Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 24/07
PDF · 148.03 KB
No categories available
I. ÚS 24/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 24/07-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2007
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., K., ktorou
namietala porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Ntv 47/2005
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 10. februára 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) 14. februára 2006, označeným ako „Sťažnosť proti porušovaniu
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR“ požaduje M. M., T. (ďalej len
„sťažovateľka“), vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv 47/2005 z 12. decembra 2005, ako aj
zrušenie tohto uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie.
1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením Okresného
súdu Košice I sp. zn. 5 Ntv 105/03 zo 16. júna 2003 s účinnosťou od 13. júna 2003,
a to z dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej
len „Trestný poriadok“). Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 16/05 z 8. júna 2005
bola lehota trvania väzby predĺžená do 13. decembra 2005. Rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 14/03 z 24. októbra 2005 bola uznaná
vinnou z trestného činu krádeže a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere sedem
rokov, ako aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu spojenú s hmotnou zodpovednosťou
na päť rokov. Proti rozsudku podal 3. novembra 2005 odvolanie Krajský prokurátor v K.
(ďalej len „prokurátor“), v ktorom požadoval uznať sťažovateľku vinnou z trestného činu
lúpeže. Odvolanie podala aj sťažovateľka. Dňa 2. novembra 2005 podal predseda senátu
krajského súdu najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby do 13. marca
2006. Poukázal na skutočnosť, že vo veci je potrebné ďalej konať a rozhodovať vzhľadom
na podané odvolania, pričom prepustením obžalovaných (vrátane sťažovateľky) na slobodu
by mohlo byť sťažené rozhodovanie vo veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv
47/2005 z 12. decembra 2005 bola väzba sťažovateľky predĺžená do 13. júna 2006, pričom
dôvody väzby boli rozšírené aj o dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
s poukazom na reálnu obavu, že obžalovaní (vrátane sťažovateľky) by na slobode ušli alebo
sa skrývali v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Uznesenie najvyššieho súdu
bolo odôvodnené len tým, že všetci štyria obžalovaní boli rozsudkom krajského súdu uznaní
za vinných z obzvlášť závažného trestného činu a boli im uložené vysoké tresty odňatia
slobody vo výmere sedem rokov. V dôsledku odvolania prokurátora všetkým obžalovaným
reálne hrozí právne posúdenie ich konania ako oveľa závažnejšieho trestného činu lúpeže,
kde je trestná sadzba vo výmere desať až pätnásť rokov odňatia slobody. Podľa názoru
sťažovateľky za nezákonné treba považovať nielen jej držanie vo väzbe z dôvodu § 67 ods.
2, ale aj z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Neexistujú totiž žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by ďalšie trvanie väzby odôvodňovali. Podstatná je aj
skutočnosť, že je vo väzbe už dva a pol roka, čo je doba neprimeraná vzhľadom na všetky
okolnosti. Ani väzba z dôvodu § 67 ods. 2 Trestného poriadku nemá charakter obligatórnej
väzby, je len dočasným väzobným dôvodom. Samotná existencia obtiažnosti veci alebo
iných závažných dôvodov, ako aj skutočnosť, že prepustením obvineného z väzby na
slobodu hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, na
predĺženie lehoty trvania väzby nestačí. Podľa názoru sťažovateľky neboli preskúmané
okolnosti svedčiace proti trvaniu jej väzby. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž iba celkom
paušálne. Vzhľadom na uvedené okolnosti treba skutkové a právne závery najvyššieho súdu
uvedené v uznesení sp. zn. 1 Ntv 47/2005 z 12. decembra 2005 považovať za zjavne
neodôvodnené a neudržateľné z ústavného hľadiska. Ich priamym následkom je porušenie
práva sťažovateľky podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podstatné je tiež, že vzatie osoby do väzby
z dôvodu ustanovenia § 67 ods. 2 Trestného poriadku a ďalšie jej držanie v nej z tohto
dôvodu iba po obmedzenú dobu je niečo úplne iné, ako držanie sťažovateľky vo väzbe po
dobu viac ako dva a pol roka.
2. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 47/2005 z 12. decembra 2005, ktoré
bolo doručené 20. decembra 2005 vyplýva, že lehota trvania väzby sťažovateľky (a ďalších
troch spoluobžalovaných) bola predĺžená do 13. júna 2006 s tým, že sťažovateľka (a ďalší
traja spoluobžalovaní) sa ponecháva vo väzbe z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a) a ods. 2
Trestného poriadku. Najvyšší súd argumentoval tým, že sťažovateľka bola krajským súdom
uznaná vinnou z obzvlášť závažného trestného činu, za ktorý jej bol uložený trest odňatia
slobody vo výmere sedem rokov. Na základe toho, že prokurátor podal proti rozsudku
odvolanie, reálne hrozí právne posúdenie jej konania ako oveľa závažnejšieho trestného
činu lúpeže s trestnou sadzbou vo výmere desať až pätnásť rokov odňatia slobody, a teda
možno predpokladať, že v súčasnom štádiu trestného konania nastala skutočná obava,
že sťažovateľka by po prepustení na slobodu ušla, alebo by sa skrývala v úmysle vyhnúť
sa trestnému stíhaniu alebo trestu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) spravidla každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).
Trvanie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin,
je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo vyšetrovacej väzbe, avšak po určitej
dobe už nepostačuje. Súd potom musí posúdiť, či ostatné uvádzané dôvody i naďalej
ospravedlňujú zbavenie slobody. V kladnom prípade treba ešte zisťovať, či sa v konaní
postupovalo so zvláštnou pozornosťou a urýchlením. Na základe uvedeného možno
povedať, že v súvislosti s väzbou pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie
dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť
nielen súdený v primeranej lehote, ale aj byť prepustený v primeranej lehote počas konania.
Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania
väzby možno vyvodiť právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých
krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. Zároveň sem
patrí aj právo na to, aby sa o väzbe rozhodovalo s osobitným urýchlením. Preto o porušení
čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s väzbou možno spravidla hovoriť vtedy, keď zákon
periodickú kontrolu neumožňuje, resp. ju umožňuje v neprimeraných lehotách. Okrem toho
k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru môže dôjsť aj pomalým rozhodovaním o väzbe (mutatis
mutandis Assenov c. Bulharsko z 28. októbra 1998, I. ÚS 136/03).
Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že sťažovateľka, ktorá
bola v konaní zastúpená advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom, podľa znenia
sťažnostného návrhu (petitu sťažnosti) žiadala vysloviť, že uznesením najvyššieho súdu bol
porušený čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na citované ustanovenie § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde bol ústavný súd týmto návrhom viazaný.
Podstatou podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že neboli splnené zákonné
podmienky pre jej ďalšie držanie vo väzbe. Podľa jej názoru sťažovateľky najvyšší súd
väzbu predĺžil v rozpore s Trestným poriadkom a s čl. 5 ods. 4 dohovoru. To znamená,
že sťažovateľka v podanej sťažnosti nenamieta, že by bolo porušené jej právo na periodickú
kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, prípadne jej právo na urýchlené rozhodovanie
o väzbe.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 136/03) námietky
uplatňované v tomto konaní sťažovateľkou sú ratione materiae súčasťou skutkovej podstaty
čl. 5 ods. 3 dohovoru. Napriek tomu sa však sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia
čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2007