Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 268/03
PDF · 278.93 KB
No categories available
III. ÚS 268/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya
a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti I. K. K., bytom B.,
zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 551/95 na neverejnom zasadnutí 24. marca 2004 takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 551/95 p o r u š i l
základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 551/95
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. I. K. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk
(slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania I. K. K.
v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet
jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
5 . Sťažnosti I. K. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 268/03-11 z 3. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 551/95.
Sťažovateľ uviedol, že podal na okresnom súde 21. decembra 1999 dovolanie proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania sp. zn. 7 C 551/95 z 8. januára 1996.
Okresný súd v predmetnej veci sťažovateľovi uznesením z 18. mája 1999 ustanovil
právneho zástupcu. Proti spomínanému uzneseniu podal sťažovateľ 12. júna 2000 odvolanie
a od tohto dátumu podľa neho okresný súd vo veci nekoná. Konanie na okresnom súde stále
prebieha, takže zákonná lehota na podanie ústavnej sťažnosti je podľa neho zachovaná.
Sťažovateľ namietal, že okresný súd porušil jeho ústavou garantované právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tým, že od 12. júna 2000 do dňa podania
sťažnosti ústavnému súdu vo veci bezdôvodne nekoná a dosiaľ spis nepredložil na
rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa vyjadril aj k otázke
využitia sťažnosti na prieťahy v uvedenom konaní v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej
národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej
správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“): „(...) Na nečinnosť súdu
som sa v tomto konaní sťažoval. Konkrétne sťažnosťou z 11. 3. 1999 na Krajský súd
v Prešove, ktorou sťažnosťou som sa domáhal podania správy o stave veci. Bolo to v takom
štádiu konania keď som 10. 1. 1996 podal odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu
v Bardejove o zastavení veci a do podania sťažnosti teda do 11. 3. 1999 som nemal
doručené žiadne rozhodnutie súdu. Po podaní sťažnosti mi bolo dňa 4. 12. 1999 doručené
uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 22. 5. 1997. Od tej doby som sa na nečinnosť súdu
v konaní nesťažoval, nakoľko som to považoval za zbytočné.“
Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím nálezom
„určil“, že v konaní na okresnom súde po podaní dovolania (21. decembra 1999) vo veci
sp. zn. 7 C 551/95 bolo porušené jeho ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať
vo veci, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 100 000 Sk, ktoré by bol
okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu, a taktiež aby zaviazal okresný súd zaplatiť mu trovy konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk.
V sťažnosti sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odôvodnil výšku
požadovaného finančného zadosťučinenia nasledovne: „(...) Uvedené finančné
zadosťučinenie požadujem z dôvodu spôsobenej nemajetkovej ujmy, ktorú som utrpel
nečinnosťou Okresného súdu v Bardejove, ktorý od 12. 6. 2000 do dnešného dňa vo veci
nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo a spis doteraz nepredložil Najvyššiemu súdu SR
v Bratislave na rozhodnutie o dovolaní.“
Na základe výzvy ústavného súdu z 30. septembra 2003 sa k sťažnosti sťažovateľa
vyjadril (podaním sp. zn. Spr 640/03 z 30. októbra 2003) aj okresný súd. Vo svojom
vyjadrení okresný súd podrobne chronologicky popísal priebeh celého doterajšieho konania
v predmetnej veci. V ďalšom texte uviedol: „Vychádzajúc z tejto chronológie úkonov je
nesporné, že v konaní tohto súdu sp. zn. 7 C 551/95 došlo v čase od 28. 5. 2001 do 20. 9.
2002 k prieťahom, no napriek tomu nečinnosťou súdu v tomto období nedošlo k porušeniu
ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie každá
nečinnosť súdu je totiž porušením skôr uvedeného ústavného práva. Pri posudzovaní otázky,
či touto nečinnosťou súdu došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa je totiž
nevyhnutné prihliadnuť na okolnosti prípadu, na skutočnosť, či na tejto nečinnosti sa
spolupodieľal aj sám sťažovateľ, ale najmä, či u sťažovateľa bol taký stav, ktorý možno
hodnotiť ako stav právnej neistoty.
Ako vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ bol v tomto konaní v postavení žalovaného
a keďže po podaní žaloby žalobcovia netrvali na svojej žalobe a teda vzdali sa svojich
nárokov voči sťažovateľovi a ďalším žalovaným, na strane sťažovateľa nevznikol stav
právnej neistoty, ktorý by bolo možné odstrániť iba včasným a zákonným rozhodnutím súdu.
Ak napriek tomu sťažovateľ podal nie len riadny opravný prostriedok, ale po tom, čo
bol v odvolacom konaní neúspešný sa rozhodol podať aj dovolanie, t. j. mimoriadny
opravný prostriedok, urobil tak, podľa nášho úprimného presvedčenia, rovnako ako v iných
právnych veciach, ktorých je účastníkom, iba z „trucu“. V tejto súvislosti si dovoľujem
poznamenať, že sťažovateľ je účastníkom vo viac ako 50 sporoch vedených len na tomto
súde. Aj keď sme si vedomí toho, že táto skutočnosť nezbavuje súd povinnosti konať vo veci
bez zbytočných prieťahov, prieťah významnou mierou spoluzavinil aj samotný sťažovateľ,
ktorý, rovnako ako v iných prípadoch, dovolanie podal bez splnenia zákonných náležitostí,
pričom aj keď na výzvy súdu na odstránenie vád svojich veľmi častých podaní obvykle vždy
reaguje, ide o reakcie neadekvátne, urážlivé a neodstraňujúce vady jeho podania.
Nezodpovedá pritom skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že súd od 12. 6. 2000 vôbec nekoná,
lebo ako vyplýva zo skôr uvedenej chronológie úkonov, až na obdobie od 28. 5. 2001 do
20. 9. 2002 súd vo veci konal a jeho úkony smerovali k odstráneniu vád podaní sťažovateľa,
rozhodnutiu o ním uplatnenom nároku na oslobodenie od súdnych poplatkov a následnom
predložení veci na rozhodnutie dovolaciemu súdu.
Dúfajúc, že ctený ústavný súd starostlivo zváži všetky okolnosti prípadu, sťažnosť
sťažovateľa ako zrejme bezdôvodnú neprijme na ďalšie konanie. Dovoľujem si pritom
dodať, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti nevyužil všetky dostupné právne
prostriedky na dosiahnutie nápravy, keď nevyužil možnosť podania sťažnosti v zmysle § 17
a nasl. zákona číslo 80/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.“
Na základe výzvy ústavného súdu z 19. januára 2004 právny zástupca sťažovateľa
v podaní z 20. januára 2004 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na konaní ústneho
pojednávania v tejto veci a súhlasí s upustením od neho.
Okresný súd vo svojom podaní zo 17. februára 2004 ústavnému súdu taktiež oznámil,
že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,
ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Žalobou zo 14. novembra 1995 doručenou okresnému súdu 16. novembra 1995 sa
žalobcovia proti žalovaným vrátane sťažovateľa domáhali vypratania nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., zapísaných na LV č. 7421 ako parcela číslo
3090/1 (diely 2, 3 podľa geometrického plánu číslo 92439-341-059-88) a parcela číslo
3090/2 (diely 2, 6 podľa geometrického plánu číslo 92439-341-059-88).
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 551/95-16 z 8. januára 1996 konanie na základe
späťvzatia návrhu žalobcami pred začatím pojednávania vo veci zastavil.
Dňa 10. januára 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu o zastavení konania.
Okresný súd po doručení rozhodnutia všetkým účastníkom konania (okresný súd
zisťoval pobyt žalovaných v treťom až siedmom rade a žalovanej v druhej rade, ako aj
osobe označenej ako žalobca v treťom rade doručoval prostredníctvom Obvodného
oddelenia Policajného zboru v Bardejove) predložil vec 6. marca 1996 na rozhodnutie
o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 16 Co 144/96-35 z 22. mája 1997
rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 24. júna
1997 a právoplatnosť nadobudlo podľa vyznačenej doložky právoplatnosti 4. júla 1997.
Okresný súd rozhodnutie odvolacieho súdu doručoval 25. júna 1997. Rozhodnutie
bolo doručené všetkým účastníkom konania 4. júla 1997.
Dňa 10. septembra 1999 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa
z 8. septembra 1999.
Pokynom súdnej kancelárii zo 16. septembra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa
pripojiť spis sp. zn. Spr. 1575/99.
Pokynom súdnej kancelárii z 27. septembra 1999 uložila vo veci konajúca sudkyňa
vyzvať sťažovateľa na predloženie lekárskeho potvrdenia preukazujúceho, že v čase
doručovania rozhodnutia odvolacieho súdu (od 27. júna 1997 do 30. júna 1997) bol
hospitalizovaný.
Sťažovateľ uvedené potvrdenie predložil okresnému súdu 15. októbra 1999.
Pokynom súdnej kancelárii z 18. októbra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa
preveriť hospitalizáciu sťažovateľa u jeho ošetrujúceho lekára. Pokynom z 29. novembra
1999 uložila vo veci konajúca sudkyňa opakovane doručiť uznesenie Krajského súdu
v Košiciach č. k. 16 Co 144/96-35 z 22. mája 1997 sťažovateľovi.
Sťažovateľ podaním z 20. decembra 1999 doručeným okresnému súdu 21. decembra
1999 podal proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 Co 144/96-35 z 22. mája
1997 dovolanie.
Pokynom súdnej kancelárii z 5. januára 2000 vo veci konajúca sudkyňa uložila
vyzvať sťažovateľa na predloženie plnomocenstva udeleného advokátovi alebo právnikovi
na jeho zastupovanie vzhľadom na zákonom ustanovené povinné právne zastúpenie
v dovolacom konaní.
Sťažovateľ podaním z 20. januára 2000 doručeným okresnému súdu 26. januára 2000
požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.
Okresný súd ustanovil 18. mája 2000 uznesením č. k. 7 C 551/95-57 sťažovateľovi za
právneho zástupcu v dovolacom konaní komerčného právnika JUDr. S. S., B.
Ustanovený právny zástupca sa proti uzneseniu okresného súdu 2. júna 2000 odvolal.
Podaním z 12. júna 2000 doručeným okresnému súdu v ten istý deň sa proti
rozhodnutiu o ustanovení právneho zástupcu odvolal sťažovateľ.
Pokynom súdnej kancelárii zo 6. novembra 2000 uložila vo veci konajúca sudkyňa
vyzvať sťažovateľa, aby v lehote 8 dní predložil okresnému súdu odvolanie doplnené
o zákonné náležitosti (mená a adresy účastníkov konania, podrobné odôvodnenie, dátum
a podpis).
Sťažovateľ doplnil náležitosti odvolania podaním zo 16. novembra 2000 doručeným
okresnému súdu 27. novembra 2000.
Okresný súd predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (Krajskému súdu
v Prešove) 26. januára 2001.
Krajský súd v Prešove vrátil 4. apríla 2001 vec okresnému súdu ako predčasne
predloženú vzhľadom na to, že okresný súd nerozhodol ešte o oslobodení od súdnych
poplatkov, o ktoré žiadal sťažovateľ v podaní z 20. januára 2000.
Pokynom súdnej kancelárii z 5. apríla 2001 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať
sťažovateľa, aby v lehote 8 dní predložil okresnému súdu potvrdenie o výške svojho
mesačného príjmu.
Sťažovateľ reagoval podaním zo 17. apríla 2001, v ktorom oznámil okresnému súdu
výšku svojho mesačného príjmu, avšak na potvrdenie svojho tvrdenia nepredložil okresným
súdom žiadané potvrdenie.
Pokynom súdnej kancelárii z 18. mája 2001 uložila vo veci konajúca sudkyňa
opätovne vyzvať sťažovateľa, aby súdu predložil potvrdenie o výške svojho mesačného
príjmu (vzhľadom na to, že na základe predchádzajúcej výzvy tak sťažovateľ neurobil).
Sťažovateľ reagoval podaním z 26. mája 2001 doručeným okresnému súdu 28. mája
2001, v ktorom oznámil, že dňom 21. mája 2001 skončil jeho pracovný pomer
u zamestnávateľa AGRO, spol. s r. o., Bardejovská Nová Ves.
Pokynom súdnej kancelárii z 20. septembra 2002 uložila vo veci konajúca sudkyňa
súdnej kancelárii vyzvať sťažovateľa, aby v lehote 8 dní predložil okresnému súdu
potvrdenie o výške jeho mesačného príjmu, ako aj výške mesačného príjmu jeho manželky.
Sťažovateľ výzve okresného súdu, pokiaľ ide o výšku jeho príjmu, vyhovel podaním
doručeným 8. októbra 2002.
Pokynom súdnej kancelárii zo 4. novembra 2002 jej vo veci konajúca sudkyňa
uložila vyzvať AGRO, spol. s r. o., Bardejovská Nová Ves, aby ako zamestnávateľ
sťažovateľovej manželky oznámila v lehote 7 dní okresnému súdu výšku ňou dosahovaného
čistého mesačného príjmu počas obdobia roka 2002.
AGRO, spol. s r. o., Bardejovská Nová Ves výzvu okresného súdu prevzala
6. novembra 2002, keďže na ňu nereagovala, uložila vo veci konajúca sudkyňa
18. decembra 2002 súdnej kancelárii urgovať zaslanie požadovaných podkladov uvedenou
spoločnosťou.
AGRO, spol. s r. o., Bardejovská Nová Ves oznámila okresnému súdu výšku čistého
mesačného príjmu sťažovateľovej manželky v podaní z 2. januára 2003 doručenom
okresnému súdu 7. januára 2003.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 551/95-75 z 12. februára 2003 rozhodol, že
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva. Sťažovateľ podal proti
uvedenému rozhodnutiu 28. februára 2003 odvolanie.
Okresný súd predložil vec 4. marca 2003 na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu
v Prešove.
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4 Co 119/03, 4 Co 14/04 z 26. januára 2004
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 551/95-75 z 12. februára 2003, ktorým okresný
súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, a zároveň zrušil uznesenie
okresného súdu č. k. 7 C 551/95-57 z 18. mája 2000, ktorým okresný súd ustanovil
sťažovateľovi za právneho zástupcu v konaní JUDr. S. S., a vrátil vec okresnému súdu na
ďalšie konanie.
Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 16. februára 2004.
III.
1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho
vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu,
pričom k naplneniu tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím
vedúcim k efektívnemu vymoženiu priznaného práva. Samotným prerokovaním veci na
súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne
vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 173/03).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. I. ÚS 3/02, II. ÚS 813/00, III. ÚS 144/03).
Ústavný súd, súc viazaný návrhom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sa
sťažnosťou zaoberal v rozsahu, v akom predmet konania vymedzil právny zástupca
sťažovateľa, a konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 551/95 posudzoval
v období po 21. decembri 1999, t. j. po doručení sťažovateľovho dovolania okresnému súdu.
A. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na vypratanie
nehnuteľnosti. Konanie v predmetnej veci bolo zastavené na základe právoplatného
rozhodnutia (uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 551/95-16 z 8. januára 1996 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 144/96-35 z 22. mája 1997, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 4. júla 1997), pretože navrhovatelia svoj návrh ešte pred uskutočnením
prvého pojednávania vzali späť v celom rozsahu. V predmetnom konaní teda vôbec nedošlo
k prejednávaniu merita veci, resp. vecnej stránky sporu, a preto dĺžka konania okresného
súdu v danej preskúmavanej fáze konania nemohla byť ovplyvnené právnou ani faktickou
zložitosťou veci.
B) Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že prieťah v predmetnom konaní
podľa neho „(...) významnou mierou spoluzavinil aj samotný sťažovateľ, ktorý, rovnako ako
v iných prípadoch, dovolanie podal bez splnenia zákonných náležitostí, pričom aj keď na
výzvy súdu na odstránenie vád svojich veľmi častých podaní obvykle vždy reaguje, ide
o reakcie neadekvátne, urážlivé a neodstraňujúce vady jeho podania.(...)“
Ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, sťažovateľ nerešpektoval výzvy okresného
súdu na predloženie potvrdenia o výške jeho príjmov, ako aj výške príjmov jeho manželky,
v dôsledku čoho bol okresný súd nútený ho k splneniu tejto povinnosti opätovne (dvakrát)
urgovať, čím došlo k predĺženiu konania o takmer štyri mesiace. Ústavný súd v tejto
súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup
súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť účastníka konania prispievať k dosiahnutiu
účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných
skutočností (§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľ v rámci tohto konania využil svoje procesné práva, napr. podaním
z 26. januára 2000 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovenie
právneho zástupcu okresným súdom, proti rozhodnutiu o ustanovení právneho zástupcu
podal 12. júna 2000 odvolanie. Rozhodovanie o sťažovateľových procesných právach,
najmä však zabezpečovanie podkladov pre tieto rozhodnutia a s tým súvisiaca nutná oprava,
resp. doplnenie sťažovateľom vykonaných procesných úkonov, ktoré nespĺňali všetky
náležitosti požadované zákonom (napr. doplňovanie dôvodov odvolania proti uzneseniu
okresného súdu o ustanovení právneho zástupcu až na základe výzvy zo strany okresného
súdu), taktiež prispeli k predĺženiu konania v predmetnej veci, za ktoré však nenesie
zodpovednosť okresný súd. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že za
neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka
konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade
nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).
Aj podľa skutkových zistení ústavného súdu teda možno konštatovať, že
k vzniknutým prieťahom v konaní, resp. k spomaleniu postupu okresného súdu prispelo aj
správanie sťažovateľa, a táto skutočnosť bola ústavným súdom zohľadnená pri jeho
rozhodovaní.
C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo
výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu
začalo 26. mája 2001, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa na jeho
výzvu z 18. mája 2001, a trvalo takmer 16 mesiacov, teda až do 20. septembra 2002, keď
nechal vo veci konajúci sudca opätovne vyhotoviť výzvu sťažovateľovi na predloženie
potvrdenia o výške jeho príjmov. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období
bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné
prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako
štyri roky a dva mesiace. Z uvedenej doby počas obdobia jedeného roka a štyroch mesiacov
dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.
Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci (do
dňa podania ústavnej sťažnosti nebol spisový materiál v predmetnej veci odstúpený
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o podanom dovolaní), ako aj dĺžku
konania nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať vo
vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené
právo sťažovateľa bolo porušené.
2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo
výške 100 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel „(...) nečinnosťou Okresného
súdu v Bardejove, ktorý od 12. 6. 2000 do dnešného dňa vo veci nekonal, aj keď mu v tom
nič nebránilo a spis doteraz nepredložil Najvyššiemu súdu SR v Bratislave na rozhodnutie
o dovolaní“.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné
zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
10 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku
zbytočných prieťahov v tomto konaní (jeden rok a štyri mesiace) a s nimi spojenú
nemajetkovú ujmu sťažovateľa, ale aj správanie sťažovateľa v konaní pred okresným
súdom.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil
úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej
ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému
primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.
4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej
služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania a písomné podanie na súd)
vyčíslenú ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270 Sk
a paušálnej náhrady hotových výdavkov 3 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8
v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom
sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je
oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového
základu.
Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením,
ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS
34/03).
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002
dosahovala priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
výšku 12 811 Sk.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd priznal právnemu zástupcovi
sťažovateľa náhradu trov konania spolu vo výške 8 796 Sk v súlade s platným právnym
predpisom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2004