Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 261/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla

prerokoval sťažnosť Milana Mokoša, bytom H., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C

148/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Milana Mokoša na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby vo veci vedenej pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi Mokošovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie 40 000 Sk

(slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť Milanovi Mokošovi trovy právneho

zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. D. T., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Milan Mokoš, bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), v sťažnosti doručenej Ústavnému

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. septembra 2004 namietal, že

postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15

C 148/99 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a právo na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Ústavný súd uznesením z 8.

decembra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že spoločne so svojou

manželkou doručili „návrh na určenie hranice medzi susediacimi pozemkami. Návrh bol

Okresnému súdu v Trnave doručený dňa 6. 7. 1999, a je vedený pod sp. zn. (...)

Dňa 18. 5. 2000 súd uznesením vyzval navrhovateľov na doplnenie predloženého návrhu.

Na predmetnú výzvu reagoval právny zástupca navrhovateľov podaním doručeným súdu

23. 6. 2000. Napriek uvedenému Okresný súd v Trnave vo veci vôbec nekonal a až 7. 2.

2002 znova vyzval navrhovateľov k predloženiu geometrického plánu. Tento bol

navrhovateľmi predložený dňa 15. 4. 2002, súd však ostal bez podstatných dôvodov naďalej

vo veci nečinný. (...) Skutočnosť, že Okresný súd v Trnave o návrhu sťažovateľa na určenie

hranice medzi susediacimi pozemkami nerozhodol, hoci od podania návrhu uplynulo už

viac ako 5 rokov, vyvolala u neho dlhodobý stav právnej neistoty, ktorý napriek využitiu

dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá. Predmet namietaného konania

pritom nie je ani právne ani fakticky tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na

prípravu rozhodnutia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a „po jej

prerokovaní vydal tento nález:

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo Milana Mokoša na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48

ods. 2 , ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Okresnému súdu v Trnave prikazuje, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi Mokošovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000,-

Sk, ktoré mu je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet advokátky

JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od nadobudnutia právoplatnosti

tohto nálezu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a obsahu spisu

okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal okresnému súdu

6. júla 1999 žalobu, ktorou sa domáha určenia priebehu hranice medzi pozemkami.

Okresný súd 18. mája 2000 vyzval sťažovateľa a žalobkyňu v druhom rade na

doplnenie a opravu žaloby. Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním doručeným 23. júna

2000. Dňa 29. apríla 2001 okresný súd vyzval žalobkyňu v druhom rade na úpravu

žalobného návrhu.

Ďalší úkon urobil okresný súd 15. marca 2002, keď vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa na predloženie geometrického plánu, ktorý bol sťažovateľom doručený

15. apríla 2002.

Dňa 27. augusta 2004 okresný súd vyzval žalobcov na oznámenie ceny predmetu

poplatkového úkonu, sťažovateľ bol zároveň vyzvaný na upresnenie adresy jeho právneho

zástupcu. Dňa 1. decembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na upresnenie osoby jeho

právneho zástupcu v konaní. Právny zástupca sťažovateľa 6. decembra 2004 oznámil súdu

cenu predmetu poplatkového úkonu.

Uznesením z 25. januára 2005 okresný súd konanie zastavil, pretože žalobcovia na

výzvu okresného súdu nezaplatili súdny poplatok.

V priebehu konania podľa obsahu spisu a úkonov predsedu okresného súdu v ňom

obsiahnutých došlo k viacerým zmenám v osobe zákonných sudcov, ktoré boli odôvodnené

odchodom sudkýň na materské dovolenky.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté údaje, ktoré

uviedla predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 116/05 z 9. februára

2005. Predsedníčka okresného súdu súčasne uviedla, že v konaní došlo k zbytočným

prieťahom „v dôsledku opakovaného prerozdelenia spisového materiálu po odchode

zákonných sudcov vo veci (na materské dovolenky) s tým, že sudcovia, ktorým bola vec

pridelená vykonali úkony vo veci s ohľadom na svoju zaťaženosť, resp. v určitom období

tieto úkony ani neboli vykonané, najmä v období od 15. 4. 2002 do 27. 8. 2004“.

III.

Podľa prvej vety „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote, čo je z hľadiska základných práv obsahovo to isté právo, ktoré pre

účastníka konania zaručuje .

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru ústavný súd podľa svojej

konštantnej judikatúry (napr. , ) skúma vždy s ohľadom na

konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje

aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu,

b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Ústavný súd je toho názoru, že posudzované konanie vzhľadom na jeho predmet

(nárok na určenie hranice medzi pozemkami), skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť

ako mimoriadne právne alebo fakticky zložité. V konaní sp. zn. pred okresným

súdom sa sťažovateľ v sporovom konaní domáha určenia priebehu hranice pozemkov.

Skutkovú, resp. právnu zložitosť veci vo svojom vyjadrení nenamietala ani predsedníčka

okresného súdu. Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu

spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti

posudzovanej veci (právnej, resp. faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť doterajší

priebeh alebo dĺžku konania alebo bola príčinou spomalenia postupu súdu. Napokon záver

o skutkovej a právnej zložitosti by bolo možné prijať až po tom, ako by okresný súd

po príprave pojednávania vykonal nejaké pojednávanie, dôkazy a potom by sa mohlo

uvažovať napríklad o potrebe znaleckého dokazovania, ohliadke na mieste samom

a podobných úkonov, ktoré si vyžadajú spravidla istý čas. K takému postupu okresného

súdu zatiaľ nedošlo.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní

o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd

zistil, že sťažovateľ ako účastník súdneho konania pred okresným súdom sa zásadne

nepodieľal na predĺžení doterajšej doby konania. Je pravdou, že sťažovateľ reagoval na

výzvu okresného súdu na oznámenie ceny predmetu poplatkového úkonu až po viac než

troch mesiacoch od doručenia tejto výzvy, na čo poukázala predsedníčka okresného súdu.

Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že takýto postup sťažovateľa v kontexte dĺžky

a priebehu konania neprispel významným spôsobom k jeho predĺženiu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný bez toho,

aby mu v postupe bránila zákonná prekážka podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku v týchto obdobiach:

 od 6. júla 1999, keď bol žalobný návrh doručený okresnému súdu, do 18. mája 2000,

keď okresný súd vyzval sťažovateľa na upresnenie žalobného návrhu,

 od 23. júna 2000, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu úpravu žalobného návrhu,

do 15. marca 2002, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na

predloženie listinného dôkazu. Ústavný súd v danom štádiu konania nevyhodnotil

výzvu okresného súdu žalobkyni v druhom rade z 29. apríla 2001 na upresnenie

žalobného návrhu ako úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov,

 od 15. apríla 2002, keď sťažovateľ na predchádzajúcu výzvu predložil listinný dôkaz,

do 27. augusta 2004, keď okresný súd vyzval žalobcov na oznámenie ceny predmetu

poplatkového úkonu.

Činnosť okresného súdu možno vcelku charakterizovať ako neefektívnu

a nesústredenú. Dôkazom tohto tvrdenia je najmä skutočnosť, že okresný súd vo veci prvý

a zároveň jednoduchý úkon, akým je výzva na upresnenie žalobného návrhu, realizoval až

po uplynutí 10 mesiacov od podania žaloby, pričom túto výzvu opakovane zasielal

žalobkyni v druhom rade až v apríli 2001, teda po viac než 21 mesiacoch od začatia

konania.

Okresný súd urobil ďalší jednoduchý úkon spočívajúci vo výzve na zaplatenie

súdneho poplatku spojenej s predchádzajúcou výzvou na oznámenie ceny predmetu

poplatkového úkonu viac než po 5 rokoch od dátumu podania žaloby. Takýto úkon

okresného súdu treba považovať za jednoduchý úkon, jeho urobenie po takej dobe nemá

žiadne opodstatnenie a v takom prípade už nemožno poukazovať ani na to, že splnenie

poplatkovej povinnosti je predovšetkým povinnosťou žalobcu, navyše, ak žalobca mohol

okrem zaplatenia súdneho poplatku požiadať aj o oslobodenie od súdneho poplatku,

prípadne aj iný úkon.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát

musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že štát nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, nemôžu byť dôvodom na

porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto

príčiny nezbavujú všeobecný súd zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné

prieťahy v súdnom konaní.

Okresný súd 25. januára 2005 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku,

t. j. rozhodol procesne bez toho, aby konal vo veci meritórne, po viac ako 5 a pol roku od

podania žaloby.

Ústavný súd preto rozhodol, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

prikázal v zmysle okresnému súdu, aby

vo veci sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, ktorého výšku zdôvodnil časovým odstupom „od

podania návrhu na okresný súd a primeranej lehoty, v ktorej mal o tomto návrhu

rozhodnúť“. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru,

že stav konania v jeho veci je taký, že sťažovateľ oprávnene trpí pocitom faktickej a právnej

neistoty kvôli stavu sporu o určenie priebehu hranice pozemkov trvajúceho viac než 5

rokov. V konaní sa pritom rieši otázka majúca priamy dopad na rozsah vlastníckych práv

účastníkov konania.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho

konania.

Ústavný súd preto s prihliadnutím na všetky zistené okolnosti prípadu považoval

podľa priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému

sťažovateľovi úhradu trov konania priznal v sume 9 342 Sk za dva úkony právnej služby

a dvakrát režijný paušál podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

pretože tieto úkony boli vykonané za jej účinnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005