Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

ES. ÚS 5/01

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta

2001 v konaní o ústavnej sťažnosti H. M., bytom B., začatom na základe oznámenia

zástupcu vlády Slovenskej republiky podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

takto

r o z h o d o l :

Konanie o ústavnej sťažnosti z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla

2001 doručené oznámenie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre

ľudské práva JUDr. P. V. o prijateľnosti sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské

práva na základe Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

K oznámeniu zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva

bolo priložené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti sťažnosti

občianky Slovenskej republiky H. M. (sťažnosť č. 39752/98), v ktorej namietala

prieťahy v označených súdnych konaniach pred Mestským (resp. Krajským) súdom

v Bratislave, a tým porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Na základe ďalšieho oznámenia zástupcu

Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva z 27. marca 2001 (č.

) sťažnosti prijaté Európskym súdom pre ľudské práva „bude

ústavnému súdu oznamovať zástupca Slovenskej republiky v konaní pred Európskym

súdom pre ľudské práva. Tento spôsob bol dohodnutý výmenou listov medzi

ministrom spravodlivosti a predsedom Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

V súlade s v prípade, že vláda Slovenskej

republiky (jej zástupca) ústavný súd upovedomí o tom, že Európsky súd pre ľudské

práva prijal na ďalšie konanie sťažnosť od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej

organizácie alebo skupiny osôb, tento začne konať podľa tretej časti druhej hlavy

šiesteho oddielu , pričom oznámenie vlády sa podľa ods.

3 považuje za ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie

konanie.

II.

Ústavný súd v konaní o tejto ústavnej sťažnosti vychádzal predovšetkým z toho,

že výklad aj uplatňovanie ústavných či zákonných predpisov súvisiacich s jeho

rozhodovacou činnosťou sa musí uskutočňovať v súlade s platnými medzinárodnými

záväzkami Slovenskej republiky a súčasne spôsobom, ktorý je v súlade s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) (, , ,

). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ

ide o výklad a uplatnenie ustanovení (vrátane jeho ).

Slovenská republika sa s účinnosťou od 1. januára 1993 stala zmluvnou stranou

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkových

protokolov (ďalej len „Dohovor“), čl. 34 ktorého upravuje medzinárodné súdne

konanie o porušení niektorého z práv zaručených Dohovorom pred Európskym súdom

pre ľudské práva. Dohovor zavádzajúci toto konanie rešpektuje zásady už

stabilizované v medzinárodnom práve ľudských práv, medzi ktoré patrí subsidiarita

jeho použitia (vo vzťahu k vnútroštátnym konaniam, ktoré pri ochrane ľudských práv

zohrávajú primárnu úlohu), ako aj zásada vylučujúca konkurenciu rôznych jurisdikcií

pri ochrane niektorého z práv alebo slobôd upravených medzinárodnými dohovormi

o ľudských právach. Súbežné konanie o ochrane práva alebo slobody, ktoré je

predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, ako pred vnútroštátnym orgánom, tak aj

pred medzinárodným súdnym či iným orgánom Dohovor vylučuje tak, že ako

nevyhnutnú procesnú podmienku samotného začatia konania o sťažnosti požaduje

predchádzajúce vyčerpanie „všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa

všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva“ (čl. 35 ods. 1 Dohovoru). Až

po tom, čo jednotlivec takéto vnútroštátne právne prostriedky nápravy vyčerpal (a

nebol pri ochrane svojho práva alebo slobody úspešný), môže začať medzinárodné

súdne alebo iné konanie na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Uvedeným zásadám, ktorými sa medzinárodné súdne konanie o ochrane

ľudských práv pred Európskym súdom pre ľudské práva riadi, zodpovedá taký výklad

a uplatňovanie , ktorým sa zabezpečí ich rešpektovanie. Inak

by mohol vzniknúť problém vnútroštátnych a medzinárodných konaní (jurisdikcií) na

ochranu základných práv alebo slobôd, ktoré prebiehajú súbežne a ktoré si

„konkurujú“, ktoré však medzinárodné práva ľudských práv nepozná, a preto ani

neupravuje.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. rozhodol, že „Začatie konania pred

ústavným súdom o predmete individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd vyhlásil za

prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu medzi systémom ochrany podľa

dohovoru založenom na zásade subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo

vzťahu k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do pravidla predchádzajúceho

vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35 ods. 1

dohovoru a vnútroštátnou ochranou ústavnosti a v konečnom dôsledku neprispieva

k posilneniu ochrany ľudských práv a základných slobôd priznaných alebo

dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah ústavného súdu k európskemu súdu je založený

na deľbe funkcií na základe princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch

súdnych orgánov“.

Podľa názoru ústavného súdu však uvedené nevylučuje, aby konanie o ochrane

ľudských práv pred ním nemohlo tvoriť súčasť vnútroštátnych právnych prostriedkov

nápravy, vyčerpanie ktorých je podmienkou začatia konania pred súdom, alebo súčasť

tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na rozsudok súdu, že došlo

k porušeniu niektorého z práv zaručených Dohovorom.

Pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie v konaní o ústavnej

sťažnosti podľa spôsobom, ktorý je v súlade

s , ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že „ako konanie o ústavnej

sťažnosti, tak aj konanie o podnete boli takým typom konania pred ústavným súdom,

v ktorom sa zabezpečovala ochrana základných práv a slobôd zaručených

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ak dotknutá fyzická alebo

právnická osoba sama namietla ich porušenie“, pričom ani zo súčasného znenia

„nemožno vyvodiť iný záver o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú

sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto

súvislosti preto zohľadnil, že konanie o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sa začína na základe oznámenia vlády Slovenskej republiky, a nie

samotnej osoby (subjektu), k porušeniu základného práva alebo slobody ktorej malo

dôjsť.

So zreteľom na skutočnosť, že ústavný súd vykladá a používa ustanovenia

ústavných a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade

s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ako aj spôsobom, ktorý je

v súlade s , bolo preto potrebné rozhodnúť o zastavení konania o ústavnej

sťažnosti H. M. začatého na základe oznámenia vlády Slovenskej republiky z 18.

apríla 2001 podľa .