Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 35/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. J. M., bytom B., zastúpeného advokátom

JUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 5 ods.

1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn.

a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. vo veci porušenia jeho základných ľudských práv

a slobôd upravených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn.

a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn.

o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. vo veci porušenia jeho základných ľudských práv

a slobôd upravených v čl. 5 ods. 4 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv

108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn.

o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2003 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I z

24. októbra 2002 sp. zn. a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra

2002 sp. zn. , pri ktorých bola podľa tvrdenia sťažovateľa nedôsledne

preskúmaná zákonnosť väzby sťažovateľa.

Dňa 23. januára 2003 boli ústavnému súdu doručené advokátom L. K., B.,

z poverenia sťažovateľa kópie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 25. novembra

2002 a odôvodnenia sťažnosti z 10. januára 2003 proti uzneseniu Okresného súdu Košice I,

ktorým zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby, a súčasne sa tým advokát L.

K. pripojil k sťažnosti z 13. januára 2003 (doručenej ústavnému súdu 17. januára 2003)

v zastúpení JUDr. M. R..

V sťažnosti sťažovateľ uviedol:

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol uznesením sp. zn.

z 24. októbra 2002 o návrhu krajského prokurátora Košice tak, že vzal

sťažovateľa do väzby podľa (ďalej aj „“) z dôvodov

až c) s tým, že väzba začína plynúť dňom a hodinou zadržania,

ktorému predchádzalo predvedenie, t. j. 21. októbrom 2002 o 14.00 h a vykoná sa v Ústave

na výkon väzby v Košiciach.

Okresný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky - Sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, v Bratislave sp. zn. VKE - 17/OVOZTČ

-BA-2002 z 30. júla 2002 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 1 a 5 (ďalej aj „Tr. zák.“) a uznesením z 21. októbra 2002 bolo

vznesené obvinenie JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. za trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. l Tr. zák. v

jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Tr. zák. na tom

skutkovom základe, že v presne nezistenom čase, v období od novembra 2001 do

súčasnosti, obvinení JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. a ďalšie doposiaľ nestotožnené

osoby založili zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území Slovenskej republiky a

v zahraničí s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti B. M. G. Invest, s. r. o., Košice,

IČO: 31 701 439 ( ďalej len „BMG“ ), Horizont Slovakia, a. s., Košice, IČO: 31 731 368

(ďalej len „Horizont“), a ďalších spoločností, získať tak nad spoločnosťami kontrolu, ale

najmä získať príjmy, páchali rôznu trestnú činnosť tak, že na podklade splnomocnení

prevádzali, nakupovali akcie a obchodné podiely, prevádzali a započítavali pohľadávky

spoločností, prevádzali a vyberali finančné prostriedky; svoj zámer realizovali tak, že

obvinený Ing. JUDr. J. M. koordinoval činnosť, D B., Ing. P. P. a ďalšie doposiaľ

nestotožnené osoby realizovali plnenie jednotlivých úloh tak, že sfalšovali zmluvu medzi

spoločnosťou Horizont a neexistujúcou spoločnosťou CAVALIER SALES LLC. 42C

READS WAY. NEW CASTLE, EUROAMERICAN CORPORATE SERVICE, INC. DE

09720-1649, USA (ďalej len „Cavalier“) o postúpení pohľadávky voči Slovenským

telekomunikáciám, a. s., Bratislava vo výške 112.064.312.500,- - Sk za 1,- -Sk, sfalšovali

zmluvu za sprostredkovanie tejto pohľadávky medzi Horizontom a COMMODORE

ASSOCIATES LLC, 42C READS WAY. NEW CASTLE, EUROAMERICAN

CORPORATE SERVICE, INC. DE 19720-1649, USA ( ďalej len „Commodore“ ) a

sprostredkovateľskú odmenu vo výške 600-miliónov Sk plnili sfalšovanými zmluvami o

postúpení pohľadávok voči

- Biotike, a. s., Slovenská Ľupča, IČO: 31 561 900 vo výške 80.000.000,- - Sk,

- Concordia, s. r. o., Bratislava, IČO: 17 321 573 vo výške 24.160.100,80,- - Sk,

- Česká Produkční 2000, a. s., Praha 1, IČO: 25 653 431 vo výške 140.875.920,- - Sk,

- CET 21, s. r. o., Praha 10, IČO: 45 800 456 vo výške 10.916.130,- - Sk,

- Hummer Slovakia, s. r. o., Bratislava, IČO: 31 733 891 vo výške 96.654.910,50 Sk,

- Talavera Investmen LTD vo výške 5.000.000,- USD, v prepočte podľa zmluvy

241.020.000,- - Sk,

- Mediaprint - Kappa, a. s., Bratislava, IČO: 35 792 281, vo výške 6.509.346,20,- Sk

a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou sfalšovanou dohodou, následne po

predložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločnosti spôsobili Horizontu škodu vo výške

najmenej 600.000.000,- - Sk.

Na podklade sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu o veci rozhodoval Krajský

súd Košice (ďalej len „krajský súd“) a rozhodnutím zo 7. novembra 2002 č. k. 7 To

152/02-63 podľa sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že vydaním uznesenia o vznesení

obvinenia voči osobe sťažovateľa bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe v

zmysle , podľa ktorého vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej

bolo vznesené obvinenie ( § 163 ). Ďalej sa síce stotožnil s námietkou o nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia pre neexistenciu akéhokoľvek odôvodnenia, ktoré by zodpovedalo

požiadavke , ale nepovažoval to za taký nedostatok napadnutého

rozhodnutia, pre ktorý by ho nemohol preskúmať.

Vzhľadom na to sa krajský súd podrobne zaoberal jednotlivými dôvodmi, ktoré

viedli okresný súd k rozhodnutiu vo forme uznesenia, ktoré vo výrokovej časti považoval

v celom rozsahu za vecne správne.

Napokon v kontexte zhromaždených dôkazov vo vyšetrovacom spise dospel

k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia pre existenciu väzobných dôvodov.

Rozhodnutie krajského súdu bolo obhajcovi doručené 21. novembra 2002. Nahliadnutím

do spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ prevzal rozhodnutie krajského súdu 19. novembra

2002.

Podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, napr. v prípade uvedenom pod písm.

c): zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c ) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o

zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné“.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodol o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Podľa sťažovateľa sa procesne konajúce súdy týmito ustanoveniami vôbec neriadili,

hoci podľa (ďalej len „“) sa mali riadiť pri

svojej rozhodovacej činnosti nielen vnútroštátnym predpisom (

a ), ale aj všeobecnými pravidlami medzinárodného práva,

medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a svojimi ďalšími

medzinárodnými záväzkami, t. j. aj citovanými článkami Dohovoru, ako aj dlhoročnou a

stabilnou rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ESĽP (vo vzťahu k citovaným článkom

Dohovoru) vyplývajú tieto zovšeobecňujúce závery:

1. požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho práva je síce primárna, avšak

nie rozhodujúca, pretože väzba musí byť naviac vždy v súlade s účelom citovaných

ustanovení Dohovoru - zabrániť, aby bola osoba zbavená slobody svojvoľne, najmä

s účelom obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 Dohovoru,

2. existencia a pretrvávanie dôvodného podozrenia o tom, že osoba, ktorá má byť

pozbavená slobody väzbou, spáchala konkrétny trestný čin, musí byť istého vyššieho stupňa

pravdepodobnosti, nie všeobecného, pretože len dôvodné podozrenie takéhoto charakteru je

základom ( conditio sine qua non ) zákonnosti väzby.

3. v nadväznosti na 2. záver možno zovšeobecniť ďalšiu zásadu o trvaní väzby

spočívajúcu v tom, že po uplynutí určitého času musí pristúpiť iný významný dôvod, ktorý

dostatočne jasne a zrozumiteľne umocňuje pôvodné podozrenie určitej osoby z konkrétneho

trestného činu, a to ako výsledok starostlivého postupu kompetentných orgánov.

4. každý argument procesnej strany, ktorý je pre rozhodnutie významný, musí byť

v rozhodnutí súdu odôvodnený a každý rozhodujúci argument si vyžaduje špecifickú

(osobitnú ) argumentáciu ( rozhodnutie ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1997).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že procesné súdy posudzovali zákonnosť navrhovaného

opatrenia väzby iba a len z pohľadu vnútroštátnej úpravy vzatia do väzby, hoci ani táto

právna úprava ( ) nezabraňuje, ba naopak ukladá, predovšetkým skúmať,

či je splnená základná podmienka (materiálny znak), t. j. či trestné stíhanie je opodstatnené,

pretože existuje dôvodné podozrenie, že určitý konkrétny skutok vykazujúci znaky

trestného činu spáchala určitá konkrétna osoba.

Prvostupňový súd sa touto otázkou nevysporiadal vôbec, a preto jeho rozhodnutie

trpí nepreskúmateľnosťou a ako také ho treba považovať za nezákonné nielen z pohľadu

požiadaviek uvedených v , ale aj z hľadiska prvej vety Dohovoru

upravujúceho právo na spravodlivý proces, ktorého imanentnou súčasťou je úplné,

zrozumiteľné a presvedčivé zdôvodnenie skutočností významných a rozhodujúcich pre

rozhodnutie súdu. S tvrdeniami uvádzanými pri výsluchu na súde 24. októbra 2002

o neexistencii dôvodného podozrenia zo skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie,

ako aj o neexistencii väzobných dôvodov podľa , a sa

okresný súd v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal, a teda ich ani náležitým

spôsobom nepreskúmal, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Druhostupňový súd v tejto súvislosti iba konštatoval, že „vydaním uznesenia o

vznesení obvinenia bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe ....“, z čoho je

zrejmé, že vôbec sa nezaoberal jeho charakterom, intenzitou nevyhnutnou pre zákonné

pozbavenie osobnej slobody, a to vo vzťahu ku skutkom, pre ktorý sťažovateľovi bolo

vznesené obvinenie. V tomto rozsahu výhrada o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru platí aj pre

jeho rozhodnutie.

Obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené pre údajné dôvodné podozrenie, že spolu

s ďalšími obvinenými a inými doposiaľ nestotožnenými osobami založil zločineckú

skupinu, pričom jej činnosť mal koordinovať, s cieľom preniknúť do orgánov spoločností

uvedených vo výrokovej časti uznesenia a zbaviť tieto spoločnosti rôznymi úkonmi majetku

a majetkových práv. Pritom páchatelia mali týmto konaním spôsobiť škody započítaním

pohľadávok so sprostredkovateľskou odmenou na základe sfalšovanej dohody a s pomocou

neexistujúcich spoločností.

Z obsahu spisu a dovtedy vykonaných dôkazov však podľa názoru sťažovateľa

nemožno vyvodiť zákonom a medzinárodnými zmluvami požadované „dôvodné

podozrenie“.

Z dôkazných prostriedkov boli orgánmi prípravného konania využité výpovede

svedkov - štatutárnych zástupcov dotknutých spoločností (F., S.), ako aj pre nich

pracujúcich osôb (H., B. atď.), pričom z ich výpovedí vo vzťahu k sťažovateľovej osobe

možno vyvodiť iba to, že z jeho občasnej prítomnosti „mali dojem.....“, „mysleli si, že M. je

za tým .......“ a pod.

V spise orgánov prípravného trestného konania absentuje akýkoľvek dôkaz pre záver

o tom, že sťažovateľ založil zločineckú skupinu, kto bol jej členom, aké boli jej ciele,

vnútorná štruktúra, deľba práce medzi jej členmi, doba trvania zločineckej skupiny, či k

subjektívnej stránke, ktorá musí zahŕňať aj skutočnosť, že ide o zločineckú skupinu v

zmysle § 89 ods. 27 Tr. zák.

Hodnotová a vypovedacia úroveň získaných a neexistencia ďalších dôkazov podľa

sťažovateľa nezakladá „dôvodné podozrenie“, ani len všeobecné podozrenie. Jeden zo

spoluobvinených poprel akúkoľvek účasť sťažovateľa a druhý vôbec vypočutý nebol.

Ďalej nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala protiprávnosť zakladajúca

trestnoprávnu zodpovednosť za prevody a nákupy akcií a obchodných podielov, na ktoré

poukazuje skutková veta vzneseného obvinenia. Nehovoriac o tom, že ku dňu písania tejto

sťažnosti sa nepodarilo stotožniť „ďalšie nestotožnené osoby“ a naopak nepochybne sa

preukázalo, že tzv. americké spoločnosti nie sú neexistujúce, ale existujúce v súlade s

právom domovskej krajiny.

Konečne podľa sťažovateľa nebolo preukázané ani to, že vytýkané zmluvy nie sú

falošné, ale pravé, a že ich pravosť popiera iba zainteresovaný pán F..

Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

v zmysle vyplýva, že „môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k

porušeniu základného práva a slobody“.

Sťažovateľ je toho názoru, že skutkové a právne dôvody procesne konajúcich súdov

v prvom a v druhom stupni, ktoré sa dotýkajú zákonnosti jeho väzby, sú zjavne

neodôvodnené a neudržateľné a mali za následok porušenie jeho práv podľa citovaných

článkov Dohovoru. K tomu došlo preto, lebo konajúce súdy nerešpektovali dlhoročnú

rozhodovaciu činnosť ESĽP, ako ani rozhodovaciu činnosť ústavného súdu o zákonnosti

väzby, požiadavky pri jej preskúmavaní súdom o nevyhnutných predpokladoch jej použitia

z hľadiska existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ako väzobného

dôvodu.

Ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ v zákonnej lehote dvoch mesiacov počítanej od

doručenia uznesenia krajského súdu (advokátovi 21. novembra 2002, sťažovateľovi

19. novembra 2002), čím boli zároveň vyčerpané všetky riadne opravné prostriedky.

Sťažovateľ uviedol, že porušovanie základného práva vo vzťahu k jeho osobe naďalej trvá v

rozsahu a v intenzite ako na začiatku, keďže ani následný postup orgánov prípravného

konania nemožno hodnotiť ako „starostlivý“ v zmysle požiadaviek Dohovoru. Od vzatia do

väzby sa iba zopakovali výsluchy svedkov, ktorými odstránili ďalší rozpor s ústavným

právom na obhajobu, a ďalších dvoch, ktorých vypovedacia hodnota je pre posilnenie

vzneseného obvinenia bez významu, skôr naopak.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

„1. V procesných otázkach:

Ústavný súd odkladá vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice 1 zo dňa

24. 10. 2002, sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa

7. novembra 2002 sp. zn. vo vzťahu k obvinenému JUDr. Ing. J. M., bytom B.,

nar. 15. 05. 1946 v H.i, ktorým bol vzatý do väzby a prikazuje Ústavu pre výkon väzby

Leopoldov obvineného prepustiť z výkonu väzby.

2. Vo veci samej:

Okresný súd Košice 1 uznesením z 24. 10. 2002, sp. zn. , ako aj Krajský

súd Košice uznesením zo 07. 11. 2002, sp. zn. , pri ktorých bola nedôsledne

preskúmaná zákonnosť väzby JUDr. Ing. J. M., nar. 15. 05. 1946 v Hlohovci porušili jeho

právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c ), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Tieto uznesenia sa zrušujú v časti týkajúcej sa JUDr. Ing. M. J..

Vzhľadom na pokračujúci stav v porušovaní vytýkaných základných práv a slobôd

žiadam o urýchlené a prednostné prejednanie mojej sťažnosti.“

II.

Právne a skutkové východiská na rozhodovanie o sťažnosti

Právne východiská

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry zastáva názor, že jeho právomoc

vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná predovšetkým

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu

vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené v odseku tohto

ustanovenia, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym

rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval

zákonné predpoklady na uvalenie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových

dôvodov. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu

vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových úvah a hodnotení o

existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej

slobody vzatím do väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením

obvineného na slobodu (namiesto jeho vzatia do väzby) by mohlo byť zmarené alebo

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným

súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také

obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.

Ústavný súd však trvá na tom, aby sa každé rozhodnutie o väzbe odôvodnilo

spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu, v tomto prípade , v rozsahu, ktorý

umožní preskúmanie dôvodov a spôsobu obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa.

V súlade s judikatúrou všeobecných súdov však aj podľa názoru ústavného súdu postačuje,

ak tieto dôvody sú obsiahnuté zákonným spôsobom aspoň v rozhodnutí inštančne vyššieho

väzobného súdu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku.

Vstupovanie ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných

dôvodov ako pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do

väzby a nadväzne aj skúmanie dôvodov väzby je ústavne prijateľným spôsobom

zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek,

najmenej každých štrnásť dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej

žiadosti. Napokon, súdy sú povinné skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody

väzby trvajú alebo či sa zmenili, a to sa uplatňuje aj v celom trestnom konaní.

Skutkové východiská

Okresný súd, ako to vyplýva z obsahu jeho uznesenia, po vypočutí sťažovateľa,

spoluobvineného a vyjadrení ich obhajcov vzal sťažovateľa do väzby a konštatoval: „Súd po

preskúmaní návrhu Krajského prokurátora ako aj pripojeného spisového materiálu dospel

k záveru, že návrh KP v danom štádiu vyšetrovania je dôvodný napriek vyjadreniam sa

oboch obvinených pri výsluchu na Okresnom súde Košice I 24. 10. 2002.

Väzobné dôvody uvedené v návrhu KP tak, ako sú vyššie uvedené, súd akceptoval,

vyhovel návrhu Krajského prokurátora na vzatie do väzby oboch obvinených a rozhodol v

zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“

V písomných dôvodoch sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že v napadnutom

uznesení absentujú dôvody, ktoré viedli okresný súd k záveru o existencii dôvodného

podozrenia, dôvodov väzby, a preto je uznesenie nepreskúmateľné.

K dôvodu väzby podľa sťažovateľ uviedol, že nechcel

ujsť do cudziny, a tým sa vyhnúť trestnému stíhaniu. Udalosti inkriminovaného dňa boli

následkom nedorozumenia a náhlej zdravotnej indispozície. Poukázal pritom na spôsob

predvolania bez písomnej formy, len na základe telefonického kontaktu, čo mohlo u neho

objektívne vyvolať pocit istej nezáväznosti, keďže nešlo o ojedinelý prípad, ale o

pretrvávajúci stav pri vzájomnej komunikácii. Letenky z Bratislavy na druhý deň do Izraela

a späť, ako aj lekárske potvrdenia potvrdzujú, že tento väzobný dôvod nebol preukázaný a

ani nemohol byť, pretože v skutočnosti neexistoval.

U väzobného dôvodu podľa odkazoval sťažovateľ na

tvrdenia pri výsluchu 24. októbra 2002, obsah spisu a rozsah dokazovania, ktorý

„dokonale“ zabraňuje možnosti ovplyvňovania svedkov alebo marenia trestného stíhania.

Napokon k väzobnému dôvodu podľa uviedol, že

popiera akúkoľvek účasť a podiel na skutku, z ktorého je podozrivý. Táto skutočnosť sama

osebe má logický následok, že nemožno v niečom pokračovať alebo niečo dokonať. Bránia

tomu aj objektívne dôvody, a to konkurz na spoločnosti BMG a Horizont. Bez splnenia

podmienok, ako to vyžaduje zákon, je potom väzba chápaná ako trest, a nie ako zaisťovací

úkon, pre ktoré platia iné hľadiská ako tzv. „spoločenská objednávka“ podporovaná a

živená médiami. Hľadiskom by mala byť nevyhnutnosť, dočasnosť a zákonnosť.

Krajský súd ako sťažnostný súd sa stotožnil s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej

okresný súd svoje uznesenie o vzatí do väzby riadne neodôvodnil, hoci mu to ukladá § 134

ods. 2 Preto sa krajský súd rozhodol sám vyrovnať so zákonnými predpokladmi na

vzatie sťažovateľa do väzby.

Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi a obsahu jeho sťažnosti proti uzneseniu

o vzatí do väzby uviedol:

„Obaja obvinení Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M. sú stíhaní pre závažnú trestnú činnosť.

Ide o trestnú činnosť nielen spoločensky závažnú, ale i veľmi náročnú z hľadiska

zabezpečovania dôkazov. Hoci vo veci bol súdu predložený dôkazový materiál spočívajúci

vo výsluchu mnohých svedkov a najmä listinných dôkazov, ako aj záverov odborných

skúmaní, vyšetrovanie tohto prípadu vyžaduje ešte ďalšie rozsiahle dokazovanie. Súdu v

danom štádiu trestného konania neprináleží hodnotiť jednotlivé dôkazy, pretože väzba je

zabezpečovacím inštitútom a nemôže byť zamieňaná s rozhodovaním o vine, čo je inštitút

úplne odlišný a nezávislý od ustanovení o väzbe. Doposiaľ

zhromaždené dôkazy však potvrdzujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti,

popísanej v uznesení o vznesení obvinenia. Títo (pozn.: obaja obvinení) v období od

novembra 2001 do zadržania spolu s doposiaľ nestotožnenými osobami a obvineným D. B.,

ktorý je na úteku, mali založiť zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území SR a v

zahraničí, s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti BMG Invest s. r. o. Košice,

Horizont Slovakia a. s. Košice a ďalších spoločností v snahe získať nad spoločnosťami

kontrolu a najmä získať ich príjmy. Mali páchať rôznu trestnú činnosť tým, že na podklade

splnomocnení mali prevádzať, nakupovať akcie a obchodné podiely, prevádzať a

započítavať pohľadávky spoločností, prevádzať a vyberať finančné prostriedky, pričom

obvinený JUDr. Ing. J. M. mal koordinovať činnosť a Ing. P. P. spolu s D. B. a ďalšími

doposiaľ nestotožnenými osobami realizovať plnenie jednotlivých úloh sfalšovaním

zmluvy medzi spoločnosťou Horizont a neexistujúcou spoločnosťou Cavalier o postúpení

pohľadávky voči Slovenským telekomunikáciám a. s. Bratislava vo výške vyše 112 miliárd

Sk za 1,- Sk, ďalej mali sfalšovať zmluvu za sprostredkovanie tejto pohľadávky medzi

Horizontom a Commodore ako sprostredkovateľskú odmenu vo výške 600 miliónov Sk

plniť sfalšovanými zmluvami o postúpení pohľadávok voči Biotike a. s. Slovenská Ľupča,

Concordia s. r. o. Bratislava, Česká produkční 2000 a. s. Praha 1, CET 21 s. r. o. Praha 10,

Hummer Slovakia, s. r. o. Bratislava, Talavera Investment LTD a Média print - Kappa

Bratislava a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou s falšovanou dohodou a

následne po ich predložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločností, mali spôsobiť

Horizontu škodu vo výške najmenej 600 miliónov Sk.“

Viacerými námietkami obvinených týkajúcimi sa najmä skutočností uvedených

v uznesení o vznesení obvinenia, ako aj hodnoteniami niektorých dôkazov sa zaoberal

príslušný krajský prokurátor v uznesení, ktorým zamietol sťažnosti obvinených proti

uzneseniu o vznesení obvinenia pre predmetné trestné činy. Súd sa pri rozhodovaní o

dôvodnosti väzobných dôvodov zaoberal len konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi o nich

dotýkajúcimi sa bezprostredne dôvodnosti väzobných dôvodov.

Obvinený lng. P. P. uvádzal, že on predložil polícii jednu originálnu zmluvu

podpísanú V. F., ktorý ako jediný bol pri podpise prítomný a ktorý to potvrdzuje. Žiadni

svedkovia nemôžu preto tvrdiť, že uzavreté zmluvy boli falošné.

Viacerí svedkovia, predovšetkým však svedok V. F., potvrdzovali vo svojich

výpovediach sfalšovanie viacerých zmlúv, konkrétne zmlúv uvedených v uznesení o

vznesení obvinenia. Svedok V. F. tiež uvádzal, že obvinený sťažovateľ ho mal informovať,

že zmluvy sa majú nachádzať v Prahe. Tvrdenia svedka V. F. potvrdzujú i ďalší svedkovia,

najmä Ing. M. Š., ako aj JUDr. M. B., ktorý vypracoval pravé zmluvy, ktoré boli podpísané

1. februára 2002. Podľa výpovede svedka JUDr. V. B. - správcu konkurznej podstaty, po

jeho výzve obvineným Ing. P. P. a D. B., aby mu predložili všetky podpísané zmluvy, mu

v apríli 2002 boli od Mgr. I. B. predložené fotokópie zmlúv. Zmluvy o postúpení

pohľadávky z 25. januára 2002 označili uvádzaní svedkovia za sfalšované.

V samotnom uznesení o vznesení obvinenia je uvedené, že „plnenie jednotlivých

úloh realizovali doposiaľ nestotožnené osoby sfalšovaním zmlúv“. Z uvedeného je zrejmé,

že doposiaľ neboli zistené a vypočuté všetky osoby, ktoré sa mali podieľať na trestnej

činnosti. Tvrdenie obhajcu sťažovateľa dňa 24. októbra 2002, že všetko je

zadokumentované, keď v uznesení krajského prokurátora o sťažnosti proti uzneseniu

o vznesení obvinenia je uvedené, že v rámci vykonaného dokazovania vypovedalo

množstvo svedkov, neznamená, že boli vypočutí všetci svedkovia.

Okrem jednej originálnej zmluvy, zaistenej počas prehliadky u obvineného Ing. P.

P., sa doposiaľ nepodarilo zadovážiť ďalšie zmluvy podpísané 1. februára 2002, ktoré

predávajúcimi ani kupujúcimi neboli predložené na zaúčtovanie v Horizonte Slovakia. Je

dôvodná obava, že ich zničením môžu obvinení mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie.

Prehliadkou počítača zamestnanca firmy Sipox Holding Bratislava Ing. Š. sa našli v

záložnom súbore textové dokumenty spracované JUDr. B. vzťahujúce sa na spoločnosť

BMG a Horizont ako vzor splnomocnení D. B. a Ing. P. P. a tiež pôvodné zmluvy o

odpredaji firmy bez podpisov.

Sťažovateľ pri svojom výsluchu 24. októbra 2002 potvrdil, že nejaké zmluvy boli

vytiahnuté z počítača vo firme Sipox, ale namietal, že boli nepoužiteľné. Tvrdil, že v hoteli

Bristol vo Viedni nebol on, iba jeho dcéra s Ing. K. na káve a osobne Ing. Š. nepozná, je

však možné, že ten bol s V. F. pri jednom stretnutí.

Z výpovedí uvádzaných svedkov sú zistiteľné iné skutočnosti, než ako to uvádza

sťažovateľ. Podľa výpovede svedka Ing. M. Š. sťažovateľ trval na tom, aby sa jeho meno

neuvádzalo v súvislosti s predajom spoločnosti Horizont Slovakia a BMG pri stretnutí v

hoteli Bristol.

Ako už bolo uvedené, súdu pri posudzovaní dôvodnosti väzby neprináleží hodnotiť

dôkazy ani rozpory v nich. Vzhľadom na výpovede uvádzaných svedkov a výsledky

prehliadky vo firme Sipox - zistené textové súbory v počítači, ktoré boli nedokonale

vymazané, ako aj existenciu doposiaľ nestotožnených osôb, ktoré sa mali podieľať na

falšovaní zmlúv, je u oboch obvinených daná dôvodná obava, že budú pôsobiť na svedkov

alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

stíhanie.

Podľa výpovede zástupcov firiem (Biotika, Concordia, ABS Group Hlohovec),

ktorých záväzky mali byť podvodne vylákané prostredníctvom fiktívnych firiem

Commodore a Cavalier, je z uplatňovania týchto pohľadávok dôvodne podozrivý

sťažovateľ, ktorému postúpenie podvodne vylákanej pohľadávky mal sprostredkovať Ing. P.

P.. Podľa výpovede svedka F. M. - riaditeľa firmy Concordia, ako aj svedkyne A. M.

obvinený sťažovateľ telefonicky overoval, či dostali oznámenie o postúpení pohľadávky, a

oznámil, že B. je jeho človek a pohľadávku majú riešiť s ním.

Uhradením podvodne nadobudnutých pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv

by došlo k neoprávnenému obohateniu a dokončeniu trestnej činnosti faktickým zmocnením

sa peňazí obvinenými, u ktorých je na základe výpovedí konkrétnych svedkov - zástupcov

uvedených firiem daná odôvodnená obava, že budú pokračovať v trestnom čine podvodu do

jeho dokončenia speňažením predmetných pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv.

Preto je neodôvodnená námietka obvineného Ing. P. P., že to nie je možné vzhľadom na

stav firiem BMG a Horizont po vyhlásení konkurzu a zásahu polície.

Uvedenými konkrétnymi skutočnosťami „je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1

písm. c) u obvinených Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M.“.

U sťažovateľa väzobný dôvod podľa vyplýva z

okolností, ktoré predchádzali zadržaniu obvineného, a je preukázaný listinnými dôkazmi

vyhotovenými príslušníkmi polície v dňoch 18. až 21. októbra 2002. Obvinený

nerešpektoval telefonické predvolanie na úkon na deň 21. októbra 2002 o 9.00 h, svoju

neúčasť ani dodatočne neospravedlnil, pokusy o jeho následné predvedenie boli neúspešné

a napriek upozorneniu policajných orgánov, ako aj blízkych osôb obvineného tento sa

snažil vyhnúť účasti na výsluchu a pri snahe opustiť územie Slovenskej republiky bol

zadržaný na hraničnom priechode Berg. Nemožno akceptovať námietky obhajoby, že

spôsob predvolania - telefonicky, vyvolal u sťažovateľa pocit o istej nezáväznosti, a to aj

vzhľadom na ďalšie kroky polície smerujúce k zabezpečeniu jeho účasti na výsluchu

konkrétneho dňa. Uvedené konkrétne skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený tak

konal v snahe ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr.

por.

III.

K jednotlivým článkom Dohovoru

Čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, ktorým je podľa písmena c) „zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný

súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené

dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku

po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď

predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon

súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas

konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na

pojednávanie“.

Podľa „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom“. Z tohto článku vyplýva, že sudcovia všeobecných súdov sú

viazaní aj Dohovorom vrátane jeho čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a pri rozhodovaní

o obmedzení osobnej slobody uvalením väzby musia rešpektovať princípy, ktoré sú

obsiahnuté v citovanom článku Dohovoru. Táto viazanosť znamená, že väzobný súd od

účinnosti ústavného , ktorým sa mení a dopĺňa Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov je iným súdom podľa

, ktorý musí pri rozhodovaní o vzatí do väzby, o jej trvaní a dôvodoch vychádzať aj

z čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru.

V čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru je upravený významný procesný princíp uplatňujúci

sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom

štáte. K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je

zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného na

účely trestného stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby

obvineného najmä v počiatočnom štádiu trestného stíhania pred súdom (ale aj súdnom)

nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v Tento procesný princíp má

rovnaký obsah ako ústavnoprocesné princípy podľa . Preto interpretácia

() platí v celom rozsahu aj na interpretáciu a aplikáciu

citovaného článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký

ústavný princíp, hoci v určitom užšom rozsahu, pretože slovenské trestné zákonodarstvo

obsahuje širší katalóg dôvodov, ktoré ospravedlňujú väzbu ako zabezpečovací prostriedok

v trestnom konaní.

Čo sa týka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, v súlade s judikatúrou

štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba

považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe.

Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu

pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,

pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu

(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo

nelogické, aby pre účely čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru bol trestný čin jednoznačne

definovaný a aj preukázaný, keďže toto je cieľom následného vyšetrovania a súdneho

konania, ktorého normálny priebeh má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“

(rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci sťažnosti

č. 8087/77 z 3. mája 1978). V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený

priebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia Komisie

v prípadoch sťažnosti č. 822478 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981,

sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Článok 5 ods. 3 Dohovoru súvisí s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tieto súvislosti už

boli objasnené v rozhodovaní ESĽP. Pri aplikácii čl. 5 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné dbať

na to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu, a preto je potrebné, aby sa

- neustále skúmali okolnosti opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby z hľadiska verejného

záujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho

platí v celom rozsahu prezumpcia neviny,

- vyjasnilo, aké okolnosti pristúpili, okrem dôvodného podozrenia (to musí trvať po celú

dobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby,

k tomu, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času,

- vo väzobných veciach postupovalo s potrebným urýchlením, ktoré je opodstatnené so

zreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.

Ak čas trvania väzby presiahne podľa uvedených kritérií primeranú lehotu (hranicu),

všeobecné súdy sú povinné vyvodiť z toho záver o nevyhnutnosti prepustiť obvineného

z väzby.

Z obsahu rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa podrobne zaoberal

všetkými skutkovými a právnymi predpokladmi uvalenia väzby na sťažovateľa. Krajský súd

nezistil, a to platí aj pre skutkové zistenie ústavného súdu (opierajúce sa o obsah uznesenia

krajského súdu), porušenie žiadneho ústavného princípu, ktorý by bránil vzatiu sťažovateľa

do väzby alebo ktorého porušenie by sa nedalo napraviť v sťažnostnom konaní.

Sťažovateľ bol ihneď predvedený pred sudcu okresného súdu, ktorý konal

a rozhodoval v zákonom ustanovených lehotách. Väzba začala plynúť od 24. októbra 2002

a so zreteľom na rozsah obvinení nemožno v tomto štádiu uvažovať o tom, že by sa vo

väzobnej veci sťažovateľa nekonalo s potrebným urýchlením rešpektujúcim obmedzenie

osobnej slobody sťažovateľa.

Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplývajú nielen dôvodné podozrenie zo

spáchania trestného činu, ale aj dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť

sťažovateľovi v páchaní trestného činu alebo v úteku. Okrem toho je zrejmé, že krajský

súd venoval pozornosť aj možnosti sťažovateľa ovplyvňovať svedkov, ktorí vypovedali

v rozpore s jeho obhajobou.

Sťažovateľ namietol, že oba súdy (okresný aj krajský) sa nevenovali v súlade

s princípom spravodlivého procesu oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ napadol najmä rozhodnutie okresného súdu, ktoré aj podľa krajského súdu sa

nevyrovnalo v odôvodnení so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.

Podľa ESĽP nedostatky a procesné chyby v jednom štádiu možno napraviť v ďalšom

štádiu za predpokladu, že orgán rozhodujúci v opravnom konaní má právomoc zistené

chyby napraviť, pričom nejde o neodstrániteľné chyby, ktoré poznačili konanie ako celok

(napríklad rozhodnutie Komisie H. v. Spojené kráľovstvo zo 4. júla 1983, DR, 33, s. 265).

Ústavný súd v tomto smere považuje postup krajského súdu za taký, ktorý zodpovedá

tomuto prístupu ESĽP.

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je

súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ústavný súd, zhodne s ESĽP, však neskúma,

či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne, okrem prípadu, že by došlo k zrejmému

omylu (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A. č. 288, § 61, správa Komisie vo

veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29).

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmať vecnú správnosť záverov väzobných súdov,

z ktorých vyplýva nielen odpoveď na sťažnosť, ale aj argumentácia všetkých použitých

väzobných dôvodov a ostatných procesných predpokladov na rozhodnutie o vzatí do väzby.

Rozhodnutia všeobecných súdov, predovšetkým krajského súdu, obsahujú primerané

a podrobné odôvodnenie postupu väzobných súdov vrátane odôvodnenia dôvodného

podozrenia, ktorému sa krajský súd venoval v rozsahu, ktorý reagoval na obsah sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok

svojej právomoci.

Čl. 5 ods. 4 Dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Sťažovateľ namieta porušenie tohto článku, avšak ústavný súd nezistil žiadnu

príčinnú súvislosť medzi postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

a namietaným článkom, pretože sťažovateľ podľa stavu veci vôbec nevyužil právo podať

návrh na konanie podľa citovaného článku Dohovoru. Z tohto dôvodu je jeho sťažnosť

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecný súd vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby)

nechránil jeho základné práva v súlade s jeho predstavou, a preto je oprávnený požadovať,

aby ústavný súd v zásade opakoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o jeho väzbe.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6

ods. 1 Dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný

súd už nerozhodoval o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal odkladu vykonateľnosti

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003