Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-131-2023.pdf
PDF · 143.88 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/131/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpený procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, dieťa otca: C. B., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, E., právne zastúpený: AK JUDr. Ladislav Pavlovič, s.r.o., so sídlom Dunajská 12, Bratislava, a matky: F. G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, H., t.č. bytom I. XX, E., právne zastúpená: AK Petrovič, s.r.o. so sídlom Hlavná 44, Trnava, o návrhu otca na zníženie výživného a protinávrhu matky na zvýšenie výživného na maloleté dieťa, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 15. marca 2023, č.k. 17P/47/2022-219, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie znížil s účinnosťou od 14.11.2022 výživné otca na maloletého zo sumy 320 eur mesačne na sumu 260 eur mesačne, ktoré výživné je otec povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky (výrok I), čím zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 13P/63/2021-48 zo dňa 17.01.2022 v časti výroku I. o výživnom (výrok II), návrh matky na zvýšenie výživného zamietol (výrok III) a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu (výrok IV).
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa ustanovení § 26, § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 3, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, ako aj podľa § 2, § 40, § 121 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) a § 217 ods. 1 veta prvá Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), vecne tým, že návrh otca, posúdil ako čiastočne dôvodný. Z rozsudku vyplýva, že otec zdôvodňoval svoj návrh zmenou pomerov na jeho strane od posledného rozhodovania o výživnom, ktorá nastala z dôvodu, že v dôsledku opatrení prijatých zamestnávateľom bol otec s účinnosťou od 31.03.2022 prepustený, aktuálne je nezamestnaný a jeho jediný príjem predstavujú dávky v hmotnej núdzi. Vzhľadom k poklesu výšky príjmov preto žiadal súd o zníženie vyživovacej povinnosti na sumu 200 eur mesačne, s čím matka nesúhlasila s poukazom na ukončenie pracovného pomeru otca dohodou, čo je vzdaním sa (výhodnejšieho) príjmu. Matka zároveň spolu s vyjadrením k návrhu podala návrh na zvýšenie výživného na maloletého zo sumy 320 eur na 450 eur mesačne dôvodiac rastúcimi nákladmi dieťaťa a majetkovými pomermi otca, ktoré zvýšenie výživného dovoľujú. Obaja rodičia špecifikovali súdu svoje mesačné výdavky a matka špecifikovala tiež výdavky na maloletého A., z ktorých viaceré položky otec namietal ( náklady cca 420 eur na tenis maloletého, náklady na stravu 255 eur, náklady na psíka 25 eur, posilňovňu 35 eur, výlet, lyžovačka). Pokiaľ ide o ukončenie jeho pracovného pomeru,
poukázal na to, že k nemu došlo z dôvodu nadbytočnosti otca, nakoľko zamestnávateľ stratil zákazníka, pričom nebola otcovi ponúknutá adekvátna pozícia v oblasti logistiky.
3. Pri rozhodovaní súd porovnal okolnosti dôležité pre určenie výživného, a to v čase skoršieho rozhodnutia ako aj nového rozhodnutia a zisťoval, či sa tieto podstatne zmenili a či ide o zmenu, ktorá je spôsobilá privodiť potrebu novej úpravy vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že naposledy rozhodoval v konaní vedenom pod sp.zn. 13P/63/2021, kedy dňa 17.01.2022 súd schválil rodičovskú dohodu, podľa ktorej maloletého A. dňom 09.11.2021 zveril do osobnej starostlivosti matky a otca zaviazal prispievať na výživu maloletého sumou 320 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky a zároveň doplatiť aj zameškané výživné za obdobie od 01.12.2021 do 31.01.2022 vo výške 640 eur, obaja rodičia mali v čase ostatnej úpravy vyživovaciu povinnosť len voči maloletému A.. Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že od ostatnej úpravy výživného došlo k podstatnej zmene pomerov na strane povinného rodiča súvisiacej s poklesom jeho príjmov, pričom súd nezistil výraznejšiu zmenu pomerov na strane maloletého dieťaťa ohľadne nárastu jeho nákladov, ani na strane matky maloletého. K podstatnej zmene pomerov teda došlo len na strane otca, keď zo strany jeho zamestnávateľa - spol. J. J. K., K., došlo k ukončeniu pracovného pomeru Dohodou s účinnosťou od 31.03.2022, kedy bol otec prepustený podľa § 63 ods.1 písm. b Zákonníka práce (zrušenie pracovného miesta z dôvodu straty zákazníka zamestnávateľa). Následne sa stal otec nezamestnaným, pričom na obdobie 6 mesiacov bol poberateľom dávky v nezamestnanosti vo výške 874 eur mesačne a od 14.11.2022 je zamestnaný v spoločnosti L. K. M., K., N., kde za mesiac 11/2022 dosiahol čistý príjem vo výške 680 eur, za mesiac 12/2022 príjem 939 eur, za mesiac 1/2023 príjem 806 eur a za mesiac 2/2023 príjem 751 eur. Za obdobie od 28.01.2023 do 05.02.2023 zároveň poberal otec aj dávku nemocenského poistenia, a to celkovo vo výške 394 eur, ktorú sumu je nutné pripočítať k príjmu zo zárobkovej činnosti a takto súd vypočítal priemerný príjem z nového zamestnania otca za mesiace 12/2023-2/2023 vo výške 963 eur na jeden mesiac. Súd tak porovnával zárobkové možnosti otca, t.j. príjem otca pri poslednej úprave, z ktorej súd pri schválení rodičovskej dohody vychádzal -suma 1.160 eur a priemerný príjem v čase aktuálneho rozhodovania súdu, ktorý súd ustálil vo výške 963 eur, čím zistil pokles príjmu otca o cca 17%, ktorému poklesu by mal zodpovedať aj pokles schopnosti otca platiť výživné. Ak pri predošlej úprave výživného a pri schválení rodičovskej dohody súd vychádzal z príjmu 1.160 eur, pričom došlo k schváleniu dohody rodičov na výživnom vo výške 320 eur, uvedené výživné predstavovalo cca 27 % z čistého príjmu otca a rovnako súd postupoval aj u aktuálneho príjmu otca vo výške cca 963 eur, z ktorého 27% predstavuje sumu 260 eur, ktorú sumu súd stanovil ako výživné primerané zmeneným pomerom a zodpovedajúce i súdnej praxi, podľa ktorej rodič by mal zo svojho čistého príjmu platiť výživné v rozsahu od 20 % do 25%, výnimočne až 30 % na všetky vyživovacie povinnosti, z čoho potom vyplýva, že súdom určené výživné 260 eur je tak stanovené v hornej hranici otcových možností a súd toto považuje i vzhľadom k potrebám maloletého a s prihliadnutím na jeho vek za primerané. Súd nesúhlasil s tvrdením matky, že otec sa zmenou zamestnania vzdal výhodnejšieho zamestnania, nakoľko dôvod na ukončenie pracovného pomeru jednak vyplýva zo samotnej Dohody o ukončení pracovného pomeru, jednak žiadne iné dôvody ukončenia pracovného pomeru súd nezistil, nebolo zistené žiadne porušenie pracovnej disciplíny. Bývalý zamestnávateľ na dopyt súdu oznámil, že nie je možné opätovné zamestnanie otca u neho, jediné voľné miesto eviduje na pozíciu skladník. Otec súdu dostatočne preukázal, že pracovné miesto si hľadal, čoho dôkazom sú početné odpovede oslovených zamestnávateľov na jeho záujem o prácu. Ponuky práce z inzercie, predložené stranou matky sú ponukami obdobnými ako je aktuálne pracovné miesto otca s hrubým príjmom pohybujúcim sa v rozmedzí 1.100 - 1.200 eur, cenovo vyššie ponuky nezodpovedajú kvalifikácii otca (napr. požiadavka anglického jazyka, ktorú otec nespĺňa). Rovnako tiež ohľadom argumentácie týkajúcej sa priemernej mesačnej mzdy v pozícii riadiaci pracovník v doprave, logistike a poštových službách vo výške 1.404 eur súd uviedol, že je zrejmé, že otec predpoklady na takúto pozíciu nespĺňa, nakoľko má vyučenie v oblasti kuchár-čašník, na uvedenom nič nemení ani fakt, že dlhodobo pracoval v oblasti logistiky. Aj keď otec „mal pod sebou“ (dozoroval) podriadených zamestnancov, toto postavenie v predchádzajúcom zamestnaní získal len vďaka dlhoročnej praxe, avšak kvalifikáciu riadiaceho zamestnanca určite nedosahuje. Z uvedeného tak súd vyvodil záver, že zmena zamestnania otca odôvodnená ukončením pracovného pomeru spojená s uzatvorením nového pracovného pomeru s nižším zárobkom, nie je zmenou, ktorou by sa otec vzdal výhodnejšieho zamestnania, ale je takou zmenou, ktorá odôvodňuje zmenu výživného.
4. Žiadnu inú zmenu na strane účastníkov konania súd od ostatnej úpravy výživného z vykonaného dokazovania neskonštatoval. Porovnaním nákladov maloletého A. v čase ostatnej úpravy, oproti matkou
aktuálne deklarovaným nákladom súd nezistil žiadne výraznejšie rozdiely v bežných nákladoch na maloletého, jeho aktuálne náklady predstavujú mesačne cca 600 eur, po započítaní nadštandardných nákladov na tenis 515 eur, pričom súd zistil, že A. hráva tenis rekreačne, nie závodne a je na zvážení rodičov, či nadštandardné náklady na tenis sú adekvátnym výdavkom na uvedenú voľnočasovú aktivitu. Je zrejmé, že ak príjem otca sa pohybuje na úrovni cca 960 eur, nie je zjavne v schopnostiach otca takýto nadštandardný výdavok uhrádzať, resp. naň prispievať čo i len vo výške 50%, a hoci príjem matky oproti otca e asi dvojnásobne vyšší, je tiež na zvážení, či je táto popri svojich iných nákladoch vyčíslených vo výške cca 1.200 eur schopná synovi takýto nadštandardný náklad uhrádzať, resp. v akej výške je schopná ho uhrádzať ona, nakoľko v zásade platí, že dieťa má zdieľať životnú úroveň svojich rodičov. Súd náklady na psíka 25 eur ako potreby maloletého neuznal, rovnako náklady na vitamíny, doplnky výživy pre športovca 70 eur súd neuznal ako odvodnené potreby maloletého považujúc ich za neprimerané. Ak matka dôvodila zvýšením bežných nákladov na stravu maloletého zohľadňujúce mieru inflácie v spoločnosti, súd poukázal na to, že uvedená skutočnosť zasahuje bez rozdielu každého občana spoločnosti, tak matku ako aj otca, pričom zvýšené náklady na stravu maloletého dieťaťa je možné pokrývať zvýšenými dávkami poskytovanými štátom vo forme prídavkov na deti, ktoré od januára 2023 vzrástli zo sumy cca 25 eur, resp. 30 eur na sumu 60 eur na dieťa a rovnako tak došlo k zvýšeniu daňového bonusu na nezaopatrené maloleté dieťa na sumu 140 eur. Na strane povinného otca nebolo preukázané ani iné zvýšenie majetkových schopností, nebolo preukázané ani vlastníctvo viacerých motorových vozidiel otcom, rovnako stavy na účtoch otca nepreukazovali také majetkové pomery, ktoré by umožňovali zvýšenie výživného, pričom na strane matky došlo k zvýšeniu priemerného príjmu oproti sume 1.740 eur, z ktorej súd vychádzal v čase ostatnej úpravy, keď dosahuje podľa potvrdení zamestnávateľa priemerný príjem 1.918 eur a sama na pojednávaní deklarovala aktuálny priemerný príjem vo výške 2.060 eur. Ako nedôvodný považoval súd aj argumentáciu matky, že otec by sa mal popri terajšiemu zamestnaniu pokúsiť o zvýšenie príjmu ďalšou prácou. Súd bol toho názoru, že uvedené nemožno od otca vyžadovať len preto, že takto otec „vypomáhal“ u svojho brata v čase, keď poberal dávku v nezamestnanosti. Súd dal do pozornosti, že otec je v riadnom pracovnom pomere v 3-zmennej prevádzke a nie je možné od neho požadovať privyrobenie si brigádnicky, keď navyše otec lekárskou správou z neurologickej ambulancie deklaroval problémy s chrbticou vyžadujúce si šetriaci režim bez fyzickej záťaže, intenzívne rehabilitácie, s možnosťou operácie v prípade nezlepšenia stavu.
5. Zo všetkých uvedených dôvodov považoval súd prvej inštancie návrh otca na zníženie výživného za čiastočne odôvodnený a v tomto smere mu vyhovel a to od 14.11.2022, kedy podľa názoru súdu nastala zmena súvisiaca so znížením zárobkových schopností otca, a teda s neschopnosťou otca uhrádzať výživné v doposiaľ stanovenej výške. Otec síce bol prepustený zo zamestnania od marca 2023, pričom od 4/2022 začal poberať dávky v nezamestnanosti, je ale nesporné, že v tom čase si privyrábal v spoločnosti svojho brata, a teda výživné v dohodnutej sume bol schopný uhrádzať. Až nástupom do nového zamestnania nastal pokles jeho príjmu, a dôvod na zníženie výživného. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd v zmysle § 52 CMP, keď nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v ustanovení § 53 a nasl. CMP.
6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie matka. V prvom rade namietala nesprávnosť rozhodnutia spočívajúcu v tom, že súd poukazoval na podstatnú zmenu pomerov od ostatnej úpravy výživného rozsudkom OS Trnava č.k. 40P/25/2019-42 zo dňa 16.08.2019, hoci súd mal skúmať tvrdenú zmenu pomerov od ostatného rozhodnutia, ktorým je rozsudok OS Trnava č.k. 13P/63/2021 zo dňa 17.01.2022, preto je otázne, počnúc ktorým rozhodnutím súd skúmal zmenu pomerov. Ďalej namietala súdom zistený spôsob ukončenia pracovného pomeru otca u zamestnávateľa J. J., K., dohodou a súčasne z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorá kombinácia ukončenia pracovného pomeru je po právnej stránke iracionálna a najmä nevýhodná pre otca, otec nemal dôvod pristúpiť na dohodu, keďže jeho zamestnávateľ mal mať dôvod na podanie výpovede, s čím súvisí aj odstupné, ktoré otec takto mohol získať na úrovni trojnásobku priemerného mesačného zárobku, čiže konal na úkor seba a maloletého. Pokiaľ povinný rodič skončí pracovný pomer dohodou, nemôže byť toto v neprospech maloletého dieťaťa, preto súd nemal na takto skončený pracovný pomer vôbec prihliadať.
7. Matka je tiež toho názoru, že ak súd určoval nižšie výživné, súd nebol povinný vychádzať iba z 27% priemerného príjmu otca ako v čase ostatného rozhodovania, ale mohol siahnuť aj po vyššej percentuálnej sadzbe, avšak v tomto smere nesprávne konštatoval, že 30% má byť aplikovaných iba vo výnimočných prípadoch, s čím sa odvolateľka nestotožňuje, pretože zaužívaná súdna prax (napr.
uznesenie KS v Trnave č.k. 26CoP/57/2022) neviaže 30% z netto príjmu povinného rodiča na žiadne výnimočné okolnosti. Matka tiež poukazuje i na rozsudok KS v Trnave č.k. 11CoP/75/2022, ktorý dokonca uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu vo veciach výživného sa vychádza z toho, že výška vyživovacej povinnosti rodiča by sa mala pohybovať v rozmedzí od 25 do 30% čistého mesačného príjmu rodiča na všetky jeho vyživovacie povinnosti s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Preto je odvolateľka toho názoru, že v danom prípade, keď mal súd za to, že príjem otca sa znížil (čo matka rozporuje), mohol a mal siahať až po hornej hranici rozptylu 30%, majú na zreteli najlepší záujem maloletého dieťaťa a nie otca. Súd vôbec nemal akceptovať dobrovoľné skončenie pracovného pomeru, kde by otec dosahoval vyšší príjem, a súčasne nie je možné prijať argumentáciu súdu, že by otec po dlhoročnej 15 ročnej kancelárskej praxi v oblasti logistiky nemohol dosahovať priemernú mesačnú mzdu v zamestnaní na pozícii riadiaci pracovník v doprave, logistike a poštových službách vo výške 1.404 eur, kedy súd prax a schopnosti otca v tejto oblasti nevzal nepochopiteľne do úvahy, ale poukázal na vyučenie otca v oblasti kuchár – čašník. Takisto súd nevzal do úvahy, že otec sa rekvalifikoval aj na pozíciu vodoinštalatéra, aby mohol robiť revízie na kotle. Súd tiež neadekvátne vyhodnotil skutočnosť, že otec vlastní nadštandardne veľký rodinný dom s dvomi bytovými jednotkami a mohol by teda mať príjem z prenájmu jednej z nich, nakoľko by mohol bývať s rodičmi v druhej, čím sa otec jednoznačne vzdáva vyššieho príjmu. Nemôže byť na úkor maloletého dieťaťa skutočnosť, že otec nekoná v jeho najlepšom záujme a z majetku, ktorý vlastní, nečerpá výhody. Nemôže by na úkor maloletého dieťaťa skutočnosť, že otec si do svojej bytovej jednotky nasťahoval priateľku s jej maloletým dieťaťom (i keď tvrdí, že tu prespáva 2 – 3 noci) a že jeho priateľka hradí náklady na dom, čo jednak matka sporuje, keďže je nelogické, aby niekto platil náklady na dom ak tam prespáva iba 2 – 3 dni v týždni a zároveň to nie je účelné, aby sa len kvôli 2 – 3 nociam prespávania jeho partnerky otec vzdával možného príjmu z nájmu jednej bytovej jednotky. Súd tiež nesprávne postupoval, keď nezohľadnil skutočnosť, že otec je schopný si privyrobiť a matka má za to, že je v časových možnostiach a schopnostiach otca, aby si u svojho brata aj naďalej privyrábal. Nejedná sa o ťažkú fyzickú prácu, ide iba o naloženie tovaru pomocou vysokozdvižného vozíka a prevoz tovaru na miesto určenia, počas jazdy je možné, aby otec aplikoval aj zdravý režim pre chrbticu so striedaním polôh, prerušením jazdy a pod. Tento príjem otca zostal opomenutý, dokonca súd nepochopiteľne znížil výživné už od 14.11.2022 a to napriek tomu, že v tomto mesiaci otec vykonal prepravu pre svojho brata, keďže ako matka uviedla, platil kartou v Prahe, na čo otec uviedol, že to bolo v rámci dopravy – práce pre svojho brata, za čo získal podľa vlastného tvrdenia 800 eur a preukázateľne si tak otec v novembri 2022 privyrobil a je možné sa domnievať, že tak koná aj naďalej.
8. V ďalšom sa matka zaoberala posúdením odôvodnených výdavkov na maloleté dieťa, ktoré súd skonštatoval okrem výdavkov na tenis, na úrovni 600 eur mesačne a poukázala na to, že zaužívaná súdna prax predpokladá, že povinný rodič sa bude podieľať na nákladoch dieťaťa vo výške 2/3 a rodič zabezpečujúci osobnú starostlivosť vo výške 1/3, ktorý pomer v danom prípade nebol zachovaný. Keďže súd výdavky maloletého ustálil vo výške cca 600 eur mesačne, z toho 2/3 v sume 400 eur by mal uhrádzať otec, nehovoriac o výdavkoch na tenis. V čase posledného rozhodovania matka vyčíslila výdavky na maloletého vo výške 405 eur + výdavky na tenis a aktuálne súd ustálil výdavky na maloletého, okrem tenisu, cca 600 eur, teda porovnaním je zrejmé, že mimo výdavkov na tenis vzrástli výdavky maloletého o 210 eur mesačne, ale súd uzavrel nesprávne, že nezistil výraznejšiu zmenu pomerov na strane maloletého ohľadne nárastu jeho nákladov. Z uvedených dôvodov súd vec nesprávne právne posúdil a odoprel právo matky na spravodlivé súdne konanie, tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nezohľadnil všetky právne relevantné skutočnosti, odôvodnenie je nepreskúmateľné, nekonzistentné a súd znížil výživné bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky, preto žiadala návrh otca zamietnuť a zvýšiť výživné na maloletého zo sumy 320 eur mesačne na sumu 450 eur mesačne počnúc dňom 04.11.2023 a zaviazať otca k úhrade nedoplatku za obdobie od 04.11.2023 do rozhodnutia odvolacieho súdu v mesačných splátkach po 50 eur.
9. Otec v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu považoval napadnuté rozhodnutie za správne a navrhol ho potvrdiť. Uviedol, že tvrdenia matky o zrejmom nesúlade skúmania zmeny pomerov od nesprávneho rozhodnutia je absolútne irelevantné, keďže z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ku zmene pomerov a všetkých skutočností tomu nasvedčujúcich, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal, došlo z časového hľadiska až po poslednom vydanom rozhodnutí okresným súdom Trnava č.k. 13P/63/2021 zo dňa 17.01.2022. K tvrdeným námietkam matky ohľadom ukončenia pracovného pomeru otca u jeho zamestnávateľa otec uvádza, že nárok na odstupné mu vznikol aj v prípade dohody, okrem toho súd určoval výživné s počiatkom od 14.11.2022, pričom pracovný pomer otca
skončil ešte dňom 31.03.2022, teda viac ako 7 mesiacov predtým, takže námietky ohľadom formy skončenia pracovného pomeru sa otcovi javia ako nadbytočné, keďže je zrejmé, že išlo o výlučne iba o formu skončenia pracovného pomeru, bez úmyslu otca sa akýmkoľvek spôsobom vyhýbať vyživovacej povinnosti, naviac otcovi nebolo žiadne odstupné vyplatené. Je ťažko uveriteľné, že by otec s dobrou pracovnou pozíciou ako referent logistiky odchádzal z dlhodobého pracovného pomeru len z dôvodu, aby sa vzdal výhodnejšieho príjmu. Zamestnávateľ súdu deklaroval, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti a zároveň otec preukázal snahu, že si prácu hľadal a to početnými odpoveďami na inzercie, ktoré súdu aj doložil. Tvrdenia matky vo vzťahu k určovaniu percentuálnej výšky výživného, ktoré malo byť podľa nej určené minimálne vo výške 30% čistého mesačného príjmu otca sú bez akejkoľvek vecnej ako aj právnej opory, rozpätie výšky vyživovacej povinnosti judikované matkou označovaným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave nemožno paušalizovať v uvedenej výške a je nevyhnutné prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. Otec nesúhlasí ani s argumentáciou matky vo vzťahu k nehnuteľnosti, ku ktorej má v súčasnosti otec vlastnícke práva. Na LV č. XXXX je otec síce de jure zapísaný ako vlastník, avšak ako už súdu uviedol, zo strany predávajúcich, teda pôvodných vlastníkov nehnuteľnosti došlo dňa 10.11.2022 k odstúpeniu od kúpnej zmluvy z titulu nevyplatenia kúpnej ceny ( toto odstúpenie bolo doručované aj matke) a tento záväzok z nezaplatenej kúpnej ceny nebol predmetom vyporiadania zrušeného a zaniknutého BSM, na ktorom základe následne otec s predávajúcimi uzavrel dohodu o odstúpení od kúpnej zmluvy. Príslušný katastrálny odbor však nevykonal záznam v LV v časti C o zmene vlastníka späť na predávajúcich, z toho dôvodu, že medzičasom došlo k ďalším právnym úkonom – k vyporiadaniu zaniknutého BSM medzi bývalými manželmi. Keďže otec de facto nie je vlastníkom nehnuteľnosti a túto obývajú jeho rodičia, nemôže dávať bytové jednotky do prenájmu. K tvrdeniam matky o tom, že otec si je schopný privyrábať v bratovej firme, otec súdu preukázal svoj zdravotný stav, ktorý sa vylučuje s fyzickou záťažou spojenou s dlhodobým sedením v motorovom vozidle. Úvaha matky, že otec naďalej pracuje pre svojho brata a vykonáva pre neho 1000 km prepravy, je vedomým zavádzaním súdu keď táto dobre vie, že otcov brat je toho času vo výkone trestu z dôvodu viacerých priestupkov na úseku dopravy.
10. K výhradám matky ohľadom výdavkov maloletého, otec poukázal na ustanovenie zákona, v zmysle ktorého obaja rodičia musia prispievať na výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a matka teda nemôže generalizovať, že povinný rodič sa má podieľať na výdavkoch maloletého dieťaťa v podiele 2/3, primárnym kritériom určenia výšky výživného je životná úroveň rodiča. Matka sa snaží zneužívať aktuálny právny stav, ktorý je v rozpore s reálnym skutkovým stavom, poukazovaním na nadštandardné majetkové pomery otca majúce byť reprezentované rozľahlým rodinným domom, o ktorom má matka nad akúkoľvek pochybnosť vedomosť, že tento nebol počas trvania jej manželstva s otcom maloletého vyplatený predávajúcim, čo jej však nijako nebránilo v tom, aby nevyplatený rodinný dom zahrnula do dohody o vyporiadaní BSM ako aktívum otca, ktorému bolo prikázané do výlučného vlastníctva, pričom matka zámerne neuviedla záväzok viaznuci na mase BSM, spočívajúci v nevyplatenej celej kúpnej cene za tento rodinný dom. Aktivity matky vo vzťahu k jej tvrdeniam adresovaným súdu sú zavádzajúce a manipulatívne. Otec od 01.06.2023 má pracovný pomer so zamestnávateľom O. H., M. s mesačným príjmom 1.000 eur brutto, ktorá pracovná pozícia mu umožňuje pracovať na jednu zmenu, keďže zdravotné problémy mu neumožňujú vykonávať prácu vo viaczmennej prevádzke. Otec preto s tvrdeniami matky v celom rozsahu nesúhlasí, táto v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré boli v rámci dokazovania súdom prvej inštancie riadne vyvrátené a odôvodnené a otca bezdôvodne označuje za osobu, ktorá nekoná v najlepšom záujme dieťaťa a vyhýba sa akémukoľvek výhodnému príjmu, pričom tento jej konštrukt je založený len na jej úvahách nepodložených žiadnymi relevantnými dôkazmi. Súdu bolo jasne konštatované, že matka má finančnú situáciu oveľa priaznivejšiu ako otec, čo si možno všimnúť i na finančne náročných mimoškolských aktivitách maloletého, ktoré je spôsobilá mu uhrádzať. Otec preto považuje rozhodnutie súdu za správne a spravodlivé a nároky matky uplatňované v tomto konaní ako neodôvodnené a ani nevyplývajúce z aktuálnych potrieb maloletého.
11. Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu mal za to, že skutočnosti, na ktoré matka v odvolaní poukázala sú opodstatnené a zníženie výživného nie je v prospech maloletého dieťaťa. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh otca zamietol.
12. Otec vo vyjadrení k stanovisku kolízneho opatrovníka poukázal na to, že písomné vyjadrenie procesného opatrovníka k odvolaniu nijako nekorešponduje s jeho vyjadreniami prezentovanými v konaní pred súdom. Otec má za to, že koná v najlepšom záujme maloletého, ale jeho zdravotné komplikácie, ktoré súdu zákonným spôsobom preukázal, mu bránia nájsť si pracovnú pozíciu s lepším
zárobkovým ohodnotením, čím sú limitované aj jeho možnosti, pričom musí predchádzať tomu, aby sa tento zdravotný stav ešte drakonicky nezhoršil a to v záujme maloletého A., keďže v prípade nevyhnutnosti podstúpenia operačného zákroku je dôvodný predpoklad, že by nebol schopný uhrádzať ani výživné určené súdom.
13. Matka v odvolacej replike zotrvávala na podanom odvolaní a pridržiavala sa svojich doterajších vyjadrení. Otec je aj k dnešnému dňu riadne evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti, na LV nie sú evidované žiadne poznámky alebo plomby, t.j. vychádzajúc zo zásady materiálnej publicity sú tieto údaje hodnoverné a svedčiace v prospech vlastníctva otca, ktorý opak otec nepreukázal, teda ak otec poukazuje na potrebu rešpektovania rovnakej materiálnej kvality života rodiča a dieťaťa, matka upriamuje pozornosť na fakt, že maloletý žije s matkou v byte, zatiaľ čo otec vlastní a užíva nadštandardný rodinný dom, dokonca s dvomi bytovými jednotkami.
14. Otec v odvolacej duplike poukázal na to, že v čase podania návrhu na zníženie výživného bol otec nezamestnaný s jediným príjmom dávkami v hmotnej núdzi, pričom predošlý pracovný pomer bol ukončený nedobrovoľne zo strany otca. Súdu preukázal, že skončení predošlého pracovného pomeru sa intenzívne uchádzal o rôzne pracovné pozície, od 14.11.2022 bol nanovo zamestnaný s obdobnou pracovnou pozíciou ako v predošlom zamestnaní a to s priemerným mesačným čistým príjmom 800 eur, keďže ale išlo o prácu na tri zmeny, ktorá mu nevyhovovala z dôvodu zdravotných ťažkostí, ďalej si hľadal novú prácu, čo súdu aj uviedol a od 01.06.2023 mu vznikol nový pracovný pomer s priemerným čistým mesačným príjmom v sume 780 eur. Jeho príjem nepokrýva ani otcove nevyhnutné náklady na riadnu a dôstojnú existenciu, keďže je stále zaťažený bremenom úveru na nehnuteľnosť, o ktorej je dôvodné predpokladať, že o ňu dôjde aj de jure, navyše od rozhodnutia súdu sa mu zhoršil aj zdravotný stav, ktorý vylučuje, aby mal popri trvalom pracovnom pomere aj iný príjem, keďže lekár otcovi výslovne odporúča kľudový režim. Už takto stanovené výživné presahuje jeho aktuálne schopnosti a možnosti.
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
16. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým na návrh otca znížil výživné na maloleté dieťa zo sumy 320 eur na sumu 260 eur mesačne od 14.11.2022 a zamietol návrh matky na zvýšenie výživného.
17. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
18. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
19.Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu s poukazom na kritériá rozhodné pre určovanie výživného (§ 62 ods. 1, 2, 4, 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine) dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti a návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti na maloletého A., všetky vykonané dôkazy správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, pričom svoje rozhodnutie aj dostatočne a logicky zdôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ( § 387 ods. 2 CSP) a ani s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu matky maloletého nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a vzhľadom k odvolacím námietkam matky sa žiada doplniť iba nasledovné:
20. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletých možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine a § 121 CMP). V zmysle § 78 Zákona o rodine v spojení s ustanovením 121 CMP predstavuje teda práve zmena pomerov hmotno-právnu podmienku pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom. Zmena pomerov musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne a to okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne, vývojom životných nákladov. K záveru o tejto zmene možno dospieť len zistením rozhodných kritérií v čase pôvodného rozhodovania a v čase nového rozhodovania a to v celom časovom úseku medzi nimi, ich vzájomným porovnaním a ich komplexným zhodnotením. Až na základe takéhoto postupu si súd vytvorí záver o tom, či sú dané predpoklady pre rozhodnutie o zmene a ak áno, v akom smere a rozsahu.
21. V danom prípade súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď porovnával aktuálne pomery účastníkov konania s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodovania súdu o výživnom, pričom odvolací súd podotýka, že z napadnutého rozsudku je nad všetky pochybnosti zrejmé, že išlo o porovnanie súčasného stavu so stavom v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Trnava zo dňa 17.01.2022 v konaní sp. zn. 13P/63/2021, ktorým súd schválil rodičovskú dohodu, podľa ktorej bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky a otec sa zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 320 eur mesačne. Nedôvodná je preto námietka odvolateľky, že by malo byť otázne, počnúc ktorým rozhodnutím súd skúmal zmenu pomerov na strane rodičov a maloletého dieťaťa, nakoľko uvedená okolnosť je z rozhodnutia zrejmá a žiadne pochybnosti nemôže vyvolávať ani zrejmý omyl v bode 21 odôvodnenia.
22. Prevažná časť odvolacích námietok matky potom smerovala voči podľa nej nesprávne zisteným a ustáleným možnostiam a schopnostiam otca maloletého, ale odvolací súd jej nedal za pravdu.
23. V konaní bolo preukázané, že k skončeniu pracovného pomeru na strane otca v spol. J. J. K., K., došlo z dôvodu, že sa otec ako zamestnanec stal nadbytočným a zamestnávateľ nevedel otcovi poskytnúť žiadnu adekvátnu pracovnú pozíciu. S touto namietanou skutočnosťou zo strany matky sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne a správne vysporiadal v bode 24. Výhrada matky proti spôsobu ukončenia pracovného pomeru, keď podľa nej ukončenie dohodou a súčasne z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce má predstavovať kombináciu po právnej stránke iracionálnu, je nedôvodná a to s poukazom na ustanovenie § 60 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne, pričom v dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) a f). Pokiaľ ide o výhradu matky, že má byť takýto spôsob ukončenia pracovného pomeru pre otca nevýhodný (a preto naň podľa nej súd nemal prihliadať) z dôvodu straty nároku na odstupné, nedôvodnosť aj tohto argumentu takisto vyplýva priamo zo Zákonníka práce a to z jeho ustanovenia § 76 ods. 2, v zmysle ktorého patrí zamestnancovi odstupné aj pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a), b) alebo písm. f) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Majúc potom preukázané i vyhlásením bývalého zamestnávateľa, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu nadbytočnosti, a že nie je možné jeho opätovné zamestnanie, pretože jediné voľné miesto eviduje na pozícii skladník s neadekvátnou mzdou v porovnaní s jeho predošlou pracovnou pozíciou, a berúc do úvahy i nasledovné kroky otca ( evidovanie na úrade práce s intenzívnym hľadaním nového adekvátneho zamestnania, vrátane dočasného privyrábania si počas obdobia nezamestnanosti a uzavretie nového pracovného pomeru s porovnateľnou pracovnou pozíciou akú mal dlhé roky u pôvodného zamestnávateľa), súd správne uzavrel, že zo strany otca nešlo o konanie, ktoré by mohlo byť vyhodnotené ako vzdanie sa výhodnejšieho príjmu, keďže súčasne mal súd preukázané, že pri hľadaní práce je otec značne limitovaný zdravotnými komplikáciami a preto odvolací súd mal zhodne so súdom prvoinštančným za to, že otec, i keď dosahuje nižší príjem ako v čase posledného rozhodovania súdu, riadne využíva jeho možnosti a schopnosti. Keďže domnienka matky, že otec má popri zamestnaní vedľajší príjem u jeho brata, sa v konaní nijako nepreukázala, nič tomu nenasvedčuje a vzhľadom na zdravotný stav otca sa uvedené javí tiež ako vysoko nepravdepodobné, bolo dôvodné vychádzať z príjmu tak, ako ho správne zistil prvoinštančný súd.
24. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal i s otázkou majetkových pomerov otca, ktorý s výnimkou rodinného domu (nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v katastrálnom území E. získané vyporiadaním BSM, ohľadom určenia vlastníctva ktorých sa vedie súdne konanie) inak nevlastní žiadny iný hodnotný majetok, pričom má záväzky v podobe neuhradeného úveru a nesplatenej kúpnej ceny nehnuteľností. Pokiaľ matka namietala, že otec nevyužíva na prenájom jeho rodinný dom pozostávajúci z dvoch bytových jednotiek, a tým v rámci svojich možností nevyužíva všetky prostriedky, aby bol schopný zabezpečiť odôvodnené potreby maloletého, odvolací súd bol toho názoru, že otec ako dospelý muž má právo na vlastný rodinný a partnerský život a nie je možné spravodlivo od neho požadovať, aby býval v byte so svojimi rodičmi obzvlášť, pokiaľ mu to vlastné bytové podmienky umožňujú, a zároveň ani požadovať od neho, aby vysťahoval svojich rodičov za účelom možnosti prenajať druhú bytovú jednotku. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že na strane otca neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by sa snažil vyhýbať svojej vyživovacej povinnosti alebo sa akýmkoľvek spôsobom snažil svoje dieťa ukrátiť. Výživné určené sudom vo výške 260 eur zodpovedá otcovým schopnostiam a možnostiam a súčasne i odôvodneným potrebám maloletého A. tak, ako ich správne ustálil prvoinštančný súd a nie je namieste vyžadovať od otca ignorovanie jeho vlastných potrieb (či už bytových alebo zdravotných a pod.) len preto, aby maloletý syn mohol uspokojovať nadštandardné potreby, s ktorými súvisia vysoké náklady ako napr. tenis (pričom ide o voľnočasovú aktivitu, ktorú ani nevykonáva súťažne. Vlastníctvo (i to spochybnené) k rodinnému domu nie je dostatočným ukazovateľom životnej úrovne rodiča, pretože súd musí brať do úvahy všetky súvisiace skutočnosti, ktoré ako celok umožnia vytvoriť súdu predstavu o životnej úrovne toho ktorého rodiča, pričom z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, oboznámením sa s otcovými príjmami, výdavkami, celkovým majetkom, ktorý vlastní a oboznámením sa tiež s výpismi z bankového účtu otca je zrejmé, že otcova životná úroveň nezodpovedá tomu, aby sa mohol na takýchto výdavkoch maloletého A. podieľať, pričom sa žiada zopakovať, že odôvodnené potreby dieťaťa sa nastavujú vždy v závislosti od životnej úrovne rodiča. Správne postupoval preto prvoinštančný súd aj pri hodnotení odôvodnenosti matkou prezentovaných výdavkov maloletého, ktoré dôvodne posúdil ako nadhodnotené a viaceré z nich nezohľadnil majúc za to, že možnosti a schopnosti povinného rodiča takéto nadštandardné výdavky dieťaťa neumožňujú.
25. Závery odvolacieho súdu v prejednávanej veci boli teda zhodné s tými, k akým dospel i prvoinštančný súd a síce, že primeraná výška výživného vzhľadom na zmenené pomery na strane otca predstavuje sumu 260 eur mesačne, ktorá zodpovedá tak možnostiam a schopnostiam otca, ako aj odôvodneným potrebám maloletého A. s prihliadnutím na jeho vek s tým, že zvyšné potreby maloletého budú hradené čiastočne z prídavku na dieťa a vo zvyšku matkou, ktorá tiež býva vo vlastnej nehnuteľnosti a jej príjem je cca dvojnásobne vyšší ako príjem otca. Nemožno prisvedčiť ani námietke odvolateľky, že vzhľadom na súdom ustálenú výšku výdavkov cca 600 eur by mala byť otcovi vyživovacia povinnosť stanovená v sume 400 eur, čo zdôvodňovala tým, že podľa zaužívanej súdnej praxe by sa rodič, nemajúci dieťa v osobnej starostlivosti, mal podieľať na nákladoch dieťaťa vo výške 2/3 a rodič zabezpečujúci osobnú starostlivosť vo výške 1/3. Uvedená úvaha matky je nepodložená, keďže žiadna takto zaužívaná súdna prax nie je odvolaciemu súdu známa, pričom rozhodnutie, na ktoré sa matka odvoláva netvorí zaužívanú súdnu prax. Zaužívanou praxou minimálne tohto odvolacieho súdu je však určovanie výživného obvykle v rozmedzí medzi 20% a 30% z čistého príjmu povinného rodiča spolu na všetky jeho vyživovacie povinnosti, čo vzhľadom na príjem otca predstavuje sumu od cca 194 eur až do 290 eur avšak s tým, že súd musí vždy zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu a z ničoho nevyplýva, že v danom prípade mal súd stanoviť výživné na maloletého A. práve vo výške 30% z príjmu otca ako to v odvolaní tvrdí matka. Odvolací súd dáva do pozornosti to, čo vyplýva jednak z kritérií stanovených Zákonom o rodine pre určovanie výživného ale i z judikatúry najvyššieho súdu a síce, že určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti (napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného ako aj odôvodnené potreby dieťaťa a ďalšie) sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Výživné na úrovni cca 27% príjmu otca, ktoré určil prvoinštančný súd vo výške 260 eur je v danom prípade primerané všetkým zisteným okolnostiam prípadu a bolo stanovené v súlade s kritériami zakotvenými v § 62 a § 75 Zákona o rodine. Odvolací súd záverom k výške výživného poznamenáva, že i keď právne predpisy SR neurčujú tabuľkovú úpravu výživného a určenie výživného je v zmysle zákona nutné posudzovať individuálne s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, žiada sa dať do pozornosti Metodiku pre výpočet výživného zverejnenú Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá je síce materiálom odporúčacieho charakteru, jeho zámerom je však práve zjednocovanie procesných
postupov a rozhodovacej praxe súdov v rodinnoprávnej agende, pričom z tejto metodiky vyplýva, že v prípade existencie jednej vyživovacej povinnosti k dieťaťu vo veku 15 až 18 rokov, predstavuje primerané výživné cca 24 % z priemerného čistého mesačného príjmu povinného rodiča, čiže pokiaľ by súd bral do úvahy ako pomocné kritérium uvedenú metodiku, je treba považovať určené výživné vo výške 260 eur za vyššie než primerané.
26. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty, už nespôsobilé ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
27. Vedený vyššie uvedenými úvahami odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil vrátane správneho výroku o trovách konania.
28. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pretože žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie v zmysle § 57 CMP.
29. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.