Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 22/95

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a

sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr.

Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta,

JUDr. Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika vo veci navrhovateľa skupiny 30

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpeného Ing. Romanom Vavríkom,

proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Vojtechom Tkáčom a JUDr.

Vladislavom Dzúrikom, o vyslovenie nesúladu § 2 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady

č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s a

osobitne s jej článkami 1, 2, 71 ods. 2, 82 ods. 4, 85, 109, 111, 112, 114, 115, 116, 118, 119,

120 ods. 1 a 121 na verejnom zasadnutí 26. septembra 1995 takto

r o z h o d o l :

Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie

nesúladu o organizácii

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov s čl. 1, 2, čl. 71 ods. 2, čl. 82 ods. 4, čl. 85, 109, 111, 112, 114, 115,

116, 118, 119, a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky dostal 17. mája 1995 návrh skupiny 30 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky zastúpených Ing. Romanom Vavríkom, na začatie

konania o súlade právnych predpisov podľa ) . V

návrhu sa namieta nesúlad o

organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „ v znení

neskorších predpisov“) s a osobitne jej článkami 1, 2, 71 ods.

2, 82 ods. 4, 85, 109, 111, 112, 114, 115, 116, 118, 119, 120 ods. 1 a 121.

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí v pléne tento návrh

predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, návrh

1. júna 1995 prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ tvrdí, že zastupovanie ministra štátnym tajomníkom ex lege v čase jeho

neprítomnosti alebo aj v iných prípadoch na základe poverenia ministra „v rozsahu jeho

práv a povinností“ sa vzťahuje aj na vymedzené právomoci ministra ako člena

vlády Slovenskej republiky, pretože: „rozsah práv a povinností ministra je daný súhrnom

práv a povinností, ktoré mu vyplývajú z postavenia člena vlády Slovenskej republiky

(ústavného činiteľa) a právami a povinnosťami, ktoré vyplývajú z jeho postavenia ako

vedúceho osobitného ústredného orgánu štátnej správy Slovenskej republiky

(ministerstva).“ Pokiaľ totiž: „rozsah práv a povinností ministra ako člena vlády a ústavného

činiteľa možno, vzhľadom na skutočnosť, že sa uvedeným zaoberá výlučne

Slovenskej republiky, zmeniť iba ústavným zákonom Národnej rady Slovenskej republiky,

rozsah práv a povinností ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy

(ministerstva) možno zmeniť aj obyčajným zákonom () )“. Vychádzajúc

z uvedenej argumentácie navrhovateľ dospel k názoru, že „ak Národná rada Slovenskej

republiky zmocnila bežným zákonom štátnych tajomníkov, aby v čase neprítomnosti alebo z

ich poverenia zastupovali ministrov (ako členov vlády a ústavných činiteľov a tiež ako

vedúcich ústredných orgánov štátnej správy - ministerstiev)... v rozsahu ich práv a

povinností“ (ktorý je však daný tak ústavnou ako aj zákonnou úpravou) a urobila tak bez

toho, aby povedala, že toto zmocnenie sa „nevzťahuje na práva a povinnosti ministrov ako

členov vlády“, preniesla celý rozsah práv a povinností ústavných činiteľov na štátnych

úradníkov, čo je v rozpore s . Štátni tajomníci nie sú členmi

vlády, na ich menovanie a odvolávanie nemá národná rada priamy vplyv, neskladajú

predpísaný ústavný sľub, nemajú ústavnú zodpovednosť voči Národnej rade Slovenskej

republiky a nespĺňajú tiež viaceré ďalšie kritériá, ktorých splnenie spája Slovenskej

republiky s členstvom vo vláde Slovenskej republiky. Skupina poslancov preto zastáva

názor, že novoformulovaný v znení neskorších

predpisov sa dostal do rozporu s demokratickým princípom a s

princípom zodpovednosti výkonnej moci voči moci zákonodarnej, ktoré sú súčasťou

článkov 1 a 2 a tiež aj s článkami 71 ods. 2, 82 ods. 4, 85, 109,

111, 112, 114, 115, 116, 118, 119, 120 ods. 1 a 121 .

Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky navrhla, aby ústavný súd

Slovenskej republiky po vykonaní dokazovania vyniesol nález, ktorým by vyhlásil, že

ustanovenie v znení neskorších predpisov nie je v

súlade s označenými článkami .

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo vyjadrení z 20. júna 1995 (č. j.

786/1995-Sekr.) k návrhu skupiny poslancov uviedol: „Pred schválením návrhu zákona NR

SR č. , ktorým sa mení a dopĺňa o organizácii

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov vo veci, ktorá je v súčasnosti predmetom konania na Ústavnom súde

Slovenskej republiky, prebiehala vo výboroch i na schôdzi Národnej rady Slovenskej

republiky rozsiahla rozprava. Po opätovnom prerokovaní cit. zákona, ktorý vrátil prezident

Slovenskej republiky aj s pripomienkou k § 2 ods. 2 týkajúcou sa postavenia štátnych

tajomníkov, bolo toto ustanovenie znovu predmetom rozpravy v Národnej rade Slovenskej

republiky a v jej orgánoch.“ Ďalej konštatoval: „Stanovisko k citovanému zákonu i

konkrétne ustanovenie § 2 ods. 2 Národná rada Slovenskej republiky vyjadrila hlasovaním a

prijatím uznesenia, ktorým zákon i po jeho opätovnom prerokovaní 6. apríla 1995 znovu

schválila.“

Prílohy listu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky obsahovali návrh zákona s

dôvodovou správou, rozhodnutie prezidenta o vrátení citovaného zákona na opätovné

prerokovanie, ako aj stenografické záznamy zo schôdzí Národnej rady Slovenskej republiky

z prerokovania návrhu zákona a z opätovného prerokovania vráteného zákona.

Na verejnom pojednávaní pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, konanom 26.

septembra 1995, zástupca skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ing.

Roman Vavrík zopakoval tvrdenia navrhovateľa o nesúlade § 2 ods. 2 zákona SNR č.

v znení neskorších predpisov. Žiadal, aby na základe písomného návrhu

skupiny poslancov a argumentov prednesených v priebehu ústneho pojednávania Ústavný

súd Slovenskej republiky vyhovel návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky a vyhlásil ustanovenie § 2 ods. 2 citovaného zákona za nesúladné s označenými

článkami .

Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky JUDr. Vojtech Tkáč zdôraznil, že

samotný predmet úpravy v znení neskorších predpisov

vylučuje možnosť nesúladu jeho ustanovení s a účelom

ustanovenia § 2 ods. 2 citovaného zákona je „zabezpečiť funkčnosť príslušného

ministerstva, najmä v čase neprítomnosti príslušného ministra“. Na otázku Ústavného súdu

Slovenskej republiky týkajúcu sa vymedzenia vzájomného vzťahu § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2

v znení neskorších predpisov zástupca odporcu uviedol:

„Súčasný systémový vzťah, systémová väzba medzi § 2 ods. 2 a § 2 ods. 1 je v tomto smere

veľmi jasná a stotožňujem sa s tým, že vlastne § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 veľmi úzko vzájomne

súvisia, čiže osvedčujem teda svoj postoj, že ide o vymedzenie kompetencií ministra a

štátneho tajomníka do vnútra ministerstva. Nevzťahujem túto pôsobnosť a jeho kompetencie

štátneho tajomníka vo väzbe na jeho postavenie vo vláde Slovenskej republiky. Štátny

tajomník ministerstva v súčasnosti má právo sa zúčastňovať rokovania vlády, má právo

predkladať návrhy, má právo ovplyvňovať hlasovaním ministrov program vlády, má právo

sťahovať body z rokovania, má právo zaujať stanovisko, ale nemá právo hlasovať vo vláde,

pretože takéto právo prislúcha podľa len ministrovi.

Vyslovujem svoj názor, a mám ho odkonzultovaný aj v iných odborných kruhoch a

potvrdzujem aj reálie, že je priama väzba medzi § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 do vnútra

ministerstva, resp. zastupovania ministra za ministerstvo navonok, okrem práva hlasovať vo

vláde.“

Zástupca odporcu navrhol, aby ústavný súd zamietol návrh skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v piatej až ôsmej hlave

(ako aj v druhom oddiele tretej hlavy) upravuje:

a) spôsob kreovania (vytvárania) štátnych orgánov Slovenskej republiky a spôsob

ustanovovania do funkcií jednotlivých ústavných činiteľov v nich pôsobiacich,

b) ústavné kompetencie príslušných štátnych orgánov Slovenskej republiky,

c) ústavné kompetencie ústavných činiteľov pôsobiacich v jednotlivých štátnych

orgánoch Slovenskej republiky.

Podstatnou otázkou pre konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky bolo, či vymedzené právomoci jednotlivých ústavných

činiteľov títo vykonávajú osobne, a ak áno, či ukladá

ústavným činiteľom osobné vykonávanie aj iných ako vymedzených právomocí.

Keďže neobsahuje všeobecné ustanovenie spoločné pre

všetkých ústavných činiteľov, zodpovedaniu týchto otázok predchádzala analýza

konkrétnych ustanovení upravujúcich právomoci ústavných

činiteľov a následne vymedzenie ústavnej zásady spoločnej pre všetky kategórie ústavných

činiteľov Slovenskej republiky.

v príslušných článkoch piatej až ôsmej hlavy (ako aj v

druhom oddiele tretej hlavy) upravuje spôsob, ktorým sa jednotliví ústavní činitelia

Slovenskej republiky ujímajú svojich funkcií. Prezident Slovenskej republiky je podľa čl.

101 ods. 2 volený a po svojom zvolení skladá sľub ( a 2). Predsedu a

ostatných členov vlády Slovenskej republiky vymenúva prezident Slovenskej republiky a

títo po svojom vymenovaní skladajú sľub (čl. 110 až 112). Sudcov ústavného súdu

vymenúva prezident Slovenskej republiky a predsedu a podpredsedu vymenúva z radov

sudcov tohto súdu tiež prezident Slovenskej republiky (čl. 134, 135). Sudcov, predsedu a

podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky volí Národná rada Slovenskej

republiky (čl. 145). Generálneho prokurátora Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva

prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 150).

Predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky volí a

odvoláva Národná rada Slovenskej republiky (čl. 61). Z uvedeného vyplýva, že spôsob

ustanovovania do funkcií jednotlivých ústavných činiteľov Slovenskej republiky upravuje

priamo . Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky

(prípadne aj iným všeobecne záväzným právnym predpisom) nie je možné upraviť spôsob

ustanovovania do funkcií ústavných činiteľov Slovenskej republiky.

Zatiaľ čo pre všetkých ústavných činiteľov je spoločný ústavný základ ustanovovania

do ich funkcií (vymenovanie, voľba), existuje odlišná situácia, pokiaľ ide o ústavné

vymedzenie ich právomocí. Hoci upravuje ústavný základ

ustanovovania do funkcií všetkých uvedených ústavných činiteľov, neurčuje všetkým z nich

(prostredníctvom osobitných ustanovení) aj konkrétne právomoci.

V niektorých prípadoch upravuje len spôsob

ustanovenia ústavných činiteľov do funkcií bez toho, že by súčasne vymedzovala rozsah ich

ústavných právomocí. Tento spôsob ústavnej úpravy je typický pre predsedu Najvyššieho

kontrolného úradu Slovenskej republiky (čl. 61), predsedu a podpredsedu Ústavného súdu

Slovenskej republiky (čl. 135), sudcov všeobecných súdov a predsedu a podpredsedov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (čl. 145) a generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (čl. 150).

Hoci ústavní činitelia Slovenskej republiky sú ustanovovaní do svojich funkcií na

základe , rozsah ich právomocí určuje iný všeobecne záväzný právny predpis, teda

zákon, s ktorým počíta.

tvorí základ kreovania jednotlivých štátnych orgánov

Slovenskej republiky, ako aj ustanovovania do funkcií jednotlivých ústavných činiteľov

Slovenskej republiky pôsobiacich v jednotlivých štátnych orgánoch Slovenskej republiky.

vymedzuje aj ústavné právomoci jednotlivých štátnych orgánov Slovenskej

republiky.

u niektorých ústavných činiteľov určuje len spôsob ich

ustanovovania do funkcií bez priameho ústavného vymedzenia ich právomocí.

vymedzuje ústavné právomoci jednotlivých ústavných činiteľov len u: poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky a predsedu a podpredsedov Národnej rady Slovenskej republiky

(čl. 78 ods. 1, čl. 79, čl. 80 ods. 1, čl. 82 ods. 4, čl. 83 ods. 1 a 2, čl. 87 ods. 1), prezidenta

Slovenskej republiky (čl. 102 písm. a) až r), čl. 130 ods. 1 písm. b), predsedu vlády a členov

vlády Slovenskej republiky (čl. 111, 118, 119, 120 ods. 2).

Členovia vlády Slovenskej republiky (ministri) patria medzi tých ústavných činiteľov

Slovenskej republiky, právomoci ktorých sú (spolu s prezidentom, poslancami Národnej

rady Slovenskej republiky a generálnym prokurátorom) určené priamo v Ústave Slovenskej

republiky. Pre konanie o súlade právnych predpisov bolo preto treba preskúmať tie články

, ktoré upravujú ich právomoci, najmä, či sa týmto ústavným

činiteľom ukladá povinnosť vykonávať svoje ústavné právomoci priamo a osobne (ad

personam) alebo umožňuje, aby ich vykonával niekto iný.

Výkon mandátu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky inou osobou

() vylučuje. Citovaný článok jednoznačne potvrdzuje, že poslanci

„vykonávajú mandát osobne“. Neexistuje preto určená možnosť upraviť

uplatňovanie mandátu poslanca, a tým aj výkon jeho ústavných právomocí inou osobou ako

samotným poslancom Národnej rady Slovenskej republiky.

Predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zastupujú podpredsedovia Národnej

rady. u osoby predsedu Národnej rady „netrvá“ na osobnom

výkone jeho ústavných právomocí, pretože umožňuje ich výkon aj prostredníctvom

podpredsedu(-ov) Národnej rady. Možnosť výkonu vymedzených právomocí

predsedu Národnej rady Slovenskej republiky iným ústavným činiteľom Slovenskej

republiky teda existuje, ale podmienky takéhoto výkonu upravuje priamo Slovenskej

republiky.

Ústavné právomoci prezidenta Slovenskej republiky vymedzuje čl. 102 písm. a) až r)

, ako aj . Na rozdiel od ústavnej

úpravy poslancov Národnej rady Slovenskej republiky žiadne ustanovenie

Slovenskej republiky výslovne neurčuje, že prezident Slovenskej republiky musí svoje

ústavné právomoci vykonávať osobne. však presne upravuje

tie druhy právomocí, ktoré prezident Slovenskej republiky môže preniesť na iný štátny

orgán, prípadne ústavných činiteľov alebo ktoré za neho vykonáva ex constitutione iný

štátny orgán Slovenskej republiky, ak sú splnené určené podmienky. Ich určením

súčasne vylučuje, aby prezident Slovenskej republiky všetky

ďalšie ústavné právomoci mohol vykonávať inak, ako osobne. K preneseniu ďalších

právomocí neposkytuje prezidentovi republiky ústavné

splnomocnenie na ich výkon iným štátnym orgánom alebo ústavným činiteľom.

v druhom oddiele šiestej hlavy ( až 123) upravuje

postavenie a právomoci vlády Slovenskej republiky, vrátane vymedzenia ústavných

právomocí predsedu vlády, podpredsedov vlády a ministrov. Podobne ako v prípade

prezidenta Slovenskej republiky, ani v druhom oddiele šiestej hlavy nie je osobitný článok,

ktorý by výslovne určoval, že predseda vlády a jej členovia sú povinní svoje ústavné

právomoci vykonávať osobne. Žiadne ustanovenie druhého oddielu šiestej hlavy

Slovenskej republiky však neumožňuje prenesenie výkonu ústavných právomocí členov

vlády na ďalší štátny orgán, prípadne iného ústavného činiteľa Slovenskej republiky. Druhý

oddiel šiestej hlavy neobsahuje príslušnú ústavnú normu, ktorá

by umožňovala výkon buď všetkých alebo aspoň niektorých ústavných právomocí členov

vlády Slovenskej republiky inými osobami. teda neumožňuje,

aby ústavné právomoci členov vlády Slovenskej republiky mohli vykonávať aj iné osoby

odlišné od jednotlivých členov vlády (ministrov).

zabezpečuje osobný výkon ústavných právomocí

ústavných činiteľov Slovenskej republiky dvoma spôsobmi. Jeden z nich (typický pre

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky) jednoznačne predpokladá, že poslanci majú

povinnosť svoj mandát vykonávať osobne, a to bez ohľadu na rozsah ústavných právomocí,

ktorý im podľa prináleží. Druhý spôsob je typický pre

prezidenta, členov vlády a generálneho prokurátora. V týchto prípadoch Slovenskej

republiky výslovne neprikazuje, aby svoje ústavné právomoci vykonávali osobne, ale

súčasne určuje, ktoré ústavné právomoci a za akých podmienok môžu vykonávať aj iné

štátne orgány alebo ústavní činitelia Slovenskej republiky.

V prípade, ak by vo svojej šiestej hlave označenej ako

„Výkonná moc“ „generálne predpokladala“, že ústavné právomoci jednotlivých ústavných

činiteľov v nej upravené, je zákonom Národnej rady Slovenskej republiky možné preniesť

na iné osoby, musela by byť takejto situácii prispôsobená aj dikcia (znenie) príslušných

článkov šiestej hlavy .

() teda nielenže určuje spôsob ustanovovania

do funkcií jednotlivých ústavných činiteľov Slovenskej republiky a rozsah ich ústavných

právomocí, ale aj presne určuje, ktorí ústavní činitelia sú tieto ústavné právomoci povinní

vykonávať. Sú to tí, ktorým boli ich ústavné funkcie zverené spôsobom určeným

Slovenskej republiky (voľba, vymenovanie). Tam, kde ústavodarca netrval na osobnom

výkone ústavných právomocí jednotlivých ústavných činiteľov takto ustanovených do

svojich funkcií, v príslušných článkoch to aj presne vymedzil, a to jednak

prostredníctvom podmienok prechodu (postúpenia ústavných právomocí) tak i rozsahu

ústavných právomocí.

preto neupravuje spôsob výkonu a rozsah ústavných

právomocí jednotlivých ústavných činiteľov izolovane a odtrhnute od procesu ich

ustanovovania do funkcií. Nevyhnutnou podmienkou začatia výkonu ústavných právomocí

všetkých ústavných činiteľov Slovenskej republiky je ich ustanovenie do funkcie

predpísaným spôsobom. Táto spojitosť (logická prepojenosť) je typická pre všetkých

ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Osoba, ktorá nebola ustanovená do svojej

funkcie predpísaným spôsobom, preto ani nie je oprávnená vykonávať

vymedzené právomoci. Túto podmienku, podľa , treba

rešpektovať vo vzťahu k všetkým ústavným právomociam jednotlivých ústavných činiteľov

(pokiaľ výslovne nestanovuje inak) a po dobu celého funkčného obdobia

jednotlivých ústavných činiteľov, pretože v nie sú žiadne

ďalšie ustanovenia, ktoré by dovoľovali, aby tento ústavný režim zmenil zákon Národnej

rady Slovenskej republiky. Tak ako nie je možné zákonom Národnej rady Slovenskej

republiky upraviť režim ustanovovania do funkcií jednotlivých ústavných činiteľov

Slovenskej republiky, tak nie je ani možné, aby ich ústavné právomoci boli prenesené na iné

osoby (pokiaľ to výslovne neumožňuje).

Aj v prípadoch, keď umožňuje výkon právomocí

jednotlivých ústavných činiteľov inými subjektami, zveruje ich výkon len iným ústavným

činiteľom, právomoci ktorých vymedzuje , prípadne štátnemu orgánu, spôsob

ustanovenia ktorého a rozsah právomocí ktorého je tiež predmetom ústavnej úpravy

(predseda Národnej rady Slovenskej republiky - podpredsedovia Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident republiky - vláda Slovenskej republiky, resp. ministri (členovia vlády)

Slovenskej republiky).

Uskutočnená právna, pojmová a systémová analýza jednotlivých hláv

Slovenskej republiky jednoznačne potvrdzuje, že výkon „ad personam“ sa vzťahuje výlučne

na vymedzené právomoci jednotlivých ústavných činiteľov Slovenskej republiky.

Výkon iných ako ústavných právomocí jednotlivých ústavných činiteľov zveruje

Slovenskej republiky príslušným zákonom Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré môžu

(ale tiež nemusia) potvrdiť výkon iných ako ústavných právomocí jednotlivých ústavných

činiteľov „ad personam“. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý zveruje výkon

iných ako ústavných právomocí ústavného činiteľa inému subjektu, odlišnému od

samotného ústavného činiteľa, nie je v rozpore s , pretože pre

výkon iných ako ústavných právomocí jednotlivých ústavných činiteľov Slovenskej

republiky neustanovuje povinnosť ich osobného výkonu, keďže sa touto otázkou ani

nezaoberá.

Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom návrhu namietala,

že ustanovenie v znení neskorších predpisov nie je v

súlade s „... a osobitne s jej článkami 1, 2, 71 ods. 2, 82 ods.

4, 85, 109, 111, 112, 114, 115, 116, 118, 119, 120 ods. 1 a 121“, pretože: „ak Národná rada

Slovenskej republiky zmocnila bežným zákonom štátnych tajomníkov, aby v čase

neprítomnosti alebo z ich poverenia zastupovali ministrov (ako členov vlády a ústavných

činiteľov a tiež ako vedúcich ústredných orgánov štátnej správy - ministerstiev)... v rozsahu

ich práv a povinností“ (ktorý je však daný tak ústavnou, ako aj zákonnou úpravou) a urobila

tak bez toho, aby povedala, že toto zmocnenie sa „nevzťahuje na práva a povinnosti

ministrov ako členov vlády“, preniesla celý rozsah práv a povinností ústavných činiteľov na

štátnych úradníkov, čo je v rozpore s “.

Základom návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky bolo

tvrdenie, že v znení neskorších predpisov zveruje

štátnym tajomníkom oprávnenie zastupovať ministrov nielen v rozsahu ich právomocí ako

vedúcich ústredných orgánov štátnej správy, ale aj v rozsahu ich ústavných právomocí ako

členov vlády Slovenskej republiky a z tohoto dôvodu sa citovaný zákon dostal do nesúladu s

viacerými článkami .

v znení neskorších predpisov predstavuje zákonnú

transformáciu , podľa ktorého sa ústredné orgány

štátnej správy a miestne orgány štátnej správy zriaďujú zákonom. Ustanovenie § 1

spomenutého zákona uvádza: „V Slovenskej republike pôsobia tieto ústredné orgány štátnej

správy, na čele ktorých je člen vlády Slovenskej republiky“. Citované ustanovenie zákona

SNR č. v znení neskorších predpisov určuje, že členovia vlády Slovenskej

republiky (ministri) stoja tiež na čele ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republiky. Oprávnenie na výkon tejto funkcie získavajú ako ústavní činitelia Slovenskej

republiky vymenovaní prezidentom republiky a poverení riadením ministerstiev.

Slovenskej republiky sa ustanovením čl. 111 „obmedzuje“ na to, že prezidentovi Slovenskej

republiky poskytuje právomoc poverovať členov vlády riadením jednotlivých ministerstiev.

Získaním tohto poverenia sa členovia vlády Slovenskej republiky dostávajú na čelo

jednotlivých ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky.

Rozsah právomocí členov vlády Slovenskej republiky ako vedúcich ústredných

orgánov štátnej správy však neupravuje, ale takúto úpravu

zveruje svojím článkom 122 zákonu Národnej rady Slovenskej republiky. Ako vyplýva z

analýzy uskutočnenej vyššie, upravuje výlučne ústavné

právomoci ministrov ako členov vlády Slovenskej republiky, tzn. že upravuje ich ústavné

právomoci vo vzťahu k vláde Slovenskej republiky, ktorej sú členmi, ale nie vo vzťahu k

ministerstvám ako ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky.

Zákonný rozsah právomoci člena vlády upravuje

Zb. v znení neskorších predpisov, v ktorom sa uvádza, že ministerstvo riadi a za jeho

činnosť zodpovedá minister. Podstatou zákonnej právomoci povereného člena vlády

Slovenskej republiky je v zmysle citovaného zákonného ustanovenia riadenie ministerstva

ako ústredného orgánu štátnej správy Slovenskej republiky členom vlády.

Pre úplnosť treba dodať, že nie každý člen vlády Slovenskej republiky po svojom

vymenovaní získava súčasne aj uvedenú zákonnú právomoc, ale len ten (tí), ktorého

prezident republiky podľa aj poveril riadením

ministerstva.

Osobitnú zákonnú úroveň úpravy právomocí člena vlády ako vedúceho ústredného

orgánu štátnej správy Slovenskej republiky uznal i navrhovateľ, keď uviedol, že „vzhľadom

na uvedené je možné rozlišovať medzi normami, ktoré upravujú postavenie (práva a

povinnosti) ministrov ako členov vlády a normami, ktoré upravujú postavenie (práva a

povinnosti) ministrov ako vedúcich ústredných orgánov štátnej správy (ministerstiev)“.

Navrhovateľ tiež uviedol: „Pokiaľ totiž rozsah práv a povinností ministra ako člena vlády a

ústavného činiteľa možno, vzhľadom na skutočnosť, že sa uvedeným zaoberá výlučne

SR, zmeniť iba ústavným zákonom Národnej rady SR, rozsah práv a povinností

ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy (ministerstva) možno zmeniť aj

obyčajným zákonom () )“, pričom sa

„podrobnejšie nezaoberá ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi, podobne ako sa

nezaoberá postavením ministrov ako ich vedúcich funkcionárov (zriaďovanie ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy ponecháva na zákon Národnej rady SR -

) )“.

Ustanovenie

uvádza: „Ministra v čase jeho neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho práv a povinností

štátny tajomník. Minister môže poveriť aj v iných prípadoch štátneho tajomníka, aby ho

zastupoval v rozsahu jeho práv a povinností. Štátnych tajomníkov vymenúva a odvoláva

vláda Slovenskej republiky na návrh príslušných ministrov. V odôvodnených prípadoch

môže vláda Slovenskej republiky určiť, že na ministerstve pôsobia dvaja štátni tajomníci;

minister určí, v ktorých otázkach a v akom poradí ho štátni tajomníci zastupujú“. Citované

ustanovenie zákona Národnej rady Slovenskej republiky vytvára zákonnú možnosť

zastupovať ministra jeho štátnym tajomníkom, a to jednak v dobe jeho neprítomnosti ex

lege, ale aj v iných prípadoch na základe poverenia ministra. Toto zastupovanie platí „pre

rozsah práv a povinností ministra“.

Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky namietala nesúlad tohto

ustanovenia , pretože podľa ich

názoru je pod termínom „rozsah práv a povinností ministra“ potrebné chápať tak tie, ktoré

mu patria ako členovi vlády Slovenskej republiky, ako aj tie, ktoré má ako vedúci

ústredného orgánu štátnej správy. Keďže vymedzené právomoci člen vlády

vykonáva ad personam a ich výkon nemôže zákon zveriť iným osobám, nie je - podľa

názoru navrhovateľa - uvedené ustanovenie zákona v súlade s Slovenskej

republiky.

V konaní o súlade právnych predpisov sa Ústavný súd Slovenskej republiky pri

výklade obsahu v znení neskorších predpisov riadil

metódou gramatického výkladu právnej normy, t. j. slovám, výrazom, termínom použitým v

texte právnej normy je potrebné rozumieť v tom zmysle, ktorý majú vo všeobecnom základe

spisovného jazyka, ak nie sú relevantné dôvody preto, aby ako základ ich interpretácie bol

prijatý iný, rozdielny význam ich obsahu.

v znení neskorších predpisov vo svojom

jednoznačne vymedzuje „zákonné“ právomoci ministra odlišné od jeho ústavných

právomocí ako člena vlády Slovenskej republiky. Tieto zákonné právomoci určujú jeho

práva a povinnosti k ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej správy, zatiaľ čo jeho

ústavné právomoci určujú jeho práva a povinnosti voči vláde Slovenskej republiky ako

najvyššiemu orgánu výkonnej moci, ktorej je členom. Tento zákon obsahuje vymedzenie

právomocí ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorá vylučuje, aby do

jej rozsahu boli zahrnuté aj tie, ktoré mu ako členovi vlády vyplývajú z Slovenskej

republiky. To potom znamená, že pod rozsahom práv a povinností ministra ako vedúceho

ústredného orgánu štátnej správy treba rozumieť tie, ktoré upravuje § 2 ods. 1 zákona SNR

č. v znení neskorších predpisov, pretože žiadnu inú zákonnú definíciu jeho

právomocí (a odlišnú od uvedenej v § 2 ods. 1) citovaný zákon neobsahuje.

Ustanovenie § 2 ods. 2 citovaného zákona umožňuje, aby štátni tajomníci

ministerstiev zastupovali ministrov v čase ich neprítomnosti ex lege a z poverenia ministra

„aj v iných prípadoch“, a to v rozsahu práv a povinností ministra. Vychádzajúc z uvedenej

analýzy v znení neskorších predpisov je pod

„rozsahom práv a povinností ministra“ potrebné rozumieť tie, ktoré sú upravené v § 2 ods. 1

uvedeného zákona. Je tomu tak preto, že tento zákon neobsahuje žiadnu inú zákonnú

definíciu právomocí ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy. Povedané

inými slovami zákonná definícia právomoci ministra ako vedúceho ústredného orgánu

štátnej správy platí pre potreby uplatňovania celého v znení

neskorších predpisov.

Uvedené konštatovanie sa preto v plnom rozsahu vzťahuje aj na ustanovenie § 2 ods.

2, pretože v znení neskorších predpisov pre vymedzenie

termínu „rozsah práv a povinností ministra“ (vo vzťahu k ich uplatňovaniu štátnym

tajomníkom) neposkytuje osobitnú definíciu tohto termínu obsahovo odlišnú od tej, ktorú

obsahuje ustanovenie § 2 ods. 1 citovaného zákona.

Podľa a v znení neskorších predpisov je

minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy oprávnený riadiť ministerstvo, za

činnosť ktorého aj zodpovedá. Ide o jeho zákonom určenú právomoc, ktorá nie je

predmetom úpravy . Neexistuje preto ani ústavná norma, ktorá

by ministrovi prikazovala vykonávať túto právomoc osobne. Zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky je preto možné upraviť, aby výkon právomocí ministra ako vedúceho

ústredného orgánu štátnej správy vykonávali aj iné osoby (štátni tajomníci), v rozsahu a

spôsobom ustanoveným príslušnou zákonnou úpravou.

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade § 2 ods. 2 zákona SNR č.

v znení neskorších predpisov s návrhu skupiny

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej Ing. Romanom Vavríkom, z

uvedených dôvodov nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 1995