. Je preto podľa názoru súdu irelevantné, v akej lehote bola exekúcia v registri exekúcii registrovaná.
29. Z ustanovenia § 6 ods. 3 ZoUNEK vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom pričom potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyžaduje. Vzhľadom na to, že podľa § 7 ods. 1 ZoUNEK nie sú námietky proti paušálnym trovám prípustné, a to bez akejkoľvek výnimky, tak v prípade spornosti na ich nárok, určenie či exekútorovi vzniklo resp. nevzniklo právo na paušálne trovy, by posúdenie týchto otázok bolo v plnej miere v kompetencii príslušného exekučného súdu v prípade, ak by na základe vyššie uvedeného exekučného titulu súdny exekútor si uplatnil svoje právo na paušálne trovy.
30. Nad rámec uvedeného súd konštatuje, že samotný Centrálny register exekúcií nedisponuje presným dátumom, kedy bola konkrétna exekúcia skutočne zapísaná. Je z neho možné zistiť iba tú skutočnosť, či exekúcia v ňom zapísaná bola alebo nie. Vzhľadom k tomu, že súd má bezplatný prístup do Centrálneho registra exekúcii, vykonal prieskum a zistil, že predmetná exekúcia vedená pod sp.zn. 37Er/2813/2007 bola v Centrálnom registri exekúcii skutočne zapísaná, o čom svedčí Indikatívna informácia z Centrálneho registra exekúcii.
31. Absencia právnej definície pojmu „výťažok exekúcie“ spôsobuje v praxi výkladové problémy. Podľa názoru Ministerstva spravodlivosti SR, výťažkom exekúcie podľa § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019Z.z. je potrebné rozumieť plnenie, ktoré bolo poskytnuté súdnemu exekútorovi na základe jeho úkonov bezprostredne smerujúcich k vymoženiu plnenia, t. j. to, čo súdny exekútor vymohol v príslušnej starej exekúcii svojou exekučnou činnosťou podľa § 63 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Takýto záver nemá oporu nielen v pozitívnoprávnej úprave exekučného konania, ale ani v dôvodovej správe k zákonu č.233/2019 Z.z. Reštriktívny výklad by navyše spod pojmu „výťažok exekúcie“ vylúčil akékoľvek plnenie povinného z vlastnej vôle alebo na základe dohody bez toho, žeby došlo k zrážkam zo mzdy a z iných príjmov, prikázaniu pohľadávky, predaju hnuteľných vecí, cenných papierov, nehnuteľnosti alebo podniku, resp. príkazu na zadržanie vodičského preukazu. Na druhej strane je v súdnej praxi ustálený názor, že od momentu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, sa tento pôsobením súdneho exekútora dostáva pod tlak, v dôsledku ktorého sa môže rozhodnúť splniť svoju pohľadávku ešte pred tým ako súdny exekútor reálne pristúpi k niektorému zo spôsobov vykonania exekúcie. Konanie povinného odôvodňuje záver o tom, že aj takto prijaté plnenie možno označiť za vymožené, a nie dobrovoľné. Žiadne z ustanovení zákona neumožňuje rozdeliť pohľadávku uhradenú v prebiehajúcom exekučnom konaní na časť, ktorá bola oprávnenému uhradená prostredníctvom exekútora a časť, ktorú mu uhradil priamo povinný.
32. V danom prípade oprávnený tvrdí, že povinný dňa 18.12.2019 uhradil priamo na jeho účet sumu 15,- eur. Ako potvrdenie vykonania tejto platby predložil oprávnený tabuľku, kde sú uvedené exekučné konania a prijaté platby v nich. Odhliadnuc od toho, že už tá skutočnosť, že v približne 1012 exekučných konaniach uhradili povinní všade po 15,- eur v rovnaký deň 18.12.2019 (čiže tesne pred účinnosťou zákona č. 233/2019 Z. z.) sa javí ako značne nepravdepodobná, súd uvádza, že táto tabuľka nepreukazuje dostatočným spôsobom vykonanie platby zo strany povinného. Preukázanie vynaloženia platby v danom prípade zaťažuje oprávneného, nakoľko vykonanie platby v čase pred tým, ako malo dôjsť k zákonnému zastaveniu exekúcie uplynutím rozhodnej doby, je v jeho prospech, keďže dosiahnutím výťažku by nedošlo k zastaveniu exekúcie. Preto bolo povinnosťou oprávneného
túto skutočnosť riadne a bezpochybne preukázať. Keďže oprávnený existenciu výťažku nepreukázal, súd má za to, že došlo k zákonnému zastaveniu exekúcie uplynutím rozhodnej doby.
33. Skutočnosť, že v konaní bol dosiahnutý výťažok vo výške 15 € oprávnený preukázal súdu iba predloženou rozsiahlou tabuľkou exekučných konaní, v ktorých v každom bola uhradená suma vo výške 15 €. Právnu úpravu je potrebné rešpektovať a dodržiavať a nie ju obchádzať alebo zneužívať. Súd je toho názoru, že čiastočný výťažok vo výške 15 € podľa § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z.z., musí byť identifikovateľný od povinného, aby to bolo možné skutočne považovať za výťažok, ktorý bol dosiahnutý v konkrétnej exekúcií. Vzhľadom na uvedené, že súd nepovažoval oprávneným oznámenú platbu za výťažok dosiahnutý v tomto exekučnom konaní preto konštatuje, že nenastala absolútna výnimka zo zastavenia starých exekúcií v zmysle § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z.z. Napadnuté upovedomenie o zastavení starej exekúcie je po preskúmaní vydané v súlade so zákonom č. 233/2019 Z.z., exekúcia je riadne zapísaná do centrálneho registra exekúcií, upovedomenie bolo oprávnenému zaslané v zákonom stanovenej lehote, oprávnený nepreukázal rozpor upovedomenia o zastavení starej exekúcie so zákonom č. 233/2019 Z.z., preto námietky oprávneného ako nedôvodné súd zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať sťažnosť do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I v zmysle ust. § 242 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť (ust. § 239 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané (ust. § 240 Civilného sporového poriadku).
V sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha (ust. § 243 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti (ust. § 244 Civilného sporového poriadku).
V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné (ust. § 245 Civilného sporového poriadku).