Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 226/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. marca 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Mazáka, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Alexandra Bröstla o sťažnosti M. B. a P. B., obe bytom K., zastúpených advokátkou JUDr.

M. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn.

takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. a P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby vo veci sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc

slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. P. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc

slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť M. B. a P. B. trovy právneho

zastúpenia 15 053 Sk (slovom pätnásťtisícpäťdesiattri slovenských korún) na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. septembra

2004 doručené podanie M. B. a P. B., obe bytom K. (ďalej len „sťažovateľky“),

zastúpených advokátkou JUDr. M. K., K., ktoré bolo označené ako „sťažnosť podľa článku

127 SR pre porušenie práv podľa SR, podľa prvej

vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 41 ods. 1

druhej vety SR, podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa článku 47 ods. 3 SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľky ním

namietajú porušenie druhej vety a

(ďalej len „ústava“), ako aj ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo

veci vedenej pod sp. zn. a porušenie ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. .

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:

„My sťažovateľky sme dňa 28. 1. 1998, ešte ako maloleté deti, prostredníctvom našej

zákonnej zástupkyne A. K., podali žalobu o určenie, že do dedičstva po našom nebohom

starom otcovi G. B., zomrelom dňa 16. 7. 1997 patria finančné prostriedky v hodnote

1.106.716,- Sk, ktoré mu boli vyplatené v mesiaci máj 1997. Konanie sa vedie na Okresnom

súde Košice II. pod sp. zn. a nie je právoplatne ukončené.

... prvý termín pojednávania vytýčil na deň 14. 5. 1999, teda rok a štyri mesiace súd

bezdôvodne vo veci nekonal, na našu škodu.

Dňa 13. 11. 1998 bola súdu doručená urgencia, aby vo veci riadne konal.

Dňa 14. 5. 1999 súd začal vypočúvať účastníkov... Dňa 2. 7. 1999 súd pokračoval vo

výsluchu účastníkov, naše návrhy na dokazovanie nebral do úvahy...

Pojednávanie dňa 17. 9. 1999 bolo, pre neprítomnosť jedného odporcu a svedkov,

odročené na 20. 10. 1989...

Posledné pojednávanie bolo vytýčené na termín po siedmich mesiacoch. Počas tohto

času súd opäť bezdôvodne nekonal.

Na pojednávaní dňa 12. 5. 2000 súd vo veci rozhodol. Naše návrhy na doplnenie

dokazovania neakceptoval z dôvodu, že ich vykonanie nepovažoval za nevyhnutné, ale

predovšetkým z toho dôvodu, že my, navrhovatelia, ktorí sme dôkaz navrhli, by sme boli

oslobodení od povinnosti zaplatiť poplatok za tento dôkaz...

Podľa nášho názoru, postupom Okresného súdu v Košiciach II. v konaní sp. zn.

boli porušené ústavné práva, ktoré nám garantuje SR v článku 41

ods. 1 druhá veta, kde sa deklaruje zaručenie osobitnej ochrany detí a mládeže. Rovnako sa

domnievame, že boli porušené naše práva garantované nám Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a to v článku 14. Súd, ako to vyplýva aj zo zdôvodnenia

rozsudku sp. zn. zo dňa 12. 5. 2000, nám ako deťom neposkytol žiadnu

ochranu, dokonca nás v konaní pre našu údajnú nemajetnosť diskriminoval. Rovnako súd

porušil naše právo garantované v článku 47 ods. 3 SR, na základe ktorého sú si

účastníci v konaní pred súdmi rovní.

Rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. zo dňa 12. 5. 2000 nám bol

doručený dňa 3. 7. 2000.

Proti rozsudku sme dňa 13. 7. 2000 podali odvolanie, ktoré sme dňa 30. 8. 2000

podrobne zdôvodnili.

Dňa 1. 10. 2001, keďže súd vo veci nekonal, obrátili sme sa na Okresný súd Košice

II. so žiadosťou o odstránenie prieťahov v konaní a o ich náležité zdôvodnenie. Súd na

uvedené nereagoval.

Dňa 23. 12. 2002 sme opäť tomuto súdu adresovali výzvu na odstránenie prieťahov

v konaní a o ich zdôvodnenie. Uvedené sme už urobili doporučeným listom.

Dňa 21. 10. 2003 nám bolo doručené predvolanie Krajského súdu v Košiciach na

deň 27. 10. 2003...

Krajský súd v Košiciach dňa 30. 10. 2003 bez nariadenia pojednávania zrušil

uznesením rozsudok Okresného súdu Košice II. ... v jeho napadnutých častiach a vec vrátil

súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. nám bolo

súdom I. stupňa doručené až 18. 3. 2004 s výzvou, aby sme navrhli, aké dôkazy navrhujeme

v konaní vykonať. Ak navrhujeme vykonať znalecké dokazovanie, máme uviesť, aké otázky

má znalec zodpovedať.

Listom zo dňa 30. 4. 2004 sme súdu, v zmysle stanoviska odvolacieho súdu, zaslali,

keďže už v konaní môžeme vystupovať vo vlastnom mene, ako plnoleté účastníčky konania.

Súd I. stupňa sme upozornili, že od podania žaloby uplynulo skoro 7 rokov, že finančné

prostriedky, ktoré mali byť predmetom tohto konania, nám, teraz už plnoletým, nebudú

nikdy fakticky vyplatené...

Dňa 22. 6. 2004 nám súd doručil výzvu, aby sme obratom predložili súdu doklady

o svojich príjmoch, aby tak mohol zistiť, či sú u nás splnené podmienky na oslobodenie od

súdnych poplatkov.

Dňa 12. 7. 2004 sme mu spomínané doklady doručili, odvtedy opäť súd nekoná.

Poukazujeme na to, že lehoty, ktoré uplynuli a plynú medzi jednotlivými úkonmi súdu vo

veci sú neprimerane dlhé a podľa nášho názoru nijako neospravedlniteľné. ...“

Sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a po

prerokovaní veci nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku

48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. a v konaní

vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. porušené.

Právo sťažovateliek na osobitnú ochranu detí a mládeže podľa článku 41 ods. 1

druhej vety , ako aj na ochranu proti diskriminácii podľa

článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na rovnosť pred súdmi

podľa článku 47 ods. 3 bolo v konaní na Okresnom súde

Košice II. pod sp. zn. porušené.

Ústavný súd SR Okresnému súdu Košice II. v konaní vedenom na tomto súde pod

sp. zn. prikazuje, aby tento konal bez zbytočných prieťahov a zdržal sa

porušovania vyššie uvádzaných ústavných práv a práv garantovaných Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd voči sťažovateľkám.

Ústavný súd priznáva sťažovateľkám primerané finančné zadosťučinenie vo výške

600. 000,- Sk.

Okresný súd Košice II. a Krajský súd v Košiciach sú povinné uhradiť trovy právnej

služby advokátke JUDr. M. K., Košice Štúrova 20, vo výške 47.592, - Sk na účet... do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek na neverejnom zasadnutí

senátu 4. novembra 2004 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona

v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateliek na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa prvej vety dohovoru postupom

okresného súdu vo veci sp. zn. , rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie v tejto

časti.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu

22. decembra 2004 (Spr. 1671/04) okrem iného uviedol:

„... Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 28. 1. 1998

spolu so žiadosťou o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v predmetnom spore. Dňa

13. 8. 1998 bol daný konajúcou sudkyňou pokyn pre doručenie odpisu návrhu žalovaným

v 1. až 4. rade, aby sa k tomuto vyjadrili v lehote 15 dní a dňa 26. 1. 1999 pokyn pre

zaslanie tlačiva, ktorým mali byť preukázané osobné, majetkové a zárobkové pomery

zákonných zástupkýň žalobkýň.

Dňa 21. 4. 1999 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 14. 5. 1999. Ďalšie

pojednávania sa uskutočnili v dňoch 2. 7. 1999, 17. 9. 1999, 22. 10. 1999 a 12. 5. 2000.

Medzi poslednými dvoma pojednávaniami boli zabezpečované doklady, potrebné pre

rozhodnutie veci.

Dňa 12. 5. 2000 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému bolo 14. 7. 2000 podané

odvolanie. Dňa 4. 8. 2000 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie žalovaným a dňa 29. 9.

2000 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach.

V období od 29. 9. 2000 do 8. 12. 2003 sa spis nachádzal na odvolacom súde.

Dňa 8. 12. 2003 bol spis vrátený Krajským súdom v Košiciach s rozhodnutím, ktorým

bol rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 10. 12. 2003 dala konajúca sudkyňa pokyn pre doručenie rozhodnutia

odvolacieho súdu právnym zástupcom účastníkov konania a zároveň vyzvala právnu

zástupkyňu žalobkýň (sťažovateliek) na označenie dôkazov, ktoré vo veci navrhuje vykonať.

Uvedenú výzvu prevzala právna zástupkyňa 8. 3. 2004, napriek tomu na túto nereagovala.

Ďalšia výzva jej bola zasielaná 10. 5. 2004. Až na základe tejto výzvy doručila súdu

stanovisko dňa 4. 6. 2004.

Dňa 7. 6. 2004 boli žalobkyne vyzvané na predloženie dokladov potrebných pre

posúdenie, či naďalej u nich sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov.

Uznesením zo dňa 8. 11. 2004 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie.

Vzhľadom na uvedenú chronológiu vykonaných úkonov možno konštatovať, že

uvedené konanie vykazovalo v rámci objektívnych možností priebežnosť, a to predovšetkým

v období od vytýčenia prvého pojednávania, až po rozhodnutie veci.

Obdobie viac ako troch rokov (29. 9. 2000 až 8. 12. 2003) nie som oprávnený

posudzovať, nakoľko v tomto období sa spis nachádzal na nadriadenom Krajskom súde

v Košiciach, pričom žiaden právny predpis neumožňuje okresnému súdu akýmkoľvek

spôsobom do činnosti tohto súdu zasahovať.

Po vrátení spisu Krajským súdom v Košiciach dĺžku konania ovplyvnila i právna

zástupkyňa žalobkýň, ktorá na prvú výzvu súdu, prevzatú 8. 3. 2004, žiadnym spôsobom

nereagovala a túto súdom stanovenú povinnosť splnila až na základe ďalšej výzvy.

Dĺžka konania je ovplyvnená tiež skutkovou zložitosťou sporu, keďže vo veci bolo

potrebné nariadiť znalecké dokazovanie.

Ak ústavný súd nebude akceptovať môj argument o neprípustnosti predmetnej

sťažnosti, prosím o zváženie mnou uvádzaných skutočností, týkajúcich sa konania vo veci

samej s poukazom na vyššie uvádzané, ako aj na to, že tunajší súd už vo veci rozhodol

i zohľadnenie obdobia, kedy sa spis bez zavinenia tunajšieho súdu nachádzal na Krajskom

súde v Košiciach.“

Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v tejto

veci. Právna zástupkyňa sťažovateliek oznámila 22. decembra 2004, že v prijatej sťažnosti

trvá na ústnom pojednávaní, pretože od neho „možno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Ústavný súd nariadil ústne pojednávanie vo veci na 22. marec 2005. Okresný súd

svoju účasť na tomto pojednávaní ospravedlnil 11. marca 2005. Na pojednávaní sa

zúčastnila právna zástupkyňa sťažovateliek Z verejného ústneho pojednávania nevyplynuli

žiadne nové skutočnosti vo vzťahu k prejednávanej veci.

II.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a porušenia práva upraveného v čl. 6

ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...“, v konaní Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. .

Účelom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu .

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru ústavný súd podľa svojej

konštantnej judikatúry (napr. , ) skúma vždy so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu podľa 1) právnej a faktickej zložitosti veci, o ktorej súd

rozhoduje, 2) správania účastníka konania a 3) spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Za

súčasť prvého kritéria pritom považuje aj povahu veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho

spisu zistil, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. ide o návrh

sťažovateliek na určenie, že poručiteľ vlastnil v dobe smrti peňažnú hotovosť 1 106 716 Sk.

Ústavný súd konštatoval, že návrhy tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, a preto ich z právneho hľadiska nemožno považovať za zložité.

Z hľadiska potreby zisťovania skutkového stavu a dokazovania sa konanie okresného súdu

stalo zložitým a časovo náročnejším (aj v súvislosti so súvisiacim dedičským konaním sp.

zn. ). Táto skutočnosť však neospravedlňuje takú rýchlosť konania, ktorá

v spojení s nedostatočným zisťovaním skutkového stavu vedie k pochybeniam

v rozhodovacej činnosti (vyhodnotenie dôkazov) a k zrušeniu rozhodnutia vydaného

v takomto konaní. Na skutkovú zložitosť sporu poukázal aj predseda okresného súdu.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v konaní sp. zn. , bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok tohto

súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateliek ako aktívne a súčinnostné,

ktoré zásadným spôsobom neprispelo k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateliek, zákonná zástupkyňa sťažovateliek a sťažovateľky sa

zúčastnili na nariadených pojednávaniach a jedna zo sťažovateliek bola aj vypočutá.

Sťažovateľky včas reagovali na výzvy okresného súdu (ústavný súd neakceptoval názor

predsedu okresného súdu o tom, že právna zástupkyňa ovplyvnila dĺžku konania tým, že

neprimerane dlho nereagovala na výzvu v roku 2004).

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd vyhodnotil v rámci doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn.

tri obdobia:

a) Žaloba sťažovateliek bola pôvodne doručená okresnému súdu 28. januára 1998.

Okresný súd nariadil vo veci v priebehu ďalšieho roka (od 14. mája 1999 do 12. mája 2000)

celkovo päť pojednávaní (14. máj 1999, 2. júl 1999, 17. september 1999, 22. október 1999

a 12. máj 2000), pričom na poslednom z uvedených pojednávaní bol vyhlásený rozsudok vo

veci. V tomto období (okrem prvých vyše šiestich mesiacov bez úkonu) okresný súd konal

relatívne plynulo a bez zbytočných prieťahov v konaní.

b) V druhom období rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného súdu podanom

sťažovateľkami 14. júla 2000 krajský súd (v období od 29. septembra 2000 do 8. decembra

2003), ktorého postup a (ne)činnosť nemožno pripísať na vrub okresného súdu.

c) V treťom období po zrušení rozsudku okresného súdu a po vrátení veci na ďalšie

konanie okresnému súdu (8. december 2003) okresný súd vyzval 1. marca 2004 právnu

zástupkyňu sťažovateliek na označenie dôkazov. Právna zástupkyňa reagovala na výzvu

v máji a júni 2004, keď predložila okresnému súdu aj návrh na nariadenie znaleckého

dokazovania. Okresný súd následne 8. novembra 2004 ustanovil znalca MUDr. Š. S. na

podanie znaleckého posudku o duševnom stave poručiteľa (po viac ako siedmich rokoch od

jeho smrti).

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že konanie

okresného súdu vedené pod sp. zn. ani po období viac ako siedmich rokov nie

je právoplatne skončené a stále sa nachádza v štádiu doplňovania dokazovania znaleckým

posudkom. Vzhľadom na to, že okresný súd v rámci obdobia, počas ktorého konal (spolu

takmer štyri roky), neurobil úkony, ktoré by účinne a efektívne smerovali k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci samej a k nastoleniu stavu právnej istoty sťažovateliek, a krajský súd

zrušil jeho rozsudok z 12. mája 2000 vo výrokoch o zamietnutí žaloby a vrátil mu vec

v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom na

okresnom súde pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateliek podľa

a ich právo podľa dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek

podľa a ich práva podľa dohovoru, prikázal v zmysle

ods. 3 okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 11 C 181/ 98 ďalej

konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa : „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.“

Sťažovateľky požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

600 000,- Sk, pričom v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedli: „... Vzhľadom na postup

súdov od januára 1998, nie je predpoklad, že by sa urýchlene odstránil stav našej právnej

neistoty. Ako sme už ukázali v konaniach... súdov sme boli diskriminované. ... V súčasnej

dobe už konanie na Okresnom súde Košice II. trvá siedmy rok. Prieťahy, ktoré v konaniach

vznikli a naďalej vznikajú, sú zavinené výlučne odporcami. Prebiehajúce konania majú svoj

dopad, negatívny, aj na naše majetkové pomery. Už teraz nám vznikla zavinením súdov

značná škoda. Tento stav neistoty a sklamania, navodzuje svojím postojom, ale aj

nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti. U nás to vyvoláva voči týmto

orgánom stratu dôvery a beznádej.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej v dôsledku zbytočných prieťahov. Hoci

ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez

zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateliek podľa

a ich práva podľa dohovoru nemožno účinne odstrániť len

uplatnením tejto právomoci. Preto považoval za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti okresného súdu v konaní

vo veci sp. zn. , berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľky sa o predĺženie tejto

doby tiež pričinili, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateliek

sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd

považoval priznanie sumy 20 000 Sk každej z nich za primerané finančné zadosťučinenie

podľa .

Právna zástupkyňa sťažovateliek uplatnila nárok na náhradu trov 47 952 Sk za dva

úkony právnej služby. Ústavný súd jej uhradil len účelne vynaložené trovy, za ktoré

považoval dvakrát dva úkony právnej služby po 4 534 Sk (pričom táto základná sadzba bola

znížená o 20 %) a po 136 Sk režijný paušál, ktorých výšku určil podľa kritérií platných pre

úhradu trov konania v roku 2004 a ktoré vyčíslil sumou 15 053 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8,

§ 16, § 17 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb)

vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za 1. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre odmeny za úkony po 1. januári 2004).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a

v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2005