Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 8/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana

Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr.

Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,

JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na

verejnom zasadnutí 18. júna 1998 prerokoval návrh generálneho prokurátora

Slovenskej republiky vo veci súladu ustanovenia § 366 ods. 2 a ustanovenia § 367

s , , , , a čl.

102 písm. i) a 24. júna 1998 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie a ustanovenie

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov,

n i e s ú v s ú l a d e s ) v spojení s Slovenskej

republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e

2

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna

1997 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie

nesúladu ustanovenia a ustanovenia

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov s

a , , , a )

Slovenskej republiky.

Plénum ústavného súdu dňa 23. júla 1997 rozhodlo na neverejnom zasadnutí

o prijatí návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Predseda ústavného súdu požiadal o písomné stanovisko k návrhu Národnú

radu Slovenskej republiky dňa 2. októbra 1997. Národná rada Slovenskej republiky

sa k návrhu nevyjadrila. Zástupca JUDr. D. M. sa nezúčastnil verejného

pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 18. júna 1998.

Navrhovateľa na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu zastupoval JUDr.

I. M., námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Zotrval na

písomných stanoviskách a v priebehu ústneho pojednávania tieto viackrát potvrdil

a spresnil.

Odôvodnenie ústavný súd rozdelil do niekoľkých častí. V prvej časti

odôvodnenia tohto nálezu (označenej I.) ústavný súd reprodukuje podstatné časti

návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“), ako aj stanovisko prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident

republiky“) k návrhu.

V druhej časti odôvodnenia (označenej II.) sú zhrnuté podstatné argumenty

navrhovateľa spolu s ich právnym rozborom a s dôvodmi, ktoré ústavný súd viedli

k výroku rozhodnutia o nesúlade ustanovenia § 366 ods. 2 a ustanovenia § 367

s (ďalej len „“).

I.

3

Obsah návrhu na začatie konania o súlade ustanovenia § 366 ods. 2 a ustanovenia

s

Navrhovateľ (generálny prokurátor Slovenskej republiky) uvádza, že podľa

) len prezident je oprávnený udeľovať

amnestiu, odpúšťať a zmierňovať tresty uložené trestnými súdmi a nariaďovať, aby

sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahladzovať

tresty.

Zakotvenie tohto oprávnenia prezidenta do považuje navrhovateľ ako

výraz výnimočnosti konania o žiadosti o milosť, a to najmä z hľadiska vecného

dopadu tohto konania na procesné i hmotnoprávne postavenie osoby, ktorej sa

dotýka. V nadväznosti na kompetencie má konkrétny štátny orgán presne určené

oprávnenia a povinnosti konať v neurčitom počte konkrétnych prípadov, t.j. má svoju

príslušnosť na konanie.

Kompetencia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu štátneho orgánu k veci

a príslušnosti z procesného vzťahu k veci. Takýmto istým spôsobom je vymedzené

i postavenie prezidenta republiky v ústave, i keď možno považovať jeho postavenie

za špecifické.

V ďalšej časti navrhovateľ rozdeľuje kompetencie na upravené priamo

v a ostatné kompetencie, ktoré vyplývajú zo zákonov

alebo na ich základe vydaných právnych predpisov.

Kompetencie prezidenta republiky vyplývajúce z považuje

navrhovateľ za jeho výlučné ústavné kompetencie, ktoré nemožno preniesť na iný

štátny orgán bez zvolenia (napr. ) ).

V súvislosti s ) vidí možnosť realizácie tohto oprávnenia

prezidenta republiky iným subjektom iba v prípade podľa .

4

Rozhodnutie považuje za autoritatívny a záväzný prejav vôle štátneho orgánu.

Rozhodnutie musí byť vydané vždy orgánom k tomu zákonom povolaným

(kompetentným a príslušným) a musí spĺňať ďalšie podmienky stanovené právnym

poriadkom.

Gramatickým výkladom ) dospel navrhovateľ k záveru,

že prezident republiky je výlučne oprávnený rozhodnúť iba kladne o žiadosti o

milosť. K takémuto výkladu zvádzajú podľa navrhovateľa slovné výrazy ako

„udeľuje, odpúšťa, zmierňuje, nariaďuje, aby sa nezačínalo, alebo nepokračovalo, a

zahládza tresty“.

Konštrukcia vymedzenia kompetencie štátnych orgánov v našom právnom

poriadku je podľa názoru navrhovateľa budovaná na ich pozitívnom vymedzení, t.j.

vychádza sa z kladného rozhodovania vo veci samotnej, pričom nepochybuje

o autonómii rozhodovania štátneho orgánu i záporne, t.j. návrhu nevyhovieť.

Rozhodovanie a rozhodnutie je výsledok procesu, ktorého obsahom je

vyhodnocovanie konkrétnych skutkových i právnych okolností vedúcich ku

konkrétnym skutkovým, ako i právnym záverom. Rozhodovanie je výrazom

a výsledkom kompetencie ako celku, t. j. ako právo rozhodnúť kladne - vyhovieť

žiadosti, tak aj právo rozhodnúť záporne - žiadosť zamietnuť.

Podľa názoru navrhovateľa, kompetenciu, ktorou disponuje konkrétny štátny

orgán, možno čiastočne alebo úplne preniesť na iný subjekt. Takýto presun sa musí

však uskutočniť spôsobom lege artis a za dodržania zásady, že do právnej normy na

určitej úrovni možno zasiahnuť iba právnou normou tej istej alebo vyššej právnej sily,

t.j. zákonné obmedzenie základných práv a slobôd u všetkých porovnateľných

prípadov musí spĺňať rovnaké podmienky ( ). Navrhovateľ sa

odvoláva na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 26. septembra 1995.

Podľa tohoto uznesenia presne upravuje tie druhy

ústavných právomocí, ktoré prezident republiky môže preniesť na iný štátny orgán,

5

prípadne ústavných činiteľov, alebo ktoré za neho vykonáva ex constitutione iný

štátny orgán Slovenskej republiky za splnenia určených podmienok. Ich

určením súčasne vylučuje, aby prezident všetky ďalšie ústavné právomoci

mohol vykonať inak ako osobne.

Oprávnenie prezidenta republiky vyplývajúce z ustanovenia § 366 ods. 2

je podľa názoru navrhovateľa v rozpore s , a čl.

13 ods. 3 v spojení s ) z toho dôvodu, že mu formou zákona

dáva oprávnenie preniesť svoju výlučnú ústavnú kompetenciu na iný štátny orgán.

Konanie o žiadosti o milosť je špecifickým konaním procesne upraveným

v .

Podľa , každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Z vyplýva, že všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku

2 rovní.

Rovnosť ľudí v dôstojnosti i právach vyplýva i z

v nadväznosti na podľa ktorého, zákonné obmedzenia základných

práv a slobôd musia rovnako platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené

podmienky.

Rovnosť účastníkov v konaní neznamená iba rovné postavenie, t.j. možnosť

využitia všetkých práv účastníkmi konania v tom istom konaní.

Táto ústavná zásada znamená, že vo všetkých vecne rovnakých prípadoch sa

bude k účastníkom konania pristupovať rovnako.

6

Navrhovateľ sa v uvedenej otázke odvoláva na nález ústavného súdu

č. z 28. 8. 1996 (údaj je nesprávny, správny dátum je 12. 9. 1996).

Zo zásady rovnosti vyplýva i právo účastníka, aby o jeho veci rozhodol (či už

kladne alebo záporne) kompetentný subjekt ( ), a ak je

kompetencia rozdelená medzi viaceré subjekty, aby takéto rozdelenie kompetencií

spĺňalo ústavnú zásadu zakotvenú v . Prenesenie kompetencie

podľa názoru generálneho prokurátora v konečnom dôsledku narušuje ústavnú zásadu

rovnosti účastníkov ( ) aj preto, lebo v situácii, keď právny

poriadok ani príkladmo neustanovuje podmienky pre udelenie, či neudelenie milosti

(teda pre posúdenie opodstatnenosti žiadosti o milosť), každý kompetentný subjekt

rozhoduje na základe svojej vnútornej úvahy a vlastného presvedčenia. Samotná táto

skutočnosť so zreteľom na rôznosť a počet kompetentných subjektov predurčuje

nerovnaké pristupovanie k účastníkom konania a ich žiadostiam.

Podľa názoru navrhovateľa všetky vyššie uvedené úvahy sa v plnom rozsahu

vzťahujú na konanie o žiadosti o milosť. V prípade, že bude žiadosť o milosť

považovať za bezdôvodnú v zmysle a na jeho základe

vydaného rozhodnutia prezidenta republiky z 3. mája 1993, má právo žiadosť

zamietnuť vždy prezident republiky, ale s výnimkami ním určenými taktiež aj

generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti. V prípade, že generálny

prokurátor alebo minister spravodlivosti v rozsahu svojho oprávnenia zvážia, že

žiadosť nie je bezdôvodná, nemôžu jej vyhovieť, ale túto predkladajú na rozhodnutie

prezidentovi republiky, ktorý žiadosť opätovne posúdi a rozhodne o nej nezávisle na

názore generálneho prokurátora alebo ministra spravodlivosti. V žiadnom právnom

predpise nie je pritom vymedzený pojem „bezdôvodná žiadosť o milosť“.

V konaní o žiadosti o milosť teda kladné rozhodnutie o udelení milosti, zákon

v súlade s zveruje výlučne prezidentovi Slovenskej republiky. Záporné

rozhodnutie, ktorým sa bezdôvodná žiadosť o milosť zamieta, zákon v rozpore

s zveruje však aj generálnemu prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti.

Obidve rozhodnutia majú závažné dôsledky na účastníka, ktorého sa týkajú. V

7

prípade rozhodnutia o zamietnutí žiadosti toto môže byť vydané bez možnosti

participácie výlučne určeného subjektu na rozhodovanie v tejto veci.

Vychádzajúc z uvedených skutočností je ustanovenie § 366 ods. 2

a ustanovenie v rozpore s a , ,

a v spojení s ) .

Ako dôkazy generálny prokurátor uvádza:

- č. ,

- o trestnom konaní súdnom () v znení

neskorších predpisov,

- Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 3. mája 1993, ktorým splnomocnil

generálneho prokurátora SR a ministra spravodlivosti SR, aby v rozsahu svojich

právomocí vykonávali konanie týkajúce sa žiadosti o milosť a bezdôvodné žiadosti

zamietali.

Obsah vyjadrenia prezidenta Slovenskej republiky

k návrhu generálneho prokurátora

Prezident republiky na výzvu predsedu ústavného súdu predložil vyjadrenie,

podľa ktorého a sú v súlade s

Slovenskej republiky, vrátane jej čl. 1 a čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 47

ods. 3 a čl. 102 písm. i).

Podľa názoru prezidenta republiky je nepochybné, že ustanovenie čl. 102

písm. i) dáva právo udeľovať milosť iba prezidentovi republiky, a že túto,

zverenú výlučnú kompetenciu, nie je možné zákonom delegovať na iný

orgán (, ). Citované ustanovenia však

kompetenciu udeľovať milosť nedelegujú.

Na základe ustanovení a a rozhodnutia

prezidenta z 3. mája 1993 nie je generálny prokurátor ani minister spravodlivosti

8

podľa názoru prezidenta oprávnený udeliť milosť, ale iba vykonať potrebné úkony

a bezdôvodnú žiadosť zamietnuť.

O delegáciu by podľa jeho názoru išlo vtedy, ak by generálny prokurátor, resp.

minister spravodlivosti, mohol nielen bezdôvodnú žiadosť zamietnuť, ale aj žiadosť,

ktorú považuje za dôvodnú, vybaviť kladne, t.j. milosť udeliť.

K názoru generálneho prokurátora, že rozhodovanie je výrazom kompetencie

ako celku, t.j. rozhodovaním pozitívnym aj negatívnym uviedol, že takýto postup by

vyžadoval splnenie dvoch podmienok a to:

a) aby výslovne neoprávňoval generálneho prokurátora, resp.

ministra spravodlivosti iba na negatívne rozhodnutia,

b) ak by dávala žiadateľovi nárok, aby mu bola udelená milosť, ak spĺňa

ustanovené predpoklady.

V danom prípade nie je splnená ani jedna z týchto dvoch podmienok.

Na základe oprávnenia daného ustanovením ) , môže

prezident republiky rozhodnúť pozitívne i negatívne, pričom jeho postup

bližšie nekonkretizuje a ani ho neupravuje. Jediné ustanovenie,

ktoré prezidenta republiky zaväzuje, je obsiahnuté v jeho sľube zachovávať i

obhajovať ústavu a ostatné zákony a konať v záujme občanov.

Z uvedeného vyplýva, že prezident republiky môže v konkrétnej veci

rozhodnúť pozitívne aj negatívne. Ak rozhodne pozitívne, rozhoduje podľa čl. 102

písm. i) . Ak rozhodne negatívne, nerozhoduje formálne podľa )

ale tak, že svoju ústavnú právomoc nevyužije.

Naproti tomu generálny prokurátor, resp. minister spravodlivosti, môže podľa

ustanovenia rozhodnúť iba negatívne. Z ani z Trestného

poriadku nevyplýva žiadateľovi nárok na pozitívne rozhodnutie prezidenta republiky.

Ak podľa ) prezident republiky môže, ale nemusí, udeliť milosť,

9

nie je splnená ani jedna z dvoch súčasne potrebných podmienok na to, aby sa výlučná

kompetencia rozhodnúť pozitívne považovala súčasne aj za výlučnú kompetenciu

rozhodnúť negatívne.

Rovnaký záver vyplýva aj z gramatického výkladu ) .

Ak by citované ustanovenie zakladalo nielen výlučnú pozitívnu, ale aj výlučnú

negatívnu kompetenciu, muselo by byť formulované tak, že prezident „rozhoduje

o žiadostiach o milosť“. Taká formulácia v ustanovení ) nie je.

Konštatuje, že Kancelária prezidenta má len obmedzené právomoci ako vo

veci postupovať, pretože nie je ústredným orgánom štátnej správy.

V historickom vývoji trestného práva na našom území poukazuje prezident na

to, že obdobné ustanovenia a súčasného

obsahovali všetky trestnoprávne zákony platné u nás od r. 1918. Líšili sa iba v tom,

ktorý orgán na zamietanie nedôvodných žiadostí splnomocňovali. Odvoláva sa na

prácu E. Sobotu a kol. „Československý prezident republiky“, Praha 1934, str. 434,

436.

Obdobné právne úpravy platia aj v iných štátoch. Z uvedeného dospel

k záveru, že ustanovenia a sú v súlade

s ustanoveniami a a ) .

Citované ustanovenia sú v súlade aj s ustanoveniami

ods. 1, a , pričom nemožno považovať za porušenie

rovnosti skutočnosť, že na negatívne posúdenie veci sú splnomocnené dva subjekty,

ani to, že podmienky udelenia alebo neudelenia milosti nie sú vymedzené.

Dva orgány majú určite lepšie predpoklady na súladné posudzovanie toho, či

ide o bezdôvodnú žiadosť, ako napr. iné orgány štátnej správy vo veciach sociálnych.

10

Okrem toho postup generálneho prokurátora a ministra spravodlivosti

zjednocuje rozhodovanie prezidenta republiky jednak vo veciach, ktoré oni

nepovažujú za bezdôvodné, jednak vo veciach, v ktorých si prezident republiky

rozhodovanie vyhradil.

Obsah vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

k návrhu generálneho prokurátora

Predseda ústavného súdu vyžiadal k veci stanovisko predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v stanovisku uviedol, že právo prezidenta

republiky udeľovať milosť v zmysle ustanovenia je zakotvené v

) .

Toto oprávnenie umožňuje prezidentovi republiky:

a) odpúšťať a zmierňovať tresty uložené súdom (agraciácia),

b) nariaďovať, aby sa trestné konanie nezačalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo

(abolícia),

c) zahladzovať tresty, resp. odsúdenie (rehabilitácia).

Milosť v širšom slova zmysle môže prezident udeliť buď individuálnym aktom

na podklade žiadosti, ale aj bez žiadosti vo vzťahu ku konkrétnej osobe, alebo

hromadným aktom, tzv. amnestiou (ustanovenie ), ktorá sa vzťahuje na

bližšie neurčený okruh odsúdených, resp. obvinených osôb vymedzený spravidla

druhom trestu, jeho dĺžkou, zavinením pri trestnom čine a pod.

Rovnako pri individuálnom, ako i pri hromadnom akte ide vždy o kladné

rozhodnutia. Túto právomoc prezident republiky nemôže delegovať na iný orgán.

Podľa hlavou Slovenskej republiky je prezident. Tento

článok zakotvil v ústave dominantné postavenie prezidenta medzi ústavnými

činiteľmi.

11

To nepochybne znamená, podľa predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, že prezident republiky je oprávnený zmocniť iný štátny orgán na

vykonanie čiastkových alebo úplných úkonov súvisiacich s výkonom právomocí

prezidenta, ktoré vyplývajú z rozsahu uvedeného v ) až r) , ale

len tam, kde je osoba prezidenta zastupiteľná.

Konanie o žiadosti o individuálnu milosť môže prezident vykonať celé sám,

alebo môže podľa svojej úvahy doplniť predchádzajúce výsledky prešetrenia, ktoré

vykonal minister spravodlivosti, resp. generálny prokurátor (podľa ustanovenia § 366

ods. 2 ).

Pokiaľ výsledky prešetrovania zabezpečené ministrom spravodlivosti alebo

generálnym prokurátorom nasvedčujú možnosti žiadosti vyhovieť, musí byť takáto

žiadosť aj s príslušným materiálom predložená prezidentovi.

Ustanovenia a nemôžu byť v rozpore s

písm. i) , pretože tieto ustanovenia neumožňujú ministrovi

spravodlivosti alebo generálnemu prokurátorovi ani sčasti vykonať právomoci v

tomto článku predpokladané.

V tejto súvislosti predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje

na to, že prezident republiky vyhlási amnestiu a rozhodnutie o účasti a miera účasti je

na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (veta prvá ). Rozhodnutie súdu,

v tomto prípade z úradnej povinnosti, je vždy rozhodnutím deklaratívnym a nie

konštitutívnym, pričom súd negatívne rozhodnutia nevydáva, a to ani na návrh.

Fakticky aj v tomto prípade vôľu prezidenta realizuje iný orgán, a to orgán súdnej

moci na základe zmocnenia zákonom. Podotýka, že v ) ani

v žiadnom inom článku expressis verbis neurčuje, že prezident republiky musí sám

nezastupiteľne bezdôvodnú žiadosť o udelenie individuálnej milosti zamietnuť.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k názoru, že

prezident republiky oprávnene preniesol právomoc týkajúcu sa udelenia

12

individuálnej milosti na ministra spravodlivosti a generálneho prokurátora, a to

Rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 3. mája 1993.

Argumentáciu generálneho prokurátora, že podľa má

účastník na základe zásady rovnosti právo, aby o jeho veci rozhodol kompetentný

subjekt, nemá podľa predsedu najvyššieho súdu logické opodstatnenie, lebo pri

splnomocnení iného štátneho orgánu časťou právomoci prezidenta vykonáva práve

tento orgán vôľu prezidenta, teda kompetentného subjektu.

Predložený návrh generálneho prokurátora na začatie konania pred ústavným

súdom predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepovažoval teda za

dôvodný.

II.

Podľa ) „prezident udeľuje amnestiu, odpúšťa

a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie

nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládza tresty“.

Podľa ustanovenia : „Prezident republiky

určuje, v ktorých prípadoch môže generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti

konania o žiadosti o milosť vykonať a bezdôvodné žiadosti zamietnuť.“.

Podľa ustanovenia , nazvaného „konanie o udelení

milosti“, v prípadoch uvedených v vykonáva

konanie a bezdôvodnú žiadosť zamieta:

a) pred podaním obžaloby generálny prokurátor, ktorý môže tiež nariadiť, že sa

trestné stíhanie zatiaľ nezačne, alebo sa v začatom trestnom stíhaní nepokračuje a

obvinený sa prepustí z väzby, a to až do času, keď bude žiadosť o milosť

vybavená,

b) po podaní obžaloby minister spravodlivosti, ktorý môže tiež nariadiť, aby sa

v trestnom konaní zatiaľ nepokračovalo a obvinený sa prepustí z väzby, alebo

13

výkon trestu sa odloží alebo preruší, a to až do času, keď bude žiadosť

o milosť vybavená.

Rozhodnutím zo dňa 3. mája 1993 prezident republiky splnomocnil

generálneho prokurátora a ministra spravodlivosti, aby v rozsahu svojich právomocí

vykonávali konanie týkajúce sa žiadosti o milosť a bezdôvodné žiadosti zamietali s

výnimkou:

1/ žiadosti páchateľov trestných činov podľa prvej hlavy osobitnej časti Trestného

zákona, trestných činov genocídy, podpory a propagácie hnutí smerujúcich

k potláčaniu práv a slobôd občanov a tých trestných činov, o ktorých v prvom

stupni rozhoduje vyšší vojenský súd;

2/ žiadosti páchateľov stíhaných pre trestný čin, za ktorý možno podľa osobitnej časti

uložiť výnimočný trest a páchateľom, ktorým bol právoplatne

uložený trest odňatia slobody na doživotie;

3/ žiadosti matiek, ktoré sa starajú najmenej o tri deti mladšie ako pätnásť rokov;

4/ žiadosti osôb trpiacich na nevyliečiteľnú chorobu bezprostredne ohrozujúcu život;

5/ ďalších žiadostí o milosť, u ktorých si v jednotlivých prípadoch rozhodnutie

vyhradil.

Toto rozhodnutie, podľa názoru ústavného súdu, predstavuje prenesenie

výlučnej právomoci prezidenta republiky na ministra spravodlivosti a generálneho

prokurátora, ktorým umožňuje po zabezpečení podkladov rozhodnúť negatívne, t.j.

bezdôvodnú žiadosť zamietnuť. Toto rozhodnutie, keďže umožňuje nielen zabezpečiť

podklady a ich vyhodnotenie, ale aj prijať negatívne rozhodnutie vo veci, prekračuje

rámec vzájomnej pomoci a súčinnosti s generálnym prokurátorom a ministrom

spravodlivosti. Ako uviedol ústavný súd vo veci : „Ústavná zásada

spolupráce jednotlivých zložiek výkonnej moci Slovenskej republiky preto stanovuje

záväzok ich spolupôsobenia pri výkone ústavných právomocí, pokiaľ ich uplatnenie

jednou z nich je predpokladom (nevyhnutnou podmienkou) pre uplatnenie ústavnej

právomoci druhej z nich alebo pre reálne naplnenie jej obsahu.“.

14

Možnosť rozhodovania, aj keď len v negatívnom vyjadrení, nemožno

považovať za spolupôsobenie pri realizácii kompetencií, ale za rozhodovanie a tým

za zásah do výlučnej ústavnej kompetencie iného štátneho orgánu.

Ako uviedol ústavný súd už vo svojom rozhodnutí z 31. októbra 1996 vo veci

: „Pokiaľ ide o konanie prezidenta Slovenskej republiky o žiadosti

o udelenie milosti, toto netvorí predmet osobitnej ústavnej úpravy (odlišnej od

samotného ) ) a ani zákonnej úpravy. Hoci štvrtá časť Trestného

poriadku (Niektoré úkony súvisiace s trestným konaním) vo svojej dvadsiatej druhej

hlave (Udelenie a použitie amnestie) pod ustanovením svojho § 366 hovorí o udelení

milosti, neupravuje samotný postup prezidenta Slovenskej republiky v tom konaní

o udelení milosti, uskutočnenie ktorého si vyhradil. Postup prezidenta republiky pri

udelení milosti neupravuje ani žiadne ďalšie ustanovenie .“.

Prezident republiky je štátny orgán, a to orgán výkonnej moci.

konkrétnym rozdelením právomocí a kompetencie medzi vládu a prezidenta vyjadrila

vnútorné rozdelenie moci v rámci výkonnej moci.

Nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, ktorý postup pri vybavovaní

žiadosti o milosť porovnáva s postupom pri trestnom konaní. Konanie o milosti nie je

súčasťou trestného konania. na túto skutočnosť reaguje, keď vo

svojom členení tento postup charakterizuje ako „niektoré úkony súvisiace s trestným

konaním“. ukladá povinnosť orgánom činným v trestnom konaní,

včítane súdu, vo veci konať a rozhodnúť. Orgány činné v trestnom konaní sú

povinné, či už ide o vyšetrovateľa, prokurátora alebo predsedu senátu, vo veci osobne

konať a prijať i rozhodnutie. Tento postup je však rozdielny od práva prezidenta

republiky udeľovať milosť podľa ) .

Právo prezidenta republiky udeľovať amnestiu, zmierňovať tresty uložené

súdmi a nariaďovať, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom

nepokračovalo, a zahladzovať tresty bolo tradične označované za osobné

15

a neprenosné právo prezidenta. To znamená, že ak funkciu prezidenta, resp. úrad

prezidenta nevykonával prezident, toto právo zaniklo.

Podľa v prípade, ak prezident nie

je zvolený, alebo ak sa funkcia prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový

prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak

prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, výkon funkcie

podľa ) prináleží vláde Slovenskej republiky. Udeľovanie

milosti prezidentom je umožneným vstupom prezidenta republiky, ako

orgánu výkonnej moci do moci súdnej, ale aj do sféry činnosti orgánov prípravného

konania.

Konanie o udelení milosti nepredstavuje ďalší stupeň trestného konania,

pretože v druhom stupni nastupujú opravné prostriedky. Trestný proces pozná aj

mimoriadne opravné prostriedky, ktoré smerujú k minimalizácii chybných

(nezákonných) rozhodnutí.

Prezident republiky ako štátny orgán môže v súlade s konať

iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

a to i vo veciach podľa ) . Toto právo prezidenta, podľa

citovaného článku, je osobné a nie je možno delegovať ho na iné orgány štátu. Právo

rozhodovať o udelení alebo neudelení milosti je výlučným oprávnením hlavy štátu.

Rozhodovanie o žiadosti o milosť nepredstavuje ďalší stupeň trestného

konania. Milosť je autonómnou od trestného konania, jeho priebehu a výsledkov,

nezávislou ústavnou inštitúciou. Na výkon práva milosti sa viažu iné hodnoty, ktoré

sú rozhodujúce pre posúdenie vo veci samej na súde. Táto skutočnosť je základom

presvedčenia, že vedľa práva (kritérií spravodlivosti viny a trestu atď.) existujú ešte

iné hodnoty, ktoré sa môžu niekedy uplatniť aj v rozpore s obsahom formálneho

právneho poriadku. Udeľovanie milosti sa nesmie stať pravidlom, pretože by išlo o

zrušenie alebo zmenu zákona, ktorá zmena prináleží moci zákonodarnej. Udeľovanie

16

milosti nie je súčasťou základných práv a slobôd a nejde ani o právny inštitút, na

ktorý by si občan Slovenskej republiky mohol nárokovať.

Keďže občan dôveruje v uplatnenie vyšších hodnôt, dôveruje hlave Slovenskej

republiky, tak sa na ňu obracia v očakávaní jej pozitívneho rozhodnutia.

Ustanovenia a umožňujú v konaní o milosti vstup

do tohoto procesu ďalším orgánom, a to predstaviteľom iného orgánu výkonnej moci

a orgánu prokuratúry.

Podľa názoru ústavného súdu takýto postup umožňuje aj dvojaké, diametrálne

rozdielne rozhodnutie. V prípade, keď minister spravodlivosti alebo generálny

prokurátor zamietne žiadosť ako bezdôvodnú, môže následne prezident republiky

podľa svojej voľnej úvahy milosť udeliť.

V danom prípade nastáva situácia, že minister spravodlivosti alebo generálny

prokurátor vykonáva celé konanie o zistení splnenia podmienok na udelenie milosti

a negatívne rozhodne o žiadosti samotnej.

Závažným zásahom do trestného konania je možnosť ministra spravodlivosti,

ako orgánu štátnej správy súdov, nariadiť po podaní obžaloby, aby sa v trestnom

konaní zatiaľ nepokračovalo a obvinený sa prepustí z väzby, a to až do času, keď

bude žiadosť o milosť vybavená. Tým principiálne vstupuje do pôsobnosti súdnej

moci. To isté sa týka možnosti ministra spravodlivosti odložiť výkon trestu alebo

tento výkon prerušiť, a to až do času vybavenia žiadosti o milosť.

Vychádzajúc z ) nemožno dospieť k názoru, že prezident

republiky je oprávnený rozhodovať len kladne: „udeľuje amnestiu, zmierňuje tresty,

nariaďuje, aby sa trestné stíhanie nezačalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo,

a zahládza tresty ...“. Z logického, vecného i gramatického výkladu vychádza záver,

že aj v prípade udelenia amnestie ide o rozhodovanie štátneho orgánu, ktoré môže

byť kladné alebo záporné. Podľa názoru ústavného súdu súčasťou a výsledkom

17

rozhodovacej činnosti prezidenta republiky je jeho právo rozhodovať o udelení

milosti tak kladne, ako aj záporne. Právo prezidenta rozhodovať kladne aj záporne o

žiadosti o milosť, podľa názoru ústavného súdu, nemožno delegovať na iný štátny

orgán. Za také delegovanie právomoci ústavný súd považuje rozhodnutie prezidenta

zo dňa 3. mája 1993, ktorým umožnil ministrovi spravodlivosti a generálnemu

prokurátorovi bezdôvodné žiadosti o milosť zamietať. Tým im umožnil vo veciach

konania o milosť negatívne rozhodnúť.

Postup prezidenta a na základe jeho rozhodnutia aj ministra spravodlivosti

a generálneho prokurátora v konaní o žiadosti o milosť možno rozdeliť na dve časti.

Prvá časť obsahuje prípravu a zabezpečenie podkladov na rozhodovanie. V druhej

časti sa tieto podklady vyhodnocujú a rozhoduje sa buď kladne alebo záporne.

Ústavný súd už v roku 1995 v rozhodnutí č. vyslovil právny

názor, že právomoc prezidenta republiky upravená v ) je

viazaná na osobu prezidenta a tento svoju právomoc nesmie delegovať na iný orgán.

Vychádzajúc z tohoto právneho názoru ústavného súdu, teda ak právna norma

nižšej právnej sily umožňuje takéto delegovanie, taký zákon nie je v súlade s čl. 102

písm. i) v spojení s , pokiaľ umožňuje negatívne rozhodovanie

o milosti. Len v prípade, že by výslovne umožňovala prezidentovi republiky

svoju právomoc delegovať na iný subjekt, táto právomoc by mohla byť delegovaná

príslušnému subjektu aby mala ústavné opodstatnenie.

Ústavný text čl. 102 písm. i) takúto delegáciu neumožňuje. Z tohoto dôvodu

ustanovenie nie je v súlade s )

v spojení s , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie nie je v súlade s )

v spojení s z toho dôvodu, že umožňuje delegovanie právomoci

prezidenta na iný orgán, ktorý tak vstupuje do rozhodovacej činnosti iného orgánu.

18

Na druhej strane sa ústavný súd nestotožnil s názorom navrhovateľa, ktorý

videl v citovaných ustanoveniach i porušovanie

a . Napokon porušenia ani bližšie na ústnom

pojednávaní zástupca navrhovateľa nekonkretizoval.

Citované ustanovenie, podľa názoru ústavného súdu, treba chápať v súvislosti

s ods. 2 toho istého článku, podľa ktorého „medze základných práv a slobôd možno

upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom“.

Zákonné obmedzenia, ktoré má uvedený článok na mysli, musia platiť rovnako

na všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, avšak musí ísť o zákonné

obmedzenia základných práv a slobôd. Keďže žiadosť o milosť základným právom

nie je, nemožno v požadovanej súvislosti o porušení tohoto článku uvažovať.

Aj ustanovenie sa vzťahuje na základné práva a slobody.

Jeho konkretizáciou sú však už samotné ustanovenia , osobitne

a navrhovateľom citovaný a 3 .

Podľa názoru ústavného súdu rovnosť účastníkov v konaní neznamená iba

rovné postavenie, t.j. rovnosť i možnosť využitia práva účastníkmi konania v tom

istom konaní. Táto ústavná zásada znamená i to, že vo všetkých vecne rovnakých

prípadoch sa bude k účastníkovi konania pristupovať rovnako. Uvedený názor zaujal

ústavný súd v náleze publikovanom pod č. 286 zo dňa 12. 9. 1996.

Prezident republiky v časti delegoval právomoc na ministra spravodlivosti

i generálneho prokurátora. Tieto orgány v rozsahu svojich právomocí mali vykonávať

konanie týkajúce sa žiadosti o milosť a bezdôvodné žiadosti zamietať. Táto samotná

skutočnosť nemôže byť dôvodom na nesúlad s z dôvodu, že sa

toto splnomocnenie vzťahuje rovnako na všetky žiadosti o milosť, a teda nevylučuje

žiadnu skupinu účastníkov z tohoto postupu. Z uvedených dôvodov ústavný súd

19

vyhovel len tej časti návrhu navrhovateľa, v ktorej požadoval vyslovenie nesúladu

s a ) .

Nemožno akceptovať názor navrhovateľa, že ide o porušenie ,

podľa ktorého Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Porušenie citovaného článku malo by prichádzať do úvahy najmä vtedy, ak

nejestvujú konkrétnejšie ustanovenia , ktorých porušenia sa možno dovolať. Pri

absencii týchto ustanovení je možnosť skúmať obsah pojmov demokratický a právny

štát. Podľa názoru ústavného súdu takýto právny stav nenastal, a preto ani v tomto

bode návrhu nevyhovel.

V ostatných častiach návrhu nesúlad nezistil a návrhu nevyhovel.

Neplatnosť ustanovenia a ustanovenia

Zb. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov

vzniká v zmysle deväťdesiatym dňom po uverejnení

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 30. júna 1998