Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 1/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. A., bytom S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T.,

Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo Ľ. A., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

.

2. Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. A. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom

dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Martine povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Ľ. A. v sume 14 010 (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún)

advokátke JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K.

5. Okresný súd v Martine j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 14 010 Sk (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060494/8180 vedený v Štátnej pokladnici do

15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 14. januára 2004 č. k. -14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. A., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu v Martine (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. .

Uvedeným uznesením ústavný súd zároveň ustanovil sťažovateľovi za právnu

zástupkyňu v danom konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. D. T., Advokátska

kancelária, K.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplynulo, že sťažovateľ podal v roku 1995

okresnému súdu návrh na začatie konania o zaplatenie čiastky 213 548 Sk z titulu náhrady

škody spôsobenej ublížením na zdraví. Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku

nehospodárne vedeného súdneho konania, ako aj nečinnosti súdu vydal okresný súd prvé

meritórne rozhodnutie vo veci po viac ako siedmich rokoch. Po jeho preskúmaní krajským

súdom ho tento svojím rozhodnutím sp. zn. zo 7. februára 2002 sčasti zrušil

a vec vrátil okresnému súdu. Okresný súd síce nariaďoval pojednávania vo veci, ale zároveň

ich podľa názoru sťažovateľa účelovo odročoval. Tento stav podľa sťažovateľa pretrvával

až do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu.

Skutočnosť, že okresný súd o návrhu sťažovateľa na priznanie náhrady škody

nerozhodol, hoci od podania žalobného návrhu uplynulo viac ako 9 rokov, podľa tvrdenia

jeho právnej zástupkyne vyvolalo u neho dlhodobý stav právnej neistoty, ktorý napriek

využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá. Predmet namietaného

konania pritom podľa názoru sťažovateľa nie je právne ani fakticky taký zložitý, aby

objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo Ľ. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

Slovenskej republiky (...).

2. Okresnému súdu v Martine prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C

20/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000,- Sk, ktoré mu je

Okresný súd v Martine povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohoto

nálezu.

4. Okresný súd v Martine je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet advokátky

JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K. do jedného mesiaca od nadobudnutia

právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. I. N., listom z 20. februára 2004

sp. zn. Spr. 202/04 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu zo 14. marca 2004.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem chronologického prehľadu

procesných úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. uviedla nasledovné relevantné

skutočnosti:

«Z (...) chronológie vykonaných úkonov vyplýva, že vo veci sa plynulo konalo.

Pripúšťam však, že čo do celkovej doby konania ide o prieťahy v konaní, subjektívne

prieťahy zo strany sudcu či súdu som nezistila. Doba medzi jednotlivými úkonmi zodpovedá

nadmernému pracovnému zaťaženiu súdu ovplyvnenému množstvom riešených vecí

a najmenej od 1. 1. 1997 do 12. 2. 2003 nedostatkom sudcov na Okresnom súde Martin. Aj

keď tieto okolnosti Ústavný súd SR zrejme nezohľadní pri rozhodovaní o predmetnej

ústavnej sťažnosti vzhľadom na existujúcu judikatúru, pre úplnosť vyjadrenia a jeho

objektivitu musím obsiahnuť všetky príčiny stavu v predmetnom konaní.

Na celkovej dĺžke konania sa výraznou mierou podieľajú i samotní účastníci. Ide

najmä o tieto okolnosti:

- nedostatok súčinnosti najmä zo strany právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý

viackrát opakovane

a) navrhol odročiť pojednávanie pre možnosť mimosúdneho vyriešenia

b) nerešpektoval výzvy súdu a návrhy na doplnenie dokazovania, označenie dôkazov

vykonal až po výzve alebo urgencii súdu (viď napr. úkony súdu zo 16. 1. 1995,

18. 11. 1995, 30. 11. 1995, 16. 4. 1996, 3. 6. 1996, 28. 2. 1997, 13. 10. 1997)

c) opakovane v priebehu konania menil okruh účastníkov na strane odporcu – to sa

týka i právneho zástupcu odporcu v rade 1.)

d) nemal odpočiatku ujasnený predmet svojich nárokov, keď k ich riadnej špecifikácii

došlo až na pokyn odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici vo svojom

zrušujúcom uznesení (viď výzvy súdu zo 16. 1. 1995, 17. 10. 1995, 31. 5. 2002)

e) viaceré pojednávania (9. 10. 2002, 22. 5. 2003, 18. 6. 2003...) boli odročené pre

neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov.

Zo strany právneho zástupcu žalovaného došlo k predloženiu Dohody o urovnaní

z roku 1995 súdu až 18. 6. 2003 pričom okruh účastníkov dohody mal v konečnom dôsledku

vplyv i na ustálenie okruhu účastníkov konania na strane odporcu.

Aj keď vo veci samej ide o nároky, ktoré všeobecné súdy bežne prejednávajú, čo do

skutkovej náročnosti, rozsahu dokazovania (2 znalecké posudky, množstvo svedkov) a málo

frekventovaného právneho titulu – náhrady škody z titulu porušenia prevenčnej povinnosti

vo vzťahu k zabráneniu vzniku škody, ide o prípad na hornej hranici náročnosti v rámci

spektra bežne prejednávaných prípadov. Súbeh týchto okolností potom vyústil v dlhšie než

primerané trvanie súdneho sporu tohto typu a v skutočnosť, že konanie doteraz nie je

právoplatne skončené.

Vzhľadom na len čiastočnú opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, mieru, v akej sa

i samotní účastníci podieľajú na vzniku prieťahov, nesúhlasím s požiadavkou sťažovateľa

na zadosťučinenie „v primeranej výške očakávaného plnenia, ktoré by bol odporca povinný

za zavinenie úrazu zaplatiť jednorázovú sumu a za mesačné doplácanie priemerného

mesačného zárobku s prihliadnutím na jeho odpovedajúcu valorizáciu“. Pokiaľ ústavný súd

rozhodne i o priznaní finančného zadosťučinenia, za primeranú danému prípadu

považujeme sumu neprekračujúcu sumu 15.000.- Sk. Vychádzame i z toho, že finančné

zadosťučinenie nemá nahrádzať nárok sťažovateľa uplatnený v namietanom súdnom

konaní.

Oznamujeme Vám, že netrváme na tom, aby ústavný súd o prijatej sťažnosti vykonal

ústne pojednávanie (§ 30 ods. 1, 2 zák. o ústavnom súde).»

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu uviedla, že:

«Ako z obsahu vyjadrenia vyplýva, Okresný súd v Martine pripúšťa prieťahy

v konaní v danej veci, čo zdôvodňuje nadmerným pracovným zaťažením súdu a nedostatkom

sudcov najmenej od 1. 1. 1997 do 12. 2. 2003.

Uvedenú námietku nemožno akceptovať ako právne významnú vo vzťahu

k sťažovateľovi namietanému porušeniu jeho práv zaručených v SR (...).

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie ako aj skutočnosť,

že nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je nárok na

náhradu škody z titulu porušenia právnych povinností. Spor zo skutkového ani právneho

hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti, ktoré by

podmieňovali dobu viac ako 9 rokov na prípravu rozhodnutia vo veci samej.

Chronológia doposiaľ vykonaných úkonov rozpísaná vo vyjadrení Okresného súdu

v Martine nie je dôkazom plynulého konania súdu v danej veci, ale naopak je preukázaním

neefektívnej činnosti súdu s následkom porušenia zaručeného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Svedčí o tom napr. i tá skutočnosť, že návrh

sťažovateľa bol súdu doručený dňa 5. 1. 1995, pričom ohliadku miesta nehody súd vykonal

až 11. 3. 1999 a znalecké dokazovanie nariadil až 13. 10. 1999. (...).

Taktiež nemožno súhlasiť s vyjadrením Okresného súdu v Martine, v zmysle ktorého

sa v konaní prejavoval nedostatok súčinnosti zo strany právneho zástupcu navrhovateľa

najmä tým, že navrhol odročiť pojednávanie pre možnosť mimosúdneho vyriešenia, menil

okruh účastníkov na strane odporcu, nerešpektoval výzvy súdu na doplnenie dokazovania.

Návrh mimosúdneho vyriešenia sporu a rozšírenie okruhu účastníkov konania

nepredstavuje nečinnosť navrhovateľa, práve naopak, a pokiaľ ide o nerešpektovanie výzvy

súdu, tu príslušné ustanovenia umožňujú súdu jednotlivými

procesnými úkonmi zjednať nápravu.

K otázke „primeraného finančného zadosťučinenia“ je potrebné konštatovať, že

sťažovateľ pri jeho uplatňovaní, resp. stanovení jeho výšky nevychádzal z nároku

uplatneného v namietanom súdnom konaní. Túto náhradu nemajetkovej ujmy navrhol

Ústavnému súdu SR priznať s prihliadnutím na skutočnosť, že nemožno od neho spravodlivo

žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši jeho nárok na náhradu

škody za ťažké ublíženie na zdraví (takmer úplná amputácia nohy v oblasti členkového

zhybu), po dobu viac ako 9 rokov. Vychádzal pritom z princípov spravodlivosti a z potreby

zavŕšenia ochrany základných ľudských práv.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ktorej prerokovanie na

ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný

procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,

t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (, ).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. :

Dňa 5. januára 1995 podal sťažovateľ (z titulu ublíženia na zdraví) okresnému súdu

návrh na zaplatenie 213 548 Sk s prísl. proti odporcovi Ing. M. V., bytom P. (ďalej len

„odporca“).

Dňa 16. januára 1995 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na doplnenie

návrhu. Tejto výzve bolo vyhovené 20. januára 1995.

Dňa 27. januára 1995 súd vyžiadal od Okresného oddelenia Policajného zboru

v Sučanoch súvisiaci vyšetrovací spis.

Dňa 15. februára 1995 súd doručil návrh na vyjadrenie odporcovi, vyžiadal súvisiaci

spis od Okresnej prokuratúry Martin a od právneho zástupcu sťažovateľa ďalšiu

špecifikáciu návrhu na doplnenie údajov o zárobku sťažovateľa.

Dňa 7. marca 1995 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu. V tento deň okresný súd

urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby splnil výzvu z 15. februára 1995.

Dňa 24. marca 1995 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu

špecifikáciu návrhu.

Dňa 12. apríla 1995 súd vyzval predchádzajúceho zamestnávateľa sťažovateľa, aby

oznámil údaje o jeho zárobku a o vyplácaných nemocenských dávkach do priznania

invalidného dôchodku.

Dňa 12. apríla 1995 bývalý zamestnávateľ sťažovateľa doručil súdu požadované

údaje.

Dňa 13. júna 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

Dňa 22. júna 1995 právny zástupca odporcu doručil okresnému súdu kópiu návrhu

odporcu adresovaného Okresnej prokuratúre v Martine na prejednanie trestnej veci podľa

v súvisiacej veci sp. zn. .

Dňa 6. septembra 1995 súd vyzval Okresnú prokuratúru v Martine na podanie správy

vo veci sp. zn. .

Dňa 17. októbra 1995 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby zdôvodnil

tvrdené zavinenie odporcu, keď trestné stíhanie bolo proti nemu zastavené, pričom Okresná

prokuratúra v Martine nepokračovala v trestnom stíhaní ani na podnet odporcu.

Dňa 8. novembra 1995 súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby podal správu

podľa výzvy zo 17. októbra 1995.

Dňa 30. novembra 1995 súd opätovne urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby

podal správu podľa výzvy zo 17. októbra 1995, pod hrozbou uloženia pokuty.

Dňa 15. decembra 1995 sťažovateľ doručil okresnému súdu požadované vyjadrenie.

Dňa 26. januára 1996 súd nariadil pojednávanie na 15. marec 1996 a vyzval

Severoslovenské štátne lesy, š. p., Žilina na podanie správy vo vzťahu k tvrdenému

porušeniu povinností odporcu ako vlastníka lesa.

Dňa 6. februára 1996 Severoslovenské štátne lesy, š. p., Žilina odpovedali na výzvu

súdu.

Dňa 15. marca 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito s tým, že sťažovateľovi súd uložil, aby do 10 dní oznámil ďalšie návrhy na

dokazovanie.

Dňa 16. apríla 1996 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na splnenie

povinnosti uloženej mu 15. marca 1996, a to v lehote 7 dní.

Dňa 3. júna 1996 súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby splnil uvedenú

povinnosť.

Dňa 14. júna 1996 právny zástupca sťažovateľa oznámil súdu adresy svedkov,

ktorých navrhol vypočuť.

Dňa 20. septembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

12. november 1996 za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa 8. októbra 1996 právny zástupca sťažovateľa navrhol vo veci vypočuť ďalších

siedmich svedkov.

Dňa 12. novembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa mal oznámiť súdu mená svedkov.

Dňa 22. novembra 1996 bola súdu oznámená doba trvania práceneschopnosti svedka.

Dňa 28. novembra 1996 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na označenie

dôkazov do 7 dní.

Dňa 28. februára 1997 súd urgoval splnenie uvedenej uloženej povinnosti.

Dňa 23. mája 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

1. júl 1997 za účelom výsluchu svedkov.

Dňa 1. júla 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd pripustil do

konania ďalšieho účastníka na strane odporcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 7. októbra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

Dňa 13. októbra 1997 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil súdu

úplné meno navrhnutého svedka.

Dňa 13. novembra 1997 právny zástupca sťažovateľa upresnil údaje o svedkovi.

Dňa 2. decembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

3. február 1998.

Dňa 3. februára 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo pre

neprítomnosť svedka odročené na 24. február 1998.

Dňa 24. februára 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito s tým, že do 7 dní súd rozhodne o ďalších procesných úkonoch.

Dňa 6. marca 1998 právny zástupca odporcov navrhol vypočuť ďalších svedkov

a vykonať dôkaz videozáznamom.

Dňa 16. apríla 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

12. máj 1998.

Dňa 12. mája 1998 súd na pojednávaní vykonal dôkaz videozáznamom z miesta

nehody a pojednávanie odročil na 16. jún 1998.

Dňa 16. júna 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za

účelom vypočutia svedka - lekára, ktorého súd vyzval, aby oznámil súdu, kedy bude môcť

vo veci svedčiť.

Dňa 24. júna 1998 uvedený svedok oznámil súdu, že bude môcť vo veci svedčiť

v septembri 1998.

Dňa 4. novembra 1998 nariadil súd vo veci vykonanie ohliadky miesta nehody, pre

ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa bol však termín zrušený.

Dňa 11. marca 1999 súd vykonal ohliadku miesta nehody.

Dňa 13. októbra 1999 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie a vo

veci ustanovil znalca z odboru ekonomika hospodárstva – mzdy na vyčíslenie priemerného

zárobku sťažovateľa pred úrazom a prepočet straty na zárobku sťažovateľa počas

práceneschopnosti a po nástupe do invalidného dôchodku.

Dňa 20. októbra 1999 odporcovia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu vo

výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy tohto dôkazu.

Dňa 28. októbra 1999 sťažovateľ uhradil zálohu na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 17. novembra 1999 súd odvolanie odporcov doručil sťažovateľovi.

Dňa 13. decembra 1999 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní odporcov.

Dňa 20. decembra 1999 krajský súd uznesením sp. zn. potvrdil

napadnuté uznesenie okresného súdu.

Dňa 25. mája 2000 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 31. mája 2000 súd doručil uznesenie krajského súdu sp. zn.

právnym zástupcom účastníkov konania.

Dňa 19. júna 2000 odporcovia zložili preddavky na trovy znalečného.

Dňa 20. júla 2000 súd zaslal spis znalkyni.

Dňa 17. októbra 2000 znalkyňa vrátila spis súdu i s posudkom a vyúčtovaním

znaleckej odmeny.

Dňa 24. októbra 2000 súd znalecký posudok doručil právnym zástupcom účastníkov.

Dňa 15. marca 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené pre

neprítomnosť účastníkov na 18. apríl 2001.

Dňa 18. apríla 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd uznesením

uzavrel dokazovanie a pojednávanie odročil na 20. apríl 2001 za účelom vyhlásenia

rozsudku.

Dňa 20. apríla 2001 okresný súd vyhlásil v napadnutej veci rozsudok a uznesením

priznal znalkyni znaleckú odmenu. Predseda okresného súdu opatrením sp. zn. Spr. 400/01

predĺžil lehotu na odoslanie rozsudku do 30. júna 2001.

Dňa 28. mája 2001 právny zástupca sťažovateľa doručil súdu vyčíslenie trov

konania.

Dňa 8. júna 2001 súd odoslal písomné vyhotovenie rozsudku právnym zástupcom

účastníkov.

Dňa 27. júna 2001 odporca v 1. rade podal odvolanie proti uvedenému rozsudku a

27. júna 2001 aj proti uzneseniu o znalečnom.

Dňa 29. júna 2001 súd vykonal úkony podľa § 209 až 210 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) pred predložením spisu odvolaciemu súdu vrátane rozhodnutia

o povinnosti zaplatiť súdny poplatok z odvolania.

Dňa 2. júla 2001 právny zástupca sťažovateľa podal k odvolaniu vyjadrenie.

Dňa 24. septembra 2001 súd zaslal vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa na

zaujatie stanoviska.

Dňa 12. októbra 2001 súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

odporcu 1. rade.

Dňa 17. januára 2002 sa uskutočnilo na krajskom súde pojednávanie, ktoré bolo

odročené na 7. február 2002.

Dňa 7. februára 2002 krajský súd na pojednávaní rozsudkom sp. zn.

rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej zamietol návrh sťažovateľa voči odporcovi v 2.

rade, v celom rozsahu potvrdil. Vo zvyšku napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 11. apríla 2002 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 16. apríla 2002 súd doručil rozsudok a uznesenie krajského súdu právnym

zástupcom účastníkov.

Dňa 31. mája 2002 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na špecifikáciu

uplatneného návrhu v zmysle záverov odvolacieho súdu do 10 dní od doručenia výzvy.

Dňa 14. augusta 2002 súd nariadil pojednávanie na 9. október 2002.

Dňa 9. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

17. október 2002, pretože odporca v 1. rade trval na účasti svojho právneho zástupcu.

Dňa 9. októbra 2002 právny zástupca sťažovateľa doručil súdu upresnenie žalobného

návrhu, doložil písomnú dohodu zo 6. marca 1995 medzi sťažovateľom a odporcami

o znášaní škody a navrhol vypočuť ďalších svedkov.

Dňa 17. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

Dňa 28. októbra 2002 právny zástupca sťažovateľa podal písomný návrh na

rozšírenie okruhu účastníkov konania.

Dňa 12. novembra 2002 súd uznesením č. k. -206 pripustil pristúpenie

odporcu v 2. rade do konania.

Dňa 20. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

22. máj 2003. Pojednávanie z 22. mája 2003 bolo opätovne odročené na 18. jún 2003

vzhľadom na zhodné tvrdenie účastníkov o možnosti uzavretia mimosúdnej dohody.

Dňa 18. júna 2003 súd pre neprítomnosť účastníkov konania a doručenie návrhu

dohody účastníkov o urovnaní odročil pojednávanie na neurčito.

Dňa 17. septembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 22. október 2003.

Dňa 20. októbra 2003 právny zástupca odporcov v 1. a 2. rade podal návrh na

pripustenie rozšírenia okruhu odporcov o odporcu v 3. a 4. rade.

Dňa 22. októbra 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

Dňa 25. novembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 29. január 2004.

Dňa 29. januára 2004 okresný súd na pojednávaní nepripustil pristúpenie odporcov

v 3. a 4. rade do konania, pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom

dokazovania znaleckým posudkom na výpočet renty.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS

19/00, , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj

v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní sp. zn. o zaplatenie čiastky 213 548 Sk z titulu náhrady škody

spôsobenej ublížením na zdraví, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo

k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 .

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

o náhrade škody spôsobenej ublížením na zdraví môže v danej veci predstavovať určitý

stupeň zložitosti súvisiaci napr. s nevyhnutnosťou znaleckého dokazovania. Doterajší

neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub

zložitosti prerokovávanej veci.

Treba ďalej konštatovať, že konanie vo veci (od podania žaloby 13. júna 1995 až

dosiaľ) trvá takmer 9 rokov, z toho na okresnom súde takmer 8 rokov. Táto dĺžka konania je

celkom zjavne neprimeraná.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke

konania mal svoj podiel aj sťažovateľ, napr. na okresný súd sa obrátil s návrhom na začatie

konania, ktorý nemal všetky predpísané náležitosti, resp. ktorý nebol úplný, pričom kvôli

odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd riadne postupovať v konaní. V tejto

súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov

v zmysle môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na

začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti

(pozri ). Okrem uvedeného právny zástupca sa opakovane nezúčastnil na

pojednávaniach a v niektorých prípadoch na výzvy súdu reagoval až po urgenciách súdu

alebo vtedy, keď výzva súdu bola uskutočnená pod hrozbou uloženia pokuty (napr. na

výzvu súdu zo 17. októbra 1995 reagoval právny zástupca sťažovateľa až 15. decembra

1995).

Avšak v takej citlivej veci, akou je náhrada škody spôsobenej ublížením na zdraví,

v danom prípade podiel sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu na vzniknutých

prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, osem rokov

trvajúce konanie okresného súdu. Na uvedené skutočnosti, teda na nesúčinnostné správanie

právneho zástupcu sťažovateľa, však ústavný súd prihliadol pri určení výšky primeraného

finančného zadosťučinenia v danej veci.

Na druhej strane ale predkladanie návrhov napr. na rozšírenie účastníkov konania

nekvalifikuje ústavný súd ako skutočnosť, ktorá spôsobila zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľovi procesnými

predpismi (napr. ) na uplatňovanie a presadzovanie jeho

práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však

kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. ).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého

občianskoprávneho konania je náhrada škody spôsobenej ublížením na zdraví, t. j. vec,

ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov sťažovateľa) si

vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo

okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená ( ) a aby sa čo

najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou

o rozhodnutie (pozri napr. , , ).

Treba uviesť, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci

opakovane krátkodobo aj nečinný (konkrétne napr. od 16. júna 1998 do 4. novembra 1998

-viac ako štyri mesiace, od 11. marca 1999 do 13. októbra 1999 - sedem mesiacov, od

24. októbra 2000 do 15. marca 2001- takmer päť mesiacov) a jeho postup nevykazoval vždy

znaky plynulého a efektívneho konania, jeho úkony nesmerovali k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ vo veci náhrady škody spôsobenej

ublížením na zdraví nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom

článku (pozri napr. ). Tieto nedostatky plynulosti konania by však samy

osebe neznamenali porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2

, ale kvalitu porušenia tohto ústavného práva nadobudli v kontexte celkovej takmer

9 - ročnej dĺžky konania. Sama predsedníčka okresného súdu pripustila, že „čo do celkovej

doby konania ide o prieťahy v konaní.“

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne

príčiny („nedostatok sudcov na Okresnom súde Martin“) spôsobiť tieto prieťahy, nemožno

akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach opakovane vyslovil (pozri napr. I. ÚS

23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne

obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by

mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým

účelom prijali včas adekvátne opatrenia. v zaväzuje predovšetkým súdy

ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci

– a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na

vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či

konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného

v oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity

príslušných súdov (pozri napr. ).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 , tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po

uplynutí takmer deviatich rokov od podania žaloby nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté

(dňa 29. januára 2004 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom dokazovania

znaleckým posudkom na výpočet renty), ústavný súd považoval za potrebné v zmysle

ustanovenia prikázať okresnému súdu konať

v súlade s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi priebeh

konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného .

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako

náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000

Sk, ktoré odôvodnil vzhľadom na „dlhodobý stav právnej neistoty“, ako aj „vzhľadom na

závažnosť veci, ktorá je predmetom rozhodovania.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia

, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky

okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, na povahu veci, ako aj na správanie

sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) považuje za primerané vo výške 25 000 Sk.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške 14 010 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátkou

JUDr. D. T., K.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

9. februára 2004, podanie upresnenia sťažnosti z 20. februára 2004 a písomné stanovisko

k vyjadreniu okresného súdu z 2. marca 2004). Za tri úkony patrí odmena v sume po 4 534

Sk a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 25

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia

sťažovateľky predstavujú celkom sumu 14 010 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004