Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sfk/45/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): S. S., nar. X. Z. XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX H., podnikajúceho pôvodne pod obchodným menom Peter Príbela, miesto podnikania Bazovského 416/14, Nitra, IČO: 43 371 949, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Skuteckého 33, Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101814730/2021 zo dňa 27. septembra 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. -97 zo dňa 4. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

1. Daňový úrad Nitra (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie január 2016 až december 2016, január 2017 až december 2017 a január 2018 až december 2018. O výsledku predmetnej daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 101372725/2020 zo dňa 31. augusta 2020 (ďalej aj „protokol“). Následne na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 100435208/2021 zo dňa 15. marca 2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 8 300,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017.

2. V kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr od dodávateľa spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO s.r.o. (predmet fakturácie bol označený ako údržba prevádzky čerpacej stanice Nitra alebo údržba prevádzky čerpacej stanice Bratislava) a od dodávateľa spoločnosti Salanci - LMS s.r.o. (predmet fakturácie bol označený ako úprava okolia čerpacej stanice Bratislava alebo úprava okolia čerpacej stanice Nitra). Správca dane uviedol, že samotný žalobca sa k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení odmietol vyjadriť. Označení dodávatelia dodanie služieb pre žalobcu priamo popreli. Po doručení protokolu z daňovej kontroly žalobca navrhol doplniť dokazovanie nahliadnutím do kontrolných výkazov dodávateľov. Správca dane návrhy žalobcu akceptoval a nahliadol do kontrolných výkazov deklarovaných dodávateľov. Ani základe doplneného

dokazovania neboli odstránené pochybnosti správcu dane a nebol zabezpečený taký dôkaz, ktorý by relevantne preukazoval, že zo strany označených dodávateľov skutočne došlo k dodaniu deklarovaných služieb. Žalobca si mal uplatniť právo ma odpočítanie dane z faktúr, ktorých vecná opodstatnenosť nebola preukázaná.

3. Správca dane prijal záver, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane v celkovej sume 8.300 eur, čím porušil v nadväznosti na a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101814730/2021 zo dňa 27. septembra 2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) a to tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil.

5. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane o tom, že žalobca nepreukázal, že fakturované služby skutočne dodali deklarovaní dodávatelia, kedy samotní dodávatelia popreli autentickosť faktúr, na podklade ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Žalobca v priebehu dokazovania neuviedol, akým spôsobom nadviazal obchodný vzťah s dodávateľmi, kto bola osoba oprávnená konať za dodávateľa, akým spôsobom boli služby objednávané, v čom konkrétne dodanie služieb spočívalo, aký bol ich časový harmonogram, kto ich vykonal, aké materiálne zabezpečenie si to vyžadovalo, akým spôsobom boli práce odovzdané, ako konkrétne došlo k úhrade faktúr a ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré správca dane požadoval doplniť. Skutočnosť, že sporné faktúry sú zaúčtované u žalobcu a sú uvedené v kontrolných výkazoch dodávateľov (avšak chybne v celkom odlišných sumách), nie je dôkazom o tom, že k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení skutočne došlo. V priebehu dokazovania nebolo preukázané, že tieto doklady boli vystavované na základe reálne uskutočnených zdaniteľných plnení.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Žalobca sa všeobecnou správnou žalobu doručenou na Krajský súd v Nitre domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. V podanej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci [ v účinnom znení (ďalej aj „“)], rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov [ ], zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [ ] a z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej [ ]. Žalobca navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobca zároveň navrhol, aby súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane.

7. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -64 zo dňa 12. augusta 2022 návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol.

8. Podľa o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení výkon súdnictva v predmetnej veci prešiel od 1. júna 2023 z Krajského súdu v Nitre na Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“), ktorý o žalobe rozhodol.

9. Správny súd rozsudkom č. k. -97 zo dňa 4. júla 2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) podľa správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. Správny súd ustálil, že z prvostupňového rozhodnutia správcu dane ako aj z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, a teda, že deklarovaní dodávatelia žalobcu - spoločnosť Salanci - LMS s.r.o. a spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. popreli autentickosť faktúr, na ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane a rovnako popreli vykonanie služieb prostredníctvom týchto faktúr. V danom prípade tak neobstojí námietka žalobcu, že boli skúmané reťazce tak, ako to uvádzal v podanej žalobe. Správny súd zdôraznil,

že správca dane a ani žalovaný neskúmali daňový podvod alebo zneužitie práva, ale výlučne skúmali splnenie hmotnoprávnych podmienok.

11. Správny súd poukázal na to, že ako spoločnosť Salanci - LMS s.r.o., tak aj spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. (resp. ich konatelia), popreli akúkoľvek spoluprácu so žalobcom, popreli vystavenie faktúr, na podklade ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane a dokonca uviedli, že žalobcu vôbec nepoznajú. Na preukázanie opaku, napriek výzve správcu dane na vyjadrenie sa k zistením skutočnostiam, žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy.

12. Správny súd ďalej uviedol, že žalobca bol vo vzťahu k daňovej kontrole pasívny a žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, pričom bol to práve žalobca, ktorý bol povinný v prípade, ak si uplatnil právo na odpočítanie dane, preukázať skutočnosti, ktorými by potvrdil kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Žalobca následne žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti správcu dane, ktoré v rámci daňovej kontroly vyšli najavo. V rámci daňovej kontroly podľa názoru správneho súdu (i) nebola preukázaná existencia zdaniteľného plnenia, kedy deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu a (ii) nebolo preukázané dodanie deklarovaným dodávateľom, kedy deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu a uviedli, že žalobcu ani nepoznajú. Neboli tak kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane.

13. S odkazom na vyššie uvedené je tak podľa správneho súdu nedôvodná námietka žalobcu, že konatelia dodávateľov vedeli, vedieť mohli alebo vedieť mali o priznaniach a kontrolných výkazoch. Dodávatelia výslovne popreli spoluprácu so žalobcom a dodanie služieb, a opak nebol žalobcom preukázaný. Dodávatelia uviedli, že nie sú majiteľmi bankových účtov uvedených na deklarovaných faktúrach. Správny súd súhlasil, že je bežnou praxou, že na faktúre sú pri rôznych úverových produktoch uvedené iné účty, avšak v uvedenom prípade žalobca nijako neobjasnil, kto je skutočným majiteľom bankových účtov a v akom vzťahu je k žalobcovi. Doplnil že, uvedenie účtu a zaplatenie faktúry je formálnou podmienkou, ktorej splnenie však pri nesplnení ďalších hmotnoprávnych podmienok nemá vplyv na nepriznanie práva na odpočítania dane.

14. Námietku žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s odvolacou námietkou, aké konkrétne zákonné ustanovenia žalobca porušil a nevyhodnotil v súlade s Daňovým poriadkom skutočnosť, že licencie účtovného programu, v ktorom boli vystavené faktúry spoločnosti Salanci - LMS, s.r.o. zakúpila fyzická osoba, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca podľa názoru správneho súdu neuviedol, v čom konkrétne došlo k porušeniu jeho práv. Správca dane opisoval skutkový stav, keď konštatoval, že zamestnanci správcu dane nahliadli do spisu a zistili, že vlastníkom licencie k účtovnému programu bol. P. A. Q., ktorý bol účtovníkom spoločnosti Salanci - LMS, s.r.o.. Z uvedeného konštatovania nemožno vyvodiť nič, čo by smerovalo k porušeniu práv žalobcu, nakoľko v tejto časti prvostupňového rozhodnutia nebolo zámerom správcu dane popísať určité pochybenia žalobcu, ale len opísať zistený skutkový stav.

15. Pokiaľ žalobca poukazoval na vybranú judikatúru a prezentoval všeobecné tvrdenia, bez konkrétnej špecifikácie vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, z tejto časti žaloby nebolo podľa správneho súdu zrejmé, v čom konkrétne (teda na základe akých konkrétnych právnych a skutkových dôvodov) žalobca považuje napadnuté rozhodnutia za nezákonné. Správny súd v tomto smere zdôraznil, že žalobný bod musí mať určitú mieru konkretizácie, aby mohol vôbec pristúpiť k súdnemu prieskumu.

16. Správny súd uzavrel, že správca dane ako aj žalovaný svoje rozhodnutie založili na riadne zistenom skutkovom stave a vec po právnej stránke správne vyhodnotili, aplikovali príslušné zákonné ustanovenia a rozhodnutie dostatočne odôvodnili. Žalovaný sa dostatočne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu. Správny súd vyslovil, že nemôže konštatovať, že by správca dane akýmkoľvek neprípustným spôsobom zaťažoval žalobcu preukazovaním takých skutočností, na ktoré by nemal dosah.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

17. Proti rozsudku správneho súdu č. k. -97 zo dňa 4. júla 2024 podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa , a , v ktorej navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu

súdu na ďalšie konanie, eventuálne, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

18. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti rekapituloval svoju žalobnú argumentáciu, v zmysle ktorej namietal, že žalovaný neprihliadal na jeho námietku nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a ďalej rozporoval tvrdenie žalovaného ohľadom neunesenia dôkazného bremena zo strany sťažovateľa.

19. Ďalej namietal, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, pričom v tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-610/19 vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft.

20. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku namietal, že správny súd neuviedol, ktorú hmotnoprávnu podmienku pre odpočet DPH sťažovateľ nepreukázal. Rovnako podľa jeho názoru neobstojí popieranie plnení zo strany dodávateľov, keďže z administratívneho konania je zrejmé, že plnenia existovali, boli zaúčtované a uvedené v daňových priznaniach a kontrolných výkazoch dodávateľov, žalovaný však na kontrolné výkazy neprihliadal. Sťažovateľ mal za to, že tento dôkaz by podporne preukazoval existenciu dodaných zdaniteľných plnení. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. júla 2022 ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. júna 2022.

21. Sťažovateľ ďalej namietal, že pokiaľ dokazovanie nesplnenia hmotnoprávnych podmienok smerovalo k dodávateľovi, keď tento poprel zdaniteľné plnenia, mohol správca dane odmietnuť právo na odpočet DPH len pri preukázaní jeho účasti na obchodnom reťazci, ktorým bol poznačený daňovým podvodom. Porušenia zákona, ktoré vo svojich rozhodnutiach konštatovali prvostupňový orgán a žalovaný, predstavujú podľa sťažovateľa len nenaplnenie formálnych podmienok, ktoré nemôžu byť dôvodom na zamietnutia nároku na odpočet DPH. Uviedol, že to, že si dodávatelia neplnili svoje povinnosti a že v reťazci vznikli nezrovnalosti, nie je možné v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe považovať za dôvod oprávňujúci správcu dane zamietať nárok na odpočet dane. Podľa názoru sťažovateľa žalovaný v konaní nepostupoval v súlade s uvádzanou judikatúrou a nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by vyvracal dobrú vieru sťažovateľa v tomto smere, v dôsledku čoho nesprávne vec právne posúdil. Toto nesprávne právne posúdenie si bez hlbšieho skúmania osvojil aj správny súd, v dôsledku čoho rozhodnutie správneho súdu sťažovateľ považoval za nedostatočne odôvodnené, zmätočné a nepreskúmateľné.

22. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.

IV. Právne názory kasačného súdu

23. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas ( v znení účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou ( ), je prípustná ( ) a má predpísané náležitosti ( a ), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom [, a ] spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa v spojení s .

24. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

25. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

26. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

27. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

28. Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

29. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

30. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnené iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

31. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

32. Podľa : „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“

33. Kasačný súd pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti zistil, že sa už v obdobnej veci totožného žalobcu ako sťažovateľa a žalovaného, vo vzťahu k obdobným rozhodnutiam správcu dane, žalovaného a správneho súdu, ktoré boli založené na rovnakom skutkovom a právnom posúdení (posudzovanie zdaniteľných obchodov sťažovateľa v rámci predmetnej daňovej kontroly s deklarovanými dodávateľmi spoločnosťou AUTOSERVIS QUATRO s.r.o. a spoločnosťou Salanci - LMS s.r.o.), vychádzajúc zo záverov tej istej daňovej kontroly, i keď vo vzťahu k odlišnému zdaňovaciemu obdobiu, posudzujúc takmer identicky koncipované kasačné sťažnosti žalobcu ako sťažovateľa, zaoberal rovnakou právnou otázkou napr. v rozhodnutiach sp. zn. zo dňa 22. januára 2025 (zdaňovacie obdobie február 2018), sp. zn. zo dňa 10. februára 2025 (zdaňovacie obdobie marec 2018), sp. zn. zo dňa 30. januára 2025 (zdaňovacie obdobie september 2018), sp. zn. zo dňa 22. mája 2025 (zdaňovacie obdobie marec 2017), sp. zn. zo dňa 21. mája 2025 (zdaňovacie obdobie február 2017) alebo tiež sp. zn. zo dňa 21. mája 2025 (zdaňovacie obdobie október 2018), na základe ktorých konajúci kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa (žalobcu) zamietol ako nedôvodnú. Kasačný súd preto postupom podľa poukazuje na rozhodnutie sp. zn. zo dňa 22. januára 2025, v ktorom konajúci kasačný súd k argumentácii sťažovateľa uviedol nasledovné:

„55. Kasačný súd konštatuje, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, ktorý aj samotný správny súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa.

56. Pre účely a je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.

Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

57. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

58. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu dospel Najvyšší správny súd Slovenskej republiky k záveru, že správny súd vec správne právne posúdil, keď rozhodnutie žalovaného považoval za zákonné. Jeho závery sú v súlade tak so zmyslom a účelom relevantných právnych noriem vťahujúcich sa na prejednávanú vec, ako aj s ustálenou rozhodovacou praxou súdov.

59. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje). Ak platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane, je nevyhnutné, aby zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované predloženými faktúrami, teda nielen že tovar musí byť reálne dodaný, ale zároveň musí byť preukázané, že ho dodal dodávateľ uvedený na faktúre.

60. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľa Najvyšší správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodaná (, ), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH.

61. Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za? následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a?splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).?? Zdaniteľná osoba je povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C- 281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34).

62. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti a bol riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ; obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).

63. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením faktúr vzťahujúcich sa k sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď sťažovateľ okrem faktúr nepredložil žiadny dôkaz o tom, že deklarované obchody boli skutočne realizované tak ako tvrdil sťažovateľ.

64. V danej veci bolo sporným už splnenie druhej podmienky na odpočítanie dane, t. j. že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (materiálna existencia plnenia). Správcom dane bolo po rozsiahlom vykonanom dokazovaní spochybnené, že predmet plnenia (služby) od deklarovaných dodávateľov boli sťažovateľovi reálne dodané. Toto spochybnenie pritom bolo konštatované už v Oboznámení so skutočnosťami zistenými v rámci výkonu daňovej kontroly zo dňa 22.07.2020, v ktorom bol sťažovateľ s poukazom na § 46 ods. 5 Daňového poriadku informovaný o skutočnostiach zistených pri výkone daňovej kontroly. V uvedenom oboznámení boli daňovými orgánmi uvedené konkrétne pochybnosti, ktoré mali nasvedčovať tomu, že žiadne služby neboli sťažovateľovi ako daňovému subjektu dodané. Obdobne aj v protokole z daňovej kontroly správca dane okrem iného konštatoval, že po rozsiahlom dokazovaní, ktorým preveroval sťažovateľom deklarované dodanie služieb nebolo preukázané dodanie služieb, z čoho vyvodzoval nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle a až . Kasačný súd zároveň pripomína, že dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane leží primárne na daňovom subjekte.

65. Kasačný súd zároveň poukazuje aj na povahu fakturovaného plnenia, kedy išlo o údržbu prevádzky čerpacích staníc a úprava okolia (BA a NR), kde bežne subjekty disponujú dokumentami preukazujúcimi uskutočnenie služieb, napríklad dodacími listami alebo súpismi vykonaných prác či zápismi z kontrolných dní. Na základe vykonaného dokazovania sa dodanie sporných služieb sťažovateľovi od dodávateľov nebolo preukázané. Podstatná je pritom tá skutočnosť, že sám sťažovateľ nevedel správcovi dane predložiť žiadne relevantné dôkazy, ktoré by hodnoverne preukázali realizáciu deklarovaného obchodu.

66. Najvyšší správny súd sa plne stotožnil so závermi správneho súdu o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia, teda, že dodanie predmetných služieb dodávateľmi nebolo uskutočnené tak, ako to sťažovateľ deklaroval predloženými faktúrami. Práve naopak, sťažovateľ, ako už bolo uvedené, v priebehu daňovej kontroly správcovi dane nepredložil žiadne dôkazy o uskutočnení prác deklarovaným dodávateľom alebo iným platiteľom dane, pričom aj samotné účtovné doklady k výkonu daňovej kontroly správca dane prevzal od Kriminálneho úradu finančnej správy (zápisnica o vykonaní úkonu č. 102353631/2019 zo dňa 14.10.2019). Správca dane v priebehu daňovej kontroly (ako už bolo uvedené vyššie) sťažovateľa opakovane oboznamoval so zistenými skutočnosťami, vyzýval ho na doplnenie a objasnenie skutočností či predloženie dôkazov, pričom mu dal dostatočný časový priestor na preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľ však v priebehu kontroly nespolupracoval, odmietol vypovedať pri ústnom pojednávaní, na výzvy správcu dane nereagoval a na výsluchy svedkov, o ktorých bol riadne oboznámený sa nedostavil, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné na svoju obhajobu. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno bolo na sťažovateľovi, aby preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný súd preto považuje tieto námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd) prinajmenšom za účelové a zavádzajúce. Sťažovateľ sa vyjadril iba ku protokolu z daňovej kontroly, no v ňom navrhol vyhodnotiť ako dôkaz kontrolné výkazy dodávateľov, ktoré však ako aj správca dane správne podotkol, nepredstavujú dôkaz o skutočnom poskytnutí služieb. Kasačný súd preto opakovane konštatuje, že sťažovateľovi sa tak v priebehu konania nepodarilo žiadny relevantným spôsobom preukázať existenciu samotného tovaru, t. j. materiálnu podmienku na priznanie práva na odpočet DPH.

67. Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že samotní dodávatelia predmetné faktúry nevystavili, pečiatka a podpis na faktúrach im nepatrili a taktiež popreli akúkoľvek spoluprácu so sťažovateľom. Konateľ za spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. sa dokonca vyjadril, že sa fakturovanou činnosťou nezaoberá, sťažovateľa nepozná a číslo účtu na faktúrach (ktoré boli okrem iného vystavované v inom programe ako daná spoločnosť používala) spoločnosti taktiež nepatrí. V kontrolných výkazoch síce boli zaevidované faktúry pre sťažovateľa, no nezhodovali sa na nich ani len sumy základu dane a DPH so sumami uvedenými na faktúrach predložených sťažovateľom.

Uvedené platí aj pri dodávateľovi Salanci - LMS, s.r.o., ktorý rovnako poprel akúkoľvek spoluprácu so sťažovateľom, pričom podotkol, že čísla faktúr (ktoré boli rovnako vyhotovené v inom programe ako spoločnosť používa) predložené sťažovateľom sa nezhodovali ani s číselným radom faktúr, ktoré spoločnosť používa. Obaja konatelia uvedených spoločností uviedli, že účtovníctvo v ich spoločnostiach viedol A. Q., ktorý však odmietol vo veci vypovedať. So všetkými uvedenými skutočnosťami sa správca dane ako aj žalovaný riadne vysporiadali a dôkazy riadne vyhodnotili. Z vyššie uvedených dôvodov je nedôvodná aj námietka sťažovateľa ohľadne nevyhodnotenia kontrolných výkazov dodávateľov, pričom nie je možné v prejednávanej veci ani aplikovať rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. zo dňa 22.07.2022, na ktoré sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazoval. (pozn. konajúceho kasačného súdu - Je pritom zrejmé aj z tejto judikatúry, že kontrolný výkaz dodávateľa sám o sebe nie je spôsobilý potvrdiť uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného obchodu, a teda aj naplnenie hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH.).

68. So všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami bol sťažovateľ riadne oboznámený, no nijakým spôsobom sa nepokúsil tieto pochybnosti a zistenia správcu dane objasniť, doplniť, prípadne predložiť riadne dokumenty so všetkými stanovenými náležitosťami, ktoré by bez pochybností jasne preukazovali plnenia sťažovateľom deklarované. Správca dane mal právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť sťažovateľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

69. Kasačný súd nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru alebo dodanie služieb bolo správcom dane spochybnené, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, príp. inou zdaniteľnou osobou (iným platiteľom dane). Pokiaľ teda nie sú splnené ani hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, daňový podvod sa nepreukazuje. Sťažnostné body vo vzťahu k dôkaznému bremenu sťažovateľa, k splneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane sťažovateľom a k posúdeniu veci ako daňového podvodu sú preto nedôvodné.

70. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (), že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

71. Kasačný súd záverom dodáva, že sťažovateľ nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - konkrétne materiálnu existenciu plnenia, t. j. dodanie služby. Kasačný súd pritom opakovane zdôrazňuje, že podmienky uvedené v a nasl. (odpočítanie dane) sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby

platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.

72. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust. v nadväznosti na citované ust. , . V danom prípade na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je postačujúce len ústne potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo tak možné súhlasiť ani s opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány alebo správny súd v tomto smere už nevysporiadali.“

34. Kasačný súd sa v tejto veci s vyššie uvedenými právnymi závermi stotožňuje, považuje ich za správne a nezistil dôvody, pre ktoré by sa od nich bolo potrebné odchýliť.

V. Záver

35. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje vo výroku za vecne správny, dostatočne odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa ako nedôvodnú zamietol.

36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania ( v spojení s a ).

37. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.