Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Cdo-193-2022.pdf
PDF · 146.3 KB
Case nature
Area
Subarea
5Cdo/193/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú R. K. D., narodenú X. K. XXXX, bývajúcu u matky a zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, so sídlom v Pezinku, Moyzesova 2, dieťa matky K.. C. N., bývajúcej v N., F. XX, zastúpenej JUDr. Martinom Rohaľ Iľkivom, advokátom v Bratislave, Timravina 9 a otca S. H. D., bývajúceho v J.E., XX I. O. A., U., E., zastúpeného spoločnosťou advocatius, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Palackého 12, IČO: 36 868 752, v mene ktorej koná JUDr. Zdenka Benčíková, konateľka a advokátka, o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5P/183/2019, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2022 sp. zn. 20CoP/216/2020, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie z a m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. júla 2020 č. k. 5P/183/2019-682 rozhodol, že otec je povinný prispievať na výživu maloletej R. K. D. od 4. mája 2008 do 31. augusta 2014 sumou 365 eur mesačne, od 1. septembra 2014 do 31. augusta 2017 sumou 465 eur mesačne a od 1. septembra 2017 sumou 500 eur mesačne, ktorú sumu je otec povinný zasielať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (I. výrok), zročné výživné na maloletú R. K. D. za obdobie od 1. septembra 2017 do 30. júna 2020 vo výške 1190 eur je otec povinný uhradiť jednorazovo do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok), vo zvyšku návrh matky zamietol (III. výrok) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (IV. výrok). 1.1. Pri rozhodovaní o výške výživného posúdil matkou predložené výdavky na maloletú ako nadnesené, a preto ich výšku ustálil na mesačne cca 600 - 730 eur, vychádzajúc z výdavkov uvedených v tabuľke v bode 35. rozsudku (str. č. 25). Matke ponechal rezervu 100 eur, ktorá pokrýva možné nepredpokladané výdavky. Polovica tejto sumy vo výške 365 eur teda zodpovedá určenej výške výživného. Nepriklonil sa k tvrdeniu matky, že výdavky na maloletú sú vo výške cca 1500 eur mesačne, keďže je málo pravdepodobné, že tieto výdavky na dieťa v jej veku sú primerané. Nakoľko maloletá od 1. septembra 2014 navštevuje základnú školu a aj s poukazom na jej vek, záujmovú činnosť, výdavky na stravu, ošatenie a primerané odôvodnené potreby maloletej, zaviazal otca od 1. septembra 2014 do 31. augusta 2017 na plnenie vyživovacej povinnosti na maloletú v sume 465 eur mesačne. 1.2. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrh matky na zvýšenie výživného je čiastočne dôvodný, a preto otca zaviazal na uhrádzanie bežného výživného v sume 500 eur mesačne, aj spätne od 1. septembra 2017, nakoľko vzhľadom na vek, zdravotný stav, záľuby maloletej a dobu, ktorá uplynula od poslednej úpravy výšky výživného považoval túto sumu za primeranú. Pri určovaní výšky výživného sa podrobne oboznámil s príjmom oboch rodičov, s vydokladovanými nákladmi matky na maloletú, ako aj so životnými úrovňami oboch rodičov a vzal do úvahy aj osobnú starostlivosť matky a tiež doteraz uhradené výživné a tvorbu úspor pre maloletú zo strany otca. K výške určeného bežného výživného od 1. septembra 2017, zvýšeného o 35 eur uviedol, že otec je starobný dôchodca, ktorého jediným príjmom je penzia a výnosy z burzy, ktoré dôveryhodne zdokladoval doloženými listinami. V danom prípade nejde o otca, ktorý by sa dobrovoľne vzdal svojej práce za účelom vyhýbania sa vyživovacej povinnosti, ale otec dosiahol vek, v ktorom už od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby sa svojou životnou úrovňou prispôsobil životnej úrovni matky, ktorá je ešte stále v produktívnom veku, aj keď so zdravotným obmedzením, avšak ktorej pracovná činnosť jej umožňuje prácu naďalej vykonávať a ktorá dcére nastavila vysoký životný štandard. Príjem otca mal dostatočne preukázaný a zdôvodnený, pričom vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav a sociálne postavenie od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby platil výživné vychádzajúce z jeho potenciálnych príjmov. Momentálna suma určeného výživného ponecháva priestor na jej prípadné zvyšovanie v nasledujúcich rokoch vzhľadom na objektívne zvyšovanie nákladov a potrieb maloletej súvisiace s vekom alebo napr. nástupom na strednú školu. Súd pristúpil k zvýšeniu bežného výživného v určenej výške aj vzhľadom na skutočnosť, že otcovi v roku 2013 pribudla vyživovacia povinnosť vo vzťahu k maloletému S. O. D., v septembri 2020 mu pribudne ďalšia vyživovacia povinnosť a s poukazom na sobášny list mu pribudla uzatvorením manželstva vyživovacia povinnosť voči manželke. Maloletej nemôže byť na škodu, že otec si založil novú rodinu, v rámci ktorej mu vznikajú nové vyživovacie povinnosti, avšak túto skutočnosť nemohol úplne opomenúť, a preto rozhodol o zvýšení vyživovacej povinnosti otca v primeranej miere. 1.3. Čo sa týka vyčíslených nákladov na maloletú, do úvahy nevzal nákladné dovolenky a nadpriemerný životný štandard matky a maloletej. Maloleté dieťa sa má podieľať na životnej úrovni oboch rodičov, pričom ale skutočnosť, že matke finančne pomáhajú jej rodičia, nemôže byť na škodu otcovi maloletej. Dodal, že výživné na maloleté dieťa nemá uspokojovať jeho potreby iba v oblasti odôvodnených hmotných potrieb (napr. strava, ošatenie, jedlo alebo obuv), ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre zdravý vývoj a rozvoj maloletého dieťaťa, pričom ale odôvodnenosť takýchto potrieb treba vždy spravodlivo vyvážiť schopnosťami a možnosťami rodičov maloletého dieťaťa. 1.4. Súd prvej inštancie čiastočne návrh matky zamietol, nakoľko nepovažoval za splnené podmienky na tvorbu úspor maloletej. Otec preukázateľne vyplatil všetky svoje podlžnosti voči maloletej a má ošetrenú situáciu v prípade úmrtia - maloletej sa bude vyplácať určitá renta. Poukázal na skutočnosť, že otec je starobným dôchodcom a má ešte ďalšie vyživovacie povinnosti, a preto neexistuje priestor, aby vytváral maloletej úspory v sume požadovanej matkou. 1.5. Maloletej priznal zročné výživné od 1. septembra 2017 do 30. júna 2020 v sume 1190 eur, ktoré zaviazal otca zaplatiť jednorazovo spolu s bežným výživným. Nakoľko medzi pôvodne určeným výživným, ktoré otec pravidelne uhrádzal a priznaným výživným od 1. septembra 2017 došlo k zvýšeniu sumy výživného o 35 eur, pri výpočte zročného výživného vychádzal z tejto sumy rozdielu, a teda za obdobie od 1. septembra 2014 do 31. mája 2015 otcovi vzniklo zročné výživné v sume 1190 eur (34 mesiacov x 35 eur). Vzhľadom na sumu zročného výživného a spotrebný charakter výživného zaviazal otca uhradiť zročné výživné jednorazovo do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 1.6. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“).
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie matky rozsudkom z 27. apríla 2022 sp. zn. 20CoP/216/2020 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že otec je povinný prispievať na výživu maloletej R. K. D. od 4. mája 2008 do 31. augusta 2011 sumou 450 eur mesačne, od 1. septembra 2011 do 31. augusta 2014 sumou 500 eur mesačne, od 1. septembra 2014 do 31. augusta 2017 sumou 600,- eur mesačne, od 1. septembra 2017 do 28. februára 2022 sumou 650 eur mesačne, od 1. marca 2022 sumou 750 eur mesačne, ktorú sumu je otec povinný zasielať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (I. výrok), uložil otcovi povinnosť uhradiť zročné výživné na maloletú R. K. D. za obdobie od 4. mája 2008 do 30. apríla 2022 vo výške 21.709,03 eur jednorazovo do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám matky maloletej (II. výrok), vo zvyšku návrh matky zamietol (III. výrok) a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania (IV. výrok). 2.1. Odvolací súd dospel po prejednaní veci k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. Na pojednávaní dňa 2. februára a dňa 27. apríla 2022 zopakoval dokazovanie oboznámením listín spisu a súčasne doplnil dokazovanie za účelom ozrejmenia skutočného stavu veci. Napriek nerealizovaniu dôkazu - zabezpečenia daňových priznaní otca bolo potrebné zohľadniť, že otec doložil doklady o svojich príjmoch z dôchodku a taktiež dokladoval výnosy z akcií, resp. z cenných papierov. Z uvedených dôvodov odvolací súd ustálil, že vo vzťahu k otcovi nie je potrebné uplatniť fikciu príjmu [§ 63 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] a pri určovaní výšky výživného vychádzal zo všetkých zdokladovaných príjmov otca. 2.2. K námietke, že súd prvej inštancie v rozpore s predloženými dôkazmi ustálil výdavky na maloletú vo výške 600 až 730 eur a nie 1000 eur uviedol, že matka v rámci konania nevyčíslila výdavky primerane rastúco s vekom dieťaťa, ale rôzne, jeden rok nižšie, jeden rok vyššie. Výdavky na maloleté dieťa vo veku 2 rokov vyčíslené matkou vo výške 871 eur považoval za nadhodnotené aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov. Ako nedôvodný vyhodnotil odvolací argument, že súdy neuznaním výdavkov matky na maloletú vo výške 1.000 eur mesačne porušili právo maloletej na vzdelanie, a tým spôsobili aj diskrimináciu v zmysle čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), keďže maloletá má rovnaké právo na vzdelávanie ako jej súrodenci. Uviedol, že maloletá má ako slovenský štátny občan právo na vzdelanie v slovenskom jazyku na území Slovenskej republiky. Samotná skutočnosť, že maloletá je aj štátnou občiankou Kanady sama o sebe nespôsobuje to, že maloletej automaticky vzniká nárok na štúdium v anglickom jazyku na území Slovenskej republiky. Ak matka prihlásila maloletú na súkromnú anglickú školu na území Slovenskej republiky bez súhlasu otca a v súvislosti s týmto vzdelávaním vznikli vysoké výdavky (cca 1040 eur mesačne), uvedené bez ďalšieho neznamená, že daný výdavok na štúdium je nutné považovať za oprávnene vynaložený. Odvolací súd však pri určovaní výšky výživného zohľadnil skutočnosť, že otec svojej plnoletej dcére T. umožnil študovať na súkromnej škole v Kanade v rokoch 2009 a 2010, pričom takéto výdavky vo vzťahu k nej nenamietal. Na základe uvedeného zvolil určitý kompromis pri určovaní výšky výživného aj s ohľadom na obdobie, odkedy maloletá nastúpila na súkromnú strednú školu, pričom uvedené zohľadnil práve čiastočne zvýšeným výživným, napriek tomu, že už predtým pri určovaní výšky výživného odvolací súd prihliadol na prechod maloletej na druhý stupeň školskej dochádzky. Zdôraznil, že súdy v tomto konaní postupovali správne, ak neuznali ako oprávnené výdavky matky, ktorá je prekladateľkou a tlmočníčkou o. i. aj z jazyka anglického, za doučovanie anglického jazyka maloletej. Matka doložila do súdneho spisu aj doklady preukazujúce iné výdavky (krmivo pre psa, alkohol, ...), a preto si súd sám ustálil oprávnené výdavky na maloletú tak, aby reálne zodpovedali výdavkom primeraným dieťaťu v tom - ktorom veku. Doplnil, že spor o určenie výživného nie je účtovným sporom a každý prípad treba posudzovať individuálne, nakoľko výdavky na maloleté dieťa sú prísne individualizovaná vec. 2.3. Odvolací súd sa v bode 29. rozsudku zaoberal argumentom matky, podľa ktorého otec uznal, že plnoletej dcére T. dobrovoľne prispieval výživné v sume 1.819,- eur mesačne, hoci mal platiť 450,- eur mesačne, a to v čase, keď študovala na vysokej škole. Skonštatoval, že táto skutočnosť sama o sebe neodôvodňuje určenie vyššieho výživného pre maloletú, napriek tomu, že v roku 2009 a 2010 mal otec vyživovaciu povinnosť aj voči maloletej, ktorá však mala v danom čase 1-2 roky. Túto skutočnosť ale zohľadnil pri určovaní výšky výživného na maloletú, a to od momentu jej prijatia na súkromnú anglickú školu (od 1. marca 2022) práve z dôvodu, že otec súhlasil so štúdiom dcéry T. na súkromnej škole v Kanade, a teda bol povinný podieľať sa na výdavkoch súvisiacich so štúdiom plnoletej dcéry. 2.4. Z vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že otec bol od roku 2008 do roku 2011 zamestnaný ako diplomatický zástupca v J.. K 31. augustu 2011 dosiahol dôchodkový vek a odišiel do dôchodku. V bode 31. rozsudku podrobne uviedol príjmy otca v rokoch 2011 až 2021, do ktorých zahrnul aj výnosy z akcií a cenných papierov. Ďalej zistil, že v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov otec získal za byt vo F. 115.000,- eur, ktoré spotreboval. Uvedené posúdil v neprospech otca, nakoľko mal vysoký disponibilný mesačný príjem a túto sumu mohol investovať a zabezpečiť seba i svoje deti do budúcna. Otec t. č. žije v J., kde platí za nájom bytu cca 1.200,- až 1.300,- eur, ktorý výdavok považoval odvolací súd za nadštandardný. Dôvodil, že otec má rodinu a dve maloleté deti vo F., nepôsobí už ako diplomatický zástupca, ale dobrovoľne žije a uhrádza náklady za nájom bytu v J., pričom k tomuto miestu nemá podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žiadnu väzbu. Otec nevlastní žiadne nehnuteľnosti, žije zo starobného dôchodku a z výnosov z akcií a cenných papierov. Výška vyživovacej povinnosti tak bola určená s prihliadnutím na osobné, zárobkové a majetkové pomery otca, na jeho schopnosti a možnosti, ale aj s prihliadnutím na oprávnené výdavky maloletej. 2.5. V danom prípade určoval súd výživné za obdobie od narodenia maloletej do dovŕšenia jej takmer 14 rokov. Ako medzník odlíšenia výživného ustálil narodenie maloletej a jej existenciu do 3 rokov veku, následne nástup maloletej do škôlky spolu s povinnou predškolskou prípravou (3 až 7 roku veku), nástup maloletej na povinnú školskú dochádzku (7 až 10 rokov veku), nástup maloletej na druhý stupeň povinnej školskej dochádzky, nástup maloletej na súkromnú anglickú školu, nástup otca do dôchodku, ochorenie matky a uznanie jej invalidity, príjem otca a jeho spotrebované finančné prostriedky, zbytočne vynakladané náklady otca, majetok matky a spôsob jej života. V jednotlivých obdobiach, bližšie špecifikovaných v bode 32. rozsudku, potom ustálil výšku výživného na 450 eur, 500 eur, 600 eur a 700 eur mesačne. Uvedené stanovenie výšky vyživovacej povinnosti za jednotlivé obdobia bolo realizované s ohľadnom na narastajúce výdavky maloletej a súčasne s ohľadom na osobné, zárobkové a majetkové pomery rodičov, avšak osobitne povinného rodiča. 2.6. Odvolací súd ďalej zistil, že otec má ku dňu vyhlásenia rozsudku uhradené všetko výživné (bežné aj zaostalé) v zmysle rozhodnutí súdov. Na základe uvedeného vyčíslil zaostalé výživné iba s ohľadom na výšku výživného určeného odvolacím súdom, t. j. za obdobie od 4. mája 2008 do 30. apríla 2022 v celkovej výške 21.709,03 eur (podrobne v bode 33. rozsudku). Toto výživné umožnil otcovi zaplatiť v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, jednorazovo k rukám matky. Za potrebné považoval priznať výživné od narodenia maloletej (od 4. mája 2008) z dôvodu, že návrh na začatie konania bol podaný 20. júna 2008, v podstatne ihneď po skončení šestonedelia. Podľa názoru súdu matka preukázala dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v jej zdravotnom stave, ktorý vznikol v súvislosti s pôrodom a následným šestonedelím. 2.7. Odvolací súd zamietol návrh matky na priznanie výživného vo forme tvorby úspor a to napriek tomu, že matka sa odvolávala na dohodu, v zmysle ktorej sa otec k tvorbe úspor zaviazal. Skutočnosť, že otec sa v rámci predmetnej dohody k tvorbe úspor zaviazal, nepovažoval za relevantnú. S poukazom na § 63 ods. 3 zákona o rodine a zistený skutočný stav veci ustálil, že majetkové pomery otca nie sú dostatočné pre priznanie tvorby úspor. Otec má síce vyšší dôchodok ako osoba poberajúca dôchodkovú dávku na území Slovenskej republiky, avšak má ešte dve ďalšie vyživovacie povinnosti. Dodal, že potreby a výdavky maloletej, ako aj vyššia životnú úroveň otca boli zohľadnené v bežnom výživnom, z ktorého môže matka tvorbu úspor realizovať. 2.8. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v spojení s § 52 CMP, nakoľko považoval za spravodlivé ponechať matke i otcovi znášanie trov konania v ich réžii.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výrokov I. a II. podal otec (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.1. Vo vzťahu k tvrdenej vade podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd postupoval v rozpore so zákazom svojvoľného postupu súdu, pretože rozhodoval na základe skutočností, ktoré nastali v minulosti a ku dňu rozhodovania už nepretrvávali, t. j. porušil procesný princíp vyjadrený v § 217 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri zvýšení výživného postupoval procesne nesprávne a arbitrárne, keď rozhodujúc o výške bežného výživného a jeho zvýšením o 250 eur dôvodil už ukončeným štúdiom iného dieťaťa otca na zahraničnej škole v rokoch 2009/2010. Nevychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol aktuálny a platný v čase rozhodovania, ale o výživnom rozhodoval na základe skutkového stavu z rokov 2009 a 2010. Takýto svojvoľný postup súdu zakladá tiež dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. mája 2014 sp. zn. 2MCdo/10/2013, uznesenie najvyššieho súdu z 25. októbra 2017 sp. zn. 8Cdo/30/2017]. Dovolaním napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne odôvodnenie tohto odklonu podľa § 220 ods. 3 CSP. 3.2. Dovolateľ vidí svojvoľný postup odvolacieho súdu aj v tom smere, že svoje rozhodnutie založil na v konaní nepreukázanej skutočnosti o súkromnom štúdiu dcéry T.. Uviedol, že dcéra T. neštudovala na súkromnej škole, a preto je výrok rozsudku o zvýšení výživného aj na základe tejto skutočnosti arbitrárny, nekorešponduje s vykonaným dokazovaním a nie je zrejmé, akými úvahami sa odvolací súd riadil, pokiaľ ustálil, že dcéra T. študovala na súkromnej škole. 3.3. Dovolateľ tvrdí, že svojvoľný postup súdu tkvie aj vo výklade právnej normy cudzieho štátu ústavne nesúladným spôsobom, v rozpore s čl. 47 ods. 3 ústavy. Odvolací súd sa dostatočne nevysporiadal s podstatnou argumentáciou otca o neexistencii povinnosti predloženia daňových priznaní a prijal právny záver o existencii takejto povinnosti otca bez relevantného výkladu aplikovateľnej právnej normy (§ 217 kanadského zákona o daniach). Tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu zároveň porušuje zásadu rovnosti zbraní, pretože súd sa bez vykonania dokazovania priamo stotožňuje s názorom matky o daňovej povinnosti otca. Pri určovaní výšky výživného tak odvolací súd vychádzal z premisy nadštandardných majetkových pomerov otca, ktoré v konaní neboli žiadnym spôsobom preukázané. Jeho rozhodnutie je preto arbitrárne. 3.4. Svojvoľný postup odvolacieho súdu spočíva aj v tom, že maloletej priznal neprimerane vysoké bežné výživné, ktoré prekračuje jej oprávnené potreby, resp. odôvodnené výdavky, napriek tomu, že konštatoval nedostatočné majetkové pomery otca, ktoré by pokrývali výdavky maloletej nad rámec jej bežných životných potrieb. Výroky I. a II. rozsudku odvolacieho súdu sú tak v rozpore s § 63 ods. 3 v spojení s § 75 ods. 1 zákona o rodine. Odvolací súd pripúšťa vysoké výživné nad rámec odôvodnených potrieb maloletej, ale nevidí priestor na tvorbu úspor vzhľadom na majetkové pomery a príjem otca. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a poskytuje priestor na uspokojovanie potrieb iných osôb žijúcich s maloletou v domácnosti z príspevku, ktorý je určený výhradne pre maloletú a ktorý v celosti hradí otec. Uviedol, že v prípade, ak v budúcnosti dosiahnu odôvodnené potreby maloletej výšku výživného stanovenú súdom k tomuto dňu, potom prichádza do úvahy zvýšenie takéhoto bežného výživného opäť nad rámec odôvodnených potrieb maloletej, čo zakladá nevyhnutný predpoklad judikovania každého jedného rozhodnutia do budúcna ako nezákonného a nepreskúmateľného, prípadne nemožnosť zaviazať otca k tvorbe úspor, nakoľko táto už bude pokrytá zvyškom výživného, ktoré nebude spotrebované ako bežný a odôvodnený výdavok maloletej. 3.5. Vadu zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP podľa dovolateľa zakladá aj neexistencia riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zvýšenie výživného nie je náležite odôvodnené, nakoľko v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k zmene pomerov na strane maloletej odôvodňujúce navýšenie výživného. Postup odvolacieho súdu, ktorý vôbec nezohľadnil náklady otca na bývanie, označil za protiústavný a priamo zasahujúci do práva na rešpektovanie súkromného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 4 k danému dohovoru. Odvolací súd si tiež neurčito ustálil mesačné výdavky na maloletú v rozmedzí od 550 - 950 eur, t. j. v odlišnej sume ako stanovil súd prvej inštancie. Nevykonal dokazovanie ani ohľadom výdavkov maloletej od jej narodenia, teda nemal preukázané, že výdavky na maloletú v čase jej narodenia by boli vyššie než tie, ktoré ustálil súd prvej inštancie. Odôvodnenie zvýšenia výživného odvolacím súdom je zmätočné a nemá právny základ aj preto, že odvolací súd už raz skutočnosť nástupu maloletej na druhý stupeň školy zohľadnil. Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že odvolací súd pri určovaní výživného na maloletú opomenul vziať do úvahy vyživovaciu povinnosť otca k maloletému synovi W.. 3.6. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nedostatočné aj preto, že v ňom absentujú dôvody, z akých zaviazal dovolateľa k úhrade výživného od narodenia maloletej a nie až od momentu podania návrhu na súd. V konaní nebol preukázaný zlý zdravotný stav maloletej po narodení alebo napríklad ani konanie povinného rodiča, ktoré by malo znaky trestného činu, pričom pre priznanie výživného od narodenia musia byť dôvody hodné osobitného zreteľa súdom nevyhnutne zisťované. Šestonedelie a popôrodný stav (rekonvalescencia) každej matky sa podľa názoru dovolateľa nedajú považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Dodal, že matke zaplatil všetky výdavky spojené s pôrodom maloletej, čo konštatoval aj odvolací súd. Rozsudok odvolacieho súdu považuje za arbitrárny, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplývajú také novo zistené skutočnosti, ktoré by preukazovali existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa nevyhnutných pre priznanie výživného už od pôrodu dieťaťa, nie to ešte jeho navýšenie o 100 eur. 3.7. Existencia vady zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP spočíva podľa dovolateľa tiež v porušení práva na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, a to s poukazom na jeho nesúhlas so štúdiom maloletej na súkromnej škole, ktorý odvolací súd pri určovaní výživného nevzal do úvahy. Namietal, že odvolací súd na jednej strane upozornil účastníkov konania, že nebude brať na zreteľ výdavok maloletej za štúdium na súkromnej anglickej strednej škole, nakoľko také štúdium nie je odôvodnené potrebami maloletej a ani majetkovými pomermi rodičov, na druhej strane zdôvodnil zvýšenie výživného práve štúdiom na strednej škole a s tým spojenými výdavkami na maloletú. Napadnutý rozsudok je preto nepredvídateľný, pretože je v rozpore s právnym posúdením súdu skôr predneseným na pojednávaní 2. februára 2022. Nezhoduje sa tiež so zaužívanou súdnou praxou a je nezákonný a svojvoľný, keď v ňom súd priamo konštatuje, že dôvodom na zvýšenie výživného bol nástup maloletej na súkromnú strednú školu. 3.8. Rozsudok odvolacieho súdu je nepredvídateľný aj z tohto dôvodu, že zaväzuje otca k úhrade výživného vo väčšom rozsahu ako ustálila všeobecná rozhodovacia prax súdov, nad rámec jeho priemerných mesačných výdavkov a neprimerane k vyživovacím povinnostiam dovolateľa k ostatným deťom. Dôvodil, že v zmysle zaužívanej súdnej praxe výška výživného môže postihnúť najviac 20 - 30 % príjmu povinného rodiča, čo odvolací súd nerešpektoval. Zdôraznil, že výživným postihnuteľný príjem (20 - 30 %) je potrebné rozdeliť medzi jeho všetky tri maloleté deti, pričom uviedol výpočty, aké maximálne výživné pripadá na jedno dieťa v roku 2020 a v roku 2021. Odvolacím súdom priznaná výška výživného je niekoľkonásobne vyššia, než umožňuje priznať prax všeobecných súdov a toto výživné nie je odôvodnené nepriaznivým zdravotným stavom maloletej ani inými špecifickými potrebami. Ako príklad uviedol v dovolaní vybranú judikatúru v obdobných prípadoch, kedy súdy stanovili nepomerne nižšie výživné. 3.9. Na margo namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP argumentoval, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 15/1966, R 44/1966), pretože nezohľadnil všetky platby a iné nemajetkové plnenia, ktoré otec vynaložil na maloletú nad rámec priznaného bežného výživného, čím ho zaviazal k úhrade časti sumy, ktorú už skôr zaplatil. V dovolaní poukázal konkrétne na sumu 8.709,- eur a sumu 7.205,97 eur, ktoré odvolací súd nezapočítal na vyčíslenú výšku zročného výživného (21.709,03 eur). Dodal, že v zmysle rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je obsahom zisťovania majetkových pomerov povinného rodiča a osobných pomerov maloletého dieťaťa nevyhnutne aj zistenie už vynaložených nákladov v prospech maloletého dieťaťa zo strany povinného rodiča. 3.10. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody otec navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku, a to s poukazom na jeho platby nad rámec bežného výživného, ktoré vynaložil v prospech maloletej minimálne v sume 8.709,- eur a zročný príspevok na tvorbu úspor, na ktorý bol zaviazaný dvojmo od 4. mája 2008 vo výške 7.205,97 eur.
4. Kolízny opatrovník v reakcii na dovolanie uviedol, že pomery otca boli a sú postačujúce na plnenie vyživovacej povinnosti určenej odvolacím súdom. Má za to, že odvolací súd rozhodol vo veci správne a dostatočne preskúmal dôkazový materiál, detailne sa zaoberal ekonomickými a sociálnymi pomermi oboch rodičov. Nie je relevantné porovnávať rozhodnutia v iných konaniach o určenie výživného a nazývať ich „ bežným výživným“, pokiaľ sú pomery práve posudzovaných rodičov diametrálne odlišné. Navrhol, aby dovolací súd dovolaniu nevyhovel.
5. Dovolateľ sa s vyjadrením kolízneho opatrovníka nestotožnil. Odvolací súd podľa jeho názoru nemal preukázané vyššie náklady na maloletú (a to ani s ohľadom na všeobecnú rozhodovaciu prax o výške priemerných mesačných výdavkov na maloleté deti v podobnom veku), než náklady maloletej preukázané počas konania, z ktorého dôvodu pre zvýšenie výživného nie je daný zákonný dôvod. V odvolacom konaní súd nemal preukázanú zmenu pomerov ani na strane matky, pričom na strane dovolateľa bola naopak preukázaná existencia ďalšej vyživovacej povinnosti.
6. Matka navrhla dovolanie aj návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odmietnuť, pretože dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie sú dané. Maloletá mala nárok na podstatne vyššie výživné, najmä keby otec riadne preukázal všetky svoje majetkové pomery. Uviedla, že argumentácia v dovolaní je vykonštruovaná a hlavným dôvodom jeho podania je robenie ďalších obštrukcií zo strany otca.
7. Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa od 1. júla 2016 riadia ustanoveniami CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. CMP v § 76 a § 77 obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak“, ak ide o prípustnosť dovolania v posudzovanej veci; prípustnosť dovolania otca bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.
8. Vo vzťahu k podanému návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia dovolací súd uvádza, že nezistil splnenie predpokladov pre prijatie takéhoto rozhodnutia (§ 444 ods. 1 CSP) a v súlade s jeho ustálenou praxou o tom nevydal samostatné uznesenie.
9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania (otec) zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.
10. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
12. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03].
14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
15. Podľa tvrdení dovolateľa odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že (i) porušil zákaz svojvoľného postupu súdu, (ii) svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, (iii) jeho rozhodnutie je nepredvídateľne. Preskúmaním obsahu spisu však dovolací súd dospel k záveru, že v postupe odvolacieho súdu v spojení s postupom súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľa na jeho procesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania.
16. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ vidí vo svojvoľnom postupe odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval na základe skutočností, ktoré nastali v minulosti a ku dňu rozhodovania už nepretrvávali - konkrétne štúdium plnoletej dcéry T. na súkromnej škole v Kanade (bod 3.1. tohto rozsudku). Dovolací súd má za to, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní nevychádzal zo skutkového stavu z roku 2009 a 2010, čo vyplýva aj z bodov 28. a 29. napadnutého rozsudku. Je zrejmé, že v konaní bola výška vyživovacej povinnosti určená s prihliadnutím na aktuálne osobné, zárobkové a majetkové pomery otca, jeho schopnosti a možnosti, zároveň s ohľadom na oprávnené výdavky maloletej. Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd v posudzovanej veci argumentoval štúdiom plnoletej dcéry T. na súkromnej škole v Kanade len podporne, aby zdôraznil skutočnosť, že otec nebol ochotný podieľať sa na nákladoch, ktoré vznikli so štúdiom jeho druhej dcéry R. na súkromnej škole a s týmto štúdiom nesúhlasil napriek tomu, že v prípade dcéry T. takýto postoj nezaujal.
17. Na uvedené nadväzuje ďalšia (súvisiaca) dovolacia námietka, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na v konaní nepreukázanej skutočnosti o súkromnom štúdiu dcéry T., čo predstavuje svojvoľný postup súdu (bod 3.2. tohto rozsudku). Pre odvolací súd však nebola pri rozhodovaní o výške výživného kľúčová skutočnosť, že dcéra T. študovala na súkromnej škole v Kanade. Dovolací súd k argumentom v predchádzajúcom bode 16. dodáva, že odvolací súd pri zvýšení výživného prihliadol na niekoľko medzníkov života maloletej postupne od jej narodenia do dovŕšenia takmer 14 rokov, s ohľadom na prirodzený rast výdavkov na maloletú a jej odôvodnené potreby. Posledným obdobím maloletej bolo obdobie od 1. marca 2022 do budúcna, pričom odvolací súd v tejto súvislosti zohľadnil nástup maloletej na súkromnú strednú školu, avšak iba v obmedzujúcom rozsahu s poukazom na nesúhlas otca so štúdiom maloletej na tejto škole.
18. Svojvoľný postup súdu videl dovolateľ aj vo výklade právnej normy cudzieho štátu zo strany odvolacieho súdu ústavne nesúladným spôsobom, čo v konečnom dôsledku vyústilo do arbitrárnosti jeho rozsudku (bod 3.3. tohto rozsudku). Uvedená námietka nie je dôvodná, pretože odvolací súd nerealizoval dôkaz - zabezpečenie daňových priznaní otca, pričom matka po ozrejmení komplikovaného procesu dokazovania netrvala na vykonaní tohto dôkazu. Odvolací súd ustálil, že vo vzťahu k otcovi nie je potrebné uplatniť fikciu jeho príjmu (§ 63 ods. 1 zákona o rodine) a pri určovaní výšky výživného vychádzal z dokladov predložených zo strany otca, z ktorých vyplýval jeho príjem z dôchodku a taktiež výnosy z akcií/cenných papierov. Nie je tak pravdou ani tvrdenie otca, že odvolací súd pri určovaní výšky výživného nevychádzal z jeho zdokladovaných príjmov. Odvolací súd v bode 31. rozsudku presne uviedol, na aké príjmy, resp. zárobkové a majetkové pomery dovolateľa pri stanovení výšky výživného prihliadal, pričom všetky relevantné skutočnosti vyplývali z vykonaného dokazovania.
19. Dovolateľ ďalej namietal svojvoľný postup odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že maloletej priznal neprimerane vysoké bežné výživné, ktoré prekračuje jej oprávnené potreby, resp. odôvodnené výdavky (bod 3.4. tohto rozsudku). Ani táto námietka nie je dôvodná, pretože odvolací súd predovšetkým v bode 32. rozsudku riadne uviedol, že pri určovaní výšky výživného na maloletú zohľadnil vek a výdavky maloletej primerané jej veku. Výšku výživného odstupňoval postupne od narodenia maloletej do dovŕšenia jej takmer 14 rokov, s poukazom na prirodzený rast výdavkov na maloletú, pričom si zároveň ustálil niekoľko dôležitých medzníkov života maloletej, ale aj oboch rodičov, ktoré pri stanovení výživného bral do úvahy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sú zrejmé úvahy odvolacieho súdu, resp. jeho myšlienkový postup, ktoré ho viedli k určeniu výživného vo výške uvedenej vo výrokovej časti.
20. V súvislosti s námietkou dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
21. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku pramení podľa tvrdenia dovolateľa z toho, že rozhodol bez preukázania rozhodných skutočností o zmene pomerov na strane maloletej (3.5. tohto rozsudku). Ani táto námietka však nie je relevantná. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Odvolací súd zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom uviedol v rozhodnutí všetky dôvody, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali priznanie výživného v takej výške, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Je nepochybné, že vzal do úvahy na jednej strane osobné, zárobkové a majetkové pomery rodičov, ich schopnosti a možnosti (predovšetkým ale povinného rodiča
- otca) a na strane druhej odôvodnené potreby maloletej, ktoré prirodzene s vekom narastajú. Nakoľko súd určoval výživné za obdobie od narodenia maloletej do dovŕšenia jej takmer 14 rokov, rozdelil toto obdobie na niekoľko úsekov a ďalej prihliadol na nástup otca do dôchodku, ochorenie matky a uznanie jej invalidity, príjem otca a jeho spotrebované finančné prostriedky, zbytočne vynakladané náklady otca, majetok matky a spôsob života matky.
22. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je podľa názoru dovolateľa nedostatočné aj preto, že v ňom absentujú dôvody, z akých zaviazal dovolateľa k úhrade výživného od narodenia maloletej a nie až od momentu podania návrhu na súd (bod 3.6. tohto rozsudku). Daná námietka však nie je dôvodná, pretože odvolací súd vysvetlil potrebu priznať výživné od narodenia maloletej (teda od 4. mája 2008) v bode 33. napadnutého rozsudku. Uviedol, že návrh na začatie konania bol podaný 20. júna 2008 a s prihliadnutím na skutočnosť, že žena po pôrode potrebuje určitý čas na rekonvalescenciu, na čo slúži aj obdobie šestonedelia, zohľadnil tieto skutočnosti a mal za to, že matka podala návrh na začatie konania v zásade ihneď po skončení šestonedelia. Matka preukázala dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v jej zdravotnom stave, ktorý vznikol v súvislosti s pôrodom maloletej a následným šestonedelím. Dovolací súd považuje uvedené vysvetlenie odvolacieho súdu za dostatočné a logické, pričom priznanie výživného od momentu pôrodu nemožno vo vzťahu k dovolateľovi označiť ako nespravodlivé.
23. Dovolateľ ďalej tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepredvídateľný, a teda porušujúci právo dovolateľa na spravodlivý proces, a to s poukazom na jeho nesúhlas so štúdiom maloletej na súkromnej škole, ktorý odvolací súd pri určovaní výživného nevzal v skutočnosti do úvahy (bod 3.7. tohto rozsudku). Dovolací súd považuje danú námietku za neopodstatnenú. Odvolací súd v bode 28. rozsudku poukázal na to, že ak matka prihlásila maloletú na súkromnú anglickú školu na území Slovenskej republiky bez súhlasu otca a v súvislosti s týmto vzdelávaním vznikli vysoké výdavky (cca 1.040 eur mesačne), uvedené bez ďalšieho neznamená, že takýto výdavok na štúdium je nutné považovať za oprávnene vynaložený. Odvolací súd však pri určovaní výšky výživného zohľadnil skutočnosť, že otec svojej plnoletej dcére T. umožnil študovať na súkromnej škole v Kanade v rokoch 2009 a 2010, pričom takéto výdavky vo vzťahu k nej T. nenamietal. Na základe uvedeného zvolil určitý kompromis pri určovaní výšky výživného aj so zreteľom na obdobie, odkedy maloletá R. nastúpila na súkromnú strednú školu, pričom uvedené zohľadnil čiastočne zvýšeným výživným.
24. Nepredvídateľnosť rozsudku odvolacieho súdu zakladá podľa dovolateľa aj skutočnosť, že ho zaväzuje k úhrade výživného vo väčšom rozsahu ako ustálila všeobecná rozhodovacia prax súdov, nad rámec jeho priemerných mesačných výdavkov a neprimerane k vyživovacím povinnostiam dovolateľa k ostatným deťom (bod 3.8. tohto rozsudku). Ani v tomto smere nemožno s dovolacou argumentáciou súhlasiť. Odvolací súd v bodoch 28. a 31. rozsudku podrobne uviedol oprávnené výdavky maloletej a rozobral súčasnú finančnú, resp. majetkovú situáciu otca, ktorú pri stanovení výšky výživného zobral do úvahy. V bode 30. vysvetlil funkciu výživného a uviedol, ktoré aspekty je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti. Medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov platí zásada priamej úmernosti, ktorá je v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. To znamená, že čím je vyššia životná úroveň rodičov, tým je odôvodnené aj rozsiahlejšie uspokojovanie potrieb dieťaťa. Pokiaľ dovolateľ poukazoval na vybranú judikatúru v obdobných prípadoch, kedy súdy stanovili nepomerne nižšie výživné (bod 18.5 dovolania), tak už odvolací súd uviedol, že každý prípad treba posudzovať individuálne, nakoľko výdavky na maloleté dieťa sú prísne individualizovaná vec, s ktorým názorom sa dovolací súd plne stotožňuje.
25. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú námietku dovolateľa, že konanie pred odvolacím súdom bolo zaťažené vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP.
26. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
27. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
28. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.
29. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd uvádza, že toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň sa týmto rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na definíciu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 6. marca 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017, kde sa uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ Podľa judikátu R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.
30. Dovolateľ argumentoval (bod 3.9. tohto rozsudku), že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože nezohľadnil všetky platby a iné nemajetkové plnenia, ktoré dovolateľ vynaložil na maloletú nad rámec priznaného bežného výživného, čím ho zaviazal k úhrade časti sumy, ktorú už skôr zaplatil. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické či teoretické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie. Dovolateľ síce zrozumiteľným spôsobom uviedol v dovolaní konkrétnu právnu otázku, avšak dovolací súd má za to, že takto položenú otázku odvolací súd neriešil a zároveň na jej vyriešení rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo. Dovolací súd poznamenáva, že sama polemika či nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní uplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 432 CSP. Dovolaciemu súdu tak neostávalo nič iné ako konštatovať, že dovolateľ v podanom dovolaní nenastolil právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. a) v spojení s § 432 ods. 2 CSP.
31. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné, nakoľko dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, čo by bolo dôvodom na odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP. Vzhľadom na nedôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ale dovolací súd dovolanie zamietol ako celok (§ 448 CSP).
32. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP.
33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.