Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 7/98
PDF · 102.46 KB
No categories available
I. ÚS 7/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 28. januára1998 predbežne prerokoval podnet ,
bytom , na začatie konania o preskúmanie konania a rozhodnutia
Okresného súdu v Rožňave č. 4 C 716/92 a Krajského súdu v Košiciach č. 19 Co
91/95 a takto
r o z h o d o l :
Podnet o d m i e t a pre nepríslušnosť Ústavného
súdu Slovenskej republiky na prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e :
(ďalej len „navrhovateľ) doručil Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podanie pôvodne adresované
Krajskému súdu v Košiciach, ktorým žiadal ústavný súd „ o zákrok“ v záujme
zabezpečenia ďalšieho riadneho konania v jeho občianskoprávnej veci. Toto podanie
neskôr doplnil ďalšími dvoma podaniami, označenými už ako podnet, ktorými sa
sťažoval na konanie Krajského súdu v Košiciach.
V konečnom dôsledku navrhovateľ žiadal vyniesť nový, "...jedine správny a
skutočne spravodlivý rozsudok ...", ktorý by bol "... jednoznačne pozitívny v
prospech žalobcu ...".
Z obsahu predložených podaní ústavný súd zistil, že navrhovateľ sa žalobou u
Okresného súdu v Rožňave domáhal zaviazať Okresný úrad Rožňava na náhradu
škody vo výške 272 580,- Sk. Okresný súd v Rožňave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 716/92-102 z 5. decembra 1994 rozhodol tak, že žalobu zamietol. O odvolaní
navrhovateľa podanom proti tomuto rozsudku rozhodol Krajský súd v Košiciach v
konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 91/95 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil.
Navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdmi (pred konečným
rozhodnutím bol rozsudok súdu prvého stupňa už raz zrušený) vyjadroval zásadnú
nespokojnosť ako s tvrdeniami zástupcov protistrany a väčšiny vypočutých svedkov,
tak so závermi súdov, ktoré z týchto tvrdení vychádzali. Svoju nespokojnosť s
priebehom takto sa vyvíjajúceho konania a napokon konečného rozhodnutia dával na
vedomie rôznym inštitúciám Slovenskej republiky (Úradu vlády Slovenskej
republiky, ministerstvám, Národnej rade Slovenskej republiky, Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky atď.)
vrátane ústavného súdu.
Vychádzajúc z obsahu podaní a tiež z ich označenia v sprievodných listoch
ako „podnetu“ konal ústavný súd o veci navrhovateľa podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
V rámci konania o podnete ústavný súd rešpektuje skutočnosť, že ide o
návrhové konanie bez prvkov zásady oficiality a že teda je potrebné dodržať
príslušné náležitosti takéhoto podania. Z toho vyplýva, že ústavný súd nemôže prijať
na konanie taký podnet, v ktorom absencia niektorej náležitosti predpokladá postup
podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.
(ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) ad partem. V intenciách tejto skutočnosti ústavný
súd pri svojom rozhodovaní i v štádiu predbežného prerokovania veci môže
vychádzať - a v konečnom dôsledku prijať záver - iba z konkrétneho obsahu podnetu
a jeho petitu. Ak jeho obsah nepoukazuje na skutočnosti predstavujúce možnosť
ingerencie ústavného súdu do konania pred všeobecnými súdmi, chýba pre
konštatovanie o oprávnení ústavného súdu vo veci konať jedna z podstatných
podmienok - jeho príslušnosť.
Nie je povinnosťou ústavného súdu uvádzať, hoci len príkladmo prípady, v
ktorých je preň konanie na všeobecných súdoch predmetom skúmania. Rámcovo však
možno uviesť, že ide o situácie, pri ktorých porušením procesnoprávnych predpisov
zo strany všeobecného súdu dochádza k porušeniu ústavou upravených základných
práv občana ako účastníka tohto konania. V žiadnom prípade však medzi ne nepatria
námietky proti tej časti rozhodovacej činnosti všeobecného súdu, ktorá všeobecne
vyjadruje jeho nezávislosť. Sem predovšetkým patrí rozhodovanie všeobecného súdu
o tom, či a aké dokazovanie vykoná, najmä však to, ako vykonané dokazovanie
vyhodnotí a rešpektujúc príslušné predpisy Občianskeho súdneho poriadku nakoniec
rozhodne.
Navrhovateľ vo svojom podnete vyjadril nesúhlas so skutočnosťami, ktoré
tvoria práve uvedenú oblasť činnosti súdov. Polemizoval tiež s jednotlivými
svedeckými výpoveďami i s argumentmi použitými v odôvodneniach rozhodnutí
súdov.
Ústavný súd je v zmysle čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy, ktoré podľa čl. 142 ods. 1 rozhodujú aj v
občianskoprávnych veciach. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a
sudcoch v znení neskorších predpisov a contrario ústavný súd nepatrí do tejto sústavy
súdov; navrhovateľ vo svojom podnete žiadal, aby bol ústavný súd prakticky ďalšou
odvolacou inštanciou, či už v rámci všeobecného súdnictva alebo mimo neho. Takéto
postavenie ústavný súd nemôže mať. Nemá ho ani v prípadoch, kedy by mohol na
základe konkrétneho návrhu „konať o konaní“ pred všeobecnými súdmi. Nemohol
by totiž dospieť ani po prípadnom konštatovaní o porušení niektorého ústavného
práva navrhovateľa všeobecným súdom k odlišným záverom ako tento súd. Nemôže
nahradiť vlastnými závermi a hodnotením dokazovanie vykonané týmto súdom a
nedoplňuje ho.
V občianskoprávnych sporoch - ako to eo ipso vyplýva z ich povahy, keďže
ide o „spory“ - rozhodnutie súdu priznáva právo jednej z proti sebe stojacich strán.
Pri dodržaní zákonnosti v postupe všeobecných súdov ide teda o neúspech v spore
jedného z účastníkov, nie o porušenie jeho ústavných práv. Naviac výpočet -
akokoľvek obsiahly - článkov ústavy, či uvedenie ústavy alebo „ústavných práv“
všeobecne a paušálne ako porušených neznamená pre ústavný súd povinnosť takéto
porušenie hľadať v prípade, ak medzi obsahom podnetu a ústavnými právami nemôže
existovať príčinná súvislosť.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd každý návrh (podnet)
predbežne prerokuje bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť návrhy
(podnety) vo veciach na prerokovanie ktorých nie je príslušný bez ústneho
pojednávania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 1998
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Richard R a p a n t
predseda senátu