Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CdoPr/15/2024

Identifikačné číslo spisu: 1320209867 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1320209867.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne D.. L. J., narodenej XX. I. XXXX, T., P. XXXX/XX, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, Bratislava, Ulica 29. augusta 8 a 10, IČO: 30 807 484, o zaplatenie náhrady mzdy, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne Okresnom súde Bratislava III) pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2024 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2024 sp. zn. zrušuje a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 24. mája 2022 č. k. -111 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady mzdy určenej z jej priemerného zárobku za obdobie od 01. októbra 2017 do 24. júla 2019 v celkovej sume 33 921,95 eura a úroku z omeškania 5 % z dlžnej sumy priemerného mesačného zárobku za obdobie od 11. dňa nasledujúceho mesiaca až do zaplatenia.

1.1. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyni bola 01. júla 2013 zo strany žalovanej daná výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov, pričom výpovedná doba začala plynúť dňa 01. augusta 2013 a mala uplynúť 31. októbra 2013. Žalobkyňa listom doručeným žalovanej 31. októbra 2013 oznámila, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom prideľovaní práce podľa pracovnej zmluvy. Zároveň bola od 29. júna 2013 práceneschopná z dôvodu zdravotných problémov s chrbticou, pričom podľa mal jej pracovný pomer skončiť uplynutím ochrannej doby, teda dňa 31. marca 2014. O neplatnosti výpovede rozhodol Okresný súd Bratislava I 28. apríla 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdzujúci neplatnosť výpovede nadobudol právoplatnosť 25. júla 2019. V priebehu sporu - 01. októbra 2017, došlo u žalovanej k organizačnej zmene, v rámci ktorej bola zrušená sekcia dôchodkového poistenia (vrátane odboru opravných prostriedkov) a zriadená sekcia odvolacích konaní, právnej služby a legislatívy, v rámci ktorej vznikol odbor odvolacích konaní a žalôb dôchodkového poistenia. Po právoplatnosti rozhodnutia žalovaná (26. augusta 2019) ponúkla žalobkyni pracovné miesto právnika na tomto odbore, ktoré

žalobkyňa odmietla, s odôvodnením, že jej pôvodné pracovné miesto v dôsledku organizačnej zmeny zaniklo.

1.2. Pre súd prvej inštancie nebola sporná skutočnosť, že žalobkyňa nevykonávala prácu už od 29. júna 2013 z dôvodu práceneschopnosti a že jej žalovaná po skončení práceneschopnosti a počas súdneho sporu prácu neprideľovala. Zároveň uviedol, že v spore medzi stranami išlo o právne posúdenie nároku na náhradu mzdy podľa príslušných ustanovení . V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. , R 44/1984) a Najvyššieho súdu ČSSR (sp. zn. , R 10/1969), z ktorej vyplýva, že nároky zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného pomeru sú osobitne upravené v , a preto nie je možné aplikovať všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci podľa . Rovnako platí, že súd rozhodne o nároku na náhradu mzdy podľa stavu, ktorý je v čase vyhlásenia rozsudku. Podľa súdu prvej inštancie obdobie, počas ktorého prebiehal spor o platnosť skončenia pracovného pomeru, nemožno považovať za dobu, kedy žalobkyňa nepracovala z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa. Takáto situácia bola vytvorená samotným sporom medzi účastníkmi, pričom skutočným dôvodom neprideľovania práce žalobkyni bolo trvanie sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a nie organizačná zmena u žalovanej. Súčasne neexistovala ani žiadna vecná súvislosť medzi prijatím organizačnej zmeny účinnej od 01. októbra 2017 a faktickým nevykonávaním práce žalobkyňou v dôsledku tejto zmeny, keďže žalobkyňa prácu nevykonávala nepretržite od 29. júna 2013 a sama uviedla, že sa o organizačnej zmene dozvedela až po právoplatnom skončení súdneho sporu o neplatnosť výpovede. Súd zároveň nepovažoval organizačnú zmenu za príčinu, pre ktorú by žalobkyňa objektívne nemohla vykonávať prácu, nakoľko ponúkané pracovné miesto zodpovedalo druhu práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy.

1.3. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou prípadného rozporu konania žalovanej s dobrými mravmi a usúdil, že žalovaná postupovala v rámci zákona; nezistil, žeby medzi stranami existovala akákoľvek dohoda, či už ústna alebo písomná, ktorá by žalobkyni zakladala ďalšie nároky na náhradu mzdy. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyni za obdobie do právoplatného skončenia súdneho konania o neplatnosť výpovede nevznikol nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci s tým, že žalovaná postupovala v súlade so zákonom a ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, aplikujúc ustanovenia , a až 3 . O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa a , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. mája 2024 sp. zn. rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ( ). Neuznal tvrdenia žalobkyne ohľadom posúdenia prípustnosti nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa za obdobie po výpovedi zamestnávateľa do právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede; mal za to, že ide o nedôvodnú argumentáciu. Odvolací súd zdôraznil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na objasnenie rozhodujúcich skutočností, pričom skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú ustanoveniu a ich hodnotenie nevykazuje žiadny rozpor s pravidlami logického myslenia. Skutkový záver súdu prvej inštancie, že neprideľovanie práce žalobkyni nebolo spôsobené organizačnou zmenou účinnou od 01. októbra 2017, ale výpoveďou zo dňa 01. júla 2013 a následným súdnym sporom o jej neplatnosť, považoval odvolací súd za správny a preskúmateľný. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že právny režim vzťahov medzi účastníkmi pracovného pomeru v období od podania výpovede do právoplatnosti rozhodnutia o jej neplatnosti sa spravuje ustanoveniami až , ktoré majú povahu lex specialis a vylučujú aplikáciu ustanovení o prekážkach v práci ( ). neukladá zamestnávateľovi povinnosť prideľovania práce dotknutému zamestnancovi od spornej výpovede do právoplatného rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skočenia pracovného pomeru, a preto nárok na náhradu mzdy podľa v tomto období nevzniká. Proklamoval, že dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede je „obdobie neistoty“ ukončené a od

nasledujúceho dňa zamestnanec opätovne nadobúda status zamestnanca s príslušnými právami a povinnosťami. Skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede, nemá vplyv na posúdenie právneho režimu obdobia od podania výpovede, keďže „obdobie neistoty“ medzi účastníkmi sa spätne nemení. Prekážka v práci na strane zamestnávateľa by mohla vzniknúť až od momentu po právoplatnosti rozhodnutia, ak by zamestnávateľ zamestnancovi neumožnil návrat do práce.

2.1. Odvolací súd sa zaoberal aj odvolacou argumentáciou opierajúcou sa o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ, ktorú nepovažoval v predmetnej veci za aplikovateľnú, vzhľadom na odlišný skutkový a právny základ. Doplnil, že na právnom posúdení žalobkyňou uplatneného nároku nič nemení ani skutočnosť zmeny spoločenského zriadenia, ani skutočnosť, že (predchádzajúci ) umožňoval priznať náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a , .

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenia , resp. b) a .

3.1. Za spornú právnu otázku podľa žalobkyňa považovala (parafrázujúc) rozsah nárokov zamestnanca v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru. Inými slovami, či môže zamestnancovi v období od podania neplatnej výpovede do právoplatnosti rozhodnutia o jej neplatnosti (tzv. obdobie „právnej neistoty“) vzniknúť nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci podľa , osobitne v situácii, keď zamestnávateľ medzičasom vykonal organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej zamestnanec nemohol vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti argumentovala, že v predmetnej veci je potrebné zohľadniť judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä rozsudok z 25. júna 2020 vo veciach spojených C-762/18 a C-37/19, ktorý priznal zamestnancovi nárok na dovolenku spätne za celé obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru. Z toho dovolateľka vyvodzovala, že počas obdobia právnej neistoty môže vzniknúť zamestnancovi nárok na peňažné plnenia, vrátane náhrady mzdy za prekážky v práci, ak zamestnávateľ vytvorí situáciu, v ktorej znemožní zamestnancovi výkon práce. Žalobkyňa namietala, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil právny režim tohto obdobia, keď aplikoval výlučne až a nepripustil možnosť súbežného uplatnenia . Uzavrela, že odklonom odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď odvolací súd síce na vec použil správnu právnu normu , avšak túto nesprávne interpretoval, keď náhrada mzdy z titulu prekážky podľa predmetného ustanovenia je obdobným nárokom ako je nárok na dovolenku ( a nasl. ) alebo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ( ).

3.2. Dovolateľka ďalej argumentovala, že z vyplýva len obmedzenie výšky nároku na náhradu mzdy za obdobie 36 mesiacov, avšak to nevylučuje ďalší nárok z titulu prekážok v práci, ak po uplynutí tohto obdobia zamestnávateľ stále neumožní zamestnancovi výkon práce. V kontexte uvedeného poukázala aj na právny význam organizačnej zmeny účinnej od 01. októbra 2017, ktorá podľa nej objektívne spôsobila, že jej pracovné miesto zaniklo a zamestnávateľ jej nemohol prideľovať prácu. Dovolateľka tak nemohla vykonávať prácu pre prekážky v práci výlučne na strane žalovanej od 01. októbra 2017, a to bez ohľadu na to, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o určení neplatnosti výpovede z 01. júla 2013. S ohľadom na to vyjadrila presvedčenie, že pre účely aplikácie ustanovenia boli splnené všetky podmienky na vznik nároku na náhradu mzdy z titulu inej prekážky v práci na strane žalovanej.

3.3. Žalobkyňa ďalej namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné v dôsledku porušenia a , pretože v odôvodnení sa nevysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami, ktoré žalobkyňa uplatnila v odvolaní, najmä s argumentáciou založenou na judikatúre Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veciach C-762/18 a C-37/19). Odvolací súd

neposkytol zrozumiteľnú argumentáciu k oponentúre žalobkyne týkajúcej sa absolútnej, resp. relatívnej neplatnosti výpovede, povahy účinkov rozhodnutia súdu o vyslovení neplatnosti právneho úkonu v pracovnom práce či záverov uvedených v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd len formálne odkázal na správnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie, pričom jeho odôvodnenie neobsahuje základné zákonné náležitosti. Takýmto postupom podľa dovolateľky došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces podľa . Na základe uvedeného navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa [ ], v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

5. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

6. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod ( alebo v spojení s a ). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9 Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a s tým spojenú jeho nepreskúmateľnosť, resp. arbitrárnosť.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o

právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. , , či , , bod 26, , bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

12. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. V súlade s v spojení s musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

13. Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ( ). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. ). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

14. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, z hľadiska vyššie definovaných požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia a s tým súvisiace právo na spravodlivý proces, nemôže v kontexte celého súdneho konania obstáť.

15. V danej veci predmet sporu spočíval v posúdení rozsahu nároku žalobkyne na náhradu mzdy z titulu inej prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa , a to za obdobie od 01. októbra 2017 do 24. júla 2019, pričom kľúčovou právnou otázkou bolo, či počas obdobia právnej neistoty (od podania neplatnej výpovede do právoplatnosti rozhodnutia o jej neplatnosti) môže zamestnancovi vzniknúť takýto nárok a aký význam má v tomto kontexte organizačná zmena uskutočnená u žalovanej od 01. októbra 2017.

16. Žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne posúdenie právnej povahy účinkov rozhodnutia o

neplatnosti výpovede súdom prvej inštancie, konkrétne, či ide o účinok deklaratórny alebo konštitutívny (čl. IV. odvolania). Uviedla, že právoplatný rozsudok súdu o neplatnosti výpovede mal v danom prípade deklaratórne účinky, keďže len potvrdzoval absolútnu neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Podľa žalobkyne deň právoplatnosti tohto rozhodnutia nemal vplyv na existenciu skutočností, ktoré u žalovanej objektívne nastali pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, a s ktorými bol spojený vznik hmotnoprávnych nárokov, vrátane nároku na náhradu mzdy podľa . Ďalej žalobkyňa v odvolaní poukazovala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (rozsudok z 25. júna 2020 v spojených veciach C-762/18 a C-37/19), v ktorom Súdny dvor rozhodol aj o vzniku ďalšieho nároku zamestnanca v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru, a to nároku na dovolenku a náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku. S ohľadom na túto judikatúru žalobkyňa napádala záver súdu prvej inštancie, že dôvodom neprideľovania práce žalobkyni bol trvajúci súdny spor, a nie organizačná zmena účinná od 01. októbra 2017. S tým súvisiaci záver súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie ustanovenia považovala žalobkyňa za v priamom rozpore s citovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

17. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí s uvedenými pre vec podstatnými právnymi otázkami a argumentáciou žalobkyne riadne nevysporiadal. V odôvodnení (body 31. až 43.) sa obmedzil na všeobecné konštatovanie, že právny režim obdobia právnej neistoty je osobitne upravený v až a že nárok na náhradu mzdy podľa nemôže byť v tomto období priznaný. Odvolací súd však nevysvetlil, aký účinok priznáva rozhodnutiu o neplatnosti výpovede, t. j. či ide o rozhodnutie deklaratórne alebo konštitutívne a zodpovedajúcim spôsobom neozrejmil, aké práva a povinnosti medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia právnej neistoty existovali. Rovnako sa odvolací súd dostatočne nevysporiadal s odvolacou argumentáciou žalobkyne založenou na judikatúre Súdneho dvora EÚ, konkrétne na rozsudku z 25. júna 2020 vo veciach C- 762/18 a C-37/19. V bode 43. odôvodnenia síce uviedol, že tieto rozhodnutia vychádzali z iného skutkového stavu, avšak konkrétne neidentifikoval rozdielnosť (kontra analógiu) v skutkovom stave, teda v čom konkrétne sa skutkový stav v prejednávanej veci odlišuje od skutkového stavu riešeného v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd zároveň neanalyzoval, či právne závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ o možnosti vzniku peňažných nárokov zamestnanca počas obdobia neplatného skončenia pracovného pomeru sú alebo nie sú aplikovateľné v podmienkach slovenskej právnej úpravy a na skutkový základ predmetnej veci. Tým, že sa odvolací súd obmedzil iba na všeobecné strohé konštatovanie bez špecifického právneho rozboru problematiky, neposkytol stranám zrozumiteľné a preskúmateľné odôvodnenie vo vzťahu k tejto podstatnej odvolacej námietke. Takýto postup je v rozpore s požiadavkami na preskúmateľnosť rozhodnutia a na riadne vysporiadanie sa so všetkými podstatnými tvrdeniami odvolateľa podľa a .

18. Takéto opomenutie je v rozpore s požiadavkami a , keďže ide o podstatné tvrdenia, ktoré boli v odvolaní výslovne uplatnené, majú vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a mohli viesť k inému rozhodnutiu vo veci. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

19. Dovolací súd prízvukuje, že jeho závery, na ktorých spočíva zrušujúce uznesenie, nie sú vyjadrením kategorického názoru o opodstatnenosti odvolacích námietok žalobkyne a vôbec ich nemožno interpretovať ako potvrdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Nosným dôvodom vyhovenia dovolania je totiž výlučne skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v v spojení s , a preto je nepreskúmateľné; odníma žalobkyni možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces [čo zakladá vadu konania podľa v spojení s ], pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Z tohto dôvodu je dovolanie žalobkyne procesne prípustné a tiež dôvodné podľa

písm. f) .

20. Vzhľadom na zistenie, že v konaní došlo k procesnej vade podľa , ktorá sama osebe spôsobuje, že napadnuté rozhodnutie nemôže byť považované za správne, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

21. Ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti znemožňujúcej strane realizáciu jej procesných oprávnení, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (, , , ). Dovolací súd preto ani v tomto prípade neposudzoval dovolanie z hľadiska ďalších vyslovených námietok a opodstatnenosti argumentácie v spojitosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa , resp. b) .

22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.