Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 81/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Jána Lubyho a Juraja Babjaka v konaní

o sťažnosti E. M., bytom R., zastúpenej advokátom Mgr. I. R., R., ktorou namietala

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní

vedenom pod sp. zn. RA-2 C 415/01, pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom

Rimavská Sobota od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Rimavská Sobota, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní

vedenom pod sp. zn. RA-2 C 415/01, pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom

Rimavská Sobota od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. ,

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. RA-2 C 415/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk

(slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Rimavská Sobota

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Rimavská Sobota j e p o v i n n ý uhradiť E. M. trovy právneho

zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta

Mgr. I. R, R., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 23. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

RA-2 C 415/01, pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota

od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania vedeného

pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ňou podanej žaloby „o vyplácanie

straty na zárobku za chorobu z povolania po skončení prac. pomeru“ proti S., a. s., L., R.

(ďalej len „žalovaná“), za účasti S. p., pobočky R., ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovanej (ďalej len „vedľajší účastník“).

Podľa sťažovateľky okresný súd „potreboval 34 mesiacov na to, aby vo veci vytýčil

jedno pojednávanie“ a aj od ostatného pojednávania uskutočneného 28. septembra 2004

opätovne nekonal. Ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne

rozhodnuté.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 568/2005 doručeným ústavnému súdu 9. mája

2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza:

„Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa E. M. podala žalobu na bývalom Okresnom

súde v Revúcej proti žalovanému S., a. s., L., R., v ktorej žiada zaviazať odporcu

o vyplácanie straty na zárobku za chorobu z povolania po skončení pracovného pomeru.

Žaloba bola podaná na súde dňa 08. 08. 2001, pričom sa jedná o skutkovo a právne

pomerne zložitú vec, v ktorej však bývalý Okresný súd v Revúcej riadne nekonal. Po podaní

návrhu dňa 08. 08. 2001 bol urobený prvý úkon až dňa 26. 07. 2002, kedy sudkyňa doručila

rovnopis žaloby žalovanému na vyjadrenie a súčasne žiadala odpis mzdového listu

žalobkyne. Toto urgovala dňa 13. 11. 2002. Právny zástupca odporcu zaslal súdu

vyjadrenie dňa 29. 11. 2002 a následne súd neurobil žiadne úkony. Dňa 11. 02. 2004

právny zástupca žalobkyne podal žiadosť o urýchlenie súdneho konania. Dňa 24. 02. 2004

žiadala sudkyňa S. p. v B. o oznámenie, či vstupujú do konania ako vedľajší účastník

na strane odporcu a súčasne zaslala právnemu zástupcovi žalobkyne rovnopis vyjadrenia

žalovaného, ku ktorému tento zaujal stanovisko dňa 11. 03. 2004. Dňa 11. 03. 2004

oznámila S. p., pobočka v R., vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného.

V spise sa nachádza oznámenie predsedu bývalého Okresného súdu v Revúcej

o vybavení sťažnosti zo dňa 20. 05. 2004 adresované právnemu zástupcovi žalobkyne,

v ktorom predseda súdu oznamuje, že jeho sťažnosť je opodstatnená a že dal pokyn sudkyni

ďalej vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne oznámil, že k prieťahom v konaní

došlo z objektívnych dôvodov, keď tamojší súd je už od roku 1997, teda od svojho vzniku

nedostatočne personálne obsadený a už tretí rok pracujú na súde len traja sudcovia.

Je preto objektívne nemožné, aby súd rozhodoval vo veciach rýchlejšie a bez prieťahov.

Pritom vyriešiť túto situáciu nie je v kompetencii súdu, ale nadriadených orgánov, ktorým

sa táto nepriaznivá situácia už celé roky avizuje.

Sudkyňa vytýčila termín pojednávania dňa 06. 07. 2004 na deň 08. 09. 2004, ktorý

bol odročený z dôvodu jej práceneschopnosti na termín 28. 09. 2004. Na pojednávaní dňa

28. 09. 2004 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na neurčito

za účelom predloženia výkazov za obdobie november 2002 až január 2003 odporcom.

Súčasne súd uložil žalobkyni doplniť návrh písomne v dvoch vyhotoveniach presným

vyčíslením, za ktoré obdobie, v akej výške a s akými úrokmi z omeškania požaduje

zaplatenie. Tieto vyčíslenia boli súdu vyčíslené dňa 04. 11. 2004. Dňa 02. 03. 2005 žiadala

konajúca sudkyňa S. p., pobočku v R., o zaslanie rovnopisov všetkých rozhodnutí ohľadom

čiastočného invalidného dôchodku, ktorý bol žalobkyni priznaný a sudkyňa žiadala z Úradu

práce, soc. vecí a rodiny v R. oznámenie, či žalobkyňa je od 01. 07. 1998 stále vedená

v evidencii nezamestnaných, či poberala podporu v nezamestnanosti a v akej výške.

Od právneho zástupcu odporcu žiadala sudkyňa predložiť odpisy mzdových listov

za kalendárny štvrťrok pred prevedením žalobkyne na inú prácu po zistení choroby

z povolania a za rok 2001, ako aj dôkaz o prevedení žalobkyne na inú prácu. Žiadané

doklady boli zaslané súdu dňa 14. 03. 2005, resp. 17. 03. 2005.

Uznesením č. RA-2 C 415/01 zo dňa 17. 03. 2005 súd konanie vo veci zastavil s tým,

že po právoplatnosti tohto uznesenia vec postúpi S. p. so sídlom v B., pobočke v R. Proti

tomuto uzneseniu podal odvolanie právny zástupca žalobkyne dňa 05. 04. 2005 a dňa

06. 04. 2005 podala odvolanie aj S. p., pobočka v R. Spis bol následkom odvolaní

predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 12. 04. 2005.“

V závere vyjadrenia okresný súd konštatoval, že: „... nezistil žiadne prekážky

postupu konania súdu podľa a nasl. Sťažovateľka nespôsobila žiadne

prieťahy v konaní. Z hore uvedeného prehľadu procesných úkonov súdu vyplýva, že bývalý

Okresný súd v Revúcej spôsobil prieťahy v konaní, ktoré možno považovať za zbytočné

prieťahy.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu

z 5. mája 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení,

ktoré považuje za preukázané.

Podaním doručeným ústavnému súdu 20. mája 2005 sa právny zástupca sťažovateľky

pripojil k stanovisku okresného súdu, „nakoľko je úplne objektívne a vyjadruje skutočný

stav veci“. V závere vyjadrenia uviedol, „že prieťahy vznikli bez zavinenia sťažovateľky

a táto pre nedostatky v personálnom obsadení bývalého OS v Revúcej v žiadnom prípade

nemôže byť ukrátená vo svojich právach zaručených SR“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48

ods. 2 sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom

prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií

postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom sporu vedeného na okresnom súde je nárok na náhradu za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti. Ide o pracovnoprávny spor, ktorý patrí

do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov ().

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti z 5. mája 2005 ako

dôvod, prečo vo veci okresný súd dosiaľ ešte nerozhodol, uvádza skutkovú a právnu

zložitosť sporu. Ústavný súd sa s týmto názorom nestotožnil, keďže okresný súd sa

v preskúmavanej veci doteraz venoval len príprave jedného pojednávania, ktoré sa

uskutočnilo 28. septembra 2004 a následne, ako už bolo uvedené, rozhodol uznesením

sp. zn. RA-2 C 415/01 zo 17. marca 2005 o zastavení konania s tým, že po právoplatnosti

tohto uznesenia postúpi vec S. p., pobočke R.

Ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani prípadná

zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené

nesprávnou organizáciou práce alebo inými nedostatkami v činnosti súdu vrátane jeho

nečinnosti (mutatis mutandis ), a preto dospel k záveru, že dĺžka konania, ako aj

stav, v akom sa vec v čase podania sťažnosti nachádza, nie sú zapríčinené osobitnou

právnou alebo faktickou zložitosťou veci, ale inými skutočnosťami, ktoré sa týkajú

samotného postupu okresného súdu.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníka konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z obsahu spisu

zistil, že sťažovateľka žiadnym úkonom neprispela k prieťahom alebo k spomaleniu postupu

okresného súdu.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Okresný súd urobil prvý úkon vo veci samej (zaslanie žaloby žalovanej

na vyjadrenie) 26. júla 2002, t. j. po viac než 11 mesiacoch od začatia konania. V období

od 29. novembra 2002 (doručenie vyjadrenia žalovanej k žalobe) do 24. februára 2004

(výzva vedľajšiemu účastníkovi na vstup do konania, resp. zaslanie vyjadrenia žalovanej

sťažovateľke) bol okresný súd opätovne takmer jeden rok a tri mesiace bez akéhokoľvek

zákonného dôvodu nečinný. Prvé pojednávanie vo veci okresný súd nariadil až

na 8. september 2004, ktoré bolo zrušené z dôvodu hospitalizácie zákonnej sudkyne.

Okresný súd súčasne so zrušením termínu pojednávania nariadil nový termín

pojednávania na 28. september 2004, ktoré sa uskutočnilo za osobnej prítomnosti

sťažovateľky, jej právneho zástupcu a právneho zástupcu žalovanej. Toto pojednávanie bolo

po vykonanom dokazovaní odročené na neurčito za účelom predloženia ďalších písomných

dôkazov.

Po doručení požadovaných písomností a zaobstaraní ďalších dôkazov okresný súd

17. marca 2005, odvolávajúc sa na o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) účinný od 1. januára 2004

konanie pre nedostatok právomoci zastavil. Aj napriek prijatiu zákona o sociálnom poistení

okresný súd ešte 15 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tohto zákona zabezpečoval dôkazy

(potvrdenia od vedľajšieho účastníka; úradu práce, sociálnych, vecí a rodiny a žalovanej)

a až 17. marca 2005 konanie zastavil. Vzhľadom na uvedené, postup okresného súdu

po 1. januári 2004, možno označiť ako nesústredený a neefektívny (aj s prihliadnutím

na zásadu iura novit curia), ktorý neviedol k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky

ohľadom jej uplatneného nároku.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že keby okresný súd postupoval spôsobom

zodpovedajúcim základnému právu podľa , mohol spor rozhodnúť

do nadobudnutia účinnosti zákona o sociálnom poistení a stav právnej neistoty sťažovateľky

ohľadom jej uplatneného nároku mohol byť odstránený už skôr.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k zbytočným prieťahom

v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj nesprávnou

(neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka

súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil ().

Preto ústavný súd vyhodnotil postup okresného súdu od 24. februára 2004 ako

nesústredený a neefektívny, ktorý prispel k predĺženiu konania, a ako taký neviedol

k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Stav, v ktorom sa konanie nachádza ku dňu rozhodnutia ústavného súdu

s prihliadnutím na predmet konania, nezodpovedá sťažovateľkinmu základnému právu

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa .

Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu je poznačený nečinnosťou,

nesústredenosťou a nesprávnou činnosťou okresného súdu. Vychádzajúc z povahy

prejednávanej veci, v ktorej sa rieši citlivá otázka pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu

na zdraví, zo skutočnosti, že sťažovateľka ničím nespôsobila túto nečinnosť, ako aj

neprijateľnej argumentácie okresného súdu, ktorý doterajšiu dobu konania zdôvodňuje

množstvom nevybavených vecí (čo však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky), ústavný súd

rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. RA-2 C 415/01 došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa .

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 okresným súdom, aj napriek tomu, že konanie vedené na okresnom súde

pod sp. zn. RA-2 C 415/01 bolo uznesením okresného súdu č. k. RA-2 C 415/01-46

zo 17. marca 2005 zastavené a spis bol z dôvodu odvolania sťažovateľky a vedľajšieho

účastníka postúpený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), a bez

ohľadu na možnosť, že krajský súd rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania

potvrdí, ústavný súd vychádzal zo stavu, že napadnuté konanie v čase rozhodovania

ústavného súdu stále trvá, preto prikázal okresnému súdu pre jeho ďalší prípadný postup,

aby vo veci sp. zn. RA-2 C 415/01 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia vo svojej

veci.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 40 000 Sk z dôvodov, že: „... prieťahy v konaní majú značný

negatívny dopad na psychický stav sťažovateľky, ktorá už (...) prestáva veriť, že sa dovolá

svojho práva na náhradu škody a svojich zaručených občianskych práv...“, a ako

ďalej uvádza, „... musí čeliť posmeškom svojich bývalých spolupracovníkov a aj

spoluobčanov, ktorí sa jej smejú, že aj napriek tomu, že má pravdu, k vydobytiu jej

oprávneného nároku jej nepomôže ani súd a že jediný efekt z jej snahy o dovolanie sa

pravdy má len ten, že ešte musí zbytočne platiť svojmu právnemu zástupcovi.“

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v právnej veci sťažovateľky,

berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, zohľadňujúc stav v akom sa konanie

k dnešnému dňu nachádza, ústavný súd považoval priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia sťažovateľkou požadovanej sumy 40 000 Sk za opodstatnené podľa § 56

ods. 4 , a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku

tohto rozhodnutia.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. I. R.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150

Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk, t. j.

vo výške, ktorú sťažovateľka vyčíslila vo svojej sťažnosti.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005