Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 102/04
PDF · 229.27 KB
No categories available
I. ÚS 102/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 102/04-33
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo
sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2004
prerokoval prijatú sťažnosť A. S., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 70/02 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 70/02 p o r u š i l
právo A. S., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 70/02
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk
(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. A. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom
štrnásťtisícdesať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na
účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júna
2004 č. k. I. ÚS 102/04-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. S., bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 70/02.
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 28. januára 2002 podala na okresnom
súde návrh proti odporcovi E. S. z Košíc (ďalej len „odporca“) vo veci vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Už od počiatku však podľa
tvrdenia sťažovateľky okresný súd vo veci riadne nekoná, najmä však „...doposiaľ po
takmer 2 rokov a 4 mesiacoch nenariadil vo veci ani jedno pojednávanie“, a to i napriek
tomu, že ho sťažovateľka listom zo 14. marca 2001 vyzvala vo veci ďalej konať
a rozhodnúť. Ani sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi okresného súdu
19. februára 2004 neviedla k efektívnej náprave. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd na
nečinnosť nemá žiadny zákonný dôvod. Vo veci nie je do dňa podania jej sťažnosti
ústavnému súdu na súde prvého stupňa ešte rozhodnuté.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených základných
práv, uložil okresnému súdu vo veci ďalej konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej
finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk a náhradu trov konania.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd zastúpený jeho predsedom vyjadrením č. Spr 1014/04 z 30. júna 2004
a sťažovateľka prostredníctvom stanoviska svojej právnej zástupkyne k uvedenému
vyjadreniu okresného súdu z 22. júla 2004.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na
ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný
procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,
t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17 C 70/02.
Dňa 28. januára 2002 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na vyporiadanie
BSM proti odporcovi a 31. októbra 2002 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým
by sa odporcovi zakázalo nakladať s peňažnými prostriedkami na účte stavebného sporenia.
Okresný súd 14. novembra 2002 vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku za
návrh vo veci a aj za návrh na vydanie predbežného opatrenia.
Sťažovateľka 22. novembra 2002 požiadala „o oslobodenie od súdnych poplatkov vo
veci sp. zn. 17 C 70/02“ a 26. novembra 2002 uhradila kolkovými známkami poplatok za
návrh na vydanie predbežného opatrenia.
Právna zástupkyňa sťažovateľky 2. decembra 2002 žiadala rozhodnúť o návrhu na
vydanie predbežného opatrenia.
Okresný súd 5. decembra 2002 vyzval sťažovateľku na predloženie potvrdenia
o výške zostatku na účte stavebného sporenia.
Sťažovateľka podaním doručeným 12. decembra 2002 oznámila okresnému súdu, že
ako majiteľ účtu je vedený odporca a Prvá stavebná sporiteľňa jej v zmysle zákona
o bankách nemôže poskytnúť žiadne údaje.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 70/02-24 z 10. decembra 2002 zamietol návrh
sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia.
Sťažovateľka podaniami zo 17. decembra 2002, 7. januára 2003, 13. februára 2003,
18. marca 2003, 3. septembra 2003, 4. novembra 2003, 15. decembra 2003 a 27. apríla 2004
žiadala nariadiť termín pojednávania.
Sťažovateľka 19. februára 2004 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v konaní.
Okresný súd 5. marca 2004 vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či trvá na oslobodení
od zaplatenia súdneho poplatku aj po tom, čo zaplatila poplatok za návrh na vydanie
predbežného opatrenia. Súčasne jej bol predložený formulár (tlačivo) k žiadosti
o oslobodenie (výzva bola expedovaná a doručená právnej zástupkyni sťažovateľky až
28. apríla 2004).
Sťažovateľka 6. mája 2004 oznámila okresnému súdu, že trvá na podanej žiadosti.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 70/2002-43 z 20. mája 2004 oslobodil
sťažovateľku od povinnosti platiť súdne poplatky „v plnom rozsahu“.
Okresný súd výzvou doručenou sťažovateľke 16. júna 2004 žiadal oznámiť, či
súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a Občianskeho súdneho
poriadku). Kladná odpoveď sťažovateľky bola doručená okresnému súdu 1. júla 2004.
Ústavný súd dopytmi na okresnom súde 28. júla 2004 a opätovne 30. augusta 2004
zistil, že vo veci ešte nebolo rozhodnuté.
III.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná súdom (...)“
2. Predseda okresného súdu vo svojom už uvedenom vyjadrení k opodstatnenosti
sťažnosti vykonal chronologický prehľad úkonov súdu v doterajšom konaní a na
odôvodnenie jeho dĺžky uviedol, že „... Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci
vykonávaných úkonov je zrejmé, že dĺžku predmetného konania ovplyvnila samotná
sťažovateľka nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh a v prvej fáze (pri podaní
návrhu) ani nepožiadaním o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v predmetnom
konaní.
Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne je
v súčasnosti 706 nevybavených vecí, z toho je 166 vecí starších ako dva roky a tento
objektívny dôvod neumožňuje priebežnejšie konať vo všetkých pridelených veciach, teda ani
v namietanej veci, pričom v danom konaní je navyše predpoklad, vzhľadom na povahu
prejednávanej veci, jej skutkovej zložitosti“.
3. Právna zástupkyňa v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedla, že
«... Sťažovateľka nesúhlasí s tvrdením odporcu, že dĺžku predmetného konania ovplyvnila
ona sama nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh, ani nepožiadaním
o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku pri podaní návrhu. (....)
Je pravdou, že sťažovateľka pri podaní návrhu nezaplatila súdny poplatok, ani
nepožiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 Zákona č. 71/1992 Zb. odporca bol v takom prípade
povinný vyzvať sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v lehote, ktorú jej určil.
Sťažovateľka nepopiera potrebu vykonania takéhoto úkonu zo strany súdu, teda výzvy na
zaplatenie súdneho poplatku, je však pre ňu neakceptovateľné, že takýto jednoduchý úkon,
ktorý odporca vykonáva prostredníctvom vzoru 4 A, teda predtlačeného formulára, urobil
odporca po takmer 10 mesiacoch. Uvedená výzva zo dňa 14. 11. 2002 bola právnej
zástupkyni sťažovateľky doručená dňa 20. 11. 2002 a podaním, ktoré bolo odporcovi
doručené dňa 21. 11. 2002, sťažovateľka požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Od tohto podania sťažovateľky sa vo veci rozhodnutia o jej oslobodení od súdnych
poplatkov nevykonal až do 28. 4. 2004, teda takmer rok a pol, žiadny úkon. Týmto ďalším
úkonom bola výzva zo dňa 28. 4. 2004, ktorou odporca zisťoval, či v skutočnosti
sťažovateľka trvá na žiadosti o oslobodení od súdnych poplatkov a zaslanie tlačiva na
oslobodenie od súdnych poplatkov. V lehote určenej odporcom sťažovateľka predložila
formulár k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Z uvedeného prehľadu úkonov odporcu a sťažovateľky v konaní, ktoré sa týkajú
súdneho poplatku za návrh na začatie konania vyplýva, že sťažovateľka vždy promptne
reagovala na výzvy odporcu. Odporca však na vykonanie takéhoto jednoduchého úkonu,
akým je výzva na zaplatenie súdneho poplatku, potreboval dobu 10 mesiacov a na ďalší
rovnako jednoduchý úkon – zaslanie tlačiva potrebného k žiadosti o oslobodenie od
súdnych poplatkov ďalší takmer rok a pol.
Počas celej tejto doby odporca nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci
k prejednaniu veci a k jej skončeniu, teda k naplneniu zmyslu a cieľa občianskeho súdneho
konania – k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.
Z uvedeného, podľa názoru sťažovateľky, nesporne vyplýva, že jej správanie v konaní
nebolo také, aby mohlo ovplyvniť jeho dĺžku. Pri zohľadňovaní kritérií, z ktorých vo svojej
rozhodovacej činnosti pri posudzovaní primeranosti dĺžky konania a zbytočnosti prieťahov
v ňom vychádza ústavný súd, je možné konštatovať, že na doterajšej dĺžke konania sa
nepodieľa ani skutková alebo právna zložitosť veci, keďže ide o v praxi súdov bežné konanie
o vysporiadanie BSM manželov po rozvode, ani správanie účastníkov, ale len postup
odporcu. Je nanajvýš ťažko pochopiť, čo má odporca na mysli, keď v súvislosti s doterajšou
dĺžkou konania poukázal na to, že „V danom konaní je navyše predpoklad, vzhľadom na
povahu prejednávanej veci, jej skutkovej zložitosti“. Je takmer nemožné, čo i len pripustiť,
že by odporca mohol mať v úmysle zdôvodňovať nevykonanie v podstate žiadneho úkonu
smerujúceho k prejednaniu veci za takmer rok a pol, ním predpokladanou skutkovou
zložitosťou. Skutková zložitosť by mohla odôvodniť dĺžku konania v tom prípade, ak by
práve táto okolnosť si vyžadovala vykonávanie početných úkonov súdu. Ak však odporca
nevykoná úkon žiadny, nemôže sa odvolávať, nemôže to zdôvodňovať ním tušenou
skutkovou zložitosťou veci.
Poukázanie na to, že v súdnom oddelení vec pojednávajúcej sudkyne je 706
nevybavených vecí, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval odporcu zodpovednosti za dĺžku
konania. Takýto názor je celkom konštantným v judikatúre ústavného súdu, aj v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva. Naopak, keďže prieťahy v súdnych konaniach sú
problémom, ktorý je známy už veľmi dlho, je spravodlivé očakávať, aby súdna moc a jej
práca bola organizovaná takým spôsobom, aby zabezpečovala naplnenie zmyslu a účelu
súdnych konaní v primeraných lehotách».
4. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o vyporiadanie BSM vedenom pod sp. zn. 17 C 70/02, v ktorom sťažovateľka
vystupuje ako navrhovateľka, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná
vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala
doterajšiu dĺžku konania (uvedený názor potvrdila aj zákonná sudkyňa v časti II
odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedeným dopytom z 20. mája 2004 na sťažovateľku, či
súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 115a
Občianskeho súdneho poriadku).
4.2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd
konštatoval, že na celkovej dĺžke konania sa podieľala aj sťažovateľka, pričom vzal do
úvahy námietky okresného súdu, že „... dĺžku predmetného konania ovplyvnila samotná
sťažovateľka nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh a v prvej fáze (pri podaní
návrhu) ani nepožiadaním o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v predmetnom
konaní“.
Obranu právnej zástupkyne sťažovateľky (pozri bod 3 tejto časti) v tomto smere
ústavný súd neuznal. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru
(pozri napr. I. ÚS 40/02), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý
spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti. K nim možno zaradiť aj
návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov.
4.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a konštatoval, že okresný súd bol od 10. decembra 2002 (uznesenie o zamietnutí návrhu na
predbežné opatrenie) do 28. apríla 2004 (doručenie výzvy právnej zástupkyni), t. j. v trvaní
vyše 16 mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný. Vzhľadom na uvedenú
dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom,
ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku
postupu okresného súdu (ktorý, ako to vyplýva z obsahu súdneho spisu sp. zn. 17 C 70/92,
dosiaľ ani nezaslal odporcovi žalobu na vyjadrenie). Obranu okresného súdu spočívajúcu
v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno
akceptovať. Skutočnosť, že vo veci konajúca zákonná sudkyňa má v súčasnosti veľké
množstvo nevybavených vecí, nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu
okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na
rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na
prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
4.4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadné odlišnosti. Konštatovanie porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov znamená teda aj
konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.
5. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo
veci bez zbytočných prieťahov, pretože vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd
dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný
súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.
6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk
z dôvodu, že „Domnievam sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ,
doba takmer dvoch rokov a štyroch mesiacov, je neprimerané dlhá a ničím
neospravedlniteľná. Počas tejto doby žijem v stave právnej neistoty a pocit márnosti mojej
snahy dovolať sa ochrany mojich práv rozhodnutím odporcu je v súčasnosti nevyvrátiteľný.
Majetok, ktorý je predmetom konania, je mojím jediným majetkom. V súčasnosti žijem zo
sumy 1 450 Sk, čo je výška mojej sociálnej dávky. V mojej sociálnej situácii je pre mňa
konanie vo veci vysporiadania BSM, ktorého skončenie by pre mňa znamenalo možnosť
skutočne disponovať materiálnymi hodnotami, ktoré by mi na základe právoplatného
rozhodnutia súdu pripadli, skutočne životne dôležité. Nečinnosť odporcu spôsobuje, že
v súčasnosti nemôžem ani len predpokladať, kedy sa stav, keď žijem v úplnej biede, skončí.
Vzhľadom na tieto skutočnosti považujem za primerané, aby mi bolo priznané
finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk“.
Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za dôvodné priznať jej finančné
zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu považuje za primerané vo výške 15 000 Sk.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 24. mája 2004 a vyjadrenie z 22. júla 2004.
Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo
výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú
13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3
vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak,
ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.
8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2004