Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 153/05
PDF · 173 KB
No categories available
IV. ÚS 153/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., bytom K, zastúpenej advokátom JUDr. Z. K., ktorou
namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 17/00,
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2005
doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 17/00.
Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
uvedených článkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní,
prikázal krajskému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.
Zo sťažnosti vyplýva, že „V roku 1998 začalo trestné stíhanie a bolo vznesené
obvinenie pre pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 ods. 3 písm. b) Tr.
zákona obvinenému R. K. Počas vyšetrovania som ako poškodená uplatnila voči
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mi vznikla tak, že obv. R. K. dňa 22. 5. 1998 na
základe splnomocnenia M. K., ktorý nemal vedomosť o nelegálnom pôvode vozidla zn.
AUDI 80 2.0 E AVANT červenej farby previedol na Okresnom dopravnom inšpektoráte
OR PZ Košice-okolie dňa 22. 5. 1998 na mňa M. K. využijúc moju nevedomosť
o nelegálnom pôvode vozidla, a predal mi toto vozidlo za sumu 300.000.- Sk.
Dňa 30. 5. 2000 krajský prokurátor v Košiciach pod č. k. 2 Kv 70/98-76 podal
na obvineného obžalobu. Obžaloba bola Krajským súdom v Košiciach prijatá pod spisovou
značkou 1 T 17/00 dňa 16. 6. 2000. (...)
Krajský súd v Košiciach na dobu od 5. do 13. novembra 2001 vytýčil vo veci hlavné
pojednávanie.“
Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd od novembra 2001 vo veci nekonal
a podľa jej zistení bola táto trestná vec medzičasom pridelená inému sudcovi, ktorý termín
ďalšieho hlavného pojednávanie dosiaľ nenariadil. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka
poukazuje na to, že od podania obžaloby uplynulo už „... päť rokov a v dôsledku nečinnosti
súdu môj nárok na náhradu škody voči obžalovanému sa stáva len hypotetický, nakoľko
jeho majetkové pomery môžu byť plynutím času značne znehodnotené a škoda, ktorá mi
bola spôsobená v sume 300.000,- Sk môže byť v konečnom dôsledku len vysúdenou sumou
bez reálneho naplnenia. Moja finančná situácia nie je taká, aby som mohla pominúť škodu,
ktorá mi vznikla, nakoľko mám s manželom maloleté deti, a obžalovanému vyplatená suma
mi výrazne chýba a musela som ju kompenzovať pôžičkami od svojich príbuzných, ktorým
som zaviazaná ich vrátiť“.
Na základe uvedeného sťažovateľka zastáva názor, že v označenom konaní dochádza
nečinnosťou súdu k porušovaniu jej základného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľka uviedla, že krajský súd od novembra 2001 v napadnutom konaní
nekonal, ústavný súd na krajskom súde zistil, že tomu tak nie je. Vo veci sa uskutočnilo
ďalšie hlavné pojednávanie 18. júna 2002, ktoré bolo odročené za účelom predvolania
svedkov. Nasledujúce hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 16. septembra 2002 a bolo
odročené na 17. október 2002. Termín tohto hlavného pojednávania však bol zrušený,
pretože zákonný sudca prestal byť sudcom krajského súdu. Termín ďalšieho hlavného
pojednávania nariadeného na 14. jún 2004 bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti
obžalovaného. Dosiaľ ostatný úkon vo veci bol urobený 12. mája 2005, keď bolo nariadené
hlavné pojednávanie na 7. jún 2005.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...)
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).
Účelom, podstatou a zmyslom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného
práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je
ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou
(záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej
prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup
orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka (m. m. IV. ÚS 166/03).
Vecou samou v posudzovanom konaní, v ktorom podľa sťažovateľky došlo
k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, je trestné stíhanie inej osoby, než je
sťažovateľka, ktorá má v tomto konaní postavenie poškodenej. Trestné stíhanie sa vykonáva
podľa ustanovenia § 1 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku, ktorého účelom je upraviť
postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich
páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne
vyjadrený, a preto je vecou samou v trestnom konaní zistenie trestných činov a spravodlivé
potrestanie ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon
neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti;
musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva
zaručené ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.
Z uvedeného vyplýva, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom
konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, ktorý má
súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní
nie je preto v tomto konaní vecou samou v takom zmysle, ako to je uvedené v čl. 48 ods. 2
ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov. To platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje o „jeho záležitosti“, čo je
synonymum pre jeho vec podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (IV. ÚS 92/04, mutatis mutandis aj
Z citovaných rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že vzhľadom na účel trestného
konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, treba
považovať za vylúčený záver, podľa ktorého by poškodený mal právo na to, aby jeho vec –
nárok na náhradu škody v adhéznom konaní – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov
v trestnom konaní. Prípustnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je
dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného.
Táto možnosť je totiž iba určitým zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných
podmienok, a ak to nebráni účelu trestného konania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho
súkromnoprávneho nároku aj v trestnom konaní (mutatis mutandis IV. ÚS 92/04).
Ústavný súd v súvislosti s možnosťami poškodeného domáhať sa v trestnom konaní
svojho práva spôsobom uvedeným v čl. 48 ods. 2 ústavy pripustil v niektorých smeroch
možnosť obmedzenia jednotlivých subjektov práv trestného konania vrátane poškodeného,
a to so zreteľom na účel Trestného poriadku (§ 1) a základné zásady trestného konania (§ 2)
v rámci vyvažovania stretávajúcich sa záujmov a tiež s prihliadnutím na rozdelenie
procesných funkcií na hlavné (obžaloba, obhajoba a rozhodovanie veci) a vedľajšie
(náhrada škody a zhabanie veci), čo sa prejavuje napríklad v prípade, ak je poškodený
odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach
(§ 229 Trestného poriadku). Obmedzenie základného práva poškodeného podľa čl. 48 ods. 2
ústavy však neznamená zásah do jeho podstaty, pretože poškodený môže toto základné
právo realizovať v konaní pred súdom podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) (m. m. III. ÚS 8/00).
V dôsledku zákonnej možnosti odkázať poškodeného na konanie vo veciach
občianskoprávnych nie je preto možné uvažovať o priznaní základného práva
na prerokovanie jeho nároku na náhradu škody bez zbytočných prieťahov v adhéznom
konaní v takom rozsahu, ako prináleží účastníkovi konania v občianskoprávnom konaní,
a to najmä v prípade, že by jeho realizácia presiahla potreby trestného konania.
Sťažovateľka má v prípade odstránenia zákonnej prekážky litispendencie (§ 83 OSP)
k dispozícii iný účinný prostriedok ochrany v konaní pred občianskoprávnym súdom podľa
Podľa názoru ústavného súdu je žalobu o náhradu škody potrebné kvalifikovať ako
účinný právny prostriedok ochrany práv a slobôd poškodenej s tým, že takáto žaloba
vymedzuje v občianskom sporovom konaní jej nárok na náhradu škody už ako jej vec,
vo vzťahu ku ktorej už má (na rozdiel, keď uplatnila právo na náhradu škody v adhéznom
konaní) zaručené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol po predbežnom prerokovaní sťažnosti
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2005