Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 183/04
PDF · 208.89 KB
No categories available
I. ÚS 183/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 183/04-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2005 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka
prerokoval prijatú sťažnosť Evy Roškovej, T., zastúpenej advokátom JUDr. J. F.,
Advokátska kancelária, T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 1024/91 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 1024/91
p o r u š i l právo Evy Roškovej, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 1024/91
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Eve Roškovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Spišská Nová Ves
povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Eve Roškovej p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 572 Sk
(slovom sedemtisícpäťstosedemdesiatdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Spišská
Nová Ves povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. F., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 20. októbra 2004 č. k. I. ÚS 183/04-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Evy Roškovej, T. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 C 1024/91 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Po rozvode manželstva som podala na Okresný súd
Spišská Nová Ves návrh o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva po rozvode. (...)
Konanie na Okresnom súde Spišská Nová Ves sa neúmerne predlžuje a trvá od
podania návrhu cez 13 rokov.
Bola som a aj v súčasnej dobe som toho názoru, že konajúci sudca nevenuje
dostatočnú pozornosť tejto veci a vo veci sa skôr koná náhodile ako sústredene a priebežne
za účelom zistenia skutkového stavu, spravodlivého a rýchleho rozhodnutia vo veci.
Vo veci bol naposledy vytýčený termín pojednávania dňa 9. 11. 1999, takmer pred
piatimi rokmi. Vec nebola ukončená, lebo som neobdržala žiadne súdne rozhodnutie.
Podľa môjho názoru súdne konanie je neúmerne zdĺhavé a som toho názoru, že
prvostupňový súd nekoná vo veci bez prieťahov. Som toho názoru, že sa nepostupuje v
zmysle § 114 a nasl. OSP. (...) Vec na OS Spišská Nová Ves pritom nie je právne ani
fakticky zložitou. (...)
Priznanie finančného zadosťučinenia zdôvodňujem následovne.
Myslím si, že porušenie základného práva nie je už dosť možné napraviť. Naše deti,
ktoré žijú so mnou mi povedali, že veci patriace do BSM mal už môj bývalý manžel
rozpredať. (...) Podľa môjho názoru primerané finančné zadosťučinenie činí sumu
100 000,- Sk. (...)
Navrhujem, aby Ústavný súd SR po vykonaní dokazovania vydal tento nález:
1.) Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov po rozvode vedenom pod sp. zn. 3 C 1024/91 porušil základné
právo Evy Roškovej podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.
2.) Prikazuje tomuto súdu vo veci konať v súlade s OSP, Obč. zák. a ďalšími
platnými predpismi vzťahujúcimi sa na túto vec.
3.) Priznáva Eve Roškovej primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 100 000,- Sk, ktorú je povinný Okresný súd v Spišskej Novej Vsi
zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4.) Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný zaplatiť Eve Roškovej trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia (...).
Spolu trovy činia v sume 7 572,- Sk, ktoré nech OS Spišská Nová Ves zaplatí na účet
právneho zástupcu zriadený v Slovenskej sporiteľni a. s. pobočka T., do 3 dní od
právoplatnosti nálezu.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. S., listom z 25. novembra 2004
sp. zn. Spr. 2075/04, pričom k vyjadreniu predsedu súdu bolo pripojené aj vyjadrenie
konajúceho sudcu a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 20. decembra 2004.
3. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení v podstate uviedol, že:
„(...) Netrváme na ústnom pojednávaní.
Pri preštudovaní predmetného spisu sp. zn. 3 C 1024/91 sme zistili, že konanie
sťažuje veľmi slabá súčinnosť účastníkov konania. Súdu poskytujú neúplné údaje, ktoré
nevedia dôkazne podložiť, čím sa veľmi predlžuje konanie na súde.“
3. 2. Konajúci samosudca JUDr. D. P. vo svojom vyjadrení k danej veci uviedol, že:
„Návrh sťažovateľky, Evy Roškovej o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
bol zapísaný do reg. „C“ dňa 22. 8. 1991.
Prvé pojednávanie bolo určené na deň 17. 3. 1992. Na toto pojednávanie sa p. Eva
Rošková dostavila, predniesla svoj návrh, vyhradila si, aby návrhy na dokazovanie označila
v osobitnom podaní.
Ďalšie pojednávania boli nariadené na dni 15. 10. 1993, nedostavila sa p. Rošková,
bez ospravedlnenia, na deň 8. 11. 1996, bez ospravedlnenia sa nedostavila p. Rošková, na
deň 2. 12. 1996, nedostavil sa odporca, dňa 10. 1. 1997 sa nedostavil odporca, p. Rošková
doplnila návrh o spoločné prostriedky, použité na výlučný majetok odporcu, iba všeobecne,
bez údajov o tvrdenej pôžičke. Na pojednávaní dňa 5. 5. 1997 súd vypočul odporcu, ktorý
poprel tvrdenia p. Roškovej, potvrdil údaje o pôžičke, ktorú mal v predchádzajúcom
manželstve, bez konkrétneho označenia, navrhol vypočutie svedka. Dňa 20. 6. 1997 sa na
pojednávanie nedostavila p. Rošková, ani odporca a svedok, dňa 5. 9. 1997 sa nedostavil
svedok, ani odporca, dňa 24. 10. 1997 sa nedostavili účastníci, bol vypočutý svedok, ktorý
údaje odporcu nepotvrdil, dňa 12. 5. 1998 sa nedostavil odporca, dňa 19. 6. 1998 sa
nedostavili účastníci, tak isto dňa 29. 9. 1998, dňa 9. 11. 1999 sa nedostavil odporca.
Konanie vo veci výrazne sťažuje veľmi slabá súčinnosť oboch účastníkov, neúplné,
všeobecné údaje, bez označenia dôkazov, účastníci nepredložili žiadne listinné dôkazy,
p. Rošková predložila súdu listiny o byte a pôžičke až dňa 18. 10. 2004, predtým uviedla, že
v spoločnom majetku nebola žiadna nehnuteľnosť, žiadna spoločná pôžička, ani
pohľadávka.“
4. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam
predsedu okresného súdu a konajúceho sudcu uviedol, že:
„Na výzvu Ústavného súdu zo dňa 9. 12. 2004 oznamujem, že netrvám na ústnom
pojednávaní v predmetnej veci. Uplatňujem si trovy konania, ktoré som vyčíslila v sťažnosti
zo dňa 27. 9. 2004, kde je uvedený aj účet môjho právneho zástupcu.
K predmetnému vyjadreniu žalovaného Okresného súdu Spišská Nová Ves by som
uviedla, že trvám na dôvodoch sťažnosti. V konaní som sa stále cítila menejcenná. Súd
nemal záujem o zisťovanie skutkového stavu. Na pojednávaniach som ústne uvádzala
skutočnosti ohľadne bytu a pôžičke, ale bolo mi povedané, že to potom, lebo najprv sa musí
súdne vec riešiť zmierom, potom že sa máme vyjadrovať osobitne ku každej veci a až potom
sa dostaneme k bytu a pôžičke. Z vyjadrenia JUDr. D. P. a Okresného súdu Spišská Nová
Ves vyplýva, že už potom sme sa nedostali k riešeniu bytu a pôžičky.
Môj bývalý manžel bol príslušníkom ŠTB a stále sa mi vyhrážal, aby som zastavila
súd, aby som na súd nechodila, že aj tak bude rozhodnuté tak ako on chce. Tieto skutočnosti
však neviem dokázať. Uvádzam to len na margo veci, pretože čas ukázal, že asi tomu tak
bolo.“
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na
ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný
procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,
t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 1024/91 najmä po 15. februári
1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon
o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993
a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať
a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred
15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 100/03).
Dňa 27. augusta 1991 podala sťažovateľka na okresnom súde návrh na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) proti J. R., bytom S. N. V.
(ďalej len „odporca“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 3 C 1024/91.
Dňa 25. februára 1992 bolo nariadené pojednávanie na 17. marec 1992. Dňa
17. marca 1992 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Dňa
25. marca 1992 sťažovateľka doručila okresnému súdu svoj písomný návrh na vypočutie
svedkov.
Dňa 22. septembra 1993 bolo nariadené pojednávanie na 15. október 1993.
Pojednávanie nariadené na 15. október 1993 bolo odročené na neurčito pre
neprítomnosť sťažovateľky.
Dňa 25. októbra 1996 bolo nariadené pojednávanie na 8. november 1996.
Pojednávanie nariadené na 8. november 1996 bolo odročené na 2. december 1996 pre
neprítomnosť sťažovateľky.
Pojednávanie nariadené na 2. december 1996 bolo odročené na 10. január 1997 pre
neprítomnosť odporcu.
Dňa 10. januára 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.
Dňa 2. apríla 1997 bolo nariadené pojednávanie na 5. máj 1997.
Dňa 5. mája 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
20. jún 1997.
Pojednávanie nariadené na 20. jún 1997 bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť
účastníkov konania.
Dňa 2. júla 1997 bolo nariadené pojednávanie na 5. september 1997.
Dňa 5. septembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
24. október 1997.
Pojednávanie nariadené na 24. október 1997 bolo odročené na neurčito pre
neprítomnosť účastníkov konania.
Dňa 5. mája 1998 bolo nariadené pojednávanie na 12. máj 1998.
Dňa 12. mája 1998 bolo pojednávanie vo veci odročené na 19. jún 1998.
Pojednávanie nariadené na 19. jún 1998 bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť
účastníkov konania.
Dňa 21. septembra 1998 bolo nariadené pojednávanie na 29. september 1998.
Pojednávanie nariadené na 29. september 1998 bolo odročené na neurčito pre
neprítomnosť účastníkov konania.
Dňa 5. októbra 1999 bolo nariadené pojednávanie na 9. november 1999.
Pojednávanie nariadené na 9. november 1999 bolo odročené na neurčito pre
neprítomnosť odporcu.
Dňa 18. októbra 2004 sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie, v ktorom
informuje súd o niektorých skutočnostiach týkajúcich sa družstevného bytu, ktorý pred
prevodom na iné osoby podľa nej patril do BSM.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o vyporiadanie BSM vedenom pod sp. zn. 3 C 1024/91, v ktorom
sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka, došlo k porušeniu jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
o vyporiadanie BSM môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s určovaním jeho
masy, ako aj hodnoty často znaleckým dokazovaním. Doterajší zdĺhavý priebeh
napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti
prerokovávanej veci.
Treba ďalej konštatovať, že konanie v danej veci (od podania návrhu 27. augusta
1991 až dosiaľ) trvá na okresnom súde bez jediného rozhodnutia vo veci samej viac ako
14 rokov. Táto dĺžka napadnutého konania je celkom zjavne neprimeraná.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v posudzovanej
veci, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mala určitý podiel aj sťažovateľka
tým, že sa opakovane a to 6-krát (pozri bod II tohto nálezu) nezúčastnila na pojednávaniach.
V danom prípade však podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch podľa názoru
ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, viac ako štrnásť rokov trvajúce konanie
okresného súdu. Na uvedené skutočnosti, teda na nesúčinnostné správanie sťažovateľky,
ústavný súd prihliadol pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia v danej
veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane dlhodobo a bezdôvodne nečinný,
a to konkrétne od 15. októbra 1993 do 25. októbra 1996 (jeden rok), od 29. septembra 1998
do 5. októbra 1999 (viac ako jeden rok) a od 9. novembra 1999 doteraz (viac ako päť
rokov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
viac ako siedmich rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku
ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez
akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú
z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť
okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli
spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu
okresného súdu.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo
veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
100 000 Sk.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú
nečinnosť okresného súdu, s prihliadnutím aj na nesúčinnostné správanie sťažovateľky
v určitom štádiu napadnutého konania, považuje za primerané vo výške 70 000 Sk.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania v uplatnenej výške 7 572 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátom
JUDr. J. F.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 27. septembra
2004 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 20. decembra 2004). Za tri úkony
vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume trikrát po 4 534 Sk a režijný paušál trikrát po
136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu
14 010 Sk.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka si prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a tieto trovy
vyčíslila v sume 7 572 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi
predpismi - jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2005