Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 351/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004

predbežne prerokoval sťažnosť Jána Lomparta, bytom Ch., zastúpeného advokátkou JUDr.

M. L., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 13566/00-

548/9479, za účasti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Lomparta o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2004 doručená sťažnosť Jána Lomparta, bytom Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn.

13566/00-548/9479.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 23. marca 2000 podal ministerstvu žiadosť

o priznanie odškodnenia za výkon nútených prác v Nemecku vykonávaných v období

od 1. júna 1945 do 12. júla 1947. Až po opakovaných urgenciách mu ministerstvo

(po uplynutí viac ako troch rokov od podania uvedenej žiadosti) oznámilo listom sp. zn.

13566/00-548/9479 z 5. decembra 2003, že v danej veci nie je oprávnené konať

a na vybavenie jeho žiadosti je príslušná Medzinárodná organizácia pre migráciu so sídlom

v Ženeve. V citovanom liste ministerstvo zároveň sťažovateľa informovalo, že žiadosť

v predmetnej veci bolo potrebné adresovať príslušnej regionálnej kancelárii označenej

organizácie, ktorá bola zriadená aj pre Slovenskú republiku.

Sťažovateľ poukázal na to, že „V dôsledku nečinnosti odboru rehabilitácií

a odškodňovania Ministerstva spravodlivosti som zmeškal lehotu na podanie dňom 31. 12.

2001, prekluzívna lehota na podanie žiadosti na regionálne pracovisko Medzinárodnej

organizácie pre migráciu v Bratislave, ktoré ku dňu 31. 12. 2002 ukončilo spracovanie

predmetných žiadostí. No aj napriek tomu, ak som aj premeškal lehotu zo závažných

dôvodov, ( ... ) mohla príslušná partnerská organizácia v tomto prípade však už len ústredie

IOM v Ženeve alebo jej regionálna kancelária pre strednú a východnú Európu vo Viedni

odpustiť zmeškanie lehoty. V zmysle uvedených skutočností teda moja žiadosť bola podaná

včas, mohla byť úspešne vybavená, no nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slov.

republiky došlo k zmeškaniu lehoty“.

Sťažovateľ sa so žiadosťou o pomoc v tejto veci obrátil aj na verejného ochrancu

práv, a to podnetom, ktorý mu bol doručený 24. októbra 2002. O vybavení tohto podnetu ho

verejný ochranca práv vyrozumel listom sp. zn. 1913/2002/VOP z 28. júna. 2004, v ktorom

okrem iného vyslovil názor, že postupom ministerstva pri vybavovaní jeho žiadosti došlo

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „Podľa

v zákonnej dvojmesačnej lehote žiadam o ochranu svojho práva, vzhľadom na môj vysoký

vek a zlý zdravotný stav, nakoľko som vyčerpal všetky možnosti na ochranu mojich práv

i verejný ochranca práv, ktorý v intenciách § 19 zák. č. 564/01 Z. z. o verejnom ochrancovi

práv s návrhom zákonných opatrení, doteraz nedostal žiadnu reakciu na svoj podnet, a niet

iného orgánu na ktorý by som sa mohol obrátiť so svojou sťažnosťou o nápravu“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti po jej predbežnom

prerokovaní týmto nálezom:

1) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

porušilo právo Jána Lomparta zaručené SR

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

2) Ministerstvu spravodlivosti SR sa prikazuje, aby vec urýchlene postúpila

regionálnej kancelárii pre strednú a východnú Európu vo Viedni, resp. Ústrediu IOM

v Ženeve

3) Jánovi Lompartovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200.000 Sk, ktoré je

jej (pozn.: správne má byť „mu“) Ministerstvo spravodlivosti SR povinné vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, ako aj trovy tohto konania.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa však sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa (ďalej len

„OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľa bola daná právomoc

všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy,

ktorými je ním označený porušovateľ jeho základného práva. Túto právomoc správneho

súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovateľ síce v sťažnosti tvrdí, že využil všetky možné prostriedky nápravy,

ale z jej obsahu vyplýva, že nepodal žalobu podľa .

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom

ústavný súd dospel k záveru, že v jeho veci nie je daná právomoc ústavného súdu (čl. 127

ods. 1 v spojení s a ), a preto

sťažnosť z toho dôvodu odmietol.

Z písomnej informácie z 20. októbra 2004 poskytnutej ústavnému súdu

ministerstvom na základe jeho výzvy z 8. októbra 2004 vyplýva, že sťažovateľ bol

o vybavení jeho žiadosti o odškodnenie za výkon nútených prác upovedomený listom

ministerstva sp. zn. 13566/00-548/9479 z 5. decembra 2003, ktorý mu bol doručený

16. decembra 2003.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti na konanie pred ústavným súdom podľa je podanie sťažnosti

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného

práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(pozri napr. , ).

Sťažovateľ v predmetnej veci podal podnet verejnému ochrancovi práv podľa zákona

č. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov a dodržanie

lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu uvedenej v

zrejme odvodzuje od doručenia upovedomenia (z 28. júna 2004) o výsledkoch vybavenia

tohto podnetu.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd vyslovil, že opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako právny účinok

nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia ústavného práva alebo

slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr,

ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127

(mutatis mutandis , ).

Podľa názoru ústavného súdu preto podanie podnetu verejnému ochrancovi práv

nemožno považovať za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2

. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty ustanovenej v

nie je preto rozhodujúce, kedy bolo sťažovateľovi doručené

upovedomenie o vybavení jeho podnetu verejným ochrancom práv, ale dátum doručenia

listu ministerstva sp. zn. 13566/00-548/9479 z 5. decembra 2003 o vybavení jeho sťažnosti

(16. december 2003).

Keďže sťažovateľ sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu

ministerstva dozvedel najneskôr 16. decembra 2003, keď mu bol doručený označený list

ministerstva, a jeho sťažnosť bola osobne podaná do podateľne ústavného súdu až

7. septembra 2004, teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania

pred ústavným súdom, ústavný súd ju musel odmietnuť aj ako návrh podaný oneskorene.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšou časťou návrhu

na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal priznania primerané finančné zadosťučinenia,

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. november 2004