Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 268/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 15. marca 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval

prijatú sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V.

P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ioana Kornelija Komanického na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a

Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ioanovi Kornelijovi Komanickému n e p r i z n á v a primerané finančné

zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť Ioanovi Kornelijovi

Komanickému trovy konania vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva

slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. V. P., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 15. decembra 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ioana Kornelija Komanického (ďalej

len „sťažovateľ“) v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ), a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Predseda okresného súdu vo vyjadreniach k sťažnosti z 5. augusta 2004 a 28. januára

2005 k priebehu konania okrem podrobnej chronológie úkonov okresného súdu uviedol:

„Vo veci sp. zn. konanie bolo začaté dňa 14. 2. 1991 na základe žaloby

podanej žalobcom Ioanom Kornelijom Komanickým (vtedy Jánom Komanickým) proti

žalovanému J. R., ktorou sa žalobca domáhal zakázať rodine R. akýmkoľvek spôsobom

používať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, teda ochrany vlastníckeho práva (...).

Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že ide o vec skutkovo i právne jednoduchú.

Práve veľmi častá zmena petitu žaloby, neúplnosť podaní, či už žalobcov alebo žalovaných,

a vady konania vyvolané účastníkmi mali za následok zložitosť konania i jeho náročnosť.

Tieto skutočnosti mali tiež za následok to, že súd doposiaľ nemohol meritórne rozhodnúť

o všetkých žalobcami uplatnených nárokoch i protižalobe žalovaných a v snahe rozhodnúť

aspoň o tých závažnejších a predovšetkým pre sťažovateľa najvýznamnejších nárokoch,

rozhodol sa rozhodnutie o tých nárokoch, vo vzťahu ku ktorým nebolo možné pre postoje

účastníkov konania vykonať v potrebnom rozsahu dokazovanie, vylúčiť na samostatné

konanie (...).

Už samotná povaha veci, vo vzťahu ku ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho

základných práv, umožňuje prijať záver, že táto právna vec je skutkovo i právne zložitá.

Predmetom konania je totiž ochrana vlastníckeho práva a naviac pri nie celkom ujasnených

vlastníckych vzťahoch a sťažovateľ sa v konaní pritom domáha viacerých nárokov.

Ako už bolo uvedené v mojom predchádzajúcom písomnom stanovisku, žalobcovia často

menili petit svojej žaloby, čo nesporne malo za následok zložitosť konania i jeho náročnosť.

Aj keď je nesporné, že vzhľadom na čas, ktorý uplynul od podania žaloby, je možné

súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že vo veci sa koná neprimerane dlho, v tejto súvislosti však

nemožno neprihliadať na skutočnosť, že dĺžka konania bola výraznou mierou ovplyvnená

predovšetkým správaním sa samotného sťažovateľa, ale rovnako aj žalovaných. Sťažovateľ

spolu so svojou manželkou v priebehu konania osemkrát zmenili petit žaloby, ich podania

nemali potrebné zákonom predpísané náležitosti, či už vo vzťahu k samotnej žalobe, alebo

použitým opravným prostriedkom a na vec sa vzťahujúce dôkazy označovali postupne, nie

na začiatku konania, čím znemožňovali súdu vec náležite pripraviť na rozhodnutie.

Žalovaní v priebehu konania sa domáhali svojich nárokov podaním protižaloby, ktorá

taktiež mala vady a v priebehu konania vznikla potreba ich odstránenia. Ako vyplýva z

chronológie jednotlivých úkonov, nariadené termíny pojednávaní bolo nutné veľmi často

odročovať, z dôvodu neúčasti či už žalobcu alebo žalovaných, pričom u žalovaných išlo

zväčša o dôvody neúčasti objektívne pre preukázanú nemoc prvoradého žalovaného. Časté

odročovanie pojednávaní z dôvodov na strane účastníkov konania nesporne malo vplyv

na dĺžku konania i možnosť súdu vo veci meritórne rozhodnúť.

V prejednávanej veci bolo meritórne rozhodnuté o základných sťažovateľom

uplatňovaných nárokoch a to rozsudkom zo dňa 31. 10. 1996 č. k. -213, ktorý

sa dňom 30. 1. 1997 stal právoplatným. Tým už v roku 1996 došlo k odstráneniu právnej

neistoty na strane sťažovateľa prinajmenšom vo vzťahu k tým nárokom, o ktorých bolo

meritórne rozhodnuté. Pokiaľ o ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa nebolo citovaným

rozsudkom rozhodnuté vo vzťahu k jednej nehnuteľnosti (KBN 4639) a v tejto časti súd vec

vylúčil na samostatné konanie, stalo sa tak z príčin na strane žalobcov, teda aj sťažovateľa,

keď títo nevedeli k tejto nehnuteľnosti preukázať svoj vlastnícky vzťah k momentu

rozhodnutia. O tomto nároku súd však meritórne rozhodol rozsudkom zo dňa 9. 6. 1999,

aj keď je pravdou, že odvolací súd tento rozsudok na základe podaného odvolania zrušil.

Napriek tomu, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o všetkých sťažovateľom uplatňovaných

nárokoch, zastávam názor, že postup súdu v tomto konaní nemal za následok prieťahy

vytýkané sťažovateľom, keď jeho postup bol limitovaný a ovplyvnený predovšetkým konaním

sťažovateľa a žalovaných.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

vyslovil, že základné právo sťažovateľa Ioana Kornelija Komanického na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote porušené nebolo.”

Sťažovateľ na vyjadrenie predsedu okresného súdu zaujal stanovisko, kde okrem

iného uviedol, že v danom prípade nejde o skutkovo a právne zložitú vec, jeho správanie

nebolo nevhodné a súdne konanie „bolo vedené neracionálne s tou najväčšou dávkou

byrokracie a bezúčelnosti“.

Sťažovateľ ďalej písomne oznámil, že „Pokiaľ Ústavný súd SR je sám toho názoru,

že v tejto kauze pred ním je nutné, resp. žiaduce ústne pojednávanie lebo údajne od

takéhoto pojednávania už nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, potom zaiste bude

užitočné, keď nebudem na ňom trvať ani ja, ale budem trvať na tom, aby aj bezo mňa

a môjho právneho zástupcu, toto konanie bolo verejné! (...)“, a preto ústavný súd podľa § 30

ods. 1 a 3 nariadil vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa konalo

15. marca 2005.

Na ústnom pojednávaní sa nezúčastnil ani jeden z účastníkov konania, a preto

ústavný súd pojednával v ich neprítomnosti.

II.

Predmetné konanie začalo 14. februára 1991, keď sťažovateľ podal okresnému súdu

žalobu vo veci „ochrany práva osobného užívania pozemku“. Podaním z 31. augusta 1994

žalobný návrh rozšíril o žalovanú v druhom rade a podaním zo 6. septembra 1994

navrhol zmenu (rozšírenie) petitu, v ktorom žiadal, aby okresný súd zakázal žalovaným

vstup na „pozemky EN 4638/1, 4639 a 4640 k. ú. B. a uložil im, aby sa zdržali akýchkoľvek

zásahov do nich (...)“. Okresný súd sťažovateľa 11. septembra 1994 vyzval na doplnenie

návrhu. Sťažovateľ upresnil svoj nárok 19. septembra 1994 a 21. septembra 1994 predložil

listinný dôkaz (list vlastníctva).

Dňa 9. októbra 1994 okresný súd určil termín pojednávania na 18. október 1994,

na ktorom pripustil zmenu (rozšírenie) žalobného návrhu sťažovateľa. Podaním

z 15. februára 1995 sťažovateľ opätovne upresnil petit tak ako v podaní z 19. septembra

2004. Dňa 20. februára 1995 okresný súd pojednávanie odročil na neurčito

pre neprítomnosť sťažovateľa. Dňa 19. júna 1995 okresný súd určil termín pojednávania

na 4. júl 1995. Dňa 28. júna 1995 sťažovateľ doručil okresnému súdu zmenu petitu,

v ktorom žiadal žalovaným uložiť povinnosť „vypratať tuhý odpad (burinu a iné) siahajúci

za právnu hranicu do pozemkov EN 4638/1 a 4639 vo vlastníctve M. K. a A. C. a spol.

neodkladne (...)“.

Dňa 4. júla 1995 okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu sťažovateľa

a žalobkyne v druhom rade a vyzval ich v lehote do 31. júla 1995, aby špecifikovali

označenie nehnuteľností vo svojom žalobnom návrhu v súlade s platnými právnymi

predpismi. Sťažovateľ doručil okresnému súdu úpravu petitu 19. júla 1995.

Dňa 22. júla 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 2. august 1996.

Sťažovateľ doručil 29. júla 1996 okresnému súdu ďalší návrh na úpravu petitu, ktorý bol

takmer totožný s jeho návrhom z 19. júla 1995. Pojednávanie z 2. augusta 1996 bolo

odročené na 10. september 1996, na ktorom okresný súd vykonal dokazovanie a poučil

sťažovateľa, že petit žaloby nie je určitý, chýba označenie geometrických plánov, o ktoré

opiera svoju žalobu, a presné označenie vlastníkov nehnuteľností. Pojednávanie bolo

odročené za účelom odstránenia nedostatkov podania sťažovateľa.

Sťažovateľ doručil 10. septembra 1996 okresnému súdu návrh, ktorým menil petit

žaloby (ústavný súd zistil, že aj v tomto petite uviedol nesprávne meno žalovanej v druhom

rade).

Dňa 31. októbra 1996 okresný súd pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu

sťažovateľa z 10. septembra 1996 a vo veci meritórne rozhodol rozsudkom. V tomto

rozsudku (právoplatnosť nadobudol 21. augusta 1998) bol nárok sťažovateľa zo septembra

1994 vylúčený na samostatné konanie vedené pod sp. zn. . Iné úkony týkajúce

sa nárokov sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva v tomto období vykonané neboli.

Dňa 7. septembra 1998 bol k spisu sp. zn. pripojený spis sp. zn.

7 C 107/91.

Dňa 11. januára 1999 okresný súd určil termín pojednávania na 4. február 1999,

ktorý bol zrušený z dôvodov ospravedlnenej neúčasti právnej zástupkyne žalovaných

na pojednávaní. Z toho istého dôvodu bol zrušený aj termín pojednávania určený

na 18. február a 18. marec 1999.

Dňa 18. mája 1999 sa konalo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil,

a uložil sťažovateľovi a žalobkyni v druhom rade, aby predložili dôkaz o svojom vlastníctve

k pozemku, ktorý sťažovateľ predložil toho istého dňa.

Dňa 9. júna 1999 okresný súd vyhlásil rozsudok. Dňa 3. decembra 1999 sťažovateľ

podal proti rozsudku odvolanie a 7. decembra 1999 ho okresný súd vyzval na doplnenie

odvolania. Sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie v zmysle výzvy 27. decembra

1999.

Dňa 22. júna 2000 predložil okresný súd spis Krajskému súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“). Krajský súd ho 27. augusta 2001 vrátil okresnému súdu za účelom

vyhotovenia opravného uznesenia. Dňa 6. februára 2003 krajský súd opätovne vrátil spis

okresnému súdu za účelom odstránenia ďalších nedostatkov písomného vyhotovenia

rozsudku. Dňa 19. februára 2003 okresný súd vydal opravné uznesenie a 17. marca 2003

predložil spis odvolaciemu súdu. Dňa 10. júla 2003 sťažovateľ žiadal o oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov za podané odvolanie.

Dňa 19. apríla 2004 krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu z 9. júna

1999 a odmietol odvolanie sťažovateľa a žalobkyne v druhom rade proti výroku o vylúčení

veci na samostatné konanie. Dňa 11. júna 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 8. júla 2004 okresný súd určil termín pojednávania na 12. august 2004.

Dňa 8. augusta 2004 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti sudcu, okresný súd

pojednávanie odročil za účelom predloženia veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie

o vznesenej námietke zaujatosti.

Dňa 8. septembra 2004 krajský súd rozhodol, že sudca okresného súdu nie je

vylúčený z rozhodovania a prejednávania veci. Dňa 11. októbra 2004 okresný súd určil

termín pojednávania na 10. december 2004. Dňa 10. decembra 2004 okresný súd

pojednávanie odročil na neurčito a vyzval žalobcov vzhľadom na zmenu okolností podľa

predloženej kúpnej zmluvy žalovanými, že už nie sú vlastníkmi nehnuteľností,

na oznámenie, či trvajú na podanej žalobe, a ak áno, v akom rozsahu, prípadne akého

nároku sa domáhajú. Dňa 28. decembra 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu

vyjadrenie. Od tohto obdobia bol spis do 14. januára 2005 na Krajskej prokuratúre

v Prešove a 31. januára 2005 bol predložený ústavnému súdu.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho

základného práva podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. ,

) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa 1) právnej

a faktickej zložitosti veci, 2) správania účastníka konania a 3) spôsobu, akým v konaní

postupoval súd.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd akceptuje,

že rozhodovanie v konkrétnej veci predstavuje určitý stupeň zložitosti súvisiaci

s doplňovaním návrhov sťažovateľa na zmenu petitu, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky

konania, jeho doterajšieho priebehu a dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali takú neprimeranú dĺžku konania, ako bola zistená

v konaní pred okresným súdom. Pokiaľ ide o právnu zložitosť, možno vysloviť názor,

že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov. Podkladom

pre rozhodovanie týchto sporov je dlhoročnou súdnou praxou ustálená a používaná právna

úprava obsiahnutá v ustanoveniach a Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“).

2. Správanie účastníkov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred

označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sporové konanie je druhom civilného procesu, v ktorom účastník konania, v danom

prípade aj žalobca, je zodpovedný za zákonné začatie konania a splnenie všetkých

procesných podmienok, ktoré sa vyžadujú na to, aby všeobecný súd v jeho veci konal

a rozhodoval ( a ). Súčasne je žalobca zodpovedný za svoje

procesné úkony, ktoré uplatní, a to bez ohľadu na to, že ide o dovolené procesné úkony,

prípadne o úkony, ktoré predvída. Táto zodpovednosť zahŕňa

v sebe aj zodpovednosť za to, že sa dovolenými alebo predvídanými procesnými úkonmi

spor spomalí alebo sa nerozvinie celá štruktúra procesných vzťahov vedúca k odstráneniu

právnej neistoty v konaní.

Z priebehu doterajšieho konania vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca v prvom rade

najprv spomalil konanie tým, že súdny poplatok, ktorý je v spore o ochranu vlastníckych

práv splatný podaním žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov], zaplatil až na základe výzvy súdu. Takisto po výzve okresného súdu

na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie sťažovateľ vzal svoje odvolanie späť.

Na doterajšiu dĺžku konania malo vplyv aj to, že sťažovateľ sa nezúčastnil troch

pojednávaní (v sporovom konaní ak sa skúma porušenie základného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, nerozhoduje

dôvod, pre ktorý sa nariadeného pojednávania nezúčastnil) a dvakrát, a to 25. júna 1992

a 8. augusta 2004, namietol zaujatosť sudcov okresného súdu, ako aj to, že svojimi

podaniami (v septembri 1994) rozšíril žalobu (petit) o ďalšie nároky (19. septembra 1994,

15. februára 1995, 28. júna 1995, 19. júla 1995, 29. júla 1996 a 19. mája 1999), dopĺňal

a upresňoval petit žaloby, a 10. septembra 1996 bolo pre nedostatky jeho podania odročené

i pojednávanie.

Ani ďalšie úkony sťažovateľa nesmerovali k tomu, aby sa vo veci konalo

a rozhodovalo o navrhovanom petite na poskytnutie súdnej ochrany (odvolanie proti výroku

o vylúčení veci na samostatné konanie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie,

a odvolanie proti rozsudku, ktoré nemalo zákonom predpísané náležitosti).

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy i to, že ako účastník

konania nesporne má právo na uvedené procesné úkony, ktoré urobil. V dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub

štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (, ). V súlade s touto

judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných

právach ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu.

Ústavný súd uvádzajúc len základnú charakteristiku doterajšieho priebehu konania

pred okresným súdom zastáva názor, že sťažovateľ uplatnil základné právo na súdnu

ochranu, ale bez toho, aby akceptoval svoju zodpovednosť za vedenie sporu a splnenie

procesných podmienok, najmä doručenie jasnej, určitej a zrozumiteľnej žaloby (petitu),

ktorú niekoľkokrát menil. Jeho procesné úkony sa nesústredene venovali aj otázkam

subjektívneho nazerania na nestrannosť okresného súdu ako celku i zaujatosti zákonného

sudcu. Podľa názoru ústavného súdu doterajšie trvanie skúmaného sporu je aj dôsledkom

neunesenia zodpovednosti sťažovateľa za ústavné a zákonné začatie a vedenie konania

( a ), a preto uvedené skutočnosti vyhodnotil ústavný súd

tak, že samotný sťažovateľ sa svojím konaním výrazne podieľal na zbytočných prieťahoch

v konaní pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. ). Pokiaľ ide o postup okresného

súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie , ktorý súdom

prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie , podľa ktorého len čo

sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd bol nečinný v období

od 16. novembra 1995, keď mu bolo doručené podanie právnej zástupkyne žalovaných,

do 22. júla 1996, keď určil termín pojednávania na 2. august 1996 (v trvaní 9 mesiacov).

V tomto období nevykonal žiadny úkon.

Činnosť okresného súdu bola aj nesústredená, v dôsledku čoho sa konanie

predlžovalo, výsledkom jeho nesústredenej činnosti bolo, že krajský súd musel dvakrát

vrátiť spis okresnému súdu ako predčasne predložený za účelom vyhotovenia opravného

uznesenia z dôvodu vyskytujúcich sa formálnych chýb v písomnom vyhotovení

rozhodnutia.

Okresný súd síce vo veci 9. júna 1999 rozhodol, ale stav právnej neistoty sťažovateľa

neodstránil, jeho rozhodnutie bolo rozhodnutím odvolacieho súdu 19. apríla 2004 zrušené

z dôvodu, že „Prvostupňový súd v písomnom vyhotovení rozsudku neuviedol základné

náležitosti odôvodnenia rozsudku vyplývajúce z ust. , pre ktoré napadnutý

rozsudok odvolací súd považoval za nespreskúmateľný pre nedostatok dôvodov

a nezrozumiteľnosť (...)“, a preto „odvolací súd v súlade s ust.

napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zrušil a v súlade s ust. § 221 ods. 2

vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie“.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých

výsledkov okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) bolo porušené

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

V zmysle druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa

odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo

slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa, zaoberal

sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Z citovaného textu vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať

primerané finančné zadosťučinenie. Pôvodne sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, pričom neskôr tento nárok upravil na sumu

400 000 Sk.

Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní predovšetkým z toho, že sťažovateľ

ako účastník konania výrazne prispel svojím správaním k tomu, že spor sa neúmerne

predlžoval a vznikali zbytočné prieťahy, tak ako to konštatoval v bode 2 časti III tohto

nálezu. Ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní musí účastník počítať s tým,

že ak jeho úkony predĺžia konanie, pôjde to v každom prípade na jeho ťarchu (§ 6, § 101

ods. 2, ).

Za týchto okolností potom konanie a nález ústavného súdu (najmä vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázanie okresnému súdu,

aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie úhrady trov konania)

sú dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením označených práv.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. V. P.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade

s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk a k tomu 2 x

136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2005