Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 123/04
PDF · 303.95 KB
No categories available
II. ÚS 123/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2004
predbežne prerokoval sťažnosť F. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B.,
vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02, jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02 z 10. apríla 2002
a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo 7. novembra 2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť F. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. júna 2002
doručené podanie F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr.
J. H., B. B., označené ako „Ústavná sťažnosť v zmysle Čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta porušenia jeho základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Dňa 20. februára 2002 sa F. S. dostavil dobrovoľne na Okresný úrad vyšetrovania
PZ Bratislava IV na základe podnetu jeho otca F. S., ktorý videl jeho fotku v televízii, že „sa
po ňom pátra“. Na základe podaného vysvetlenia vyšetrovateľovi I. K., ako aj ďalších
predchádzajúcich vysvetlení svedkov, F. S. bola následne obmedzená sloboda v zmysle § 76
Vo večerných hodinách bolo voči F. S. (ďalej len „obvinený“) vznesené obvinenie
pre trestný čin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods.
1, ods. 3 Trestného zákona a trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,
úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal
dopustiť tým, že v presne nezistenom čase v mesiaci apríl 2001 sa F. S. stretol s doposiaľ
neustálenými osobami a po vzájomnej dohode v presne nezistenom čase založil osobný účet
v banke na meno A. K. na základe falošného občianskeho preukazu. Následne boli na tento
účet posielané finančné prostriedky v celkovej sume 248.996.- Sk poškodenými, ktorí
prejavili záujem na sprostredkovaní brigády v Španielsku. Brigáda v Španielsku
sprostredkovaná nebola, pričom poškodeným peniaze vrátené neboli.
V ten istý deň po vznesení obvinenia bol vykonaný prvý výsluch s obvineným bez
účasti obhajcu.
Nasledujúci deň 21. februára 2002 vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania
PZ Bratislava IV vydal podnet na vzatie obvineného do väzby podľa ustanovení § 67 ods. 1
písm. b) a c). Tento podnet odôvodnil tým, že „je dôvodná obava, že ak obvinený zostane na
slobode bude ovplyvňovať alebo bude ovplyvňovaný spolupáchateľmi a tým bude mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a že bude pokračovať v trestnej
činnosti, nakoľko je nezamestnaný, požičiava si peniaze a má dlžoby“.
Dňa 22. februára 2002 Okresná prokuratúra Bratislava IV vydala návrh na vzatie do
väzby obvineného z dôvodov totožných v podnete vyšetrovateľa. Ten istý deň sudca
Okresného súdu BA IV po výsluchu obvineného za účasti Okresného prokurátora rozhodol
uznesením sp. zn. 2 Nt 3/02 o vzatí obvineného do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku a v tejto veci vydal príkaz na prijatie do väzby do Ústavu na výkon
väzby v Bratislave.
Okresný súd BA IV svoje rozhodnutie o vzatí do väzby odôvodnil nasledovne:
1. Kolúznu väzbu odôvodnil tým, že je tu reálna obava, že by sa obvinený mohol
skontaktovať s organizátormi trestnej činnosti, s ktorými by následne vytvoril vlastné
verzie spoločnej obrany a tým by mohol mariť účel trestného konania.
Obvinený sa podľa svojich vyjadrení mal dopustiť trestnej činnosti spolu s ďalšími
dvoma osobami, ktorých identita je zatiaľ neznáma. Tieto osoby by mali byť
organizátormi predmetnej trestnej činnosti a je potrebné tieto osoby ustáliť
a vypočuť. Podľa výpovede obvineného je možné uvedené osoby stotožniť či už podľa
výpisu z volaných mobilných čísiel alebo podľa fotoalbumov.
2. K odôvodneniu pokračovacej väzby uviedol, že obvinený sa dopustil majetkovej
Trestnej činnosti v zrejmej snahe získať finančné prostriedky na svoju obživu a na
uhrádzanie veľkého finančného dlhu voči iným osobám. Je dlhodobo nezamestnaný,
nemá žiadny legálny zdroj príjmov a v jeho osobe hrozí reálna obava, že by na
slobode mohol v páchaní trestnej činnosti pokračovať.
Voči uvedenému uzneseniu podal tohto dňa 22. februára obvinený sťažnosť do
zápisnice.
Obhajcom obvineného na základe plnomocenstva zo dňa 25. februára 2002 sa stal
advokát JUDr. J. H., ktorému bolo oznámené uznesenie Okresného súdu BA IV o vzatí do
väzby 4. marca 2002.
Dňa 7. marca 2002 obhajca obvineného v zákonnej lehote troch dní voči vyššie
uvedenému uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažnosť cestou Okresného súdu BA I na
Krajský súd v Bratislave. Obhajca vo svojom odôvodnení uviedol:
1. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré
by nasvedčovali dôvodom kolúznej väzby...
2. Tvrdenie súdu ani prokurátora, že hrozí reálna obava z pokračovania trestnej
činnosti obvineným v snahe získať finančné prostriedky na svoju obživu a splatenia dlhov
nevychádza z konkrétnych skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania...
Krajský súd v Bratislave svojím uznesením pod sp. zn. 2 Nto 21/02 sťažnosť
obvineného zamietol. Toto uznesenie bolo doručené obvinenému 60 dní od podania
sťažnosti, teda dňa 23. apríla 2002.
Krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí dňa 10. apríla 2002 za prítomnosti
prokurátora, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
1. Z obsahu spísaného materiálu vyplýva, že obvinený sa predmetných trestných
činov mal dopustiť na základe návodu doposiaľ dvoch neznámych osôb, pričom príkazy
uvedených osôb mali na obvineného zásadný vplyv. Z obsahu spisového materiálu tiež
vyplýva, že obvinený bol asi jeden a pol roka pred spáchaním skutkov bez zamestnania, bol
bez pravidelného finančného príjmu, čo ho viedlo k tomu, že si peniaze požičiaval
a predmetné skutky mal spáchať práve s úmyslom získať finančný prospech.
2. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ktorá vykazuje organizovanosť aj
odvolací súd dospel k názoru, že existuje dôvodná obava z konania obvineného v § 67 ods.
1 písm. b), c) Tr. por. t. j. že na slobode pod vplyvom doposiaľ nestotožnených osôb bude
mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a v páchaní trestnej činnosti
bude pokračovať.
... O ochrane vyššie uvedených práv a slobôd, ktorých porušenie namieta sťažovateľ,
môže rozhodovať v danom prípade len ústavný súd. Sťažovateľovi slovenský právny
poriadok neposkytuje žiadny efektívny prostriedok ochrany základných práv a slobôd.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že týmto prostriedkom bola v danom
prípade sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi krajského súdu v zmysle § 17
a ďalších ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch
súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách
prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Podľa
sťažovateľa: „Právna úprava vybavovania sťažností podľa zákona o štátnej správe súdov
nie je zásadne aplikovateľná ako efektívny opravný prostriedok pre prieťahy v konaní
o preskúmaní zákonnosti väzby tiež z toho dôvodu, že v zmysle § 25 ods. 1 tohto zákona sa
sťažnosti vybavujú v lehote dvoch mesiacov...
K porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu došlo právoplatným rozhodnutím
Krajského súdu Bratislava, ktorým v rozpore s § 67 ods. 1 písm. b) a c), § 68 Trestného
zákona a čl. 17 ods. 2 ústavy a článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, zamietol sťažnosť
obvineného voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV o vzatí do väzby.
V prípade namietaného rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02,
ktorým bolo porušené právo sťažovateľa na garantovanú osobnú slobodu, slovenský právny
poriadok neposkytuje sťažovateľovi efektívny prostriedok nápravy.“
Sťažovateľ na základe opísaného skutkového a právneho stavu a dôvodov uvedených
vo svojom podaní navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
«Postupom Krajského súdu Bratislava vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02, ktorým bolo
rozhodované o zákonnosti väzby bolo sťažovateľovi porušené
- v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a
- podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
právo na „urýchlené“ rozhodnutie ohľadom zákonnosti väzby.
Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002,
ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu o vzatí do
väzby, bolo porušené sťažovateľovi
- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky právo na osobnú
slobodu a
- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo dňa 22. 2. 2002
a uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002 sa zrušujú.
Krajský súd je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky zaplatiť na účet ich právneho zástupcu sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 150 000, - Sk.»
Sťažovateľ uviedol, že finančné zadosťučinenie požaduje ako náhradu morálnej ujmy
za porušenie uvedených základných práv. Ďalej navrhol, aby ústavný súd prijal v zmysle
§ 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nasledovné uznesenie:
„Krajský súd je povinný do siedmich dní odo doručenia tohto nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky uhradiť sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu trovy konania.“
Sťažovateľ ďalej 12. septembra 2002 doručil ústavnému súdu podanie označené ako
„Návrh na čiastočnú zmenu petitu a doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 24. júna 2002
podanej v zmysle čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a návrh na pristúpenie účastníka
v druhom rade“, v ktorej okrem iného uviedol:
„V zmysle ustanovenia § 31 zákona č. 38/1993 Z. z. a príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (§ 95 a nasl.) o dispozičnom práve navrhovateľa
s podaním, navrhujeme čiastočnú zmenu petitu ústavnej sťažnosti a pristúpenie nového
účastníka v konaní, ktorým by bol Okresný súd Bratislava IV. Ústavnú sťažnosť súčasne
dopĺňame v niektorých bodoch nasledovne:
Skutkový stav dopĺňame ešte dvomi dôležitými skutkovými okolnosťami, ktoré sú aj
súčasťou trestného spisu vedeného na Okresnom úrade vyšetrovania Bratislava IV ČVS:
OUV-568/ 20-2001. Týmito skutkovými okolnosťami je vyhotovenie identikitov neznámych
páchateľov a uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby.
Identikity dvoch podozrivých boli vyhotovené Okresným riaditeľstvom PZ, odbor
kriminálnej polície, oddelenie kriminality na základe spolupráce s obvineným, ktorý je
sťažovateľom pre ústavnú sťažnosť. Za účelom vyhotovenia identikitov sa konalo stretnutie
s obvineným dňa 2. mája 2002 na OR PZ, odbor kriminálnej polície. Pritom obvinený bol
v tom čase vo väzbe už viac ako dva mesiace, od 21. februára 2002, z dôvodov kolúznej
väzby a pokračovacej väzby. Príslušné orgány činné v trestnom konaní – vyšetrovateľ,
prokurátor a sudca odôvodnili kolúznu väzbu tým, že je tu reálna obava, že na obvineného
budú pôsobiť spolupáchatelia, ktorých označil vo svojej výpovedi sám obvinený. Obvinený
nevedel uviesť ich totožnosť, ale preukázal hneď pri výsluchu dňa 20. 2. 2002 záujem na
spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní pri ich identifikovaní. Orgánom činným
v trestnom konaní trvalo viac než dva mesiace – od 21. februára do 2. mája, kým urobili
prvý úkon na identifikáciu spolupáchateľov obvineným. Takýto postup vyšetrovateľa
a polície je v príkrom rozpore so základným právom obvineného na osobnú slobodu, keďže
prieťahy v konaní orgánov činných v trestnom konaní sa predlžuje vyšetrovanie prípadu
a obvinenému sa neúmerne predlžuje väzba z dôvodu kolúznej väzby.
Druhou novou okolnosťou v predmetnom spise je rozhodnutie Okresného súdu BA IV
o predĺžení väzby obvineného o tri mesiace. Uznesením Okresného súdu BA IV sp. zn.
2 Nt 3/02, ktoré bolo doručené obhajcovi dňa 1. 8. 2002, bola predĺžená väzobná lehota
obvinenému do 20. novembra 2002. Okresný súd uznesenie o predĺžení väzby odôvodnil
tým, že v dôsledku rozsiahlej trestnej činnosti obvineného nebolo možné doposiaľ vypočuť
všetkých svedkov a poškodených. Okresný súd uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva,
že obvinený spáchal predmetnú trestnú činnosť spoločne s ďalšími nestotožnenými osobami,
ktoré by mohol v prípade prepustenia na slobodu kontaktovať a dohodnúť s nimi spoločný
spôsob obhajoby a obrany, čím by mohol zmariť účel trestného stíhania. Ďalej uviedol, že
obvinený nebol trvalo zamestnaný a trestnej činnosti sa dopustil so zištným motívom,
nakoľko mal finančné dlhy voči iným osobám. V jeho osobe hrozí naďalej obava, že tento
v snahe zadovažovať finančné prostriedky pre seba, by mohol v páchaní trestnej činnosti
pokračovať. Okresný súd na záver podotkol, že vyšetrovanie v danej veci prebieha plynule
a bez dôvodných prieťahov.
Keďže voči uvedenému uzneseniu nie je prípustný žiadny riadny opravný prostriedok,
obvinený nemal možnosť dať preskúmať toto rozhodnutie Krajským súdom v Bratislave.“
Sťažovateľ v zmysle doplnenej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
«Postupom Krajského súdu Bratislava vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02, ktorým rozhodoval
o zákonnosti väzby bolo sťažovateľovi porušené
- v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a
- podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
právo na „urýchlené“ rozhodnutie ohľadom zákonnosti väzby.
Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002,
ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu o vzatí do
väzby, bolo sťažovateľovi porušené
- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky právo na osobnú
slobodu a
- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.
Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo dňa 29. júla 2002,
ktorým rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa bolo sťažovateľovi porušené
- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky právo na osobnú
slobodu a
- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo dňa 22. 2. 2002,
uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Nto 21/02 zo dňa 10. 4. 2002 a uznesenie
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2 Nt 3/02 zo dňa 29. júla 2002 sa zrušujú.
Krajský súd Bratislava je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet ich právneho zástupcu
finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk.
Okresný súd Bratislava IV je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet ich právneho
zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 75 000,- Sk.»
Sťažovateľ odôvodnil svoju morálnu ujmu nasledovne:
«Sťažovateľ požaduje finančné zadosťučinenie ako náhradu morálnej ujmy za
porušenie základného práva na osobnú slobodu všetkými vyššie uvedenými väzobnými
súdmi a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Krajským súdom Bratislava.
Krajský súd Bratislava rozhodol o sťažnosti obvineného na preskúmanie zákonnosti väzby
v neprimeranej lehote 60 dní. Lehotu 60 dní je potrebné považovať za neprimeranú
vzhľadom na predmet rozhodovania väzobného súdu. 60 dní znamenalo pre sťažovateľa 2
mesiace právnej neistoty, či je jeho väzba zákonná alebo nie. Právna neistota o zákonnosti
väzby vyvolávala u obvineného nezriedka pocity zúfalstva a beznádeje. Preto treba
posudzovať s osobitným zreteľom na lehoty pre vydanie rozhodnutia vo väzobných veciach.
Sťažovateľ nebol do začatia predmetného trestného konania ani raz súdne trestaný a viedol
riadny bezúhonný život. Na základe výsledkov trestného konania je obvinený z trestného
činu falšovania verejnej listiny a podvodu. Z vykonaného dokazovania nebolo zatiaľ
preukázané organizovanie podvodu obvineným a jeho úmysel spáchať trestný čin
podvodu. Voči sťažovateľovi vo veku 23 rokov bola nariadená väzba z obavy marenia
vyšetrovania trestných činov, z ktorých je obvinený a obavy pokračovania v ďalšej
trestnej činnosti. V zásade sa vždy vedie trestné stíhanie voči obvinenému na slobode.
Obmedzenie osobnej slobody inštitútom väzby je hraničný prostriedok pre zabezpečenie
účelu trestného konania, ktorý môže byť použitý len vo výnimočných situáciách
vymedzených prísne zákonom. Neoprávnené nariadenie väzby znamená pre obvineného
neodstrániteľný šok a ujmu na jeho duševnom zdraví, v niektorých prípadoch i fyzickom
zdraví.
Väzba znamená pre obvineného závažný zásah nielen do jeho práva na osobnú
slobodu, ale výrazným spôsobom obmedzuje jeho ďalšie základné práva ako je právo na
súkromie, právo na listové tajomstvo, ale i právo na kontakt s rodinou, či právo na
vzdelanie a celkový rozvoj svojej osobnosti. Najhoršie následky so sebou prináša kolúzna
väzba, pri ktorej je čítaná korešpondencia obvineného, je potrebný súhlas vyšetrovateľa pre
každú návštevu obvineného (i s blízkou rodinou), návštevy s blízkou rodinou raz za 30 dní
sa konajú bez žiadneho fyzického kontaktu cez plexisklovú stenu, knižky z knižnice ústavu sa
vypožičiavajú len v obmedzenom množstve pre dlhé obdobie a pod. Miera ujmy na
duševnom zdraví obvineného sa odvíja od zrelosti osobnosti obvineného, s čím priamo
súvisí vek obvineného a jeho doterajší život.
Väzba znamená neodstrániteľný silne negatívny zážitok pre každého, kto ju musí
podstúpiť. Neoprávnená väzba zanechá vždy vážny pocit krivdy na obvinenom, ktorú môže
čiastočne „zahojiť“ len morálne zadosťučinenie formou rozhodnutia, ktoré zruší nezákonné
väzobné rozhodnutia a dotknutej osobe sa poskytne primerané finančné zadosťučinenie.»
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je oprávnený rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd, vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republiky
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Predpoklady konania o sťažnostiach sú upravené
v ustanoveniach § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal či neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (vrátane zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti).
1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 2 Nto 21/02.
Podľa neho k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „došlo tým, že Krajský súd vybavil sťažnosť proti
uzneseniu o väzbe v lehote až 61 dní. To znamená, že odo dňa podania sťažnosti obvineného
voči uzneseniu Okresného súdu o vzatí do väzby (22. február 2002) do dňa doručenia
rozhodnutia Krajského súdu o zamietnutí sťažnosti obvineného (24. apríl 2002) uplynulo
61 dní“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov... Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné“.
Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho označených práv (podľa neho práva na
urýchlené rozhodnutie vo veci podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru) „došlo zásahom Krajského
súdu Bratislava, ktorým bol nezákonný postup tohto súdu pri neúmerne zdĺhavom vybavení
veci“.
Ústavný súd zo spisu v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby
uznesením sp. zn. OÚV-655/2001 z 22. februára 2002 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku. Obhajca sťažovateľa, ktorému bolo toto uznesenie
oznámené 4. marca 2002, podal v zákonnej lehote troch dní sťažnosť proti nemu krajskému
súdu [prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)]. Právny
zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť o dve prílohy (doručené okresnému súdu 11. marca
2002). Okresný súd predložil sťažnosť obvineného 19. marca 2002 (doručená krajskému
súdu 20. marca 2002). Krajský súd 26. marca 2002 nariadil neverejné zasadnutie (doručené
krajskej prokuratúre 28. marca 2002) na 10. apríl 2002, keď aj rozhodol napadnutým
uznesením, ktoré v ten istý deň nadobudlo aj právoplatnosť [§ 141 ods. 1 písm. b) a cc)
Z uvedeného vyplýva, že právna neistota sťažovateľa o tom, ako prerokuje
a rozhodne sťažnostný súd o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, skončila
10. apríla 2002, kým sťažnosť v konaní pred ústavným súdom bola doručená 26. júna 2002,
t. j. v čase, v ktorom už viac ako dva mesiace táto právna neistota neexistovala. Napokon, aj
obhajca v trestnom konaní je nielen oprávnený, ale aj povinný (podľa vtedy platného
zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov)
priebežne zisťovať postupy, stav konania a jednotlivé úkony orgánov činných v prípravnom
konaní a ak by obhajca tak postupoval, zistil by, že o sťažnosti je právoplatne rozhodnuté už
10. apríla 2002, čo je rozhodujúce napríklad pre podanie žiadosti o prepustenie z väzby
a iné úkony obhajoby podľa Trestného poriadku.
Vychádzajúc z toho, že podľa stabilnej judikatúry odstránenie právnej neistoty
sťažovateľa tým, že sa prerokuje a rozhodne v jeho veci právoplatným rozhodnutím pred
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z tohto dôvodu (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Napokon ústavný súd pripomína, že zo skutočností zistených v konaní pred ním
vyplýva, že krajský súd konal vo veci sťažovateľa od 20. marca 2002 do 10. apríla 2002,
t. j. 21 dní, pričom 24. apríla 2002 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o odmietnutí jeho
sťažnosti (t. j. po ďalších 15 dňoch). Táto doba rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí do väzby nevytvára reálnu možnosť porušenia označených základných práv
sťažovateľa, o ktorej by mohol konať po prijatí sťažnosti. Preto by sťažnosť v tejto časti
bola odmietnutá (ak by tu nebolo zistené odstránenie stavu právnej neistoty) z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj na základe tohto
skutkového zistenia.
2. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 2 Nto 21/02 z 10. apríla 2002 a rozhodnutím okresného súdu sp. zn.
2 Nt 3/02 z 29. júla 2002.
Ústavný súd vychádza z toho, že z ústavnoprávneho hľadiska, ktoré vôbec zakladá
ingerenciu ústavného súdu do jurisdikcie všeobecných súdov (s poukazom na dôvody
obsiahnuté v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 76/02), sa musí pri skúmaní obmedzenia osobnej
slobody sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom,
ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných
súdov. Z toho hľadiska ústavný súd konštatoval, že krajský súd v tomto prípade vo svojej
rozhodovacej činnosti postupoval spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, t. j. vo vzťahu k čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy.
Ústavný súd už uviedol, že z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy vyplýva požiadavka, aby väzba
ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim
obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných
v trestnom konaní (II. ÚS 55/98).
Pri rozhodovaní o väzbe je potrebné označiť konkrétne skutočnosti (okolnosti), ktoré
odôvodňujú príslušnú (zákonom označenú) obavu, v danom prípade uvedenú v § 67 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku, t. j., že obvinený bude mariť objasňovanie skutočností
závažných pre trestné stíhanie a že bude pokračovať v trestnej činnosti.
Podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti (v tomto prípade
o sťažnosti proti zamietavému uzneseniu okresného súdu k žiadosti o prepustenie z väzby)
nadriadený orgán (v tomto prípade krajský súd) preskúma správnosť všetkých výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, a konanie
predchádzajúce napadnutému uzneseniu.
Ústavný súd je v prerokovávanej veci toho názoru, že napadnuté rozhodnutie
nadriadeného súdu (krajského súdu) tieto požiadavky splnilo. Vo vzťahu k označeným
väzobným dôvodom § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku nemožno vo vydaní
napadnutého rozhodnutia vidieť svojvôľu spočívajúcu v jeho nedostatočnom odôvodnení,
v jeho neurčitosti či nekonkrétnosti bez opory v zákone. V tejto súvislosti predovšetkým
rozhodnutie súdu prvého stupňa (okresného súdu), s ktorým sa sťažnostný (krajský) súd
stotožnil, vo svojom odôvodnení obsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré súd viedli
k odôvodnenej obave, že sťažovateľ by konať (pri svojom prepustení na slobodu) tak, ako to
predpokladá § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (t. j., že „na slobode práve pod
vplyvom nestotožnených osôb bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné
stíhanie a v páchaní trestnej činnosti bude pokračovať“).
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, ktorým je podľa písmena c) cit.
ustanovenia „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní“.
Uvedený článok upravuje významný procesný princíp, ktorý sa uplatňuje pri
obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom štáte. Podľa neho
môže k obmedzeniu osobnej slobody dôjsť len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom
slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného na účely trestného stíhania, ktorej
základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby obvineného, najmä v počiatočnom štádiu
trestného stíhania pred súdom (ale aj súdnom), nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený
v § 1 ods. 1 Trestného poriadku. Tento procesný princíp má rovnaký obsah ako
ústavnoprocesné princípy podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto výklad čl. 17 ods. 2 ústavy
(II. ÚS 76/02, II. ÚS 35/03) platí v celom rozsahu aj na výklad a uplatňovanie citovaného
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp,
hoci v určitom užšom rozsahu, pretože slovenské trestné zákonodarstvo obsahuje širší
katalóg dôvodov, ktoré ospravedlňujú väzbu ako zabezpečovací prostriedok v trestnom
konaní.
Pokiaľ ide o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, v súlade s judikatúrou
štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba
považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe.
Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu
pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,
pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu
(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).
Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo
nelogické, aby pre účely čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru bol trestný čin jednoznačne
definovaný a aj preukázaný, keďže toto je cieľom následného vyšetrovania a súdneho
konania, ktorého normálny priebeh má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“
[rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „komisia“) vo veci sťažnosti
č. 8087/77 z 3. mája 1978]. V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený
priebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia komisie
v prípadoch sťažnosti č. 8224/78 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca
1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).
Na základe uvedených skutočností nemožno rozhodnutie krajského súdu vo veci
sp. zn. 2 Nto 21/02 z 10. apríla 2002 označiť vo vzťahu k preskúmaniu a spôsobu
odôvodnenia zákonných dôvodov trvania väzby za také, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva na osobnú slobodu upraveného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd ďalej preskúmal uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 3/02 o predĺžení
väzby sťažovateľa z 29. júla 2002 vo vzťahu k namietanému porušeniu označených
základných práv.
Sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu ústavný súd odmietol pre
nedostatok svojej právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 a 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť (§ 74 ods. 1
Trestného poriadku), o ktorej rozhoduje nadriadený sťažnostný súd. Prípustnosť tejto
sťažnosti však vylučuje právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ochrane
označených základných práv v konaní pred okresným súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Po odmietnutí sťažnosti v celom rozsahu nie je
potrebné rozhodovať o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie
a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd
nerozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré požadoval sťažovateľ (čl. 127
ods. 2 ústavy), a ani o zrušení napadnutých väzobných rozhodnutí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2004