Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 24/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2007

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., K., ktorou

namietala porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 10. februára 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) 14. februára 2006, označeným ako „Sťažnosť proti porušovaniu

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy podľa SR“ požaduje M. M., T. (ďalej len

„sťažovateľka“), vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra 2005, ako aj

zrušenie tohto uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením Okresného

súdu Košice I sp. zn. zo 16. júna 2003 s účinnosťou od 13. júna 2003,

a to z dôvodu podľa účinného do 31. decembra 2005 (ďalej

len „“). Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. júna 2005

bola lehota trvania väzby predĺžená do 13. decembra 2005. Rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. októbra 2005 bola uznaná

vinnou z trestného činu krádeže a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere sedem

rokov, ako aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu spojenú s hmotnou zodpovednosťou

na päť rokov. Proti rozsudku podal 3. novembra 2005 odvolanie Krajský prokurátor v K.

(ďalej len „prokurátor“), v ktorom požadoval uznať sťažovateľku vinnou z trestného činu

lúpeže. Odvolanie podala aj sťažovateľka. Dňa 2. novembra 2005 podal predseda senátu

krajského súdu najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby do 13. marca

2006. Poukázal na skutočnosť, že vo veci je potrebné ďalej konať a rozhodovať vzhľadom

na podané odvolania, pričom prepustením obžalovaných (vrátane sťažovateľky) na slobodu

by mohlo byť sťažené rozhodovanie vo veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv

47/2005 z 12. decembra 2005 bola väzba sťažovateľky predĺžená do 13. júna 2006, pričom

dôvody väzby boli rozšírené aj o dôvod podľa

s poukazom na reálnu obavu, že obžalovaní (vrátane sťažovateľky) by na slobode ušli alebo

sa skrývali v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Uznesenie najvyššieho súdu

bolo odôvodnené len tým, že všetci štyria obžalovaní boli rozsudkom krajského súdu uznaní

za vinných z obzvlášť závažného trestného činu a boli im uložené vysoké tresty odňatia

slobody vo výmere sedem rokov. V dôsledku odvolania prokurátora všetkým obžalovaným

reálne hrozí právne posúdenie ich konania ako oveľa závažnejšieho trestného činu lúpeže,

kde je trestná sadzba vo výmere desať až pätnásť rokov odňatia slobody. Podľa názoru

sťažovateľky za nezákonné treba považovať nielen jej držanie vo väzbe z dôvodu § 67 ods.

2, ale aj z dôvodu . Neexistujú totiž žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by ďalšie trvanie väzby odôvodňovali. Podstatná je aj

skutočnosť, že je vo väzbe už dva a pol roka, čo je doba neprimeraná vzhľadom na všetky

okolnosti. Ani väzba z dôvodu nemá charakter obligatórnej

väzby, je len dočasným väzobným dôvodom. Samotná existencia obtiažnosti veci alebo

iných závažných dôvodov, ako aj skutočnosť, že prepustením obvineného z väzby na

slobodu hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, na

predĺženie lehoty trvania väzby nestačí. Podľa názoru sťažovateľky neboli preskúmané

okolnosti svedčiace proti trvaniu jej väzby. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž iba celkom

paušálne. Vzhľadom na uvedené okolnosti treba skutkové a právne závery najvyššieho súdu

uvedené v uznesení sp. zn. z 12. decembra 2005 považovať za zjavne

neodôvodnené a neudržateľné z ústavného hľadiska. Ich priamym následkom je porušenie

práva sťažovateľky podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podstatné je tiež, že vzatie osoby do väzby

z dôvodu ustanovenia a ďalšie jej držanie v nej z tohto

dôvodu iba po obmedzenú dobu je niečo úplne iné, ako držanie sťažovateľky vo väzbe po

dobu viac ako dva a pol roka.

2. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2005, ktoré

bolo doručené 20. decembra 2005 vyplýva, že lehota trvania väzby sťažovateľky (a ďalších

troch spoluobžalovaných) bola predĺžená do 13. júna 2006 s tým, že sťažovateľka (a ďalší

traja spoluobžalovaní) sa ponecháva vo väzbe z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a) a ods. 2

. Najvyšší súd argumentoval tým, že sťažovateľka bola krajským súdom

uznaná vinnou z obzvlášť závažného trestného činu, za ktorý jej bol uložený trest odňatia

slobody vo výmere sedem rokov. Na základe toho, že prokurátor podal proti rozsudku

odvolanie, reálne hrozí právne posúdenie jej konania ako oveľa závažnejšieho trestného

činu lúpeže s trestnou sadzbou vo výmere desať až pätnásť rokov odňatia slobody, a teda

možno predpokladať, že v súčasnom štádiu trestného konania nastala skutočná obava,

že sťažovateľka by po prepustení na slobodu ušla, alebo by sa skrývala v úmysle vyhnúť

sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) spravidla každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Trvanie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin,

je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo vyšetrovacej väzbe, avšak po určitej

dobe už nepostačuje. Súd potom musí posúdiť, či ostatné uvádzané dôvody i naďalej

ospravedlňujú zbavenie slobody. V kladnom prípade treba ešte zisťovať, či sa v konaní

postupovalo so zvláštnou pozornosťou a urýchlením. Na základe uvedeného možno

povedať, že v súvislosti s väzbou pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie

dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť

nielen súdený v primeranej lehote, ale aj byť prepustený v primeranej lehote počas konania.

Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania

väzby možno vyvodiť právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých

krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. Zároveň sem

patrí aj právo na to, aby sa o väzbe rozhodovalo s osobitným urýchlením. Preto o porušení

čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s väzbou možno spravidla hovoriť vtedy, keď zákon

periodickú kontrolu neumožňuje, resp. ju umožňuje v neprimeraných lehotách. Okrem toho

k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru môže dôjsť aj pomalým rozhodovaním o väzbe (mutatis

mutandis Assenov c. Bulharsko z 28. októbra 1998, ).

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že sťažovateľka, ktorá

bola v konaní zastúpená advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom, podľa znenia

sťažnostného návrhu (petitu sťažnosti) žiadala vysloviť, že uznesením najvyššieho súdu bol

porušený čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na citované ustanovenie § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde bol ústavný súd týmto návrhom viazaný.

Podstatou podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že neboli splnené zákonné

podmienky pre jej ďalšie držanie vo väzbe. Podľa jej názoru sťažovateľky najvyšší súd

väzbu predĺžil v rozpore s a s dohovoru. To znamená,

že sťažovateľka v podanej sťažnosti nenamieta, že by bolo porušené jej právo na periodickú

kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, prípadne jej právo na urýchlené rozhodovanie

o väzbe.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ) námietky

uplatňované v tomto konaní sťažovateľkou sú ratione materiae súčasťou skutkovej podstaty

čl. 5 ods. 3 dohovoru. Napriek tomu sa však sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia

čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2007