Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 35/03
PDF · 351.68 KB
No categories available
II. ÚS 35/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 35/03-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. J. M., bytom B., zastúpeného advokátom
JUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 5 ods.
1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02
a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. vo veci porušenia jeho základných ľudských práv
a slobôd upravených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn.
7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02
o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.
2. Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. vo veci porušenia jeho základných ľudských práv
a slobôd upravených v čl. 5 ods. 4 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv
108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02
o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2003 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I z
24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra
2002 sp. zn. 7 To 152/02, pri ktorých bola podľa tvrdenia sťažovateľa nedôsledne
preskúmaná zákonnosť väzby sťažovateľa.
Dňa 23. januára 2003 boli ústavnému súdu doručené advokátom L. K., B.,
z poverenia sťažovateľa kópie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 25. novembra
2002 a odôvodnenia sťažnosti z 10. januára 2003 proti uzneseniu Okresného súdu Košice I,
ktorým zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby, a súčasne sa tým advokát L.
K. pripojil k sťažnosti z 13. januára 2003 (doručenej ústavnému súdu 17. januára 2003)
v zastúpení JUDr. M. R..
V sťažnosti sťažovateľ uviedol:
Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol uznesením sp. zn.
7 Ntv 108/02 z 24. októbra 2002 o návrhu krajského prokurátora Košice tak, že vzal
sťažovateľa do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“) z dôvodov
§ 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. s tým, že väzba začína plynúť dňom a hodinou zadržania,
ktorému predchádzalo predvedenie, t. j. 21. októbrom 2002 o 14.00 h a vykoná sa v Ústave
na výkon väzby v Košiciach.
Okresný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky - Sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru
vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, v Bratislave sp. zn. VKE - 17/OVOZTČ
-BA-2002 z 30. júla 2002 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250
ods. 1 a 5 Trestného zákona (ďalej aj „Tr. zák.“) a uznesením z 21. októbra 2002 bolo
vznesené obvinenie JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. za trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. l Tr. zák. v
jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Tr. zák. na tom
skutkovom základe, že v presne nezistenom čase, v období od novembra 2001 do
súčasnosti, obvinení JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. a ďalšie doposiaľ nestotožnené
osoby založili zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území Slovenskej republiky a
v zahraničí s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti B. M. G. Invest, s. r. o., Košice,
IČO: 31 701 439 ( ďalej len „BMG“ ), Horizont Slovakia, a. s., Košice, IČO: 31 731 368
(ďalej len „Horizont“), a ďalších spoločností, získať tak nad spoločnosťami kontrolu, ale
najmä získať príjmy, páchali rôznu trestnú činnosť tak, že na podklade splnomocnení
prevádzali, nakupovali akcie a obchodné podiely, prevádzali a započítavali pohľadávky
spoločností, prevádzali a vyberali finančné prostriedky; svoj zámer realizovali tak, že
obvinený Ing. JUDr. J. M. koordinoval činnosť, D B., Ing. P. P. a ďalšie doposiaľ
nestotožnené osoby realizovali plnenie jednotlivých úloh tak, že sfalšovali zmluvu medzi
spoločnosťou Horizont a neexistujúcou spoločnosťou CAVALIER SALES LLC. 42C
READS WAY. NEW CASTLE, EUROAMERICAN CORPORATE SERVICE, INC. DE
09720-1649, USA (ďalej len „Cavalier“) o postúpení pohľadávky voči Slovenským
telekomunikáciám, a. s., Bratislava vo výške 112.064.312.500,- - Sk za 1,- -Sk, sfalšovali
zmluvu za sprostredkovanie tejto pohľadávky medzi Horizontom a COMMODORE
ASSOCIATES LLC, 42C READS WAY. NEW CASTLE, EUROAMERICAN
CORPORATE SERVICE, INC. DE 19720-1649, USA ( ďalej len „Commodore“ ) a
sprostredkovateľskú odmenu vo výške 600-miliónov Sk plnili sfalšovanými zmluvami o
postúpení pohľadávok voči
- Biotike, a. s., Slovenská Ľupča, IČO: 31 561 900 vo výške 80.000.000,- - Sk,
- Concordia, s. r. o., Bratislava, IČO: 17 321 573 vo výške 24.160.100,80,- - Sk,
- Česká Produkční 2000, a. s., Praha 1, IČO: 25 653 431 vo výške 140.875.920,- - Sk,
- CET 21, s. r. o., Praha 10, IČO: 45 800 456 vo výške 10.916.130,- - Sk,
- Hummer Slovakia, s. r. o., Bratislava, IČO: 31 733 891 vo výške 96.654.910,50 Sk,
- Talavera Investmen LTD vo výške 5.000.000,- USD, v prepočte podľa zmluvy
241.020.000,- - Sk,
- Mediaprint - Kappa, a. s., Bratislava, IČO: 35 792 281, vo výške 6.509.346,20,- Sk
a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou sfalšovanou dohodou, následne po
predložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločnosti spôsobili Horizontu škodu vo výške
najmenej 600.000.000,- - Sk.
Na podklade sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu o veci rozhodoval Krajský
súd Košice (ďalej len „krajský súd“) a rozhodnutím zo 7. novembra 2002 č. k. 7 To
152/02-63 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú
zamietol.
V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia voči osobe sťažovateľa bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe v
zmysle § 68 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej
bolo vznesené obvinenie ( § 163 ). Ďalej sa síce stotožnil s námietkou o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia pre neexistenciu akéhokoľvek odôvodnenia, ktoré by zodpovedalo
požiadavke § 134 ods. 2 Tr. por., ale nepovažoval to za taký nedostatok napadnutého
rozhodnutia, pre ktorý by ho nemohol preskúmať.
Vzhľadom na to sa krajský súd podrobne zaoberal jednotlivými dôvodmi, ktoré
viedli okresný súd k rozhodnutiu vo forme uznesenia, ktoré vo výrokovej časti považoval
v celom rozsahu za vecne správne.
Napokon v kontexte zhromaždených dôkazov vo vyšetrovacom spise dospel
k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia pre existenciu väzobných dôvodov.
Rozhodnutie krajského súdu bolo obhajcovi doručené 21. novembra 2002. Nahliadnutím
do spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ prevzal rozhodnutie krajského súdu 19. novembra
2002.
Podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, napr. v prípade uvedenom pod písm.
c): zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred
príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní“.
Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c ) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.
Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o
zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné“.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodol o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.
Podľa sťažovateľa sa procesne konajúce súdy týmito ustanoveniami vôbec neriadili,
hoci podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sa mali riadiť pri
svojej rozhodovacej činnosti nielen vnútroštátnym predpisom (Trestným zákonom
a Trestným poriadkom), ale aj všeobecnými pravidlami medzinárodného práva,
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a svojimi ďalšími
medzinárodnými záväzkami, t. j. aj citovanými článkami Dohovoru, ako aj dlhoročnou a
stabilnou rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ESĽP (vo vzťahu k citovaným článkom
Dohovoru) vyplývajú tieto zovšeobecňujúce závery:
1. požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho práva je síce primárna, avšak
nie rozhodujúca, pretože väzba musí byť naviac vždy v súlade s účelom citovaných
ustanovení Dohovoru - zabrániť, aby bola osoba zbavená slobody svojvoľne, najmä
s účelom obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 Dohovoru,
2. existencia a pretrvávanie dôvodného podozrenia o tom, že osoba, ktorá má byť
pozbavená slobody väzbou, spáchala konkrétny trestný čin, musí byť istého vyššieho stupňa
pravdepodobnosti, nie všeobecného, pretože len dôvodné podozrenie takéhoto charakteru je
základom ( conditio sine qua non ) zákonnosti väzby.
3. v nadväznosti na 2. záver možno zovšeobecniť ďalšiu zásadu o trvaní väzby
spočívajúcu v tom, že po uplynutí určitého času musí pristúpiť iný významný dôvod, ktorý
dostatočne jasne a zrozumiteľne umocňuje pôvodné podozrenie určitej osoby z konkrétneho
trestného činu, a to ako výsledok starostlivého postupu kompetentných orgánov.
4. každý argument procesnej strany, ktorý je pre rozhodnutie významný, musí byť
v rozhodnutí súdu odôvodnený a každý rozhodujúci argument si vyžaduje špecifickú
(osobitnú ) argumentáciu ( rozhodnutie ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1997).
Sťažovateľ ďalej uviedol, že procesné súdy posudzovali zákonnosť navrhovaného
opatrenia väzby iba a len z pohľadu vnútroštátnej úpravy vzatia do väzby, hoci ani táto
právna úprava (§ 67 ods. 1 Tr. por.) nezabraňuje, ba naopak ukladá, predovšetkým skúmať,
či je splnená základná podmienka (materiálny znak), t. j. či trestné stíhanie je opodstatnené,
pretože existuje dôvodné podozrenie, že určitý konkrétny skutok vykazujúci znaky
trestného činu spáchala určitá konkrétna osoba.
Prvostupňový súd sa touto otázkou nevysporiadal vôbec, a preto jeho rozhodnutie
trpí nepreskúmateľnosťou a ako také ho treba považovať za nezákonné nielen z pohľadu
požiadaviek uvedených v § 134 Tr. por., ale aj z hľadiska čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru
upravujúceho právo na spravodlivý proces, ktorého imanentnou súčasťou je úplné,
zrozumiteľné a presvedčivé zdôvodnenie skutočností významných a rozhodujúcich pre
rozhodnutie súdu. S tvrdeniami uvádzanými pri výsluchu na súde 24. októbra 2002
o neexistencii dôvodného podozrenia zo skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie,
ako aj o neexistencii väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Tr. por. sa
okresný súd v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal, a teda ich ani náležitým
spôsobom nepreskúmal, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Druhostupňový súd v tejto súvislosti iba konštatoval, že „vydaním uznesenia o
vznesení obvinenia bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe ....“, z čoho je
zrejmé, že vôbec sa nezaoberal jeho charakterom, intenzitou nevyhnutnou pre zákonné
pozbavenie osobnej slobody, a to vo vzťahu ku skutkom, pre ktorý sťažovateľovi bolo
vznesené obvinenie. V tomto rozsahu výhrada o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru platí aj pre
jeho rozhodnutie.
Obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené pre údajné dôvodné podozrenie, že spolu
s ďalšími obvinenými a inými doposiaľ nestotožnenými osobami založil zločineckú
skupinu, pričom jej činnosť mal koordinovať, s cieľom preniknúť do orgánov spoločností
uvedených vo výrokovej časti uznesenia a zbaviť tieto spoločnosti rôznymi úkonmi majetku
a majetkových práv. Pritom páchatelia mali týmto konaním spôsobiť škody započítaním
pohľadávok so sprostredkovateľskou odmenou na základe sfalšovanej dohody a s pomocou
neexistujúcich spoločností.
Z obsahu spisu a dovtedy vykonaných dôkazov však podľa názoru sťažovateľa
nemožno vyvodiť zákonom a medzinárodnými zmluvami požadované „dôvodné
podozrenie“.
Z dôkazných prostriedkov boli orgánmi prípravného konania využité výpovede
svedkov - štatutárnych zástupcov dotknutých spoločností (F., S.), ako aj pre nich
pracujúcich osôb (H., B. atď.), pričom z ich výpovedí vo vzťahu k sťažovateľovej osobe
možno vyvodiť iba to, že z jeho občasnej prítomnosti „mali dojem.....“, „mysleli si, že M. je
za tým .......“ a pod.
V spise orgánov prípravného trestného konania absentuje akýkoľvek dôkaz pre záver
o tom, že sťažovateľ založil zločineckú skupinu, kto bol jej členom, aké boli jej ciele,
vnútorná štruktúra, deľba práce medzi jej členmi, doba trvania zločineckej skupiny, či k
subjektívnej stránke, ktorá musí zahŕňať aj skutočnosť, že ide o zločineckú skupinu v
zmysle § 89 ods. 27 Tr. zák.
Hodnotová a vypovedacia úroveň získaných a neexistencia ďalších dôkazov podľa
sťažovateľa nezakladá „dôvodné podozrenie“, ani len všeobecné podozrenie. Jeden zo
spoluobvinených poprel akúkoľvek účasť sťažovateľa a druhý vôbec vypočutý nebol.
Ďalej nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala protiprávnosť zakladajúca
trestnoprávnu zodpovednosť za prevody a nákupy akcií a obchodných podielov, na ktoré
poukazuje skutková veta vzneseného obvinenia. Nehovoriac o tom, že ku dňu písania tejto
sťažnosti sa nepodarilo stotožniť „ďalšie nestotožnené osoby“ a naopak nepochybne sa
preukázalo, že tzv. americké spoločnosti nie sú neexistujúce, ale existujúce v súlade s
právom domovskej krajiny.
Konečne podľa sťažovateľa nebolo preukázané ani to, že vytýkané zmluvy nie sú
falošné, ale pravé, a že ich pravosť popiera iba zainteresovaný pán F..
Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
v zmysle čl. 124 ústavy vyplýva, že „môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k
porušeniu základného práva a slobody“.
Sťažovateľ je toho názoru, že skutkové a právne dôvody procesne konajúcich súdov
v prvom a v druhom stupni, ktoré sa dotýkajú zákonnosti jeho väzby, sú zjavne
neodôvodnené a neudržateľné a mali za následok porušenie jeho práv podľa citovaných
článkov Dohovoru. K tomu došlo preto, lebo konajúce súdy nerešpektovali dlhoročnú
rozhodovaciu činnosť ESĽP, ako ani rozhodovaciu činnosť ústavného súdu o zákonnosti
väzby, požiadavky pri jej preskúmavaní súdom o nevyhnutných predpokladoch jej použitia
z hľadiska existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ako väzobného
dôvodu.
Ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ v zákonnej lehote dvoch mesiacov počítanej od
doručenia uznesenia krajského súdu (advokátovi 21. novembra 2002, sťažovateľovi
19. novembra 2002), čím boli zároveň vyčerpané všetky riadne opravné prostriedky.
Sťažovateľ uviedol, že porušovanie základného práva vo vzťahu k jeho osobe naďalej trvá v
rozsahu a v intenzite ako na začiatku, keďže ani následný postup orgánov prípravného
konania nemožno hodnotiť ako „starostlivý“ v zmysle požiadaviek Dohovoru. Od vzatia do
väzby sa iba zopakovali výsluchy svedkov, ktorými odstránili ďalší rozpor s ústavným
právom na obhajobu, a ďalších dvoch, ktorých vypovedacia hodnota je pre posilnenie
vzneseného obvinenia bez významu, skôr naopak.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:
„1. V procesných otázkach:
Ústavný súd odkladá vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice 1 zo dňa
24. 10. 2002, sp. zn. 7 Ntv 108/02, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa
7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 vo vzťahu k obvinenému JUDr. Ing. J. M., bytom B.,
nar. 15. 05. 1946 v H.i, ktorým bol vzatý do väzby a prikazuje Ústavu pre výkon väzby
Leopoldov obvineného prepustiť z výkonu väzby.
2. Vo veci samej:
Okresný súd Košice 1 uznesením z 24. 10. 2002, sp. zn. 7 Ntv 108/02, ako aj Krajský
súd Košice uznesením zo 07. 11. 2002, sp. zn. 7 To 152/02, pri ktorých bola nedôsledne
preskúmaná zákonnosť väzby JUDr. Ing. J. M., nar. 15. 05. 1946 v Hlohovci porušili jeho
právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c ), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Tieto uznesenia sa zrušujú v časti týkajúcej sa JUDr. Ing. M. J..
Vzhľadom na pokračujúci stav v porušovaní vytýkaných základných práv a slobôd
žiadam o urýchlené a prednostné prejednanie mojej sťažnosti.“
II.
Právne a skutkové východiská na rozhodovanie o sťažnosti
Právne východiská
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry zastáva názor, že jeho právomoc
vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná predovšetkým
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či
- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,
- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,
- o väzbe rozhodol súd,
- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu
vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. alebo okolnosti uvedené v odseku tohto
ustanovenia, a
- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym
rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.
Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval
zákonné predpoklady na uvalenie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových
dôvodov. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu
vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových úvah a hodnotení o
existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej
slobody vzatím do väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením
obvineného na slobodu (namiesto jeho vzatia do väzby) by mohlo byť zmarené alebo
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným
súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také
obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.
Ústavný súd však trvá na tom, aby sa každé rozhodnutie o väzbe odôvodnilo
spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu, v tomto prípade § 134 ods. 2 Tr. por., v rozsahu, ktorý
umožní preskúmanie dôvodov a spôsobu obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa.
V súlade s judikatúrou všeobecných súdov však aj podľa názoru ústavného súdu postačuje,
ak tieto dôvody sú obsiahnuté zákonným spôsobom aspoň v rozhodnutí inštančne vyššieho
väzobného súdu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku.
Vstupovanie ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných
dôvodov ako pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do
väzby a nadväzne aj skúmanie dôvodov väzby je ústavne prijateľným spôsobom
zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek,
najmenej každých štrnásť dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej
žiadosti. Napokon, súdy sú povinné skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody
väzby trvajú alebo či sa zmenili, a to sa uplatňuje aj v celom trestnom konaní.
Skutkové východiská
Okresný súd, ako to vyplýva z obsahu jeho uznesenia, po vypočutí sťažovateľa,
spoluobvineného a vyjadrení ich obhajcov vzal sťažovateľa do väzby a konštatoval: „Súd po
preskúmaní návrhu Krajského prokurátora ako aj pripojeného spisového materiálu dospel
k záveru, že návrh KP v danom štádiu vyšetrovania je dôvodný napriek vyjadreniam sa
oboch obvinených pri výsluchu na Okresnom súde Košice I 24. 10. 2002.
Väzobné dôvody uvedené v návrhu KP tak, ako sú vyššie uvedené, súd akceptoval,
vyhovel návrhu Krajského prokurátora na vzatie do väzby oboch obvinených a rozhodol v
zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“
V písomných dôvodoch sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že v napadnutom
uznesení absentujú dôvody, ktoré viedli okresný súd k záveru o existencii dôvodného
podozrenia, dôvodov väzby, a preto je uznesenie nepreskúmateľné.
K dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažovateľ uviedol, že nechcel
ujsť do cudziny, a tým sa vyhnúť trestnému stíhaniu. Udalosti inkriminovaného dňa boli
následkom nedorozumenia a náhlej zdravotnej indispozície. Poukázal pritom na spôsob
predvolania bez písomnej formy, len na základe telefonického kontaktu, čo mohlo u neho
objektívne vyvolať pocit istej nezáväznosti, keďže nešlo o ojedinelý prípad, ale o
pretrvávajúci stav pri vzájomnej komunikácii. Letenky z Bratislavy na druhý deň do Izraela
a späť, ako aj lekárske potvrdenia potvrdzujú, že tento väzobný dôvod nebol preukázaný a
ani nemohol byť, pretože v skutočnosti neexistoval.
U väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. odkazoval sťažovateľ na
tvrdenia pri výsluchu 24. októbra 2002, obsah spisu a rozsah dokazovania, ktorý
„dokonale“ zabraňuje možnosti ovplyvňovania svedkov alebo marenia trestného stíhania.
Napokon k väzobnému dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. uviedol, že
popiera akúkoľvek účasť a podiel na skutku, z ktorého je podozrivý. Táto skutočnosť sama
osebe má logický následok, že nemožno v niečom pokračovať alebo niečo dokonať. Bránia
tomu aj objektívne dôvody, a to konkurz na spoločnosti BMG a Horizont. Bez splnenia
podmienok, ako to vyžaduje zákon, je potom väzba chápaná ako trest, a nie ako zaisťovací
úkon, pre ktoré platia iné hľadiská ako tzv. „spoločenská objednávka“ podporovaná a
živená médiami. Hľadiskom by mala byť nevyhnutnosť, dočasnosť a zákonnosť.
Krajský súd ako sťažnostný súd sa stotožnil s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej
okresný súd svoje uznesenie o vzatí do väzby riadne neodôvodnil, hoci mu to ukladá § 134
ods. 2 Tr. por. Preto sa krajský súd rozhodol sám vyrovnať so zákonnými predpokladmi na
vzatie sťažovateľa do väzby.
Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi a obsahu jeho sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí do väzby uviedol:
„Obaja obvinení Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M. sú stíhaní pre závažnú trestnú činnosť.
Ide o trestnú činnosť nielen spoločensky závažnú, ale i veľmi náročnú z hľadiska
zabezpečovania dôkazov. Hoci vo veci bol súdu predložený dôkazový materiál spočívajúci
vo výsluchu mnohých svedkov a najmä listinných dôkazov, ako aj záverov odborných
skúmaní, vyšetrovanie tohto prípadu vyžaduje ešte ďalšie rozsiahle dokazovanie. Súdu v
danom štádiu trestného konania neprináleží hodnotiť jednotlivé dôkazy, pretože väzba je
zabezpečovacím inštitútom a nemôže byť zamieňaná s rozhodovaním o vine, čo je inštitút
Trestného poriadku úplne odlišný a nezávislý od ustanovení o väzbe. Doposiaľ
zhromaždené dôkazy však potvrdzujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti,
popísanej v uznesení o vznesení obvinenia. Títo (pozn.: obaja obvinení) v období od
novembra 2001 do zadržania spolu s doposiaľ nestotožnenými osobami a obvineným D. B.,
ktorý je na úteku, mali založiť zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území SR a v
zahraničí, s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti BMG Invest s. r. o. Košice,
Horizont Slovakia a. s. Košice a ďalších spoločností v snahe získať nad spoločnosťami
kontrolu a najmä získať ich príjmy. Mali páchať rôznu trestnú činnosť tým, že na podklade
splnomocnení mali prevádzať, nakupovať akcie a obchodné podiely, prevádzať a
započítavať pohľadávky spoločností, prevádzať a vyberať finančné prostriedky, pričom
obvinený JUDr. Ing. J. M. mal koordinovať činnosť a Ing. P. P. spolu s D. B. a ďalšími
doposiaľ nestotožnenými osobami realizovať plnenie jednotlivých úloh sfalšovaním
zmluvy medzi spoločnosťou Horizont a neexistujúcou spoločnosťou Cavalier o postúpení
pohľadávky voči Slovenským telekomunikáciám a. s. Bratislava vo výške vyše 112 miliárd
Sk za 1,- Sk, ďalej mali sfalšovať zmluvu za sprostredkovanie tejto pohľadávky medzi
Horizontom a Commodore ako sprostredkovateľskú odmenu vo výške 600 miliónov Sk
plniť sfalšovanými zmluvami o postúpení pohľadávok voči Biotike a. s. Slovenská Ľupča,
Concordia s. r. o. Bratislava, Česká produkční 2000 a. s. Praha 1, CET 21 s. r. o. Praha 10,
Hummer Slovakia, s. r. o. Bratislava, Talavera Investment LTD a Média print - Kappa
Bratislava a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou s falšovanou dohodou a
následne po ich predložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločností, mali spôsobiť
Horizontu škodu vo výške najmenej 600 miliónov Sk.“
Viacerými námietkami obvinených týkajúcimi sa najmä skutočností uvedených
v uznesení o vznesení obvinenia, ako aj hodnoteniami niektorých dôkazov sa zaoberal
príslušný krajský prokurátor v uznesení, ktorým zamietol sťažnosti obvinených proti
uzneseniu o vznesení obvinenia pre predmetné trestné činy. Súd sa pri rozhodovaní o
dôvodnosti väzobných dôvodov zaoberal len konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi o nich
dotýkajúcimi sa bezprostredne dôvodnosti väzobných dôvodov.
Obvinený lng. P. P. uvádzal, že on predložil polícii jednu originálnu zmluvu
podpísanú V. F., ktorý ako jediný bol pri podpise prítomný a ktorý to potvrdzuje. Žiadni
svedkovia nemôžu preto tvrdiť, že uzavreté zmluvy boli falošné.
Viacerí svedkovia, predovšetkým však svedok V. F., potvrdzovali vo svojich
výpovediach sfalšovanie viacerých zmlúv, konkrétne zmlúv uvedených v uznesení o
vznesení obvinenia. Svedok V. F. tiež uvádzal, že obvinený sťažovateľ ho mal informovať,
že zmluvy sa majú nachádzať v Prahe. Tvrdenia svedka V. F. potvrdzujú i ďalší svedkovia,
najmä Ing. M. Š., ako aj JUDr. M. B., ktorý vypracoval pravé zmluvy, ktoré boli podpísané
1. februára 2002. Podľa výpovede svedka JUDr. V. B. - správcu konkurznej podstaty, po
jeho výzve obvineným Ing. P. P. a D. B., aby mu predložili všetky podpísané zmluvy, mu
v apríli 2002 boli od Mgr. I. B. predložené fotokópie zmlúv. Zmluvy o postúpení
pohľadávky z 25. januára 2002 označili uvádzaní svedkovia za sfalšované.
V samotnom uznesení o vznesení obvinenia je uvedené, že „plnenie jednotlivých
úloh realizovali doposiaľ nestotožnené osoby sfalšovaním zmlúv“. Z uvedeného je zrejmé,
že doposiaľ neboli zistené a vypočuté všetky osoby, ktoré sa mali podieľať na trestnej
činnosti. Tvrdenie obhajcu sťažovateľa dňa 24. októbra 2002, že všetko je
zadokumentované, keď v uznesení krajského prokurátora o sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia je uvedené, že v rámci vykonaného dokazovania vypovedalo
množstvo svedkov, neznamená, že boli vypočutí všetci svedkovia.
Okrem jednej originálnej zmluvy, zaistenej počas prehliadky u obvineného Ing. P.
P., sa doposiaľ nepodarilo zadovážiť ďalšie zmluvy podpísané 1. februára 2002, ktoré
predávajúcimi ani kupujúcimi neboli predložené na zaúčtovanie v Horizonte Slovakia. Je
dôvodná obava, že ich zničením môžu obvinení mariť objasňovanie skutočností závažných
pre trestné stíhanie.
Prehliadkou počítača zamestnanca firmy Sipox Holding Bratislava Ing. Š. sa našli v
záložnom súbore textové dokumenty spracované JUDr. B. vzťahujúce sa na spoločnosť
BMG a Horizont ako vzor splnomocnení D. B. a Ing. P. P. a tiež pôvodné zmluvy o
odpredaji firmy bez podpisov.
Sťažovateľ pri svojom výsluchu 24. októbra 2002 potvrdil, že nejaké zmluvy boli
vytiahnuté z počítača vo firme Sipox, ale namietal, že boli nepoužiteľné. Tvrdil, že v hoteli
Bristol vo Viedni nebol on, iba jeho dcéra s Ing. K. na káve a osobne Ing. Š. nepozná, je
však možné, že ten bol s V. F. pri jednom stretnutí.
Z výpovedí uvádzaných svedkov sú zistiteľné iné skutočnosti, než ako to uvádza
sťažovateľ. Podľa výpovede svedka Ing. M. Š. sťažovateľ trval na tom, aby sa jeho meno
neuvádzalo v súvislosti s predajom spoločnosti Horizont Slovakia a BMG pri stretnutí v
hoteli Bristol.
Ako už bolo uvedené, súdu pri posudzovaní dôvodnosti väzby neprináleží hodnotiť
dôkazy ani rozpory v nich. Vzhľadom na výpovede uvádzaných svedkov a výsledky
prehliadky vo firme Sipox - zistené textové súbory v počítači, ktoré boli nedokonale
vymazané, ako aj existenciu doposiaľ nestotožnených osôb, ktoré sa mali podieľať na
falšovaní zmlúv, je u oboch obvinených daná dôvodná obava, že budú pôsobiť na svedkov
alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné
stíhanie.
Podľa výpovede zástupcov firiem (Biotika, Concordia, ABS Group Hlohovec),
ktorých záväzky mali byť podvodne vylákané prostredníctvom fiktívnych firiem
Commodore a Cavalier, je z uplatňovania týchto pohľadávok dôvodne podozrivý
sťažovateľ, ktorému postúpenie podvodne vylákanej pohľadávky mal sprostredkovať Ing. P.
P.. Podľa výpovede svedka F. M. - riaditeľa firmy Concordia, ako aj svedkyne A. M.
obvinený sťažovateľ telefonicky overoval, či dostali oznámenie o postúpení pohľadávky, a
oznámil, že B. je jeho človek a pohľadávku majú riešiť s ním.
Uhradením podvodne nadobudnutých pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv
by došlo k neoprávnenému obohateniu a dokončeniu trestnej činnosti faktickým zmocnením
sa peňazí obvinenými, u ktorých je na základe výpovedí konkrétnych svedkov - zástupcov
uvedených firiem daná odôvodnená obava, že budú pokračovať v trestnom čine podvodu do
jeho dokončenia speňažením predmetných pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv.
Preto je neodôvodnená námietka obvineného Ing. P. P., že to nie je možné vzhľadom na
stav firiem BMG a Horizont po vyhlásení konkurzu a zásahu polície.
Uvedenými konkrétnymi skutočnosťami „je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1
písm. c) Tr. por. u obvinených Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M.“.
U sťažovateľa väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. vyplýva z
okolností, ktoré predchádzali zadržaniu obvineného, a je preukázaný listinnými dôkazmi
vyhotovenými príslušníkmi polície v dňoch 18. až 21. októbra 2002. Obvinený
nerešpektoval telefonické predvolanie na úkon na deň 21. októbra 2002 o 9.00 h, svoju
neúčasť ani dodatočne neospravedlnil, pokusy o jeho následné predvedenie boli neúspešné
a napriek upozorneniu policajných orgánov, ako aj blízkych osôb obvineného tento sa
snažil vyhnúť účasti na výsluchu a pri snahe opustiť územie Slovenskej republiky bol
zadržaný na hraničnom priechode Berg. Nemožno akceptovať námietky obhajoby, že
spôsob predvolania - telefonicky, vyvolal u sťažovateľa pocit o istej nezáväznosti, a to aj
vzhľadom na ďalšie kroky polície smerujúce k zabezpečeniu jeho účasti na výsluchu
konkrétneho dňa. Uvedené konkrétne skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený tak
konal v snahe ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr.
por.
III.
K jednotlivým článkom Dohovoru
Čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, ktorým je podľa písmena c) „zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný
súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené
dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku
po jeho spáchaní“.
Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon
súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas
konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na
pojednávanie“.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom“. Z tohto článku ústavy vyplýva, že sudcovia všeobecných súdov sú
viazaní aj Dohovorom vrátane jeho čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a pri rozhodovaní
o obmedzení osobnej slobody uvalením väzby musia rešpektovať princípy, ktoré sú
obsiahnuté v citovanom článku Dohovoru. Táto viazanosť znamená, že väzobný súd od
účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je iným súdom podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorý musí pri rozhodovaní o vzatí do väzby, o jej trvaní a dôvodoch vychádzať aj
z čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru.
V čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru je upravený významný procesný princíp uplatňujúci
sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom
štáte. K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je
zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného na
účely trestného stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby
obvineného najmä v počiatočnom štádiu trestného stíhania pred súdom (ale aj súdnom)
nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Tr. por. Tento procesný princíp má
rovnaký obsah ako ústavnoprocesné princípy podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto interpretácia
čl. 17 ods. 2 ústavy (II. ÚS 76/02) platí v celom rozsahu aj na interpretáciu a aplikáciu
citovaného článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký
ústavný princíp, hoci v určitom užšom rozsahu, pretože slovenské trestné zákonodarstvo
obsahuje širší katalóg dôvodov, ktoré ospravedlňujú väzbu ako zabezpečovací prostriedok
v trestnom konaní.
Čo sa týka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, v súlade s judikatúrou
štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba
považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe.
Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu
pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,
pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu
(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).
Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo
nelogické, aby pre účely čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru bol trestný čin jednoznačne
definovaný a aj preukázaný, keďže toto je cieľom následného vyšetrovania a súdneho
konania, ktorého normálny priebeh má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“
(rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci sťažnosti
č. 8087/77 z 3. mája 1978). V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený
priebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia Komisie
v prípadoch sťažnosti č. 822478 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981,
sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).
Článok 5 ods. 3 Dohovoru súvisí s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tieto súvislosti už
boli objasnené v rozhodovaní ESĽP. Pri aplikácii čl. 5 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné dbať
na to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu, a preto je potrebné, aby sa
- neustále skúmali okolnosti opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby z hľadiska verejného
záujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho
platí v celom rozsahu prezumpcia neviny,
- vyjasnilo, aké okolnosti pristúpili, okrem dôvodného podozrenia (to musí trvať po celú
dobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby,
k tomu, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času,
- vo väzobných veciach postupovalo s potrebným urýchlením, ktoré je opodstatnené so
zreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.
Ak čas trvania väzby presiahne podľa uvedených kritérií primeranú lehotu (hranicu),
všeobecné súdy sú povinné vyvodiť z toho záver o nevyhnutnosti prepustiť obvineného
z väzby.
Z obsahu rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa podrobne zaoberal
všetkými skutkovými a právnymi predpokladmi uvalenia väzby na sťažovateľa. Krajský súd
nezistil, a to platí aj pre skutkové zistenie ústavného súdu (opierajúce sa o obsah uznesenia
krajského súdu), porušenie žiadneho ústavného princípu, ktorý by bránil vzatiu sťažovateľa
do väzby alebo ktorého porušenie by sa nedalo napraviť v sťažnostnom konaní.
Sťažovateľ bol ihneď predvedený pred sudcu okresného súdu, ktorý konal
a rozhodoval v zákonom ustanovených lehotách. Väzba začala plynúť od 24. októbra 2002
a so zreteľom na rozsah obvinení nemožno v tomto štádiu uvažovať o tom, že by sa vo
väzobnej veci sťažovateľa nekonalo s potrebným urýchlením rešpektujúcim obmedzenie
osobnej slobody sťažovateľa.
Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplývajú nielen dôvodné podozrenie zo
spáchania trestného činu, ale aj dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť
sťažovateľovi v páchaní trestného činu alebo v úteku. Okrem toho je zrejmé, že krajský
súd venoval pozornosť aj možnosti sťažovateľa ovplyvňovať svedkov, ktorí vypovedali
v rozpore s jeho obhajobou.
Sťažovateľ namietol, že oba súdy (okresný aj krajský) sa nevenovali v súlade
s princípom spravodlivého procesu oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ napadol najmä rozhodnutie okresného súdu, ktoré aj podľa krajského súdu sa
nevyrovnalo v odôvodnení so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.
Podľa ESĽP nedostatky a procesné chyby v jednom štádiu možno napraviť v ďalšom
štádiu za predpokladu, že orgán rozhodujúci v opravnom konaní má právomoc zistené
chyby napraviť, pričom nejde o neodstrániteľné chyby, ktoré poznačili konanie ako celok
(napríklad rozhodnutie Komisie H. v. Spojené kráľovstvo zo 4. júla 1983, DR, 33, s. 265).
Ústavný súd v tomto smere považuje postup krajského súdu za taký, ktorý zodpovedá
tomuto prístupu ESĽP.
Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je
súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias
v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ústavný súd, zhodne s ESĽP, však neskúma,
či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne, okrem prípadu, že by došlo k zrejmému
omylu (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A. č. 288, § 61, správa Komisie vo
veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29).
Ústavný súd nie je oprávnený preskúmať vecnú správnosť záverov väzobných súdov,
z ktorých vyplýva nielen odpoveď na sťažnosť, ale aj argumentácia všetkých použitých
väzobných dôvodov a ostatných procesných predpokladov na rozhodnutie o vzatí do väzby.
Rozhodnutia všeobecných súdov, predovšetkým krajského súdu, obsahujú primerané
a podrobné odôvodnenie postupu väzobných súdov vrátane odôvodnenia dôvodného
podozrenia, ktorému sa krajský súd venoval v rozsahu, ktorý reagoval na obsah sťažnosti
proti uzneseniu o vzatí do väzby.
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok
svojej právomoci.
Čl. 5 ods. 4 Dohovoru
Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Sťažovateľ namieta porušenie tohto článku, avšak ústavný súd nezistil žiadnu
príčinnú súvislosť medzi postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
a namietaným článkom, pretože sťažovateľ podľa stavu veci vôbec nevyužil právo podať
návrh na konanie podľa citovaného článku Dohovoru. Z tohto dôvodu je jeho sťažnosť
v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ tvrdí, že všeobecný súd vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby)
nechránil jeho základné práva v súlade s jeho predstavou, a preto je oprávnený požadovať,
aby ústavný súd v zásade opakoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o jeho väzbe.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6
ods. 1 Dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný
súd už nerozhodoval o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal odkladu vykonateľnosti
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2003