Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 81/04
PDF · 142.86 KB
No categories available
IV. ÚS 81/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2004
predbežne prerokoval sťažnosť Paroplynový cyklus, a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. I. B., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví číslo
0366/2003/04/T z 31. decembra 2003 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Paroplynový cyklus, a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2004 doručená sťažnosť Paroplynový cyklus, a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorá
tvrdí, že došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví číslo 0366/2003/04/T z 31. decembra 2003 (ďalej len „úrad“) z dôvodov
uvedených v sťažnosti.
Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhla
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť úradu na ďalšie konanie.
2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde však sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) v znení účinnom od 1. septembra 2003 v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu
verejnej správy.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného
v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo
právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za
podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa
opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
4. Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci
sťažovateľky je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať
o napadnutom rozhodnutí najmä so zreteľom na to, že podľa tvrdení sťažovateľky toto
rozhodnutie porušuje jej základné práva. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno
nahradiť konaním pred ústavným súdom.
K tomuto aspektu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd už
uviedol (II. ÚS 50/01): „Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní
Občianskeho súdneho poriadku ... a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy
zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho
preskúmavania [vrátane toho, uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP], je vzhľadom na
jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že
tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“
Právomoc správneho súdnictva založenú čl. 46 ods. 2 ústavy nemôže podľa názoru
ústavného súdu vylúčiť zákonné ustanovenie § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z. z.
o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, a preto neobstojí argument sťažovateľky, podľa ktorého je ústavný
súd jediným orgánom súdnej ochrany, ktorý môže rozhodovať o namietanom porušení
označených základných práv.
Je pravda, že podľa ustanovenia § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov je rozhodnutie úradu napadnuté v konaní pred ústavným súdom vylúčené
zo súdneho prieskumu, pričom v tomto ustanovení sa zdôrazňuje najmä to, že ide
o rozhodovanie o regulácii cien, na ktoré sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní.
K tomu ústavný súd vo veci I. ÚS 3/01 uviedol: „Požiadavka zakotvená v čl. 46
ods. 2 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemôže byť závislá od toho, v akom type
(druhu) správneho konania (riadneho alebo mimoriadneho) sa rieši otázka, ktorá vzhľadom
na svoju povahu nemôže byť vylúčená z právomoci súdu.“
Ďalej ústavný súd poukazuje aj na to, čo je pevnou súčasťou posudzovania spôsobu
výkladu a používania takýchto ustanovení obyčajných zákonov, akým je § 14 ods. 5 zákona
č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (porovnaj II. ÚS 50/01): „Rešpektovanie tohto
príkazu ústavnej normy (rozumej čl. 46 ods. 2 ústavy) je o. i. možné dosiahnuť výkladom
zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom.
V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne
súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne
súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1
v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať
nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne
súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto
povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci
všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2
ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež
potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne
konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.
Takýto prístup ústavného súdu je potvrdený aj ďalšími rozhodnutiami (z poslednej
doby II. ÚS 236/02 a III. ÚS 138/03). Vo veci sp. zn. III. ÚS 138/03 ústavný súd opätovne
zdôraznil: „... je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku
a v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy zisťovať, či rozhodnutia správneho orgánu, zákonnosť
ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé
týkať sa jeho základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto
rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“
5. Vychádzajúc z týchto právnych záverov stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou ústavný súd
uzavrel, že v jej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2
a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol
už po jej predbežnom prerokovaní.