Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 123/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2004

predbežne prerokoval sťažnosť F. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B.,

vo veci porušenia jeho základného práva podľa ,

jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. , jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 a práva podľa

rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. z 10. apríla 2002

a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo 7. novembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. júna 2002

doručené podanie F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr.

J. H., B. B., označené ako „Ústavná sťažnosť v zmysle Čl. 127 Slovenskej

republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta porušenia jeho základného

práva podľa a 5 a podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) vo veci sp. zn. .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Dňa 20. februára 2002 sa F. S. dostavil dobrovoľne na Okresný úrad vyšetrovania

PZ Bratislava IV na základe podnetu jeho otca F. S., ktorý videl jeho fotku v televízii, že „sa

po ňom pátra“. Na základe podaného vysvetlenia vyšetrovateľovi I. K., ako aj ďalších

predchádzajúcich vysvetlení svedkov, F. S. bola následne obmedzená sloboda v zmysle § 76

.

Vo večerných hodinách bolo voči F. S. (ďalej len „obvinený“) vznesené obvinenie

pre trestný čin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods.

1, ods. 3 a trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,

úradnej pečate a úradnej uzávery podľa , ktorých sa mal

dopustiť tým, že v presne nezistenom čase v mesiaci apríl 2001 sa F. S. stretol s doposiaľ

neustálenými osobami a po vzájomnej dohode v presne nezistenom čase založil osobný účet

v banke na meno A. K. na základe falošného občianskeho preukazu. Následne boli na tento

účet posielané finančné prostriedky v celkovej sume 248.996.- Sk poškodenými, ktorí

prejavili záujem na sprostredkovaní brigády v Španielsku. Brigáda v Španielsku

sprostredkovaná nebola, pričom poškodeným peniaze vrátené neboli.

V ten istý deň po vznesení obvinenia bol vykonaný prvý výsluch s obvineným bez

účasti obhajcu.

Nasledujúci deň 21. februára 2002 vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania

PZ Bratislava IV vydal podnet na vzatie obvineného do väzby podľa ustanovení § 67 ods. 1

písm. b) a c). Tento podnet odôvodnil tým, že „je dôvodná obava, že ak obvinený zostane na

slobode bude ovplyvňovať alebo bude ovplyvňovaný spolupáchateľmi a tým bude mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a že bude pokračovať v trestnej

činnosti, nakoľko je nezamestnaný, požičiava si peniaze a má dlžoby“.

Dňa 22. februára 2002 Okresná prokuratúra Bratislava IV vydala návrh na vzatie do

väzby obvineného z dôvodov totožných v podnete vyšetrovateľa. Ten istý deň sudca

Okresného súdu BA IV po výsluchu obvineného za účasti Okresného prokurátora rozhodol

uznesením sp. zn. o vzatí obvineného do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) a c)

a v tejto veci vydal príkaz na prijatie do väzby do Ústavu na výkon

väzby v Bratislave.

Okresný súd BA IV svoje rozhodnutie o vzatí do väzby odôvodnil nasledovne:

1. Kolúznu väzbu odôvodnil tým, že je tu reálna obava, že by sa obvinený mohol

skontaktovať s organizátormi trestnej činnosti, s ktorými by následne vytvoril vlastné

verzie spoločnej obrany a tým by mohol mariť účel trestného konania.

Obvinený sa podľa svojich vyjadrení mal dopustiť trestnej činnosti spolu s ďalšími

dvoma osobami, ktorých identita je zatiaľ neznáma. Tieto osoby by mali byť

organizátormi predmetnej trestnej činnosti a je potrebné tieto osoby ustáliť

a vypočuť. Podľa výpovede obvineného je možné uvedené osoby stotožniť či už podľa

výpisu z volaných mobilných čísiel alebo podľa fotoalbumov.

2. K odôvodneniu pokračovacej väzby uviedol, že obvinený sa dopustil majetkovej

Trestnej činnosti v zrejmej snahe získať finančné prostriedky na svoju obživu a na

uhrádzanie veľkého finančného dlhu voči iným osobám. Je dlhodobo nezamestnaný,

nemá žiadny legálny zdroj príjmov a v jeho osobe hrozí reálna obava, že by na

slobode mohol v páchaní trestnej činnosti pokračovať.

Voči uvedenému uzneseniu podal tohto dňa 22. februára obvinený sťažnosť do

zápisnice.

Obhajcom obvineného na základe plnomocenstva zo dňa 25. februára 2002 sa stal

advokát JUDr. J. H., ktorému bolo oznámené uznesenie Okresného súdu BA IV o vzatí do

väzby 4. marca 2002.

Dňa 7. marca 2002 obhajca obvineného v zákonnej lehote troch dní voči vyššie

uvedenému uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažnosť cestou Okresného súdu BA I na

Krajský súd v Bratislave. Obhajca vo svojom odôvodnení uviedol:

1. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré

by nasvedčovali dôvodom kolúznej väzby...

2. Tvrdenie súdu ani prokurátora, že hrozí reálna obava z pokračovania trestnej

činnosti obvineným v snahe získať finančné prostriedky na svoju obživu a splatenia dlhov

nevychádza z konkrétnych skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania...

Krajský súd v Bratislave svojím uznesením pod sp. zn. sťažnosť

obvineného zamietol. Toto uznesenie bolo doručené obvinenému 60 dní od podania

sťažnosti, teda dňa 23. apríla 2002.

Krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí dňa 10. apríla 2002 za prítomnosti

prokurátora, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

1. Z obsahu spísaného materiálu vyplýva, že obvinený sa predmetných trestných

činov mal dopustiť na základe návodu doposiaľ dvoch neznámych osôb, pričom príkazy

uvedených osôb mali na obvineného zásadný vplyv. Z obsahu spisového materiálu tiež

vyplýva, že obvinený bol asi jeden a pol roka pred spáchaním skutkov bez zamestnania, bol

bez pravidelného finančného príjmu, čo ho viedlo k tomu, že si peniaze požičiaval

a predmetné skutky mal spáchať práve s úmyslom získať finančný prospech.

2. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ktorá vykazuje organizovanosť aj

odvolací súd dospel k názoru, že existuje dôvodná obava z konania obvineného v § 67 ods.

1 písm. b), c) t. j. že na slobode pod vplyvom doposiaľ nestotožnených osôb bude

mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a v páchaní trestnej činnosti

bude pokračovať.

... O ochrane vyššie uvedených práv a slobôd, ktorých porušenie namieta sťažovateľ,

môže rozhodovať v danom prípade len ústavný súd. Sťažovateľovi slovenský právny

poriadok neposkytuje žiadny efektívny prostriedok ochrany základných práv a slobôd.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že týmto prostriedkom bola v danom

prípade sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi krajského súdu v zmysle § 17

a ďalších ustanovení o sídlach a obvodoch

súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Podľa

sťažovateľa: „Právna úprava vybavovania sťažností podľa zákona o štátnej správe súdov

nie je zásadne aplikovateľná ako efektívny opravný prostriedok pre prieťahy v konaní

o preskúmaní zákonnosti väzby tiež z toho dôvodu, že v zmysle § 25 ods. 1 tohto zákona sa

sťažnosti vybavujú v lehote dvoch mesiacov...

K porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu došlo právoplatným rozhodnutím

Krajského súdu Bratislava, ktorým v rozpore s § 67 ods. 1 písm. b) a c), § 68 Trestného

zákona a a článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, zamietol sťažnosť

obvineného voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV o vzatí do väzby.

V prípade namietaného rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. ,

ktorým bolo porušené právo sťažovateľa na garantovanú osobnú slobodu, slovenský právny

poriadok neposkytuje sťažovateľovi efektívny prostriedok nápravy.“

Sťažovateľ na základe opísaného skutkového a právneho stavu a dôvodov uvedených

vo svojom podaní navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

«Postupom Krajského súdu Bratislava vo veci sp. zn. , ktorým bolo

rozhodované o zákonnosti väzby bolo sťažovateľovi porušené

- v zmysle článku 48 ods. 2 právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a

- podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

právo na „urýchlené“ rozhodnutie ohľadom zákonnosti väzby.

Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 10. 4. 2002,

ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu o vzatí do

väzby, bolo porušené sťažovateľovi

- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 právo na osobnú

slobodu a

- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo dňa 22. 2. 2002

a uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 10. 4. 2002 sa zrušujú.

Krajský súd je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky zaplatiť na účet ich právneho zástupcu sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 150 000, - Sk.»

Sťažovateľ uviedol, že finančné zadosťučinenie požaduje ako náhradu morálnej ujmy

za porušenie uvedených základných práv. Ďalej navrhol, aby ústavný súd prijal v zmysle

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) nasledovné uznesenie:

„Krajský súd je povinný do siedmich dní odo doručenia tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky uhradiť sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu trovy konania.“

Sťažovateľ ďalej 12. septembra 2002 doručil ústavnému súdu podanie označené ako

„Návrh na čiastočnú zmenu petitu a doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 24. júna 2002

podanej v zmysle a návrh na pristúpenie účastníka

v druhom rade“, v ktorej okrem iného uviedol:

„V zmysle ustanovenia a príslušných ustanovení

( a nasl.) o dispozičnom práve navrhovateľa

s podaním, navrhujeme čiastočnú zmenu petitu ústavnej sťažnosti a pristúpenie nového

účastníka v konaní, ktorým by bol Okresný súd Bratislava IV. Ústavnú sťažnosť súčasne

dopĺňame v niektorých bodoch nasledovne:

Skutkový stav dopĺňame ešte dvomi dôležitými skutkovými okolnosťami, ktoré sú aj

súčasťou trestného spisu vedeného na Okresnom úrade vyšetrovania Bratislava IV ČVS:

OUV-568/ 20-2001. Týmito skutkovými okolnosťami je vyhotovenie identikitov neznámych

páchateľov a uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby.

Identikity dvoch podozrivých boli vyhotovené Okresným riaditeľstvom PZ, odbor

kriminálnej polície, oddelenie kriminality na základe spolupráce s obvineným, ktorý je

sťažovateľom pre ústavnú sťažnosť. Za účelom vyhotovenia identikitov sa konalo stretnutie

s obvineným dňa 2. mája 2002 na OR PZ, odbor kriminálnej polície. Pritom obvinený bol

v tom čase vo väzbe už viac ako dva mesiace, od 21. februára 2002, z dôvodov kolúznej

väzby a pokračovacej väzby. Príslušné orgány činné v trestnom konaní – vyšetrovateľ,

prokurátor a sudca odôvodnili kolúznu väzbu tým, že je tu reálna obava, že na obvineného

budú pôsobiť spolupáchatelia, ktorých označil vo svojej výpovedi sám obvinený. Obvinený

nevedel uviesť ich totožnosť, ale preukázal hneď pri výsluchu dňa 20. 2. 2002 záujem na

spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní pri ich identifikovaní. Orgánom činným

v trestnom konaní trvalo viac než dva mesiace – od 21. februára do 2. mája, kým urobili

prvý úkon na identifikáciu spolupáchateľov obvineným. Takýto postup vyšetrovateľa

a polície je v príkrom rozpore so základným právom obvineného na osobnú slobodu, keďže

prieťahy v konaní orgánov činných v trestnom konaní sa predlžuje vyšetrovanie prípadu

a obvinenému sa neúmerne predlžuje väzba z dôvodu kolúznej väzby.

Druhou novou okolnosťou v predmetnom spise je rozhodnutie Okresného súdu BA IV

o predĺžení väzby obvineného o tri mesiace. Uznesením Okresného súdu BA IV sp. zn.

, ktoré bolo doručené obhajcovi dňa 1. 8. 2002, bola predĺžená väzobná lehota

obvinenému do 20. novembra 2002. Okresný súd uznesenie o predĺžení väzby odôvodnil

tým, že v dôsledku rozsiahlej trestnej činnosti obvineného nebolo možné doposiaľ vypočuť

všetkých svedkov a poškodených. Okresný súd uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva,

že obvinený spáchal predmetnú trestnú činnosť spoločne s ďalšími nestotožnenými osobami,

ktoré by mohol v prípade prepustenia na slobodu kontaktovať a dohodnúť s nimi spoločný

spôsob obhajoby a obrany, čím by mohol zmariť účel trestného stíhania. Ďalej uviedol, že

obvinený nebol trvalo zamestnaný a trestnej činnosti sa dopustil so zištným motívom,

nakoľko mal finančné dlhy voči iným osobám. V jeho osobe hrozí naďalej obava, že tento

v snahe zadovažovať finančné prostriedky pre seba, by mohol v páchaní trestnej činnosti

pokračovať. Okresný súd na záver podotkol, že vyšetrovanie v danej veci prebieha plynule

a bez dôvodných prieťahov.

Keďže voči uvedenému uzneseniu nie je prípustný žiadny riadny opravný prostriedok,

obvinený nemal možnosť dať preskúmať toto rozhodnutie Krajským súdom v Bratislave.“

Sťažovateľ v zmysle doplnenej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

«Postupom Krajského súdu Bratislava vo veci sp. zn. , ktorým rozhodoval

o zákonnosti väzby bolo sťažovateľovi porušené

- v zmysle právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a

- podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

právo na „urýchlené“ rozhodnutie ohľadom zákonnosti väzby.

Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 10. 4. 2002,

ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu o vzatí do

väzby, bolo sťažovateľovi porušené

- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 právo na osobnú

slobodu a

- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.

Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo dňa 29. júla 2002,

ktorým rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa bolo sťažovateľovi porušené

- podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 právo na osobnú

slobodu a

- podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd právo na slobodu a bezpečnosť.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo dňa 22. 2. 2002,

uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 10. 4. 2002 a uznesenie

Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo dňa 29. júla 2002 sa zrušujú.

Krajský súd Bratislava je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet ich právneho zástupcu

finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk.

Okresný súd Bratislava IV je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet ich právneho

zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 75 000,- Sk.»

Sťažovateľ odôvodnil svoju morálnu ujmu nasledovne:

«Sťažovateľ požaduje finančné zadosťučinenie ako náhradu morálnej ujmy za

porušenie základného práva na osobnú slobodu všetkými vyššie uvedenými väzobnými

súdmi a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Krajským súdom Bratislava.

Krajský súd Bratislava rozhodol o sťažnosti obvineného na preskúmanie zákonnosti väzby

v neprimeranej lehote 60 dní. Lehotu 60 dní je potrebné považovať za neprimeranú

vzhľadom na predmet rozhodovania väzobného súdu. 60 dní znamenalo pre sťažovateľa 2

mesiace právnej neistoty, či je jeho väzba zákonná alebo nie. Právna neistota o zákonnosti

väzby vyvolávala u obvineného nezriedka pocity zúfalstva a beznádeje. Preto treba

posudzovať s osobitným zreteľom na lehoty pre vydanie rozhodnutia vo väzobných veciach.

Sťažovateľ nebol do začatia predmetného trestného konania ani raz súdne trestaný a viedol

riadny bezúhonný život. Na základe výsledkov trestného konania je obvinený z trestného

činu falšovania verejnej listiny a podvodu. Z vykonaného dokazovania nebolo zatiaľ

preukázané organizovanie podvodu obvineným a jeho úmysel spáchať trestný čin

podvodu. Voči sťažovateľovi vo veku 23 rokov bola nariadená väzba z obavy marenia

vyšetrovania trestných činov, z ktorých je obvinený a obavy pokračovania v ďalšej

trestnej činnosti. V zásade sa vždy vedie trestné stíhanie voči obvinenému na slobode.

Obmedzenie osobnej slobody inštitútom väzby je hraničný prostriedok pre zabezpečenie

účelu trestného konania, ktorý môže byť použitý len vo výnimočných situáciách

vymedzených prísne zákonom. Neoprávnené nariadenie väzby znamená pre obvineného

neodstrániteľný šok a ujmu na jeho duševnom zdraví, v niektorých prípadoch i fyzickom

zdraví.

Väzba znamená pre obvineného závažný zásah nielen do jeho práva na osobnú

slobodu, ale výrazným spôsobom obmedzuje jeho ďalšie základné práva ako je právo na

súkromie, právo na listové tajomstvo, ale i právo na kontakt s rodinou, či právo na

vzdelanie a celkový rozvoj svojej osobnosti. Najhoršie následky so sebou prináša kolúzna

väzba, pri ktorej je čítaná korešpondencia obvineného, je potrebný súhlas vyšetrovateľa pre

každú návštevu obvineného (i s blízkou rodinou), návštevy s blízkou rodinou raz za 30 dní

sa konajú bez žiadneho fyzického kontaktu cez plexisklovú stenu, knižky z knižnice ústavu sa

vypožičiavajú len v obmedzenom množstve pre dlhé obdobie a pod. Miera ujmy na

duševnom zdraví obvineného sa odvíja od zrelosti osobnosti obvineného, s čím priamo

súvisí vek obvineného a jeho doterajší život.

Väzba znamená neodstrániteľný silne negatívny zážitok pre každého, kto ju musí

podstúpiť. Neoprávnená väzba zanechá vždy vážny pocit krivdy na obvinenom, ktorú môže

čiastočne „zahojiť“ len morálne zadosťučinenie formou rozhodnutia, ktoré zruší nezákonné

väzobné rozhodnutia a dotknutej osobe sa poskytne primerané finančné zadosťučinenie.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je oprávnený rozhodovať

o sťažnostiach podľa , ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd, vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republiky

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Predpoklady konania o sťažnostiach sú upravené

v ustanoveniach až 56 , pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal či neexistujú

dôvody na jej odmietnutie podľa (vrátane zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu vo veci sp. zn. .

Podľa neho k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa „došlo tým, že Krajský súd vybavil sťažnosť proti

uzneseniu o väzbe v lehote až 61 dní. To znamená, že odo dňa podania sťažnosti obvineného

voči uzneseniu Okresného súdu o vzatí do väzby (22. február 2002) do dňa doručenia

rozhodnutia Krajského súdu o zamietnutí sťažnosti obvineného (24. apríl 2002) uplynulo

61 dní“.

Podľa „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov... Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné“.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho označených práv (podľa neho práva na

urýchlené rozhodnutie vo veci podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru) „došlo zásahom Krajského

súdu Bratislava, ktorým bol nezákonný postup tohto súdu pri neúmerne zdĺhavom vybavení

veci“.

Ústavný súd zo spisu v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby

uznesením sp. zn. z 22. februára 2002 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1

písm. b) a c) . Obhajca sťažovateľa, ktorému bolo toto uznesenie

oznámené 4. marca 2002, podal v zákonnej lehote troch dní sťažnosť proti nemu krajskému

súdu [prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)]. Právny

zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť o dve prílohy (doručené okresnému súdu 11. marca

2002). Okresný súd predložil sťažnosť obvineného 19. marca 2002 (doručená krajskému

súdu 20. marca 2002). Krajský súd 26. marca 2002 nariadil neverejné zasadnutie (doručené

krajskej prokuratúre 28. marca 2002) na 10. apríl 2002, keď aj rozhodol napadnutým

uznesením, ktoré v ten istý deň nadobudlo aj právoplatnosť [§ 141 ods. 1 písm. b) a cc)

].

Z uvedeného vyplýva, že právna neistota sťažovateľa o tom, ako prerokuje

a rozhodne sťažnostný súd o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, skončila

10. apríla 2002, kým sťažnosť v konaní pred ústavným súdom bola doručená 26. júna 2002,

t. j. v čase, v ktorom už viac ako dva mesiace táto právna neistota neexistovala. Napokon, aj

obhajca v trestnom konaní je nielen oprávnený, ale aj povinný (podľa vtedy platného

o advokácii v znení neskorších predpisov)

priebežne zisťovať postupy, stav konania a jednotlivé úkony orgánov činných v prípravnom

konaní a ak by obhajca tak postupoval, zistil by, že o sťažnosti je právoplatne rozhodnuté už

10. apríla 2002, čo je rozhodujúce napríklad pre podanie žiadosti o prepustenie z väzby

a iné úkony obhajoby podľa .

Vychádzajúc z toho, že podľa stabilnej judikatúry odstránenie právnej neistoty

sťažovateľa tým, že sa prerokuje a rozhodne v jeho veci právoplatným rozhodnutím pred

podaním sťažnosti podľa , je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z tohto dôvodu (§ 25

ods. 2 ).

Napokon ústavný súd pripomína, že zo skutočností zistených v konaní pred ním

vyplýva, že krajský súd konal vo veci sťažovateľa od 20. marca 2002 do 10. apríla 2002,

t. j. 21 dní, pričom 24. apríla 2002 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o odmietnutí jeho

sťažnosti (t. j. po ďalších 15 dňoch). Táto doba rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu

o vzatí do väzby nevytvára reálnu možnosť porušenia označených základných práv

sťažovateľa, o ktorej by mohol konať po prijatí sťažnosti. Preto by sťažnosť v tejto časti

bola odmietnutá (ak by tu nebolo zistené odstránenie stavu právnej neistoty) z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa aj na základe tohto

skutkového zistenia.

2. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv

podľa a 5 , ako aj podľa dohovoru rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2002 a rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

z 29. júla 2002.

Ústavný súd vychádza z toho, že z ústavnoprávneho hľadiska, ktoré vôbec zakladá

ingerenciu ústavného súdu do jurisdikcie všeobecných súdov (s poukazom na dôvody

obsiahnuté v rozhodnutí sp. zn. ), sa musí pri skúmaní obmedzenia osobnej

slobody sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom,

ktoré ustanovuje , bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných

súdov. Z toho hľadiska ústavný súd konštatoval, že krajský súd v tomto prípade vo svojej

rozhodovacej činnosti postupoval spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, t. j. vo vzťahu k čl. 17

ods. 2 a 5 .

Ústavný súd už uviedol, že z a 5 vyplýva požiadavka, aby väzba

ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim

obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných

v trestnom konaní ().

Pri rozhodovaní o väzbe je potrebné označiť konkrétne skutočnosti (okolnosti), ktoré

odôvodňujú príslušnú (zákonom označenú) obavu, v danom prípade uvedenú v § 67 ods. 1

písm. b) a c) , t. j., že obvinený bude mariť objasňovanie skutočností

závažných pre trestné stíhanie a že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti (v tomto prípade

o sťažnosti proti zamietavému uzneseniu okresného súdu k žiadosti o prepustenie z väzby)

nadriadený orgán (v tomto prípade krajský súd) preskúma správnosť všetkých výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, a konanie

predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Ústavný súd je v prerokovávanej veci toho názoru, že napadnuté rozhodnutie

nadriadeného súdu (krajského súdu) tieto požiadavky splnilo. Vo vzťahu k označeným

väzobným dôvodom a nemožno vo vydaní

napadnutého rozhodnutia vidieť svojvôľu spočívajúcu v jeho nedostatočnom odôvodnení,

v jeho neurčitosti či nekonkrétnosti bez opory v zákone. V tejto súvislosti predovšetkým

rozhodnutie súdu prvého stupňa (okresného súdu), s ktorým sa sťažnostný (krajský) súd

stotožnil, vo svojom odôvodnení obsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré súd viedli

k odôvodnenej obave, že sťažovateľ by konať (pri svojom prepustení na slobodu) tak, ako to

predpokladá a (t. j., že „na slobode práve pod

vplyvom nestotožnených osôb bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

stíhanie a v páchaní trestnej činnosti bude pokračovať“).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, ktorým je podľa písmena c) cit.

ustanovenia „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní“.

Uvedený článok upravuje významný procesný princíp, ktorý sa uplatňuje pri

obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom štáte. Podľa neho

môže k obmedzeniu osobnej slobody dôjsť len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom

slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného na účely trestného stíhania, ktorej

základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby obvineného, najmä v počiatočnom štádiu

trestného stíhania pred súdom (ale aj súdnom), nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený

v . Tento procesný princíp má rovnaký obsah ako

ústavnoprocesné princípy podľa . Preto výklad

(, ) platí v celom rozsahu aj na výklad a uplatňovanie citovaného

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp,

hoci v určitom užšom rozsahu, pretože slovenské trestné zákonodarstvo obsahuje širší

katalóg dôvodov, ktoré ospravedlňujú väzbu ako zabezpečovací prostriedok v trestnom

konaní.

Pokiaľ ide o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, v súlade s judikatúrou

štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba

považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe.

Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu

pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,

pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu

(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo

nelogické, aby pre účely čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru bol trestný čin jednoznačne

definovaný a aj preukázaný, keďže toto je cieľom následného vyšetrovania a súdneho

konania, ktorého normálny priebeh má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“

[rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „komisia“) vo veci sťažnosti

č. 8087/77 z 3. mája 1978]. V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený

priebeh oficiálneho vyšetrovania a následného súdneho konania“ (rozhodnutia komisie

v prípadoch sťažnosti č. 8224/78 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca

1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Na základe uvedených skutočností nemožno rozhodnutie krajského súdu vo veci

sp. zn. z 10. apríla 2002 označiť vo vzťahu k preskúmaniu a spôsobu

odôvodnenia zákonných dôvodov trvania väzby za také, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na osobnú slobodu upraveného v a 5 a v

písm. c) dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej preskúmal uznesenie okresného súdu sp. zn. o predĺžení

väzby sťažovateľa z 29. júla 2002 vo vzťahu k namietanému porušeniu označených

základných práv.

Sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu ústavný súd odmietol pre

nedostatok svojej právomoci ( v spojení s a ods. 2

). Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť (

), o ktorej rozhoduje nadriadený sťažnostný súd. Prípustnosť tejto

sťažnosti však vylučuje právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ochrane

označených základných práv v konaní pred okresným súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

. Po odmietnutí sťažnosti v celom rozsahu nie je

potrebné rozhodovať o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie

a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd

nerozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré požadoval sťažovateľ (čl. 127

ods. 2 ), a ani o zrušení napadnutých väzobných rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2004