Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 136/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003

predbežne prerokoval sťažnosť I. M., bytom B., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby

Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave, zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B.,

ktorou namietal porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. mája 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 2. júna 2003 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) 10. júna 2002, označeným ako „Sťažnosť“ požaduje I. M., bytom B., t. č. vo

väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. D. D., B., vysloviť porušenie čl. 5 ods. 1 písm.

c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To

36/03 z 13. mája 2003, ako aj zrušenie tohto uznesenia a vrátenie veci najvyššiemu súdu.

Sťažovateľ uvádza, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 21. júla 2001 bol s účinnosťou od 20. júla 2001 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 67

ods. 2 v súvislosti s obvinením pre trestný čin nedovolenej výroby

a držby omamnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm.

b), c) a d), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. b) . Uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. januára 2003 bola zamietnutá

jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pričom sa konštatovalo, že samotná

skutočnosť trestného stíhania pre trestný čin s trestnou sadzbou odňatia slobody 8 až 15

rokov odôvodňuje ďalšie trvanie väzby v zmysle . Na

hlavnom pojednávaní na krajskom súde 13. marca 2003 sťažovateľ prostredníctvom

obhajcu opätovne požiadal o prepustenie z väzby, pričom poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. , kde ústavný súd konštatuje, že väzba z dôvodu § 67 ods. 2 Trestného

poriadku môže byť len dočasným väzobným dôvodom a bez súčasnej existencie ďalších

väzobných dôvodov stáva sa takáto dlhšiu dobu trvajúca väzba nezákonnou. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2003 bola žiadosť o prepustenie zamietnutá,

pričom krajský súd sa vôbec nevysporiadal s dôvodmi žiadosti. Iba opätovne konštatoval, že

dôvody väzby podľa naďalej trvajú, a v ďalšom poukázal na

svoje predchádzajúce uznesenie z 22. januára 2003. Proti uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ opravný prostriedok, ktorý však najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 13. mája 2003 zamietol, pričom sa uspokojil so strohým konštatovaním, že dôvodnosť

väzby podľa ešte stále trvá.

Sťažovateľ poukazuje na dlhoročnú rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre

ľudské práva v Štrasburgu vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, z ktorej vyplýva, že

pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou,

spáchala trestný čin, je nevyhnutnou podmienkou zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe.

Po uplynutí určitého času to už však nemôže stačiť, pričom keď má väzba trvať naďalej,

musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod (napr. obava z úteku alebo pokračovania

v trestnej činnosti) a navyše kompetentné orgány musia postupovať vo veci s osobitnou

starostlivosťou. Znenie nadväzuje na konštrukciu dôvodov

väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Pri určitej kategórii trestných činov (s dolnou

hranicou trestnej sadzby odňatia slobody najmenej 8 rokov) môže byť postačujúcim

dôvodom na vzatie do väzby a držanie v nej už len samotné obvinenie z trestného činu.

Tradičná úprava väzby podľa vychádza z obvinenia

z trestného činu v spojitosti s ďalším dôvodom (s obavou z úteku, kolúzie alebo

pokračovania v trestnej činnosti). Väzba podľa , ktorá

predstavuje prelom tým, že samotné obvinenie z trestného činu môže byť postačujúcim

väzobným dôvodom, však musí zachovávať kontinuitu s našimi tradíciami a byť v súlade

s medzinárodnými záväzkami v tom smere, že takáto väzba môže byť len dočasná

(obmedzená), najmä v počiatočných štádiách trestného stíhania. Ak má väzba trvať ďalej,

musí vzniknúť spojitosť medzi obvinením a ďalším dôvodom väzby v súlade

s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Sťažovateľ

poukazuje opätovne na nález ústavného súdu sp. zn. .

Z čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ vyvodzuje, že toto ustanovenie garantuje každému

právo v prípade pozbavenia slobody iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene

preskúmal zákonnosť pozbavenia jeho slobody. Toto právo korešponduje s povinnosťou

súdu s osobitnou starostlivosťou preskúmať zákonnosť pozbavenia slobody. Pri tejto

preskúmavacej činnosti musí súd brať na zreteľ nielen vnútroštátnu zákonnú úpravu, ale tiež

znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté, a teda i účel obmedzení, ktoré

pripúšťa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Napokon sťažovateľ zdôrazňuje, že najvyšší súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti

proti uzneseniu krajského súdu z 13. marca 2003 pochybil, keď sa nezaoberal tvrdenými

dôvodmi nezákonnosti. V žiadosti o prepustenie na slobodu prednesenej do zápisnice

o hlavnom pojednávaní pred krajským súdom 13. marca 2003 poukázal na citovaný nález

ústavného súdu a na vyššie uvedené dôvody nezákonnosti jeho ďalšieho držania vo väzbe.

Najvyšší súd napriek tomu riadne nepreskúmal celé konanie predchádzajúce jeho uzneseniu

a neposúdil zákonnosť ďalšieho trvania väzby v súvislosti s čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podľa

názoru sťažovateľa postupoval najvyšší súd „rutinérsky“ a uspokojil sa so strohým

konštatovaním, že „dôvody väzby podľa naďalej trvajú tak ako

konštatoval krajský súd v napadnutom uznesení, ako aj v uznesení zo dňa 22. 1. 2003“.

Keďže najvyšší súd sa zaoberal len otázkou dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného

činu a námietky sťažovateľa komplexne nepreskúmal, postupoval nedôsledne a porušil tým

čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2003 vyplýva, že žiadosť

sťažovateľa a viacerých ďalších obžalovaných o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Za

sťažovateľa požiadal o prepustenie z väzby jeho otec, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru

doposiaľ vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vzťah sťažovateľa ku skutkom, za

ktoré je stíhaný, a preto dôvody väzby neexistujú. Podľa názoru krajského súdu väzobný

dôvod podľa u sťažovateľa naďalej trvá. Sťažovateľ je

trestne stíhaný pre vysoko závažnú trestnú činnosť, ktorej sa mal dopustiť ako člen

organizovanej skupiny. Stále jestvuje dôvodná obava, že by sťažovateľ mohol v trestnej

činnosti pokračovať. Navyše, u sťažovateľa ide o trestné stíhanie pre trestný čin s trestnou

sadzbou 8 až 15 rokov odňatia slobody. Táto skutočnosť zdôvodňuje u neho ďalšie trvanie

väzby v zmysle ustanovenia .

Z uznesenia krajského súdu č. k. -1749 z 13. marca 2003 vyplýva, že

žiadosť sťažovateľa, ako aj viacerých ďalších obžalovaných o prepustenie z väzby bola

zamietnutá. Vo vzťahu ku sťažovateľovi krajský súd uvádza, že obhajca sťažovateľa pri

zdôvodnení žiadosti o prepustenie z väzby poukázal na obsah nálezu ústavného súdu sp. zn.

, podľa ktorého ani väzba v zmysle nemôže

byť časovo neobmedzená a môže trvať len nevyhnutne dlhú dobu. Podľa názoru krajského

súdu dôvody trvania väzby u sťažovateľa i naďalej existujú, a to tak ako boli špecifikované

v uznesení krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2003, teda v prípade sťažovateľa

v zmysle . Po čiastočnom vykonaní dokazovania na hlavnom

pojednávaní nedošlo k žiadnej zmene väzobných dôvodov ani u jedného z obžalovaných.

Viacerí svedkovia sa na hlavné pojednávanie nedostavili, preto bolo hlavné pojednávanie

odročené, pričom bude potrebné vypočuť ďalších svedkov a vykonať ešte rozsiahle

dokazovanie znaleckými posudkami, vecnými a listinnými dôkazmi. Komplexnejšie

hodnotenie dôkazov nie je v danom štádiu možné a akékoľvek závery týkajúce sa

skutkového stavu, resp. otázky viny či neviny by boli predčasné. Napokon krajský súd plne

poukazuje na dôvody svojho rozhodnutia z 22. januára 2003.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 13. mája 2003 vyplýva, že

sťažnosť sťažovateľa, ako aj viacerých ďalších obžalovaných bola podľa § 148 ods. 1

písm. c) zamietnutá. Sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie nezdôvodnil.

Podľa názoru najvyššieho súdu vo veci stále existuje dôvodné podozrenie zo spáchania

obzvlášť závažnej trestnej činnosti, pričom námietky o údajnom ovplyvňovaní

a protiprávnom postupe pri výpovediach v prípravnom konaní nie sú žiadnym relevantným

spôsobom preukázané. Preto neobstojí argument, podľa ktorého doteraz vykonané

dokazovanie úplne spochybnilo zavinenie obžalovaných na spáchaní inkriminovanej trestnej

činnosti. Naviac, vo veci sú aj ďalšie dôkazy, ktoré zatiaľ preukazujú dôvodnosť postavenia

obžalovaných pred súd za žalované skutky. Preto stále trvá dôvodnosť väzby sťažovateľa

podľa , ako to konštatoval krajský súd v uzneseniach z

13. marca 2003 a z 22. januára 2003. Vo veci je nariadené ďalšie rozsiahle dokazovanie

výsluchom znalcov, svedkov, vecnými i listinnými dôkazmi, a preto tu naďalej existuje

dôvodná obava, že prepustením obžalovaných z väzby by mohlo byť zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem (...)

prípadov, pokiaľ sa tak stane (...) zákonným zatknutím (...) za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru treba uviesť, že

dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 187 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 4

písm. a) a ods. 5 písm. d) v čase rozhodovania najvyššieho súdu stále

jestvovalo. To nepochybne vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. mája 2003, ako aj z uznesenia krajského súdu č. k. -1749 z 13. marca 2003.

Napokon túto skutočnosť nenamietal ani sťažovateľ v rámci konania o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, keďže žiadal o prepustenie z väzby na základe toho argumentu, že

samotná existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu v danej fáze

trestného konania už nepostačuje na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Preto je zjavné bez

ďalšieho, že o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ísť nemôže.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru treba uviesť, že podľa

názoru ústavného súdu skutkový stav, ktorý sťažovateľ uvádza, nie je v príčinnej súvislosti

s týmto článkom.

Predovšetkým treba konštatovať, že najmarkantnejší rozdiel medzi ustanovením čl. 5

ods. 3 dohovoru na jednej strane a ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru na druhej strane

spočíva v tom, že v prvom prípade ide len o tie eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú

uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, kým v druhom prípade ide o všetky eventuality

pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru tvoria jeden celok. Pritom čl. 5 ods. 3

dohovoru obsahuje v sebe dve záruky. Prvá zabezpečuje zatknutej osobe intervenciu súdu

ihneď po zatknutí a zabezpečuje tak súdnu kontrolu zatknutia. Účelom druhej záruky je

zabrániť tomu, aby obvinený zostával príliš dlho vo väzbe pred vyhlásením rozsudku. Prvá

záruka sa vzťahuje predovšetkým na zadržanie a podobné inštitúty, druhá sa týka väzby

(De Jong c. Holandsko, 1984, séria A, č. 77, s. 15, § 52; Tomasi c. Francúzsko, 1992, séria

A, č. 241-A, s. 35, § 89).

Predmet sťažnosti sa v danej veci týkal len druhej záruky v zmysle čl. 5 ods. 1

písm. c) a ods. 3 dohovoru, pretože sťažovateľ namietal, že nie je splnený zákonný dôvod

väzby podľa cit. vzhľadom na jej trvanie (dĺžku). Ústavný

súd tento zákonný dôvod väzby (t. j. podľa ) z hľadiska jej

trvania mal už príležitosť skúmať a v jednom zo svojich prvých rozhodnutí v tejto

súvislosti uviedol, že „určitú pochybnosť o relevantnosti dôvodov jeho použitia však možno

mať s ohľadom na to, že podľa názoru ústavného súdu ide o dôvod na vzatie do väzby a jej

trvanie, ktorý môže byť relevantný a dostatočný pre takéto opatrenie zásadne len

v počiatočnej fáze trestného stíhania pre trestný čin, na ktorý sa toto ustanovenie vzťahuje“

(nález sp. zn. z 18. októbra 2001). Ústavný súd v tejto veci okrem iného

skúmal, či dotknutý krajský súd „dbal o to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

trvanie väzby v tejto trestnej veci neprekročilo nevyhnutnú dobu, a tak zaručil

navrhovateľovi jeho právo na osobnú slobodu v zmysle a 5 , resp. jeho

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania na slobodu v zmysle

čl. 5 ods. 3 dohovoru“. Ústavný súd teda v podstate rovnaké námietky, aké boli uplatnené

sťažovateľom aj v predmetnej veci, skúmal podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (aj v súvislosti s

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru) a pokiaľ nevyslovil porušenie týchto článkov dohovoru, tak

len preto, že nepovažoval už za nevyhnutné sa o tom vysloviť po tom, ako zistil a vyslovil

v danej súvislosti porušenie a 5 . Ústavný súd teda na námietky týkajúce

sa „opodstatnenosti zákonného dôvodu väzby podľa

vzhľadom na dĺžku väzby“ aplikoval v citovanom rozhodnutí čl. 5 ods. 3 dohovoru (v

spojení aj s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru) a nevidí žiadny dôvod na to, aby sa v danej veci

od tohto jeho skoršieho právneho názoru odchýlil, naviac, ak podľa jeho názoru predmetná

vec nie je identická s vecou sp. zn. , na ktorú sa sťažovateľ pri aplikovaní čl. 5

ods. 4 dohovoru odvolával.

K tomu je potrebné dodať nasledovné: Z čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že tento sa

vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda

vzťahuje sa aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby. Ak o počiatočnom pozbavení slobody

rozhodol súd, alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol

o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná

týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom

čl. 5 ods. 4 je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na

súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie

o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť

zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď

takéto rozhodnutie vydal súd na základe súdneho konania. V tomto ostatnom prípade

kontrola podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí.“ (De Wilde

c. Belgicko, 1971, séria A č. 12, s. 40, § 76).

To však neznamená, že v prípade väzby sa ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nemôže

vôbec aplikovať. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu po celú

dobu jej trvania, lebo okolnosti, na ktorých bolo rozhodnutie založené, sa mohli zmeniť.

Článok 5 ods. 4 dohovoru preto vyžaduje periodickú súdnu kontrolu dlhšie trvajúceho

pozbavenia slobody vrátane väzby. Osoba vo väzbe musí mať preto možnosť nechať

preskúmať zákonnosť väzby v primeraných intervaloch (Bezicheri c. Taliansko, 1989, séria

A, č. 164, s. 10, § 20). „Dĺžka intervalov a frekvencia kontrol závisí od povahy pozbavenia

slobody a od okolnosti prípadu. Zatiaľ čo pri detencii duševne chorých osôb intervaly medzi

jednotlivými kontrolami môžu byť relatívne dlhšie, periodické súdne kontroly väzby sa

musia uskutočňovať v relatívne krátkych intervaloch, lebo z hľadiska dohovoru ide

o opatrenie, ktorého trvanie je prísne limitované, pretože je založené na potrebách konania,

ktoré sa musí viesť rýchle.“ (Bezicheri c. Taliansko, 1989, séria A, č. 164, s. 11, § 21).

V rozsudku Assenov c. Bulharsko z 28. októbra 1998 sa Európsky súd pre ľudské

práva zaoberal sťažnosťou tak z hľadiska čl. 5 ods. 3, ako aj z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru. Vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o dobu

väzby, trvala približne dva roky. Súd pripomína, že bdieť nad tým, aby dĺžka vyšetrovacej

väzby neprekročila primeranú lehotu, prislúcha na prvom mieste vnútroštátnym súdnym

orgánom. Za týmto účelom musia preskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu odhaliť alebo

vyvrátiť existenciu reálnej požiadavky verejného záujmu, ktorý s ohľadom na prezumpciu

neviny ospravedlňuje výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody, a uviesť ich vo

svojich rozhodnutiach týkajúcich sa žiadostí o prepustenie na slobodu. Predovšetkým na

základe týchto odôvodnení, rovnako ako nesporných skutočností uvedených sťažovateľom

v jeho žiadostiach, musí Súd rozhodnúť, či došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3. (...) Trvanie

dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non

regulárnosti držania vo vyšetrovacej väzbe, avšak po určitej dobe už nepostačuje. Súd

potom musí posúdiť, či ostatné dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi i naďalej

ospravedlňujú zbavenie slobody. Pokiaľ ich považuje za relevantné a dostatočné, zaoberá sa

ďalej tým, či príslušné orgány postupovali v konaní so zvláštnou naliehavosťou.“ Európsky

súd pre ľudské práva z hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru posudzoval predovšetkým dôvody

bulharských súdov uvedené v ich rozhodnutí, ktorými preskúmali zákonnosť väzby pána

Assenova a zamietli jeho žiadosti o prepustenie na slobodu s odôvodnením, „že dotyčný bol

obvinený zo série závažných trestných činov a prepustenie by s ohľadom na trvalý charakter

jeho trestnej činnosti bolo doprevádzané nebezpečenstvom recidívy“, teda Európsky súd pre

ľudské práva sa zaoberal z hľadiska tohto článku „existenciou reálnej požiadavky verejného

záujmu, ktorý s ohľadom na prezumpciu neviny ospravedlňuje výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody“, t. j. dôvodmi väzby z hľadiska ich súladu s vnútroštátnymi

právnymi predpismi a dohovorom.

Vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru okrem iného uviedol: „Súd pripomína, že čl. 5

ods. 4 zabezpečuje každému, kto bol zatknutý alebo zadržaný, právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd vykonal kontrolu dodržiavania procesných a hmotnoprávnych

podmienok nevyhnutných pre zákonnosť zbavenia slobody v zmysle čl. 5 ods. 4. Hoci

konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 nemusí byť vždy doprevádzané zárukami podobnými tým,

ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo

súdny charakter a ponúkalo záruky adekvátne druhu príslušného zbavenia slobody. (...)

Naviac čl. 5 ods. 4 vyžaduje, aby osoba držaná vo vyšetrovacej väzbe mohla v primeraných

intervaloch podávať opravné prostriedky, ktorými by spochybnila zákonnosť väzby.

Vzhľadom na to, že z pohľadu dohovoru musí takáto väzba mať striktne obmedzenú dĺžku,

môžu byť periodické kontroly oddelené len krátkymi intervalmi.“ Európsky súd pre ľudské

práva z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru posudzoval postup bulharských súdov pri

preskúmavaní žiadostí pána Assenova o prepustenie z väzby a konštatoval porušenie tohto

článku práve z tohto dôvodu, keď uviedol, že „sťažovateľ mohol počas dvojročnej väzby

dať len raz súdu preskúmať jej zákonnosť, pričom príslušný súd nenariadil jeho vypočutie“.

Na základe doposiaľ uvedeného možno povedať, že v súvislosti s väzbou pod

ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto

ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť nielen súdený v primeranej lehote, ale aj

byť prepustený v primeranej lehote počas konania. Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4

dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť právo na kontrolu

dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky

požadovať takúto kontrolu. O porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru možno preto v súvislosti

s väzbou spravidla hovoriť vtedy, keď vnútroštátne právo periodickú kontrolu neumožňuje

alebo ju umožňuje v neprimerane dlhých lehotách, prípadne keď v konkrétnej veci

rozhodujú súdy tak, že je tento princíp porušený.

Treba urobiť záver, že tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. mája 2003 malo dôjsť k porušeniu jeho práv vyplývajúcich

z čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, zjavne neobstojí, lebo vytýkaný postup

a rozhodnutie najvyššieho súdu spadá pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003