Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 64/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2004

predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., bytom P., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby

Zboru väzenskej a justičnej stráže v L., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B. B., ktorou

namietal porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 3. marca 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) 9. marca 2004, požaduje M. Š., bytom P., t. č. vo väzbe v Ústave na

výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený

advokátom JUDr. J. V., B. B., vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. januára 2004

zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uvádza, že uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. 53/02 z 22. marca 2002 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených

v ustanovení a ako obvinený z trestného činu

vydierania, nedovoleného ozbrojovania a prípravy k vražde podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b),

, a . Ďalším uznesením okresného

súdu sp. zn. z 28. júna 2002 bol dôvod väzby rozšírený aj v zmysle

. V priebehu prípravného konania bola lehota trvania väzby viackrát

predĺžená. Dňa 19. septembra 2002 bola podaná na sťažovateľa obžaloba Krajskému súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a 28. februára 2003 bol sťažovateľ uznaný vinným

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením do

II. nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. mája

2003 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, pričom

zároveň žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Ďalšími relevantnými

skutočnosťami, ktoré mali predchádzať porušeniu označeného základného práva, boli podľa

názoru sťažovateľa uznesenia krajského súdu, ktorými tento zamietol sťažovateľove

žiadosti o prepustenie z väzby. V uznesení krajského súdu sp. zn. zo 7. novembra

2002 bolo konštatované, že samotná skutočnosť, že sa proti sťažovateľovi vedie trestné

stíhanie pre trestný čin s trestnou sadzbou odňatia slobody od 10 do 15 rokov, odôvodňuje

ďalšie trvanie väzby v zmysle . Z uznesenia vyplýva

poučenie, podľa ktorého sťažnosť proti nemu nie je prípustná. Sťažovateľ ďalej na hlavnom

pojednávaní konanom 28. februára 2003 opätovne požiadal o prepustenie z väzby opierajúc

sa o nález ústavného súdu z 21. augusta 2002, no krajský súd žiadosť

o prepustenie z väzby zamietol, pričom uznesenie do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi

doručené. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2004 bola

predĺžená lehota trvania väzby so strohým konštatovaním, že sťažovateľ môže ovplyvňovať

svedkov a že je naďalej stíhaný pre trestný čin s takou trestnou sadzbou, ktorá umožňuje

použitie .

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2004 došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4

dohovoru. Najvyšší súd v rozpore s ustanovením a

ods. 4 dohovoru pri rozhodovaní o predĺžení väzby nepreskúmal celé predchádzajúce

konanie a nevyvodil správne závery o zákonnosti ďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ je tej

mienky, že najvyšší súd postupoval rutinérsky, keď sa uspokojil so strohým konštatovaním,

že dôvody väzby podľa naďalej trvajú tak, ako to

konštatoval krajský súd v predchádzajúcom uznesení zo 7. novembra 2002. Zaoberal sa iba

dôvodnosťou podozrenia zo spáchania trestného činu a neskúmal sťažovateľove námietky

komplexne.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem (...)

prípadov, pokiaľ sa tak stane (...) zákonným zatknutím (...) za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Keďže ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, za predmet tohto konania

treba považovať v zmysle návrhu nálezu (petitu) obsiahnutého v sťažnosti uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2004. Vzhľadom na túto skutočnosť sa

ústavný súd nezaoberal tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého uznesenie krajského súdu

z 28. februára 2003 o neprepustení sťažovateľa z väzby nebolo doteraz písomne doručené

a ďalším tvrdením, podľa ktorého uznesenie krajského súdu sp. zn. zo

7. novembra 2002, ktorým bola zamietnutá žiadosť o prepustenie z väzby, obsahuje

poučenie o neprípustnosti sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru treba uviesť, že

dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podľa

v čase rozhodovania najvyššieho súdu stále jestvovalo. Napokon túto skutočnosť sťažovateľ

nenamieta, keďže nedôvodnosť ďalšieho trvania väzby založil na argumente, že samotná

existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu v danej fáze trestného

konania už nepostačuje na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Preto je zjavné bez ďalšieho, že

o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ísť nemôže.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru treba uviesť, že podľa

názoru ústavného súdu skutkový stav, ktorý sťažovateľ uvádza, nie je v príčinnej súvislosti

s týmto článkom.

Predovšetkým treba konštatovať, že najmarkantnejší rozdiel medzi ustanovením čl. 5

ods. 3 dohovoru na jednej strane a ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru na druhej strane

spočíva v tom, že v prvom prípade ide len o tie eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú

uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, kým v druhom prípade ide o všetky eventuality

pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru tvoria jeden celok. Pritom čl. 5 ods. 3

dohovoru obsahuje v sebe dve záruky. Prvá zabezpečuje zatknutej osobe intervenciu súdu

ihneď po zatknutí a zabezpečuje tak súdnu kontrolu zatknutia. Účelom druhej záruky je

zabrániť tomu, aby obvinený zostával príliš dlho vo väzbe pred vyhlásením rozsudku. Prvá

záruka sa vzťahuje predovšetkým na zadržanie a podobné inštitúty, druhá sa týka väzby

(De Jong c. Holandsko, 1984, séria A, č. 77, s. 15, § 52; Tomasi c. Francúzsko, 1992, séria

A, č. 241-A, s. 35, § 89).

Predmet sťažnosti sa v danej veci týkal len druhej záruky v zmysle čl. 5 ods. 1

písm. c) a ods. 3 dohovoru, pretože sťažovateľ namietal, že nie je splnený zákonný dôvod

väzby podľa cit. vzhľadom na jej trvanie (dĺžku). Ústavný

súd tento zákonný dôvod väzby (t. j. podľa ) z hľadiska jej

trvania mal už príležitosť skúmať a v jednom zo svojich prvých rozhodnutí v tejto

súvislosti uviedol, že „určitú pochybnosť o relevantnosti dôvodov jeho použitia však možno

mať s ohľadom na to, že podľa názoru ústavného súdu ide o dôvod na vzatie do väzby a jej

trvanie, ktorý môže byť relevantný a dostatočný pre takéto opatrenie zásadne len

v počiatočnej fáze trestného stíhania pre trestný čin, na ktorý sa toto ustanovenie vzťahuje“

(nález sp. zn. z 18. októbra 2001). Ústavný súd v tejto veci okrem iného

skúmal, či dotknutý krajský súd „dbal o to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

trvanie väzby v tejto trestnej veci neprekročilo nevyhnutnú dobu, a tak zaručil

navrhovateľovi jeho právo na osobnú slobodu v zmysle a 5 , resp. jeho

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania na slobodu v zmysle

čl. 5 ods. 3 dohovoru“. Ústavný súd teda v podstate rovnaké námietky, aké boli uplatnené

sťažovateľom aj v predmetnej veci, skúmal podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru [aj v súvislosti s

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] a pokiaľ nevyslovil porušenie týchto článkov dohovoru, tak

len preto, že nepovažoval už za nevyhnutné sa o tom vysloviť po tom, ako zistil a vyslovil

v danej súvislosti porušenie a 5 . Ústavný súd teda na námietky týkajúce

sa „opodstatnenosti zákonného dôvodu väzby podľa

vzhľadom na dĺžku väzby“ aplikoval v citovanom rozhodnutí čl. 5 ods. 3 dohovoru

[v spojení aj s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] a nevidí žiadny dôvod na to, aby sa v danej

veci od tohto jeho skoršieho právneho názoru odchýlil, naviac, ak podľa jeho názoru

predmetná vec nie je identická s vecou sp. zn. , na ktorú sa sťažovateľ pri

aplikovaní čl. 5 ods. 4 dohovoru odvolával (mutatis mutandis ).

K tomu je potrebné dodať nasledovné: Z čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že tento sa

vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda

vzťahuje sa aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby. Ak o počiatočnom pozbavení slobody

rozhodol súd, alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol

o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná

týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom

čl. 5 ods. 4 je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na

súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie

o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť

zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď

takéto rozhodnutie vydal súd na základe súdneho konania. V tomto ostatnom prípade

kontrola podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí.“ (De Wilde

c. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76).

To však neznamená, že v prípade väzby sa ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nemôže

vôbec aplikovať. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu počas

celej doby jej trvania, lebo okolnosti, na ktorých bolo rozhodnutie založené, sa mohli

zmeniť. Článok 5 ods. 4 dohovoru preto vyžaduje periodickú súdnu kontrolu dlhšie

trvajúceho pozbavenia slobody vrátane väzby. Osoba vo väzbe musí mať preto možnosť

nechať preskúmať zákonnosť väzby v primeraných intervaloch (Bezicheri c. Taliansko,

1989, séria A, č. 164, s. 10, § 20). „Dĺžka intervalov a frekvencia kontrol závisí od povahy

pozbavenia slobody a od okolnosti prípadu. Zatiaľ čo pri detencii duševne chorých osôb

intervaly medzi jednotlivými kontrolami môžu byť relatívne dlhšie, periodické súdne

kontroly väzby sa musia uskutočňovať v relatívne krátkych intervaloch, lebo z hľadiska

dohovoru ide o opatrenie, ktorého trvanie je prísne limitované, pretože je založené na

potrebách konania, ktoré sa musí viesť rýchle.“ (Bezicheri c. Taliansko, 1989, séria A, č.

164, s. 11, § 21).

V rozsudku A. c. Bulharsko z 28. októbra 1998 sa Európsky súd pre ľudské práva

zaoberal sťažnosťou tak z hľadiska čl. 5 ods. 3, ako aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vo

vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o dobu väzby, trvala

približne dva roky. Súd pripomína, že bdieť nad tým, aby dĺžka vyšetrovacej väzby

neprekročila primeranú lehotu, prislúcha na prvom mieste vnútroštátnym súdnym orgánom.

Za týmto účelom musia preskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu odhaliť alebo vyvrátiť

existenciu reálnej požiadavky verejného záujmu, ktorý s ohľadom na prezumpciu neviny

ospravedlňuje výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody, a uviesť ich vo svojich

rozhodnutiach týkajúcich sa žiadostí o prepustenie na slobodu. Predovšetkým na základe

týchto odôvodnení, rovnako ako nesporných skutočností uvedených sťažovateľom v jeho

žiadostiach, musí Súd rozhodnúť, či došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3. (...) Trvanie dôvodného

podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non regulárnosti

držania vo vyšetrovacej väzbe, avšak po určitej dobe už nepostačuje. Súd potom musí

posúdiť, či ostatné dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi i naďalej ospravedlňujú

zbavenie slobody. Pokiaľ ich považuje za relevantné a dostatočné, zaoberá sa ďalej tým, či

príslušné orgány postupovali v konaní so zvláštnou naliehavosťou.“ Európsky súd pre

ľudské práva z hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru posudzoval predovšetkým dôvody

bulharských súdov uvedené v ich rozhodnutí, ktorými preskúmali zákonnosť väzby pána A.

a zamietli jeho žiadosti o prepustenie na slobodu s odôvodnením, „že dotyčný bol obvinený

zo série závažných trestných činov a prepustenie by s ohľadom na trvalý charakter jeho

trestnej činnosti bolo doprevádzané nebezpečenstvom recidívy“, teda Európsky súd pre

ľudské práva sa zaoberal z hľadiska tohto článku „existenciou reálnej požiadavky verejného

záujmu, ktorý s ohľadom na prezumpciu neviny ospravedlňuje výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody“, t. j. dôvodmi väzby z hľadiska ich súladu s vnútroštátnymi

právnymi predpismi a dohovorom.

Vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru okrem iného uviedol: „Súd pripomína, že čl. 5

ods. 4 zabezpečuje každému, kto bol zatknutý alebo zadržaný, právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd vykonal kontrolu dodržiavania procesných a hmotnoprávnych

podmienok nevyhnutných pre zákonnosť zbavenia slobody v zmysle čl. 5 ods. 4. Hoci

konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 nemusí byť vždy doprevádzané zárukami podobnými tým,

ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo

súdny charakter a ponúkalo záruky adekvátne druhu príslušného zbavenia slobody. (...)

Naviac čl. 5 ods. 4 vyžaduje, aby osoba držaná vo vyšetrovacej väzbe mohla v primeraných

intervaloch podávať opravné prostriedky, ktorými by spochybnila zákonnosť väzby.

Vzhľadom na to, že z pohľadu dohovoru musí takáto väzba mať striktne obmedzenú dĺžku,

môžu byť periodické kontroly oddelené len krátkymi intervalmi.“ Európsky súd pre ľudské

práva z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru posudzoval postup bulharských súdov pri

preskúmavaní žiadostí pána A. o prepustenie z väzby a konštatoval porušenie tohto článku

práve z tohto dôvodu, keď uviedol, že „sťažovateľ mohol počas dvojročnej väzby dať len

raz súdu preskúmať jej zákonnosť, pričom príslušný súd nenariadil jeho vypočutie“.

Na základe dosiaľ uvedeného možno povedať, že v súvislosti s väzbou pod

ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto

ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť nielen súdený v primeranej lehote, ale aj

byť prepustený v primeranej lehote počas konania. Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4

dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť právo na kontrolu

dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky

požadovať takúto kontrolu. O porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru možno preto v súvislosti

s väzbou spravidla hovoriť vtedy, keď vnútroštátne právo periodickú kontrolu neumožňuje

alebo ju umožňuje v neprimerane dlhých lehotách, prípadne keď v konkrétnej veci

rozhodujú súdy tak, že je tento princíp porušený.

Z uvedených dôvodov dospel ústavných súd k záveru, že z tvrdení sťažovateľa,

podľa ktorých uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2004 malo

dôjsť k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru,

nevyplývajú žiadne skutočnosti umožňujúce konštatovať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, že najvyšší súd uvedeným uznesením, ktorým predĺžil trvanie väzby sťažovateľa,

nepreskúmal dôvodnosť jej ďalšieho trvania podľa alebo

inak porušil princíp ustanovený v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa je preto

zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2004