Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tdo-16-2023.pdf
PDF · 164.57 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tdo/16/2023
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr. Jany Kostolanskej a JUDr. Dušana Krč - Šeberu na neverejnom zasadnutí konanom 27. septembra 2023 v Bratislave, v trestnej veci obvineného G. W. J. Š. Y. Z. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, o dovolaní obvineného G. W. proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 2. marca 2021, sp. zn. 23To/5/2021, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného G. W. o d m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej tiež „súd I. stupňa") z 20. novembra 2020, sp. zn. 8Tk/2/2020, bol obvinený G. W. uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
- dňa 3. júna 2016 okolo 16.00 hodiny po tom, ako prišiel do rodinného domu č. XXX v obci S., okres C. za susedou J. Y., nar. X. Q. XXXX, ktorú osobne dlhodobo poznal ako dôchodkyňu a osobu vyššieho veku, so žiadosťou o finančnú pôžičku vo výške 20 EUR, ktorú mu odmietla požičať s odôvodnením, že nemá peniaze, následne prešiel do chodby domu, kde mu J. Y. vyčítala, že sú chudáci a nemajú peniaze, a to že vykričí aj vonku, na čo ju obžalovaný na chodbe domu napadol tak, že ju chytil okolo krku, zápasili spolu, presunuli sa do kuchyne, kde sa napili vody, následne J. Y. opätovne začala kričať na obžalovaného, ktorý ju znova napadol, presunuli sa do chodby, kde ju obžalovaný zhodil na zem, ľahol si na ňu a jednou rukou jej stláčal krk a druhou rukou zakrýval ústa, aby nekričala, keď uvidel, že už prestala klásť odpor, za ruky ju odtiahol z chodby do spálne, zatvoril dvere na spálni, na chodbe poutieral handrou krv, následne vchodové dvere domu uzamkol kľúčom, ktorý sa nachádzal vo dverách a ktorý následne zahodil do smetného koša v C., čím J. Y. spôsobil smrť udusením zahrdúsením protrahovaným tlakom a stiskom rukou, resp. rukami veľkou intenzitou na prednú oblasť krku aj s pritlačením o podložku, keď k smrti poškodenej došlo následne po útoku.
Za to súd I. stupňa obvinenému uložil podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov s tým, že podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obvineného zaradil na výkon tohto trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona obvinenému uložil ochranný dohľad na 3 roky. Podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 51 ods. 4 písm. k) Trestného zákona obvinenému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze zamestnať sa počas plynutia ochranného dohľadu alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.
V adhéznom výroku podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenej J. Y. škodu v sume 1 345,54 eur, do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že
súčasne podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku túto poškodenú so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Trenčíne (ďalej tiež ,,odvolací súd") rozsudkom z 2. marca 2021, sp. zn. 23To/5/2021, podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil v rozsudku súdu I. stupňa celý výrok o uloženom treste odňatia slobody a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému pri nezmenenom výroku o vine uložil podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 a § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov s tým, že podľa § 48 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zaradil obvineného na výkon tohto trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, v závere konštatujúc, že výroky o vine, ochrannom dohľade a o náhrade škody zostali týmto zrušením nedotknuté.
* * *
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku, uvádzajúc, že dovolanie smeruje proti výroku o vine a treste.
K dovolacím dôvodom upraveným v § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku formuloval spoločnú argumentáciu (v bode II. dovolania), v rámci ktorej poukázal na ním uplatnenú námietku už v odvolacom konaní ohľadne toho, že na Kriminalistickom a expertíznom ústave Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej tiež „KEÚ") absolvoval v súvislosti s inkriminovaným činom vyšetrenie na polygrafe (detektore lži), pričom výsledok bol, že hovorí pravdu a vraždu poškodenej J. Y. nespáchal.
V napadnutom rozsudku odvolací súd k tejto odvolacej námietke len konštatoval, že toto z obsahu spisového materiálu nevyplýva, a takýto dôkaz napokon ani vykonaný na súde I. stupňa nebol.
Odvolací súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom, keďže v spisovom materiáli (vo vyšetrovacom spise) sa na č. l. 28 nachádza úradný záznam z 11. marca 2020, z ktorého vyplýva, že bol o 6.15 hod. „vyzdvihnutý" operatívnymi pracovníkmi 1. operatívneho oddelenia Odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Trenčín a prevezený do priestorov pracoviska KEÚ za účelom vykonania skúšky psychofyziologického overovania pravdovravnosti, pričom to mal údajne absolvovať „dobrovoľne". Pre úplnosť uvádza, že príslušníci polície mu uviedli, že mu idú odobrať odtlačky prstov a preto dobrovoľne išiel s nimi, t. j. uviedli mu úplne iný úkon, ktorý má absolvovať. Došlo teda k tomu, že príslušníci polície ho nadránom vyzdvihli doma, zavádzali ho k okolnostiam, na účely ktorých mal byť nimi prevezený do Bratislavy a nakoniec podstúpil (bez poučenia o jeho právach) úplne iné vyšetrenie než na aké predtým vyslovil súhlas. Napriek uvedenému sa v spisovom materiáli z neznámych dôvodov nenachádzajú už závery z tohto vyšetrenia na detektore lži, ktoré trvalo takmer 4 hodiny. Ide pritom o kľúčový dôkaz svedčiaci v prospech jeho obhajoby.
Toto vyšetrenie na detektore lži bezprostredne predchádzalo výsluchu, na ktorom sa v pozícii svedka mal priznať k spáchaniu skutku. Celé to bolo na neho pripravené. K údajnej dobrovoľnosti vyšetrenia a dobrovoľnému vyzdvihnutiu a prevezeniu uvádza, že aj samotný prokurátor pri rozhodovaní o väzbe navrhol, aby väzba začala o 06.15 hod., t. j. od prvotného obmedzenia osobnej slobody, zrejme uvedomujúc si nezákonný postup príslušníkov operatívy. Okresný súd Trenčín uznesením z 13. marca 2020, sp. zn. 6Tp/43/2020 určil, že jeho väzba začína dňom 11. marca 2020 o 6.15 hod., teda nie od zadržania, od 13.16 hod. ako to vyplýva zo zápisnice o obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby z 11. marca 2020 (č. l. 29). On ako slobodná osoba, v tom čase svedok, bol v rozpore so zákonom obmedzený na osobnej slobode (nebol zadržaný či obmedzený na osobnej slobode podľa Trestného poriadku ani podľa zákona o Policajnom zbore) a bol pod falošnou zámienkou odberu odtlačkov prstov prevezený príslušníkmi polície na detektor lži, ktorý vyšiel v jeho prospech. Ako už uvádzal pred súdmi nižšieho stupňa, po vyšetrení na detektore lži uvidel, že príslušník polície mal za opaskom služobnú zbraň, pričom mu ňou nehrozil, no urobil z jeho pohľadu zámerne pohyb tak, aby sa uistil, že ju vidí. Vnímal to ako určitú formu zastrašovania, resp. vytvárania psychického nátlaku. Od obmedzenia osobnej slobody uplynulo 6 hodín a následne absolvoval výsluch, na ktorom sa priznal, to povedal po tom, ako absolvoval približne hodinovú cestu do Bratislavy, približne štvorhodinové vyšetrenie na polygrafe a ďalšiu asi 90 - minútovú cestu z Bratislavy do Trenčína. Jeho psychické
rozpoloženie bolo značne naštrbené. Je zhrozený, že orgány činné v trestnom konaní a súdy akceptovali takýto postup, resp. si nevšimli ako prebiehali úvodné úkony. Jeho doznávajúca výpoveď bola sčasti formulovaná príslušníkmi polície, ktorí mu uvádzali ako má vypovedať o podstatných okolnostiach skutku. Na podporu svojich tvrdení poukazuje na to, že bol ešte v čase od 12.23 hod. dňa 11. marca 2020 vypočutý v pozícii svedka - nie podozrivej osoby. Zaujímavosťou je, že tento výsluch už bol realizovaný na kameru, pričom dovtedy nebol zaznamenávaný na kameru a vypovedal viackrát. To podporuje záver, že príslušníci polície už vedeli vopred ako bude vypovedať. Nemal čas si ani privolať napríklad právneho zástupcu, keďže predvolanie mu bolo doručené príslušníkmi operatívy bezprostredne pred výsluchom cestou naspäť z vyšetrenia na detektore lži.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je názoru, že nezákonným spôsobom bol prinútený k priznaniu, bolo porušené zásadným spôsobom aj jeho právo na obhajobu, pričom rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom - všetky ďalšie doznávajúce výpovede vychádzajú z jeho výpovede ako svedka, resp. na to ihneď nadväzujúcej výpovede v pozícii zadržanej podozrivej osoby, pričom kľúčový dôkaz obhajoby nebol vykonaný vôbec, a z neznámych dôvodov sa nenachádzal vo vyšetrovacom spise. Pre úplnosť dodáva, že ďalšie jeho doznávajúce výpovede realizoval aj po rozhovore s jeho obhajcom, ktorý mu stále „radil" sa priznať, pričom opakovane žiadal o zmenu obhajcu, čo vyplýva zo spisového materiálu.
Ďalej uviedol, že v predmetnom rodinnom dome ani na poškodenej sa nenachádzali jeho odtlačky prstov a rovnako tak sa nenašli žiadne stopy po kľačaní a ležaní na poškodenej, pričom v tom čase vážil 120 kilogramov a bolo by tak úplne prirodzené, že takéto stopy by sa našli; avšak nenašli sa, no súdy nižšieho stupňa to odignorovali.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vyjadril názor, že prvostupňový aj odvolací súd nesprávne právne posúdili zistený skutok, čím zásadne ovplyvnili jeho postavenie ako odsúdeného.
Je jeho právom zmeniť výpoveď, resp. odvolať svoju predchádzajúcu doznávajúcu výpoveď. To znamená, že súd nemal len nekriticky prihliadať na to, že sa pôvodne priznal, ale mal prihliadať na jeho výpoveď, v ktorej priznanie odvolal a vypovedal, že skutok nespáchal. Táto výpoveď na hlavnom pojednávaní mala byť smerodajná pre rozhodnutie súdu a túto mal zohľadňovať pri rozhodovaní. Je preto názoru, že mal byť oslobodený spod obžaloby, pretože ostatné dôkazy nepreukazovali, bez akýchkoľvek relevantných pochybností, že skutok spáchal on.
Napriek uvedenému, alternatívne - za predpokladu, že sa dovolací súd nestotožní s jeho argumentáciou v predošlom odseku - je názoru, že skutok v napadnutých rozhodnutiach kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy bol za daného skutkového stavu (že súd prihliadal na jeho pôvodnú priznávajúcu výpoveď) nesprávne právne kvalifikovaný a mal byť prípadne posúdený ako dokonaný trestný čin zabitia.
Pri uvedenom trestnom čine, z pohľadu subjektívnej stránky, zdôraznil nevyhnutnosť existencie úmyselného zavinenia. Ak pritom chýba priznanie páchateľa, jeho vzťah k následku je možné dokazovať spravidla len nepriamo, a to z okolností, za ktorých podľa zásad logického myslenia, konania a uvažovania možno usudzovať vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu chráneného záujmu (napríklad spôsob vedenia útoku, t. j. či bol vedený na životne dôležitý orgán, intenzita s akou bol útok vedený a pod.).
Konkrétne teda bolo dôležité skúmať, či naozaj chcel úmyselne usmrtiť obeť uškrtením alebo ju chcel umlčať za cenu ťažkej ujmy na zdraví. Je potrebné tiež uviesť, že do spáchania skutku nebol súdne trestaný. Viedol riadny život, a teda neexistoval predpoklad, že by sa chcel ihneď dopustiť obzvlášť závažného zločinu vraždy.
Súdy oboch inštancií v pôvodnom konaní sa len minimálne venovali objektívnej a najmä subjektívnej stránke obzvlášť závažného zločinu vraždy, pre ktorý ho odsúdili.
Zo znaleckého psychologického posudku zdôraznil záver, podľa ktorého „agresivita nie je zvýraznenou črtou jeho osobnosti, nie je ľahko aktivovateľnou. Jeho sociálne správanie je družné, kamarátske,
prejavuje záujem o druhých, je schopný vcítenia. Nemá zvýraznenú tendenciu k agresívnemu či násilníckemu správaniu".
Ďalej z výsledkov znaleckého dokazovania zdôraznil záver, podľa ktorého „u poškodenej sa jednalo o závažne chorobne oslabeného jedinca, najmä čo sa týka stavu srdca a srdcovocievneho systému, na základe čoho možno predpokladať, že proces hrdúsenia mohol v danom prípade trvať podstatne kratšie než u zdravej osoby, nakoľko poškodené srdce nedokázalo dlhšie vzdorovať zvýšenej záťaži, vyplývajúcej z hrdúsenia, a k smrti J. Y. tak mohlo dôjsť aj v rozmedzí 2 až 3 minút po začatí hrdúsenia ... možno dôvodne predpokladať, že proces udusenia mohol byť u poškodenej skrátený chorobným oslabením a slabou kondíciou srdcovocievneho systému, čo urýchlilo nástup jej smrti a skrátilo čas udusenia".
Je názoru, že nemal byť odsúdený za trestný čin vraždy, pretože jeho úmysel sa nemal vzťahovať na následok tohto trestného činu, a aby bola naplnená objektívna stránka tohto trestného činu, musí existovať príčinná súvislosť medzi konaním a následkom. Príčinou v danom prípade bolo jeho vnútorné rozhodnutie zabrániť poškodenej kričať, nie ju však usmrtiť, resp. zavraždiť.
V tomto smere považuje skutkové zistenia súdu za nedostatočné, pretože sa nevyrovnal so všetkými, pre rozhodnutie významnými okolnosťami, a nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, v dôsledku čoho nesprávne právne kvalifikoval stíhaný skutok. Okolnosti daného prípadu skôr nasvedčujú, že mal úmysel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, no spôsobil smrť poškodenej, keď aj podľa skutkovej vety najskôr prebehol medzi nimi zápas a potom sa kľudne išli napiť vody, pričom, ak by mal úmysel vraždiť, tak to mohol vykonať už pri prvom súboji.
V konečnom dôsledku aj odvolací súd po verejnom zasadnutí v ústnom odôvodnení napadnutého rozsudku (s odkazom na internetovú stránku jeho medializácie) uviedol, že „násilné konanie obžalovaného nesmerovalo k smrti poškodenej, ale smerovalo k tomu, aby táto prestala kričať". Absolútne sa preto nestotožňuje s právnou kvalifikáciou skutku.
V tomto smere poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa, ktorý poukázal na závery znalkyne MUDr. Z. F. k motívu jeho konania, s dôrazom na to,že aj znalkyňa tento motív videla v tom, že v inkriminovanej situácii, keď sa nebohá zastrájala, že bude rozprávať po dedine, že si on a jeho rodina požičiavajú peniaze, sa prejavila jeho neschopnosť odkomunikovať danú situáciu a chcel, aby nebohá zostala ticho.
Kategoricky nesúhlasí, že toto je riadne odôvodnenie jeho motívu spáchať vraždu, pričom takéto konštatovanie nemôže stačiť pre ustálenie motívu vo vzťahu k subjektívnej stránke trestného činu vraždy. Odvolací súd naproti tomu len stroho skonštatoval, že „vykonané dokazovanie svedčí o jedinom možnom závere, že obžalovaný úmyselne usmrtil poškodenú J.W. Y.B.". Odvolací súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku neponúka svoje právne úvahy, ktoré ho viedli k stotožneniu sa s názorom súdu I. stupňa o právnej kvalifikácii skutku.
Domnieva sa, že súdy nižšieho stupňa sa v tomto smere nedostatočne zaoberali jednotlivými elementami právnej kvalifikácie, a možno aj pod vplyvom medializácie prípadu zo strany poškodenej ho uznali za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy.
Navrhol preto, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil súdu I. stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
* * *
Prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného vyslovil názor, že rozsudok súdu I. stupňa ako aj rozsudok odvolacieho súdu je správny a zákonný, vychádzajúci z nepochybne zisteného skutkového stavu, pričom v prípravnom ani súdnom konaní nedošlo k pochybeniam, ktoré by zakladali existenciu niektorého z dovolacích dôvodov uplatnených obvineným v dovolaní.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že z úradného záznamu príslušníkov 1. operatívneho oddelenia OKP KR PZ Trenčín z 11. marca 2020, ktorí v tom čase vykonávali šetrenie obzvlášť závažného zločinu vraždy vyplýva, že dňa 11. marca 2020 vyzdvihli svedka G. W. v čase o 6.15 hod. v mieste jeho bydliska a s jeho súhlasom ho previezli na pracovisko KEÚ PZ Bratislava za účelom vykonania skúšky psychofyziologického overovania pravdovravnosti na tzv. polygrafe, pričom následne mu doručili predvolanie na výsluch (v procesnom postavení svedka), ktorý sa mal uskutočniť 11. marca 2020 v čase o 12.00 hod. v budove KR PZ Trenčín. Obvinenýbol v procesnom postavení svedka vypočutý aj v dňoch 7. júla 2016, 20. februára 2020 a 6. marca 2020, pričom žiadne porušenie svojich práv v súvislosti s uvedenými výsluchmi neuvádzal.
Keďže v jeho výpovedi v procesnom postavení svedka v rámci výsluchu z 11. marca 2020 (od 12.23 do 12.51 hod.) sa spontánne priznal, následne po predchádzajúcom súhlase prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín bol zadržaný vyšetrovateľom KR PZ Trenčín, pričom bol riadne poučený o svojich právach, ktoré aj v písomnej forme vlastnoručne podpísal.
Obvinenému bol súdom ustanovený obhajca dňa 12. marca 2020 (JUDr. Jozef Herbulák), ktorý sa v ten deň zúčastnil výsluchu obvineného a zúčastňoval sa aj ďalších vyšetrovacích úkonov v prípravnom konaní, pričom obhajca taktiež realizoval práva obhajoby na hlavnom pojednávaní.
Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín, rozhodujúci o vzatí obvineného do väzby, uznesením z 13. marca 2020, sp. zn. 6Tp/43/2020, stanovil začiatok väzby na čas 6.15 hod. dňa 11. marca 2020 a to v súlade s vyjadrením obvineného o tom, kedy začal subjektívne vnímať obmedzenie svojej osobnej slobody príslušníkmi 1. operatívneho oddelenia OKP KR PZ Trenčín, hoci k tomu reálne v danom čase nedošlo. Postup sudcu pre prípravné konanie tak možno hodnotiť jednoznačne ako maximalizujúci práva obvineného.
Námietky týkajúce sa porušenia práva na obhajobu sú len opakovaním argumentácie obvineného, ktorú produkoval po zmene svojho postoja na hlavnom pojednávaní, a s ktorou sa súdy oboch inštancií vysporiadali v celom rozsahu, pričom svoje rozhodnutia dôsledne odôvodnili v písomnom vyhotovení rozsudkov.
K argumentácií obvineného, že výsledky vyšetrenia na polygrafe mali byť dôkazom v jeho prospech, poukázal na ustálenú judikatúru (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2002, sp. zn. 6Tz/13/02), z ktorej vyplýva, že výsledky vyšetrenia obvineného na polygrafe (tzv. detektore lži) nemožno v trestnom konaní použiť ako dôkaz, pretože podstatou takého vyšetrenia je výsluch obvineného ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú trestného činu, pričom v trestnom konaní možno použiť len tie poznatky, ktoré obvinený poskytol podľa § 91 a nasl. Trestného poriadku, čo v prípade jeho vyšetrenia na polygrafe nie je splnené.
Za zákonný spôsob získania dôkazu treba považovať jednak splnenie formálnych, t. j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu, a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu
- bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. Analogicky sa uvedené vzťahuje aj na svedkov, ako aj na ďalších účastníkov trestného konania.
Z uvedených dôvodov orgány činné v trestnom konaní ani súdy s informáciou a výsledkami týkajúcimi sa vyšetrenia na polygrafe z 11. marca 2020 nepracovali, a to tak v prospech ani neprospech obvineného, a tieto nie sú ani súčasťou vyšetrovacieho spisu, pretože nejde o dôkaz v pravom zmysle slova a v súlade s § 119 ods. 3 Trestného poriadku.
Zdôraznil, že obvinený sa v priebehu prípravného konania minimálne päťkrát vedome, spontánne a dobrovoľne priznal k spáchaniu inkriminovaného skutku, a to aj v prítomnosti svojho obhajcu v procesnom postavení obvineného, ako aj pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Rovnako sa priznal aj sudcovi pre prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí do väzby a tiež sa priznal znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvia psychiatrie a psychológie.
Jeho obranu, podľa ktorej jeho priznanie bolo vynútené údajným nátlakom vyšetrovateľa, s ktorou teóriou prišiel až na hlavnom pojednávaní, vylučujú tak výpovede znalcov PhDr. H. a MUDr. F., ako aj na hlavnom pojednávaní oboznámený videozáznam jeho výpovede v procesnom postavení obvineného.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. pri uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Na základe uvedeného zastáva názor, že v postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdov nedošlo k žiadnym pochybeniam, ktoré by mali za následok zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku vyjadril názor, že argumentácia obvineného, že rozhodnutia súdov sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, odporuje odôvodneniam súdnych rozhodnutí súdov oboch inštancií, z ktorých vyplýva, že senát súdu I. stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu. Súd I. stupňa, pri dodržaní základných zásad trestného konania [najmä zásady zákonného procesu, voľného hodnotenia dôkazov aj rovnosti strán (kontradiktórnosti)], vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové i právne závery, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Vykonané priame aj nepriame dôkazy sa vzájomne podporujú a dopĺňajú, pričom tieto neboli žiadnym relevantným spôsobom vyvrátené a ani nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala ich nevierohodnosti. Tieto dôkazy, vrátane niektorých listinných dôkazov, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov preukazujúcich priamo či nepriamo skutočnosť, že skutok sa stal a že ho spáchal obvinený.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vyslovil názor, že rozhodnutie nie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, k čomu poukázal na to, že súd I. stupňa v rozhodnutí podrobne rozviedol dôkazy, ktoré obvineného usvedčovali, precíznym spôsobom vyhodnotil aj prípravné konanie a jeho správne skutkové a právne závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný základ v riadne vykonanom dokazovaní, vrátane záveru o naplnení subjektívnej, ako aj objektívnej stránky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Obvinený ako subjekt spĺňal podmienky trestnej zodpovednosti z pohľadu veku, pričom neboli zistené ani žiadne relevantné skutočnosti nasvedčujúce jeho nepríčetnosti či zníženej príčetnosti.
Z hľadiska subjektívnej stránky, t. j. zavinenia, konal obvinený vo forme priameho úmyslu. Naplnená bola aj objektívna stránka uvedeného obzvlášť závažného zločinu, pretože obvinený iného úmyselne usmrtil a čin spáchal na chránenej osobe (osobe vyššieho veku). S poukazom na susedský vzťah obvineného s poškodenou a tiež jeho vedomosť, že bola dôchodkyňou, si musel byť vedomý, že poškodená je osobou vyššieho veku,teda osobou staršou ako 60 rokov.
K motívu obvineného sa vyjadrila znalkyňa MUDr. Z. F., ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že to, že z tej situácie obvinený neodišiel, keď sa nebohá upokojila v priebehu skutku, keď boli v kuchyni, skôr by popísala ako taký afektívny vstup, je to emočný prejav, keď sa cítime ohrození, tu sa prejavila neschopnosť obvineného odkomunikovať takú situáciu, keď sa nebohá zastrájala, že bude rozprávať po dedine, že G. W.J. a jeho rodina si požičiavajú peniaze, chcel, aby nebohá zostala ticho a v tom vidí znalkyňa úmysel usmrtiť poškodenú. Podľa znalkyne to bolo určité skratové konanie obvineného.
Obvinený v prípravnom konaní do najmenších podrobností popísal priebeh skutku, vrátane miesta činu, o ktorom mohol vedieť len páchateľ. Zároveň sa javí preto ako nepravdepodobné jeho vysvetlenie, že vypovedal len o tom, čo sa rozprávalo po pár dňoch po uliciach. Jeho výpoveď sa stala základom pre jeho obvinenie a bola súladná so zisteniami znalcov pribratých na vykonanie pitvy poškodenej. Takéto priznanie následne zopakoval na výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhodoval o jeho vzatí do väzby, ako aj pri záverečnom preštudovaní spisu. Rovnako takýto jeho „priznávajúci sa postoj" zhodne popísali aj znalci - psychiatrička MUDr. Z. F. a psychológ PhDr. Z. H., ktorí realizovali v prípravnom konaní jeho vyšetrenia. Zhodne totiž uviedli, že obvinený mal v ich prítomnosti autentický a
nehraný pocit viny a neuvádzal im, že by bol na neho vyvíjaný nejaký nátlak. Znalec PhDr. Z. H. uviedol, že z forenzného hľadiska je obvinený schopný správne vnímať, pamätať si a reprodukovať udalosti ktoré prežil, a ktorých sa priamo zúčastnil. Následne po podaní obžaloby tento svoj postoj zmenil, avšak jeho zmenenej výpovedi uskutočnenej na hlavnom pojednávaní neuveril ani odvolací súd. Obvinený totiž dostatočne nevysvetlil rozpory vo svojich výpovediach a zmenu jeho výpovede preto vyhodnotil len ako účelovú, resp. nelogickú, pretože bola v rozpore s inými vo veci vykonanými dôkazmi. Obvinený poznal poškodenú od malička, poznal jej vek a v inkriminovaný deň si od nej chcel požičať sumu 20 eur, pretože sa cez víkend mal stretnúť s bývalou priateľkou. V prípravnom konaní podrobne popísal návštevu u poškodenej. Tá po tom, čo ho zavolala do svojho domu povedala, že peniaze nemá, začala mu aj vykrikovať, že sú žobráci. Nastal medzi nimi konflikt, začali spolu zápasiť, chytil ju okolo krku, potom vošli do kuchyne, kde sa napili vody. Poškodená však opäť na neho začala vrieskať, začali sa naťahovať, na chodbe ju zvalil na zem. Znova mu vykrikovala, že to povie aj vonku. Kolenom jej kľačal na hrudi, jednou rukou jej tlačil krk, druhou rukou ústa, aby nekričala, pričom následne si všimol, že nejaví známky života. Potom spanikáril, odtiahol ju do spálne a zavrel dvere. Na chodbe bolo trocha krvi, ktorú poutieral handrou z kúpelne, následne zamkol vchodové dvere do domu a kľúč odhodil do smetného koša v C..
Uvedené bez akýchkoľvek pochybností vylučuje, aby tento konal len v úmysle zabrániť poškodenej kričať, ako sa to snaží prezentovať v dovolaní, pretože zo znaleckého dokazovania vyplýva, že k smrti poškodenej došlo v dôsledku udusenia pri tlaku na dýchacie cesty mechanizmom manuálneho hrdúseniu (škrtenia) na úrovni prednej a predobočnej plochy krku.
V ďalšom v podrobnostiach poukázal na závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia súdneho lekárstva, ktorý na hlavnom pojednávaní predniesol znalec doc. MUDr. U. G., PhD., s dôrazom na mechanizmus usmrtenia poškodenej v ňom popísaný, vyslovujúc názor, že tieto podporujú popis skutku obvineného v prípravnom konaní v jeho priznávajúcej sa výpovedi, a tým podporujú záver o vierohodnosti práve tejto jeho výpovede a vylučujú aj jeho argumentáciu, že jeho úmysel nesmeroval k usmrteniu obete.
Odvolací súd teda logicky a správne uzatvoril, že na základe vykonaného dokazovania, predovšetkým výpoveďami obvineného z prípravného konania, poškodených J. Y. a Ing. U. Y., svedkov I.J. I.J. a W. D., ako aj výsluchom znalcov doc. MUDr. U. G., PhD., MUDr. Z. F. a PhDr. Z. H., bola vina obvineného bez pochybností preukázaná. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonané dokazovanie svedčí o jedinom možnom závere, že obvinený úmyselne usmrtil poškodenú ako osobou vyššieho veku spôsobom podrobne popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, čím naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
V nadväznosti na uvedené je zrejmé, že v danej trestnej veci nie je daný žiadny obvineným uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) alebo písm. i) Trestného poriadku.
Navrhol preto, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol dovolanie obvineného, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
* * *
K dovolaniu obvineného sa ďalej písomne vyjadrila aj poškodená J. Y. (v podaní, ktoré bolo doručené súdu I. stupňa 21. decembra 2022).
V reakcii na argumentáciou obvineného vo vzťahu k otázke vyšetrenia na polygrafe poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2014, sp. zn. 5Tdo/33/2014, ktorým odmietol dovolanie obvineného, v ktorom obvinený namietal, že nebol vyšetrený na detektore lži, ktorý by potvrdil pravdivosť jeho tvrdenia, a to z dôvodu, že takýto dôkaz vykonať nemožno, pretože Trestný poriadok nepozná vykonanie dôkazu detektorom lži, pričom žiadny prístroj nemôže merať lož či pravdu a ani polygraf to nedokáže, a preto vyšetrenie na tomto prístroji nie je súčasťou dôkazov, ktoré je možné použiť v rámci trestného konania. V zmysle uvedeného rozhodnutia je preto výsledok detektora lži právne irelevantný aj v posudzovanej trestnej veci.
Ďalej poukázala na to, že priznanie obvineného je v úplnej zhode v popise skutkového deja so závermi znalcov, pričom v čase priznania nemohol byť oboznámený so závermi vykonaného znaleckého posudku, a preto ním uvádzané skutočnosti mohla vedieť iba osoba, ktorá sa na skutku podieľala.
V ďalšom sa vyjadrila (nestotožňujúcim sa spôsobom) k psychologickému znaleckému posudku vypracovanému PhDr. Z. H., ktorý vykreslil obvineného ako „človeka" s družným, kamarátskym správaním, schopným vcítenia, bez tendencie k agresívnemu či násilníckemu správaniu. Prudký rozpor s týmto posudkom vníma v tom, že obvinený s pocitom, že zavraždil brutálnym a násilným spôsobom bezbrannú dôchodkyňu v jej vlastnom dome, sa dokázal zároveň každodenne pohybovať v okolí miesta činu (keďže žil v priamom susedstve s pozostalou). Takéto prejavy správania považuje za absolútne nesúladné so správaním človeka, ktorý by mal javiť črty záujmu o druhých a nemať zvýraznenú tendenciu k agresívnemu správaniu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a taktiež z dôvodnej obavy o svoj život a život blízkych, pri prípadnom prepustení odsúdeného na slobodu z titulu pomsty, a nadobudnutia pocitu neefektívnosti trestného práva ako prostriedku poslednej inštancie na zabezpečenie spravodlivosti a poriadku v spoločnosti, z pozície poškodenej navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil v plnom rozsahu rozsudok súdu I. stupňa aj rozsudok odvolacieho súdu.
* * *
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), ďalej, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že boli splnené aj podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (R 120/2012 - I.). Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.
S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku).
* * *
Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného v uvedených intenciách konštatuje, že obvinený v ňom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je nenaplnený, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Právu obvineného na obhajobu v trestnom konaní zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu (podľa jednotlivých štádií trestného konania) vytvoriť obvinenému podmienky pre uplatnenie jeho procesných práv a povinnosť zákonným spôsobom reagovať na ich uplatnenie. Ide o povinnosť vytvorenia obvinenému procesného rámcav zmysle reálnej možnosti na realizáciu jeho
procesných práv, pričom spôsob a rozsah ich realizácie už je vecou procesnej aktivity samého obvineného.
Trestný poriadok pritom obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku je naplnený, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Obvinený k týmto dovolacím dôvodom uplatnil spoločnú argumentáciu, v rámci ktorej v podrobnostiach popísal ako v štádiu vyšetrovania úmrtia poškodenej bol prevezený príslušníkmi Policajného zboru na vyšetrenie na tzv. polygrafe, takéto vyšetrenie bolo reálne vykonané, pričom jeho výsledkom bolo, že hovorí pravdu a vraždu poškodenej J. Y. nespáchal, v súvislosti s ktorým postupom namieta primárne nezákonný postup príslušníkov polície v spôsobe obmedzenia ho na osobnej slobode a v prinútení ho k uvedenému vyšetreniu, a v nadväznosti na to aj skutočnosť, že výsledok na polygrafe ako dôkaz, ktorý mal byť v jeho prospech, netvorí ani súčasť spisu a nebol ani vykonaný ako dôkaz.
Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že už sudca pre prípravné konanie pri vzatí obvineného do väzby zohľadnil fakt reálneho obmedzenia osobnej slobody obvineného, pokiaľ určil čas začiatku plynutia lehoty väzby v intenciách reálneho obmedzenia jeho osobnej slobody (časť 06.15 hod dňa 11. marca 2020) v súvislosti s objasňovaním inkriminovaného trestného činu, pričom v nadväznosti na toto jeho reálne zadržanie v zmysle § 85 ods. 1 Trestného poriadku bolo po vznesení mu obvinenia rozhodované o návrhu prokurátora na jeho vzatiedo väzby. Fakt určenia začiatku plynutia lehoty väzby od reálneho obmedzenia osobnej slobody je v súlade so súdnou aplikačnou praxou, pričom ide o postup, ktorý je v prospech obvineného, a ktorým tak bez ďalšieho materiálne ani nemalo ako dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu. Z dovolacích námietok je pritom zrejmé, že obvinený tento postup dáva do kontextu s nezákonnosťou samotného úkonu vyšetrenia na polygrafe v tom zmysle, že takýmto spôsobom bol vo svojej podstate nezákonne donútený podstúpiť takéto vyšetrenie.
K uvedenému je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by aj došlo k nezákonnému donúteniu obvineného k podstúpeniu takéhoto vyšetrenia, materiálny dopad na jeho postavenie v trestnom konaní by to mohlo mať len za predpokladu, že by takýto dôkaz bol voči nemu procesne použiteľný a aj reálne použitý v trestnom konaní.
V posudzovanom prípade je pritom podstatné, že výsledky takéhoto vyšetrenia -ako dôkaz v trestnom konaní - voči nemu použité neboli a ani voči nemu podľa ustálenej súdnej praxe a judikatúry použité byť nemohli, pretože výsledky takého vyšetrenia nie sú procesne použiteľné ako dôkaz v trestnom konaní, keď v zmysle § 119 ods. 3 Trestného poriadku výsledky vyšetrenia na polygrafe nemôžu vôbec slúžiť ako dôkaz.
Podľa doposiaľ neprekonanej judikatúry (R 38/2003-II) totiž výsledky vyšetrenia obvineného na polygrafe, tzv. detektore lži, nemožno v trestnom konaní použiť ako dôkaz, pretože podstatou takéhoto vyšetrenia je výsluch obvineného ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú trestného činu. V trestnom konaní však možno použiť len tie poznatky, ktoré obvinený poskytol v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, čo v prípade jeho vyšetrenia (výsluchu) na detektore lži nie je splnené.
V posudzovanom prípade výsledky takéhoto vyšetrenia (správne) ani neboli zahrnuté do súhrnu v prípravnom konaní zabezpečených dôkazov voči obvinenému, nijako neslúžili ako zákonný podklad pre vznesenie mu obvinenia, a ani následne v súdnom konaní tieto výsledky ako dôkaz neboli voči obvinenému použité (taký dôkaz nebol vykonaný) alebo inak zohľadnené, a to žiadnym spôsobom, teda ani pri posudzovaní otázky jeho viny.
Pokiaľ výsledky vyšetrenia na polygrafe nie sú vôbec spôsobilé byť dôkazom v trestnom konaní, potom je celkom irelevantná hodnota týchto výsledkov, t. j. takéto výsledky nemožno použiť nielen ako dôkaz v
neprospech, ale ani v prospech obvineného. Navyše v posudzovanom prípade, keďže tieto výsledky nie sú ani súčasťou vyšetrovacieho spisu, ich povahu ani nemožno hodnotiť, čo je však celkom irelevantné vzhľadom na už uvedenú procesnú nepoužiteľnosť takého dôkazu v trestnom konaní. Navyše pokiaľ sa obvinený v dovolacej argumentácii na jednej strane dovoláva záveru o nezákonnosti postupu pri zabezpečovaní jeho prítomnosti na vyšetrení na polygrafe, čím sa de facto dovoláva nezákonnosti zabezpečenia tohto vyšetrenia a jeho výsledkov, vzápätí si argumentačne protirečí, pokiaľ sa súčasne dovoláva použitia tohto, podľa jeho vlastnej mienky, nezákonného dôkazu.
Uvedený postup, spočívajúci v nepoužití výsledku vyšetrenia na polygrafe ako dôkazu v trestnom konaní, tak vzhľadom na vyššie uvedené hodnotí dovolací súd ako správny, v súlade s ustálenou súdnou praxou, ktorá nepripúšťa takéto výsledky ako dôkaz v trestnom konaní a v kontexte dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku, tak hodnotí aj dovolaciu argumentáciou obvineného, ktorou namieta tento postup, ako celkom nespôsobilú naplniť tieto dovolacie dôvody.
Z pohľadu dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tento dovolací dôvod nemohol byť naplnený (nemohlo byť porušené jeho právo na obhajobu) tým, že obvinený sa domáha vykonania dôkazu z dôvodu, že tento nebol vykonaný (a mal byť), pokiaľ ide o dôkaz, ktorý procesne vykonaný ani byť nemohol (a preto nemal) v súlade s Trestným poriadkom.
Taktiež nebolo porušené právo na obhajobu obvineného tým spôsobom, že by súdy oboch inštancií v pôvodnom konaní prihliadali na procesne nepoužiteľné dôkazy, osobitne pokiaľ ide o výsluchy obvineného pred vznesením obvinenia, pretože takéto dôkazy ani vykonané v súdnom konaní neboli, pričom ani z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií v pôvodnom konaní nevyplýva, že by na také dôkazy pri posudzovaní viny (alebo iných otázok dôležitých v trestnom konaní) prihliadali. Pokiaľ však konajúce súdy prihliadali na prvotnú priznávajúcu výpoveď vykonanú už v procesnom postavení obvineného, hoci neskôr v štádiu konania na hlavnom pojednávaní obvinený zmenil pôvodnú priznávajúcu sa výpoveď, čítanie takej výpovede z prípravného konania nie je ani nezákonne vykonaným dôkazom (viď § 264 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý stanovuje podmienky na taký postup a teda pripúšťa ho) a súčasne nejde ani o námietku spôsobilú naplniť dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tým, že súdy na takú výpoveď obvineného v rámci hodnotenia dôkazov prihliadali. Svojou povahou ide totiž o námietku proti spôsobu hodnotenia dôkazov, ktorú však nemožno úspešne uplatniť primárne už z pohľadu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, s ohľadom na dikciu za bodkočiarkou tohto ustanovenia, podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku nemožno skúmať a meniť, v dôsledku čoho obvinený nie je v celom spektre dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku oprávnený, s možnosťou procesného úspechu, domáhať sa pred dovolacím súdom iného spôsobu hodnotenia dôkazov, než ktorý zvolili súdy v pôvodnom konaní.
Hoci takú námietku ani obvinený neuplatnil, avšak pre úplnosť k otázke zabezpečenia práva na obhajobu je namieste dodať, že obvinený bol od okamihu vzniku povinnej obhajoby v danej veci riadne zastúpený obhajcom [po vznesení obvinenia mu bol z dôvodu uvedenom v § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ustanovený obhajca JUDr. Jozef Herbulák, opatrením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín z 12. marca 2020, sp. zn. 6Tp/35/2020, ktorý sa následne zúčastnil už prvého výsluchu G. W. v procesnom postavení obvineného 12. marca 2020, resp. aj ďalších úkonov]. Potrebné je tiež zdôrazniť, že priznávajúcu výpoveď, na ktorú v rámci hodnotenia dôkazov súdy oboch inštancií prihliadali, a ktorá bola vykonaná procesne korektným spôsobom, obvinený vykonal v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného, t. j. po vznesení mu obvinenia a za prítomnosti jeho obhajcu - obvinený sa v procesnom postavení obvineného k inkriminovanému skutku vyjadril svojim obsahom priznávajúcim spôsobom za prítomnosti obhajcu jednak 12. marca 2020 (v rámci výsluchov obvineného) a 13. marca 2020 v rámci výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby.
S ohľadom na uvedené je potom hodnotenie jeho tvrdenia, že bol k priznaniu donútený akousi formou policajnému nátlaku, ako ničím nepodloženého, logického, zvlášť keď ani po prvotnom výsluchu (obvineného) v štádiu prípravného konania námietku proti takému postupu príslušníkov Policajného zboru vôbec nevzniesol.
Ďalšia jeho námietka proti nekorektnému prístupu mu v prípravnom konaní ustanoveného obhajcu (ktorý mu mal radiť, aby sa priznal, hoci z jeho vyjadrení možno dedukovať, že tak urobiť zrejme nechcel)
neobstojí, pretože nie je oprávnením súdu zasahovať obvinenému do spôsobu obhajoby, pokiaľ ide o jeho komunikáciu s obhajcom (vo vzťahu advokáta a klienta), s ohľadom na jej dôverný charakter.
Z pohľadu dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku je potrebné zdôrazniť, že tento napĺňa len procesná situácia, keď dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, čo nemožno stotožňovať s procesnou situáciou, keď dôkaz nebol vykonaný vôbec. Inak vyjadrené, nevykonanie dôkazu neznamená jeho vykonanie nezákonným spôsobom. Pokiaľ teda výsledky vyšetrenia na polygrafe ich oboznámením neboli vykonané (primárne ani zabezpečené) v konaní ako dôkaz (už odhliadnuc od vyššie uvedenej právnej prekážky pre taký postup), ani z tohto dôvodu neprichádza do úvahy záver, že by mohlo ísťo dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom.
Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že z dôvodov obvineným uvádzaných v dovolaní (v medziach jeho námietok) nedošlo ani k porušeniu jeho práva na obhajobu (a teda ani k porušeniu jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom) a ani k situácii, že by rozhodnutie súdu bolo založené na dôkaze, ktorý súdom nebol vykonaný zákonným spôsobom.
Dovolacie dôvody upravené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku,z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb, teda naplnené neboli.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolací súd uvádza, že tento je v zmysle dikcie označeného zákonného ustanovenia naplnený, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa primárne rozumie, že súdmi v pôvodnom konaní ustálený skutok bol vo výroku o vine odsudzujúceho rozhodnutia právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, než pre aký bol obvinený uznaný za vinného.
Podstatou správneho právneho posúdenia skutku (správnej právnej kvalifikácie) je tak správna aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený (formulovaný v tzv. skutkovej vete odsudzujúceho výroku o vine) v napadnutom rozhodnutí súdu bol z pohľadu zákonných znakov správne subsumovaný (podradený) pod konkrétnu skutkovú podstatu príslušného trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.
Argumentácia obvineného k tomuto dovolaciemu dôvodu bola formulovaná v dvoch rovinách. V prvej obvinený spochybňuje samotnú správnosť zisteného skutkového stavu, domáha sa záveru, že súdy oboch inštancií v pôvodnom konaní nesprávne vyhodnotili vo veci vykonané dôkazy, obvinený tvrdí, že inkriminovaný čin nespáchal (teda popiera jeho spáchanie), čo odvodzuje vo svojej podstate už z jeho názoru o tom, že súdy v pôvodnom konaní nemali prihliadať na jeho priznávajúce sa výpovede z prípravného konania, v dôsledku čoho dôkazný stav hodnotí ako nepostačujúci na uznanie jeho viny pre žalovaný skutok, a preto odôvodňujúci aplikáciu dôkazu hodnotiacej zásady in dubio pro reo, ktorá tak súdmi v pôvodnom konaní (nesprávne) nebola aplikovaná, hoci (správne) aplikovaná mala byť.
Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku však vyplýva, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Je z nej tak zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Záver obsiahnutý vo výroku o vine odsudzujúceho rozsudku formulovaný v tzv. skutkovej vete je odrazom procesu hodnotenia vo veci vykonaných dôkazov, ktorý je tak zákonom zverený výlučne súdom v pôvodnom konaní, keď výnimku v tomto smere v rámci dovolacieho konania predstavuje len prípad podania dovolania ministrom spravodlivosti z dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, čo však zjavne nie je posudzovaný prípad. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tak nie je možné z pohľadu dovolacieho súdu posudzovať správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Pri hodnotení dovolacej argumentácie v rámci tohto dovolacieho dôvodu je tak dovolací súd viazaný skutkovými zisteniami formulovanými v tzv. skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku.
Dovolacie námietky obvineného, proti spôsobu hodnotenia dôkazov a nenáležite zistenému skutkovému stavu súdmi v pôvodnom konaní, tak dovolací súd hodnotil ako nespôsobilé (vecne) naplniť dovolateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Pokiaľ (v druhej rovine) ide o ďalšie dovolacie námietky v rámci tohto dovolacieho dôvodu, ktorých podstatou bolo spochybnenie tzv. subjektívnej stránky trestného činu (zavinenia) v tom zmysle, že u obvineného v rámci skutkovo ustáleného konania absentuje úmysel usmrtiť iného (v skutku ustálenú poškodenú), dovolací súd bol oprávnený tieto námietky hodnotiť taktiež len v intenciách viazanosti skutku tak, ako bol formulovaný v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku.
K otázke možnosti, resp. nemožnosti vyhodnocovania skutkových okolností z pohľadu subjektívnej stránky trestného činu, dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie (R), publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011, ktoré vyslovuje právny záver, že:
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.
Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaní subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo,ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia.
Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.
Aplikujúc takto judikovaný záver na posudzovaný prípad, dovolací súd hodnotil námietku obvineného o absencii jeho „úmyslu usmrtiť iného" ako znaku skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, pri jej konfrontácii so skutkom ustáleným v tzv. skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku (ktorá je obsahom rozsudku súdu I. stupňa).
V tejto súvislosti vzniesol obvinený námietku, podľa ktorej skutok mal, resp. nanajvýš mohol byť kvalifikovaný ako trestný čin zabitia podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona, odvíjajúc tento záver od svojho tvrdenia, že jeho úmysel smeroval k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, pričom len ako nedbanlivostný následok spôsobil smrť poškodenej.
K subjektívnej stránke trestného činu treba zdôrazniť, že okolnosti subjektívneho charakteru je spravidla možné dokazovať iba nepriamo, z okolností objektívnej povahy, z ktorých sa dá podľa zásad správneho myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom (R 31/1998). Pri dokazovaní skutočného úmyslu je preto potrebné vychádzať z vonkajších prejavov trestného činu, teda zo samotného spôsobu konania a ďalších okolností prípadu, najmä z okolností, za ktorých k útoku páchateľa došlo, akým motívom bol vedený, čo útoku predchádzalo, ako bol útok vykonaný a či páchateľ zámerne útočil proti takej časti tela, kde sú orgány dôležité pre život, ktoré sú ľahko zasiahnuteľné, aká bola intenzita útoku alebo aký nástroj bol použitý (R 19/1969, R 31/1998).
Ako už dovolací súd vyššie uviedol, nemá oprávnenie posudzovať v dovolacom konaní správnosť zisteného skutkového stavu, resp. posudzovať dôkaznú situáciu v danej veci. Vychádzajúc preto z ustálenej skutkovej vety, samotný útok obvineného na poškodenú - spôsob jeho vedenia, intenzita a škodlivý následok - je v nej vyjadrený tým spôsobom, že „ju obžalovaný na chodbe domu napadol tak, že ju chytil okolo krku, zápasili spolu" (prvá fáza útoku) „...ju obžalovaný zhodil na zem, ľahol si na ňu a jednou rukou jej stláčal krka druhou rukou zakrýval ústa, aby nekričala, keď uvidel, že už prestala klásť odpor, za ruky ju odtiahol..." (druhá fáza útoku) „... čím J. Y. spôsobil smrť udusením zahrdúsením protrahovaným tlakom a stiskom rukou, resp. rukami veľkou intenzitou na prednú oblasť krku aj s pritlačením o podložku, keď k smrti poškodenej došlo následne po útoku (škodlivý následok).
Dovolací súd s poukazom na uvedené konštatuje, že takto skutkovo ustálené konanie obvineného dostatočne jasne a zrozumiteľne vyjadruje, z pohľadu objektívnej stránky (ako obligatórneho znaku trestného činu) konanie páchateľa (obvineného) vedúce v priamej príčinnej súvislosti k smrti obete (poškodenej). S dostatočne konkrétnym skutkovým popisom okolností skutkového deja je v tzv. skutkovej vete vyjadrené spôsobenie smrti obete (poškodenej) ako škodlivého následku, ktorý nastal konkrétnym konaním páchateľa, (obvineného) aj príčinná súvislosť medzi takýmto jeho konaním a smrteľným následkom (tzv. kauzálny nexus).
Úmysel usmrtiť (subjektívna stránka) navyše zreteľne vyplýva už z popisu spôsobu vedenia útoku na krk, ktorý (ako časť ľudského tela) z pohľadu možného ohrozenia základných vitálnych funkcií ľudského organizmu je dôležitým orgánom z toho hľadiska, že pokiaľ čelí fyzickému útoku (násiliu), jeho následkom môže byť prerušenie základnej vitálnej funkcie - dýchania, ktoré v príčinnej súvislosti s takým útokom môže viesť k mozgovej smrti obete takého útoku (ako dôsledku udusenia).
Skutočnosť, či k takémuto škodlivému následku (smrti) obete útoku dôjde, potom logicky závisí od viacerých okolností, tak na strane obete, ako aj na strane útočníka, pričom vo vzťahu k otázke posudzovania úmyslu útočníka z pohľadu následku, k akému jeho konanie smeruje, medzi najvýznamnejšie momenty (spravidla) patria intenzita útoku, jeho dĺžka a spôsob vedenia útoku najmä z pohľadu časti tela obete, ktorú útočník atakuje.
V posudzovanom prípade je z ustáleného skutku zrejmé (je v ňom vyjadrené), že obvinený poškodenú „zhodil na zem, ľahol si na ňu a jednou rukou jej stláčal krk a druhou rukou zakrýval ústa", pričom jeho konanie bolo charakterizované „hrdúsením protrahovaným tlakom a stiskom rukou, resp. rukami veľkou intenzitou na prednú oblasť krku aj s pritlačením o podložku", pričom od takého konania upustil až keď poškodená prestala klásť odpor (známky vedomia) : „keď uvidel, že už prestala klásť odpor, za ruky ju odtiahol...".
V takto vyjadrenom popise konania obvineného, v tzv. skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku, je dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadrené konanie páchateľa vedené v úmysle usmrtiť obeť, pričom aj z pohľadu subjektívnej stránky (úmyselné zavinenie) je v ňom vyjadrený minimálne tzv. nepriamy úmysel.
V zmysle § 15 písm. b) Trestného poriadku je trestný čin spáchaný úmyselne (v tzv. nepriamom úmysle) aj vtedy [v nadväznosti na priamy úmysel upravený v písmene a) citovaného paragrafu], ak páchateľ vedel, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného týmto zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Záujmom chráneným trestným zákonom v prípade trestného činu vraždy je ľudský život, pričom v posudzovanom prípade s tým, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie tohto zákona vo forme usmrtenia obete obvinený (minimálne) bol uzrozumený, keď toto „uzrozumenie", z pohľadu skutkovo ustálených okolností, je potrebné chápať v tom zmysle, že obvinený si musel byť vedomý (a takúto vedomosť od každého možno dôvodne očakávať) toho, že pokiaľ kľačiac na poškodenej, dokonca 69 - ročnej žene, túto hrdúsi veľkou intenzitou, tak takýmto konaním jej môže spôsobiť smrť.
Pokiaľ sa teda obvinený bráni tým, že jeho úmysel nesmeroval k usmrteniu poškodenej, ale svojím útokom chcel dosiahnuť len toho, aby na neho prestala kričať, resp. aby iným nehovorila o tom, že si on alebo jeho rodina chodí požičiavať peniaze, objektívne síce nemožno vylúčiť, že pôvodným zámerom (cieľom) jeho fyzickej agresie voči poškodenej bolo len určité „spacifikovanie" poškodenej bez úmyslu usmrtiť ju, čo však ale nič nemení na tom, a z pohľadu právneho posúdenia skutku práve dôležitým je to, že - po prvotnom fyzickom útoku, po ktorom došlo k určitej prestávke (počas ktorej sa obaja napili)
- poškodenú napadol takým (už vyššie popísaným) spôsobom, z ktorému aj jemu samému muselo byť zrejmé, že ak od útoku na krk poškodenej (spôsobom hrdúsenia) včas neupustí (čo sa nestalo), nevyhnutne nastane smrť poškodenej udusením, čo sa napokon aj stalo.
Dovolací súd preto konštatuje, že ani dovolacie námietky obvineným uplatnené k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nie sú spôsobilé zvrátiť právoplatný odsudzujúci rozsudok, ktorým bol obvinený uznaný za vinného pre skutok, ktorý bol správne právne posúdený ako trestný čin vraždy (§ 145 Trestného zákona).
Na podklade tejto argumentácie dovolací súd konštatuje, že chybami dovolateľom vytýkanými nebol naplnený akýkoľvek ním uplatnený dovolací dôvod, ani iný dovolací dôvod uplatniteľný obvineným, pod ktorý by ním vytýkané chyby pri správnej subsumpcii mohli byť podradené a preto z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, dovolanie obvineného odmietol.
Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.