Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 102/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo

sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2004

prerokoval prijatú sťažnosť A. S., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,

Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo A. S., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť

jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom

štrnásťtisícdesať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na

účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júna

2004 č. k. -12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. S., bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 28. januára 2002 podala na okresnom

súde návrh proti odporcovi E. S. z Košíc (ďalej len „odporca“) vo veci vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Už od počiatku však podľa

tvrdenia sťažovateľky okresný súd vo veci riadne nekoná, najmä však „...doposiaľ po

takmer 2 rokov a 4 mesiacoch nenariadil vo veci ani jedno pojednávanie“, a to i napriek

tomu, že ho sťažovateľka listom zo 14. marca 2001 vyzvala vo veci ďalej konať

a rozhodnúť. Ani sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi okresného súdu

19. februára 2004 neviedla k efektívnej náprave. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd na

nečinnosť nemá žiadny zákonný dôvod. Vo veci nie je do dňa podania jej sťažnosti

ústavnému súdu na súde prvého stupňa ešte rozhodnuté.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených základných

práv, uložil okresnému súdu vo veci ďalej konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej

finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk a náhradu trov konania.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd zastúpený jeho predsedom vyjadrením č. Spr 1014/04 z 30. júna 2004

a sťažovateľka prostredníctvom stanoviska svojej právnej zástupkyne k uvedenému

vyjadreniu okresného súdu z 22. júla 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ktorej prerokovanie na

ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný

procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,

t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (, ).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. .

Dňa 28. januára 2002 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na vyporiadanie

BSM proti odporcovi a 31. októbra 2002 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým

by sa odporcovi zakázalo nakladať s peňažnými prostriedkami na účte stavebného sporenia.

Okresný súd 14. novembra 2002 vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku za

návrh vo veci a aj za návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka 22. novembra 2002 požiadala „o oslobodenie od súdnych poplatkov vo

veci sp. zn. “ a 26. novembra 2002 uhradila kolkovými známkami poplatok za

návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Právna zástupkyňa sťažovateľky 2. decembra 2002 žiadala rozhodnúť o návrhu na

vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd 5. decembra 2002 vyzval sťažovateľku na predloženie potvrdenia

o výške zostatku na účte stavebného sporenia.

Sťažovateľka podaním doručeným 12. decembra 2002 oznámila okresnému súdu, že

ako majiteľ účtu je vedený odporca a Prvá stavebná sporiteľňa jej v zmysle zákona

o bankách nemôže poskytnúť žiadne údaje.

Okresný súd uznesením č. k. -24 z 10. decembra 2002 zamietol návrh

sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka podaniami zo 17. decembra 2002, 7. januára 2003, 13. februára 2003,

18. marca 2003, 3. septembra 2003, 4. novembra 2003, 15. decembra 2003 a 27. apríla 2004

žiadala nariadiť termín pojednávania.

Sťažovateľka 19. februára 2004 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na

prieťahy v konaní.

Okresný súd 5. marca 2004 vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či trvá na oslobodení

od zaplatenia súdneho poplatku aj po tom, čo zaplatila poplatok za návrh na vydanie

predbežného opatrenia. Súčasne jej bol predložený formulár (tlačivo) k žiadosti

o oslobodenie (výzva bola expedovaná a doručená právnej zástupkyni sťažovateľky až

28. apríla 2004).

Sťažovateľka 6. mája 2004 oznámila okresnému súdu, že trvá na podanej žiadosti.

Okresný súd uznesením č. k. -43 z 20. mája 2004 oslobodil

sťažovateľku od povinnosti platiť súdne poplatky „v plnom rozsahu“.

Okresný súd výzvou doručenou sťažovateľke 16. júna 2004 žiadal oznámiť, či

súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a Občianskeho súdneho

poriadku). Kladná odpoveď sťažovateľky bola doručená okresnému súdu 1. júla 2004.

Ústavný súd dopytmi na okresnom súde 28. júla 2004 a opätovne 30. augusta 2004

zistil, že vo veci ešte nebolo rozhodnuté.

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

v primeranej lehote prejednaná súdom (...)“

2. Predseda okresného súdu vo svojom už uvedenom vyjadrení k opodstatnenosti

sťažnosti vykonal chronologický prehľad úkonov súdu v doterajšom konaní a na

odôvodnenie jeho dĺžky uviedol, že „... Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci

vykonávaných úkonov je zrejmé, že dĺžku predmetného konania ovplyvnila samotná

sťažovateľka nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh a v prvej fáze (pri podaní

návrhu) ani nepožiadaním o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v predmetnom

konaní.

Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne je

v súčasnosti 706 nevybavených vecí, z toho je 166 vecí starších ako dva roky a tento

objektívny dôvod neumožňuje priebežnejšie konať vo všetkých pridelených veciach, teda ani

v namietanej veci, pričom v danom konaní je navyše predpoklad, vzhľadom na povahu

prejednávanej veci, jej skutkovej zložitosti“.

3. Právna zástupkyňa v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedla, že

«... Sťažovateľka nesúhlasí s tvrdením odporcu, že dĺžku predmetného konania ovplyvnila

ona sama nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh, ani nepožiadaním

o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku pri podaní návrhu. (....)

Je pravdou, že sťažovateľka pri podaní návrhu nezaplatila súdny poplatok, ani

nepožiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa ustanovenia odporca bol v takom prípade

povinný vyzvať sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v lehote, ktorú jej určil.

Sťažovateľka nepopiera potrebu vykonania takéhoto úkonu zo strany súdu, teda výzvy na

zaplatenie súdneho poplatku, je však pre ňu neakceptovateľné, že takýto jednoduchý úkon,

ktorý odporca vykonáva prostredníctvom vzoru 4 A, teda predtlačeného formulára, urobil

odporca po takmer 10 mesiacoch. Uvedená výzva zo dňa 14. 11. 2002 bola právnej

zástupkyni sťažovateľky doručená dňa 20. 11. 2002 a podaním, ktoré bolo odporcovi

doručené dňa 21. 11. 2002, sťažovateľka požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Od tohto podania sťažovateľky sa vo veci rozhodnutia o jej oslobodení od súdnych

poplatkov nevykonal až do 28. 4. 2004, teda takmer rok a pol, žiadny úkon. Týmto ďalším

úkonom bola výzva zo dňa 28. 4. 2004, ktorou odporca zisťoval, či v skutočnosti

sťažovateľka trvá na žiadosti o oslobodení od súdnych poplatkov a zaslanie tlačiva na

oslobodenie od súdnych poplatkov. V lehote určenej odporcom sťažovateľka predložila

formulár k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Z uvedeného prehľadu úkonov odporcu a sťažovateľky v konaní, ktoré sa týkajú

súdneho poplatku za návrh na začatie konania vyplýva, že sťažovateľka vždy promptne

reagovala na výzvy odporcu. Odporca však na vykonanie takéhoto jednoduchého úkonu,

akým je výzva na zaplatenie súdneho poplatku, potreboval dobu 10 mesiacov a na ďalší

rovnako jednoduchý úkon – zaslanie tlačiva potrebného k žiadosti o oslobodenie od

súdnych poplatkov ďalší takmer rok a pol.

Počas celej tejto doby odporca nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci

k prejednaniu veci a k jej skončeniu, teda k naplneniu zmyslu a cieľa občianskeho súdneho

konania – k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Z uvedeného, podľa názoru sťažovateľky, nesporne vyplýva, že jej správanie v konaní

nebolo také, aby mohlo ovplyvniť jeho dĺžku. Pri zohľadňovaní kritérií, z ktorých vo svojej

rozhodovacej činnosti pri posudzovaní primeranosti dĺžky konania a zbytočnosti prieťahov

v ňom vychádza ústavný súd, je možné konštatovať, že na doterajšej dĺžke konania sa

nepodieľa ani skutková alebo právna zložitosť veci, keďže ide o v praxi súdov bežné konanie

o vysporiadanie BSM manželov po rozvode, ani správanie účastníkov, ale len postup

odporcu. Je nanajvýš ťažko pochopiť, čo má odporca na mysli, keď v súvislosti s doterajšou

dĺžkou konania poukázal na to, že „V danom konaní je navyše predpoklad, vzhľadom na

povahu prejednávanej veci, jej skutkovej zložitosti“. Je takmer nemožné, čo i len pripustiť,

že by odporca mohol mať v úmysle zdôvodňovať nevykonanie v podstate žiadneho úkonu

smerujúceho k prejednaniu veci za takmer rok a pol, ním predpokladanou skutkovou

zložitosťou. Skutková zložitosť by mohla odôvodniť dĺžku konania v tom prípade, ak by

práve táto okolnosť si vyžadovala vykonávanie početných úkonov súdu. Ak však odporca

nevykoná úkon žiadny, nemôže sa odvolávať, nemôže to zdôvodňovať ním tušenou

skutkovou zložitosťou veci.

Poukázanie na to, že v súdnom oddelení vec pojednávajúcej sudkyne je 706

nevybavených vecí, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval odporcu zodpovednosti za dĺžku

konania. Takýto názor je celkom konštantným v judikatúre ústavného súdu, aj v judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva. Naopak, keďže prieťahy v súdnych konaniach sú

problémom, ktorý je známy už veľmi dlho, je spravodlivé očakávať, aby súdna moc a jej

práca bola organizovaná takým spôsobom, aby zabezpečovala naplnenie zmyslu a účelu

súdnych konaní v primeraných lehotách».

4. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia

právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj

v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní o vyporiadanie BSM vedenom pod sp. zn. , v ktorom sťažovateľka

vystupuje ako navrhovateľka, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná

vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala

doterajšiu dĺžku konania (uvedený názor potvrdila aj zákonná sudkyňa v časti II

odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedeným dopytom z 20. mája 2004 na sťažovateľku, či

súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 115a

).

4.2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd

konštatoval, že na celkovej dĺžke konania sa podieľala aj sťažovateľka, pričom vzal do

úvahy námietky okresného súdu, že „... dĺžku predmetného konania ovplyvnila samotná

sťažovateľka nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh a v prvej fáze (pri podaní

návrhu) ani nepožiadaním o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v predmetnom

konaní“.

Obranu právnej zástupkyne sťažovateľky (pozri bod 3 tejto časti) v tomto smere

ústavný súd neuznal. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(pozri napr. ), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov

v zmysle , resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle

dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý

spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti. K nim možno zaradiť aj

návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov.

4.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a konštatoval, že okresný súd bol od 10. decembra 2002 (uznesenie o zamietnutí návrhu na

predbežné opatrenie) do 28. apríla 2004 (doručenie výzvy právnej zástupkyni), t. j. v trvaní

vyše 16 mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný. Vzhľadom na uvedenú

dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom,

ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku

postupu okresného súdu (ktorý, ako to vyplýva z obsahu súdneho spisu sp. zn. ,

dosiaľ ani nezaslal odporcovi žalobu na vyjadrenie). Obranu okresného súdu spočívajúcu

v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno

akceptovať. Skutočnosť, že vo veci konajúca zákonná sudkyňa má v súčasnosti veľké

množstvo nevybavených vecí, nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu

okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na

rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. ).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na

prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ zaručeného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadné odlišnosti. Konštatovanie porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov znamená teda aj

konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

5. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému

súdu podľa a konať vo

veci bez zbytočných prieťahov, pretože vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd

dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa nie je žiadnou garanciou toho, že okresný

súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

6. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk

z dôvodu, že „Domnievam sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ,

doba takmer dvoch rokov a štyroch mesiacov, je neprimerané dlhá a ničím

neospravedlniteľná. Počas tejto doby žijem v stave právnej neistoty a pocit márnosti mojej

snahy dovolať sa ochrany mojich práv rozhodnutím odporcu je v súčasnosti nevyvrátiteľný.

Majetok, ktorý je predmetom konania, je mojím jediným majetkom. V súčasnosti žijem zo

sumy 1 450 Sk, čo je výška mojej sociálnej dávky. V mojej sociálnej situácii je pre mňa

konanie vo veci vysporiadania BSM, ktorého skončenie by pre mňa znamenalo možnosť

skutočne disponovať materiálnymi hodnotami, ktoré by mi na základe právoplatného

rozhodnutia súdu pripadli, skutočne životne dôležité. Nečinnosť odporcu spôsobuje, že

v súčasnosti nemôžem ani len predpokladať, kedy sa stav, keď žijem v úplnej biede, skončí.

Vzhľadom na tieto skutočnosti považujem za primerané, aby mi bolo priznané

finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk“.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za dôvodné priznať jej finančné

zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu považuje za primerané vo výške 15 000 Sk.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 24. mája 2004 a vyjadrenie z 22. júla 2004.

Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo

výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú

13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3

vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak,

ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2004