Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ES. ÚS 5/01
PDF · 115.09 KB
No categories available
ES. ÚS 5/01
ES 5/01-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta
2001 v konaní o ústavnej sťažnosti H. M., bytom B., začatom na základe oznámenia
zástupcu vlády Slovenskej republiky podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
takto
r o z h o d o l :
Konanie o ústavnej sťažnosti z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla
2001 doručené oznámenie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre
ľudské práva JUDr. P. V. o prijateľnosti sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské
práva na základe § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
K oznámeniu zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva
bolo priložené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti sťažnosti
občianky Slovenskej republiky H. M. (sťažnosť č. 39752/98), v ktorej namietala
prieťahy v označených súdnych konaniach pred Mestským (resp. Krajským) súdom
v Bratislave, a tým porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Na základe ďalšieho oznámenia zástupcu
Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva z 27. marca 2001 (č.
2236/2001-A/287) sťažnosti prijaté Európskym súdom pre ľudské práva „bude
ústavnému súdu oznamovať zástupca Slovenskej republiky v konaní pred Európskym
súdom pre ľudské práva. Tento spôsob bol dohodnutý výmenou listov medzi
ministrom spravodlivosti a predsedom Ústavného súdu Slovenskej republiky“.
V súlade s § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade, že vláda Slovenskej
republiky (jej zástupca) ústavný súd upovedomí o tom, že Európsky súd pre ľudské
práva prijal na ďalšie konanie sťažnosť od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej
organizácie alebo skupiny osôb, tento začne konať podľa tretej časti druhej hlavy
šiesteho oddielu zákona o ústavnom súde, pričom oznámenie vlády sa podľa § 75 ods.
3 zákona o ústavnom súde považuje za ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie
konanie.
II.
Ústavný súd v konaní o tejto ústavnej sťažnosti vychádzal predovšetkým z toho,
že výklad aj uplatňovanie ústavných či zákonných predpisov súvisiacich s jeho
rozhodovacou činnosťou sa musí uskutočňovať v súlade s platnými medzinárodnými
záväzkami Slovenskej republiky a súčasne spôsobom, ktorý je v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 62/99). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ
ide o výklad a uplatnenie ustanovení zákona o ústavnom súde (vrátane jeho § 75).
Slovenská republika sa s účinnosťou od 1. januára 1993 stala zmluvnou stranou
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkových
protokolov (ďalej len „Dohovor“), čl. 34 ktorého upravuje medzinárodné súdne
konanie o porušení niektorého z práv zaručených Dohovorom pred Európskym súdom
pre ľudské práva. Dohovor zavádzajúci toto konanie rešpektuje zásady už
stabilizované v medzinárodnom práve ľudských práv, medzi ktoré patrí subsidiarita
jeho použitia (vo vzťahu k vnútroštátnym konaniam, ktoré pri ochrane ľudských práv
zohrávajú primárnu úlohu), ako aj zásada vylučujúca konkurenciu rôznych jurisdikcií
pri ochrane niektorého z práv alebo slobôd upravených medzinárodnými dohovormi
o ľudských právach. Súbežné konanie o ochrane práva alebo slobody, ktoré je
predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, ako pred vnútroštátnym orgánom, tak aj
pred medzinárodným súdnym či iným orgánom Dohovor vylučuje tak, že ako
nevyhnutnú procesnú podmienku samotného začatia konania o sťažnosti požaduje
predchádzajúce vyčerpanie „všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa
všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva“ (čl. 35 ods. 1 Dohovoru). Až
po tom, čo jednotlivec takéto vnútroštátne právne prostriedky nápravy vyčerpal (a
nebol pri ochrane svojho práva alebo slobody úspešný), môže začať medzinárodné
súdne alebo iné konanie na ochranu ľudských práv a základných slobôd.
Uvedeným zásadám, ktorými sa medzinárodné súdne konanie o ochrane
ľudských práv pred Európskym súdom pre ľudské práva riadi, zodpovedá taký výklad
a uplatňovanie zákona o ústavnom súde, ktorým sa zabezpečí ich rešpektovanie. Inak
by mohol vzniknúť problém vnútroštátnych a medzinárodných konaní (jurisdikcií) na
ochranu základných práv alebo slobôd, ktoré prebiehajú súbežne a ktoré si
„konkurujú“, ktoré však medzinárodné práva ľudských práv nepozná, a preto ani
neupravuje.
Ústavný súd už vo veci sp. zn. ES 3/01 rozhodol, že „Začatie konania pred
ústavným súdom o predmete individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd vyhlásil za
prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu medzi systémom ochrany podľa
dohovoru založenom na zásade subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo
vzťahu k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do pravidla predchádzajúceho
vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35 ods. 1
dohovoru a vnútroštátnou ochranou ústavnosti a v konečnom dôsledku neprispieva
k posilneniu ochrany ľudských práv a základných slobôd priznaných ústavou alebo
dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah ústavného súdu k európskemu súdu je založený
na deľbe funkcií na základe princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch
súdnych orgánov“.
Podľa názoru ústavného súdu však uvedené nevylučuje, aby konanie o ochrane
ľudských práv pred ním nemohlo tvoriť súčasť vnútroštátnych právnych prostriedkov
nápravy, vyčerpanie ktorých je podmienkou začatia konania pred súdom, alebo súčasť
tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na rozsudok súdu, že došlo
k porušeniu niektorého z práv zaručených Dohovorom.
Pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde v konaní o ústavnej
sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde spôsobom, ktorý je v súlade
s ústavou, ústavný súd už vo veci sp. zn. ES 3/01 uviedol, že „ako konanie o ústavnej
sťažnosti, tak aj konanie o podnete boli takým typom konania pred ústavným súdom,
v ktorom sa zabezpečovala ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ak dotknutá fyzická alebo
právnická osoba sama namietla ich porušenie“, pričom ani zo súčasného znenia ústavy
„nemožno vyvodiť iný záver o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú
sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa ústavy v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto
súvislosti preto zohľadnil, že konanie o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona
o ústavnom súde sa začína na základe oznámenia vlády Slovenskej republiky, a nie
samotnej osoby (subjektu), k porušeniu základného práva alebo slobody ktorej malo
dôjsť.
So zreteľom na skutočnosť, že ústavný súd vykladá a používa ustanovenia
ústavných a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade
s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ako aj spôsobom, ktorý je
v súlade s ústavou, bolo preto potrebné rozhodnúť o zastavení konania o ústavnej
sťažnosti H. M. začatého na základe oznámenia vlády Slovenskej republiky z 18.
apríla 2001 podľa § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde.