Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 36/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2002

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B.,

vo veci porušenia jej práva podľa a

Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím mestskej časti Bratislava – Staré Mesto

č. 710/2001/Aa z 12. apríla 2001, rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky,

pracoviska Bratislava, sp. zn. II/2500/4472/2001–1192 z 18. júna 2001 a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2002, za účasti

mestskej časti Bratislava – Staré Mesto, Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2002 doručená sťažnosť Ing. M. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) rozhodnutím mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej len

„mestská časť“) č. 710/2001/Aa z 12. apríla 2002, rozhodnutím Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, pracoviska Bratislava (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), sp. zn.

II/2500/4472/2001–1192 z 18. júna 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2002.

Citovaným rozhodnutím mestskej časti (sťažovateľkou označenej ako odporca 1) ako

správcu dane z nehnuteľností bola sťažovateľke uložená pokutu vo výške 100 Sk podľa

ustanovenia o dani

z nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) za porušenie povinnosti

oznámiť správcovi dane skutočnosti rozhodujúce pre vznik daňovej povinnosti ustanovenej

v § 14 ods. 2 zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka v zákonnej lehote

odvolanie, o ktorom daňové riaditeľstvo (sťažovateľkou označené ako odporca 2) ako

odvolací orgán rozhodlo tak, že potvrdilo správnosť napadnutého rozhodnutia daňového

orgánu prvého stupňa.

Najvyšší súd (sťažovateľkou označený ako odporca 3) žalobu sťažovateľky, ktorou

sa domáhala zrušenia odvolacieho rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie, zamietol.

Sťažovateľka poukazuje na to, že nemohla splniť zákonom uloženú oznamovaciu

povinnosť, pretože sa o skutočnosti, že sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti, dozvedela nie

vlastnou vinou až po uplynutí oznamovacej lehoty ustanovenej v § 14 ods. 2 zákona, teda

v čase, keď už boli naplnené podmienky pre postup správcu dane podľa § 14 ods. 3 zákona.

V súvislosti s tým sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, „že úmyslom zákonodarcu

nebolo ustanovením § 14 ods. 2 a 3 Daňového zákona docieliť šikanáciu daňových

subjektov, t. j. tieto subjekty pokutovať aj v prípade, ak povinnosť uloženú v ustanovení § 14

ods. 2 Daňového zákona nemohli splniť pre prekážky, ktoré neboli ani čiastočne vyvolané

samotnými daňovými subjektami, ale v tomto prípade orgánom štátnej správy. Hoci

odporcom... nemožno vyčítať, že sa v danej veci nedržali litery zákona, treba im nepochybne

vytknúť, že sa nedržali zmyslu zákona, ktorým nie je samoúčelné ukladanie pokút.

Vychádzajúc z takéhoto (normálneho) výkladu a chápania zákona je potom nutné

konštatovať, že rozhodnutím odporcu 1 nebola navrhovateľke uložená povinnosť v medziach

zákona, ako to predpokladá ustanovenie

a ustanovenie čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.“

Sťažovateľka zastáva názor, že ju napádané rozhodnutia nútia konať niečo,

čo neukladá zákon, čím je porušené jej právo zakotvené v a

listiny.

Vzhľadom na to žiada, aby ústavný súd vydal o porušení jej vyššie uvedených

ústavných práv nález, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Sťažovateľka využila možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve podaním

žaloby na preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. II/2500/4472/2001–1192

z 18. júna 2001. O tejto žalobe najvyšší súd meritórne rozhodol rozsudkom z 27. marca

2002 sp. zn. .

Podľa i. f. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody len vtedy,

ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd je preto v súlade so svojou

právomocou oprávnený chrániť základné práva a slobody fyzických osôb alebo právnických

osôb len vtedy, ak o takej ochrane nerozhoduje žiaden iný súd, alebo tiež v prípade,

ak základné práva alebo slobody porušil všeobecný súd svojím rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom a toto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah súvisí s právom na súdnu

ochranu a princípmi spravodlivého súdneho procesu, pričom neexistuje zákonná možnosť

nápravy takého porušenia v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne (napr. , , ). K tomu treba dodať, že aj taký

zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým,

že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné

účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho

stupňa všeobecného súdu.

Sťažovateľke poskytol ochranu už najvyšší súd v správnom súdnictve a uplatnenie

právomoci správneho súdnictva zásadne vylučuje právomoc ústavného súdu. Poskytnutie

tejto ochrany však nemožno stotožňovať s právom na úspech vo veci samej ani s právom

na taký výklad zákonov, aký je správny podľa sťažovateľky.

Podľa obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sa najvyšší súd vyrovnal

s námietkami a argumentáciou sťažovateľky spôsobom, ktorý nemožno označiť ani

za svojvoľný, ani za zjavne neodôvodnený (a za takýto ho neoznačuje ani samotná

sťažovateľka), pričom ide o tie isté dôvody, ktoré sťažovateľka uplatnila aj pred ústavným

súdom. Okrem toho treba zdôrazniť, že sťažovateľka ani nenamietala porušenie čl. 46 až 50

, ktoré obsahujú ústavnoprávne princípy konania pred všeobecnými súdmi, čo by

mohlo mať za následok porušenie jej základných práv zaručených citovanými článkami

.

Podľa ústavný súd každý návrh prerokuje bez

prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery ústavný súd dospel pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky k názoru, že v tejto veci nemá so zreteľom

na princíp subsidiarity ( i. f. ) právomoc. Keďže nedostatok právomoci

ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou nemožno odstrániť, ústavný súd rozhodol tak, ako

je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Nad rámec odôvodnenia považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že pokiaľ

sťažovateľka tvrdí, že napádanými rozhodnutiami došlo k porušeniu jej práva ustanoveného

v a listiny, predmetné ustanovenia výslovne nezaručujú

základné práva a slobody, ale ich možno označiť iba za ústavné smernice, ktoré nemôžu byť

zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych sťažnostiach bez vyjadrenia, aké ústavné

práva, k porušeniu ktorých mohlo dôjsť, z týchto ustanovení sťažovateľ vyvodzuje.

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2002