Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 56/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní

o sťažnosti Ing. E. L., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., K., ktorou namietala

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , za

účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. L na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. E. L. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. E. L. trovy právneho

zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jej

právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. Sz., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 2. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.

Spr 2403/03 doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2005, ktorého obsahom je nasledujúca

chronológia úkonov okresného súdu:

„Žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola doručená súdu

31. 3. 2003.

Sťažovateľka v konaní vystupuje na procesnej strane žalobkyne.

Dňa 4. 4. 2003 bola žaloba doručená na vyjadrenie žalovanému.

Dňa 9. 4. 2003 doručila žalobkyňa súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Súd uznesením č. k. -17 zo dňa 7. 5. 2003 návrh na vydanie

predbežného opatrenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala 21. 5. 2003 odvolanie žalobkyňa.

Dňa 28. 5. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -35 zo dňa 23. 6. 2003 zrušil

uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V zmysle pokynov krajského súdu súd doplnil dokazovanie vo veci vydania

predbežného opatrenia a 6. 8. 2003 vo veci opätovne rozhodol. Dňa 21. 8. 2003 podal

žalovaný odvolanie proti uzneseniu -50.

Dňa 16. 9. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -75 zo dňa 6. 10. 2003

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Toto uznesenie bolo doručované právnym zástupcom účastníkov 6. 11. 2003.

Od 6. 11. 2003 až doposiaľ súd vo veci žiaden úkon neurobil.

Tento stav zapríčinila dlhodobá práceneschopnosť vybavujúcej sudkyne JUDr. V.,

a to od 9. 1. 2004 do 28. 6. 2004.

Dňa 15. 10. 2004 bol spis pridelený na vybavenie sudkyni JUDr. V. a doposiaľ sa

podľa poradia nedostal na termín pojednávania.“

V závere vyjadrenia okresný súd konštatuje, „že k porušeniu práva sťažovateľky

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov došlo, ale podľa platnej právnej úpravy

nebolo možné pre práceneschopnosť odňať vec zákonnej sudkyni. Až odchodom sudkyne

na materskú dovolenku bola vec pridelená na vybavenie inému sudcovi.

Konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru právne nie je zložité. Náročná

je skutková stránka veci.

V konaní sa nevyskytli žiadne prekážky, ktoré by odôvodňovali postup súdu podľa

ust. a nasl.

Účastníci konania k prieťahom konania svojím správaním neprispeli.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný

súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše, ústavný súd zistil, že okresný súd 13. apríla 2005 nariadil termín

pojednávania na 18. máj 2005.

Podaním doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2005 sa právna zástupkyňa

sťažovateľky vyjadrila k stanovisku okresného súdu, v ktorom uviedla, že:

«Obsah vyjadrenia Okresného súdu Košice I (ďalej súdu) považujem za korektný

pokiaľ sa súd vyjadruje k faktom vyplývajúcim aj z k ústavnej sťažnosti pripojených príloh

a pokiaľ súd uznáva, že „k porušeniu práva sťažovateľky na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov došlo...“, že konanie o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru právne nie je zložité, „že v konaní sa nevyskytli žiadne prekážky...“ a že „Účastníci

konania k prieťahom konania svojím správaním neprispeli.“

Pokiaľ však ide o obranu súdu v pasáži, kde uvádza „... ale podľa platnej právnej

úpravy nebolo možné pre práceneschopnosť odňať vec zákonnej sudkyni. Až odchodom

na materskú dovolenku bola vec pridelená na vybavenie inému sudcovi.“, tak zastávam

názor, že to v žiadnom prípade nemožno pripočítať na ťarchu sťažovateľky, pretože ak štát

ani za posledných uplynulých dvanásť rokov nedokázal vyriešiť v platnej právnej úprave

() postup súdov tak aby aj v takých prípadoch ako je dlhodobá práceneschopnosť

sudcu bola zachovaná plynulosť v súdnom konaní, tak jedine štát (súd) musí niesť za tento

s SR () a najmä s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1) nesúladný postup, plný podiel svojej zodpovednosti.

Preto zhrnúc neefektívny, následne nesprávny (contra lege artis) postup súdu

v konaní o žalobe sťažovateľky v období od podania žaloby (31. marca 2003) do prvého

rozhodnutia odvolacieho súdu o vydanom nezákonnom rozhodnutí súdu (6. augusta 2003),

paralélnu nečinnosť súdu o žalobe sťažovateľky o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru okamžitým zrušením a o náhradu mzdy počas obdobia konania súdu o návrhu

sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia do jeho právoplatného skončenia

(6. novembra 2003) a následnú absolútnu nečinnosť súdu do podania vyjadrenia súdu

ústavnému súdu (13. apríla 2005) s poukazom na konkrétne okolnosti prípadu, najmä

na to, že v pracovnoprávnom spore sťažovateľky ide o vyriešenie existenčnej otázky

sťažovateľky, s poukazom na to, že ide o spor dotýkajúci sa aj základných práv

mal. dieťaťa na rodinnú výchovu, v ktorom spore súd ani do dvoch rokov neurčil termín

na prejednanie veci, napriek písomnému prísľubu predsedu súdu v jeho liste ešte zo dňa

26. mája 2003 a napriek viacnásobným prosbopisom sťažovateľky (podania sťažovateľky

z 1. apríla 2003 a z 30. júna 2003) sťažnosti sťažovateľky na prieťahy zavinené súdom

z 23. júla 2003 s ohľadom na to, že sťažovateľka nezapríčinila svojím správaním žiadny

prieťah v konaní a na nie zložité súdne konanie, navrhujem, aby ústavný súd rozhodol

v zmysle návrhu nálezu uvedeného v petite ústavnej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na

konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch

základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd

(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu

(povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľka v sťažnosti nenamietala konanie okresného

súdu v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale namietala, že okresný súd

„nekonal o žalobe žalobkyne vôbec“ (t. j. vo veci samej).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že od podania žaloby 31. marca 2003, okrem

pokynu okresného súdu zo 4. apríla 2003 na doručenie žaloby na vyjadrenie žalovanému,

okresný súd celú svoju činnosť zameral iba na rozhodovanie o nariadení predbežného

opatrenia (9. apríla 2003 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na vydanie

predbežného opatrenia), pričom nevykonal žiadne úkony smerujúce k meritórnemu

rozhodnutiu vo veci samej. Dňa 13. apríla 2005 okresný súd po doručení výzvy ústavného

súdu na vyjadrenie k prijatej sťažnosti nariadil termín pojednávania na 18. máj 2005.

Za týchto okolností ústavný súd nepovažoval za potrebné analyzovať postup súdu podľa

citovaných kritérií, za postačujúce považoval v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

() nečinnosť okresného súdu v trvaní dvoch rokov.

Je nesporné, že rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia je

integrálnou súčasťou rozhodovania vo veci samej, no ústavný súd vo svojej ustálenej

judikatúre už konštatoval (napr. ), že „rozhodnutie o predbežnom opatrení

neodstraňuje stav právnej neistoty, ktorého odstránenie je účelom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“, lebo tu „ide o ochranu predbežnú a dočasnú a samotné

uznesenie je rozhodnutím nemeritórnym“.

Podľa ďalšej konštantnej judikatúry ústavného súdu obdobie, v ktorom súd konal

len o predbežnom opatrení, je dobou zbytočných prieťahov v konaní vo veci samej

(m. m. ). Úkony okresného súdu v rámci konania o predbežnom opatrení

nie sú úkonmi urobenými vo veci samej, a teda ústavný súd ich spravidla neberie

do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom

(m. m. )

Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu uvedenú v jeho vyjadrení

z 13. apríla 2005, že „... podľa platnej právnej úpravy nebolo možné pre práceneschopnosť

odňať vec zákonnej sudkyni. Až odchodom sudkyne na materskú dovolenku bola vec

pridelená na vybavenie inému sudcovi“ a poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 3 a 4 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom poriadku

pre okresné súdy a krajské súdy, podľa ktorého môže predseda súdu opatrením v súlade

s určeným zastupovaním v rozvrhu práce v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi

vykonať jednotlivé úkony v konaní nimi poveriť iného sudcu. Preto ústavný súd dospel

k záveru, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom.

Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že sťažovateľka sa žiadnym spôsobom

nepričinila o taký stav konania, aký bol zistený ústavným súdom.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľkiných označených práv, prikázal

okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia vo svojej veci.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu

porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 60 000 Sk, ktoré žiada priznať z dôvodu, že „jej právna istota v to,

či jej pracovný pomer u jej zamestnávateľa bude trvať alebo nebude trvať, je porušená

nekonaním OS, a to už po dobu skoro 2 rokov, čo je v pracovnoprávnej veci (...)

neprimerane dlhá doba“, ďalej uvádza, že „v dôsledku uvedeného nemá (...) primeraný

príjem neprimerane dlhú dobu a z toho vyplývajúcu nedostatočne zabezpečenú výživu

svojich vlastných troch detí (...) a jedného dieťaťa zvereného predbežne do pestúnskej

starostlivosti (...)“, a na záver poukazuje na to, „že v spojitosti so sporom je významná

otázka rozhodnutia súdu o tom, či jej na základe pracovnej zmluvy zverené dieťa mal. F.

bude v jej starostlivosti ako profesionálneho rodiča naďalej alebo nebude (...)“.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj to, že z hľadiska

povahy veci ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože stav neistoty ohľadne trvania

pracovného pomeru závažne ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka

konania, prípadne aj jeho rodiny (m. m. ), ústavný súd považoval priznanie

sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. Sz.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), za každý

úkon v sume po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola

priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Za podanie právnej zástupkyne sťažovateľky z 26. apríla 2005, ktorým sa vyjadrila

k stanovisku okresného súdu, ústavný súd so zreteľom na jeho obsah (absencia

ústavnoprávneho charakteru) odmenu nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2005