Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 140/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2005

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, K., zastúpenej advokátom JUDr.

V. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 v spojení s , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. septembra

2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 4/2003

z 29. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2004 doručená sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, V. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

vlastniť majetok podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 3. septembra 2002

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004.

Predmetom konaní, ktorých rozsudky sú namietané sťažovateľkou z hľadiska

porušenia jej základných práv, je zaplatenie peňažnej sumy zvýšenej o úroky z omeškania,

ktorej právnym základom je žalovaným neuhradená cena za práce vykonané sťažovateľkou

v prospech žalovaného. Pohľadávka sťažovateľky prešla na postupníka na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky, na základe ktorej sa dohodla tiež odplata za postúpenie

pohľadávky s termínom splatnosti do 30 dní od podpísania tejto zmluvy (do 16. marca

1999), ako aj možnosť jednostranného odstúpenia od zmluvy sťažovateľky v prípade

omeškania postupníka so zaplatením dohodnutej odplaty s tým, že po zrušení zmluvy

odstúpením sa postúpená pohľadávka vracia späť k postupcovi. Pretože postupník svoj

záväzok nesplnil riadne a včas, sťažovateľka 29. marca 1999 odstúpila od zmluvy

o postúpení pohľadávky zo 16. februára 1999. Medzitým však došlo 20. februára 1999

medzi postupníkom a žalovaným k vzájomnému započítaniu pohľadávky. Sťažovateľka

podala 12. júna 2000 žalobu o zaplatenie peňažnej sumy vo výške svojej pohľadávky voči

žalovanému zvýšenej o úroky z omeškania.

Krajský súd v Nitre, ktorý rozhodoval vo veci ako prvostupňový súd, rozhodol

rozsudkom č. k. -75 z 23. októbra 2001 tak, že žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť sťažovateľke uplatnenú pohľadávku. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaný odvolal

a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 3. septembra 2002 prvostupňový

rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Pri svojom rozhodovaní vychádzal odvolací súd

z toho, že uplatnená pohľadávka sťažovateľky voči žalovanému zanikla 20. februára 1999

vzájomným zápočtom medzi postupníkom a žalovaným. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka dovolanie.

O dovolaní sťažovateľky najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 tak, že dovolanie sťažovateľky zamietol.

V odôvodnení svojho rozsudku sa dovolací súd v podstate stotožnil s názorom odvolacieho

súdu, keď konštatoval, že rozhodujúce pre využitie možnosti účinného odstúpenia od

zmluvy o postúpení pohľadávky je, dokedy a či pohľadávka, ktorá bola predmetom

odstúpenia, existovala. Podľa názoru dovolacieho súdu zo žiadneho právneho ustanovenia

nevyplýva, že postupník pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej bol od 16. februára 1999

veriteľom, nemohol vzájomne započítať túto pohľadávku so žalovaným. Podľa názoru

dovolacieho súdu sa toto konanie postupníka nedá posudzovať ako konanie, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi, avšak jednoznačne, v rozpore so zásadou poctivého

obchodného styku je, že postupník za pohľadávku dohodnutú odplatu nezaplatil tak, ako sa

v zmluve o postúpení pohľadávky voči sťažovateľke zaviazal. Keďže pohľadávka v čase

odstúpenia od zmluvy sťažovateľkou už neexistovala, pretože zanikla započítaním,

sťažovateľ sa už nemohol stať veriteľom pohľadávky voči žalovanému.

Rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2002

a rozsudkom dovolacieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 24. septembra 2004 došlo podľa

názoru sťažovateľky k porušeniu jej základných práv a slobôd upravených v čl. 20 ods. 1

v spojení s a v , ako aj jej právo upravené v

ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľka argumentuje v prípade namietania porušenia čl. 20 ods. 1 v spojení

s tým, že odvolací súd aj dovolací súd „v praktickej rovine“ osvedčili

hmotnoprávny stav, v ktorom sťažovateľka konajúca po celý čas v súlade so zákonom

a s príslušnými dohodami nedostala od žalovaného dohodnutú cenu za vykonané práce ani

tomu zodpovedajúcu odplatu od postupníka za postúpenie pohľadávky voči žalovanému.

Naproti tomu žalovaný a postupník, ktorí porušili svoje povinnosti voči sťažovateľke, si

vzájomné veriteľsko - dlžnícke vzťahy „efektne“ vysporiadali prostredníctvom uplatnenej

pohľadávky sťažovateľky. Odvolací súd a dovolací súd svojím postupom a rozhodnutím

poskytli právoplatnú a definitívnu ochranu právnym úkonom žalovaného a postupníka.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru v tom, že označené

súdy nevyhodnotili a neuplatnili príslušné zákonné ustanovenia v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu, že na ujmu práv sťažovateľky poskytli právnu ochranu

bezprávnemu stavu, čím sťažovateľke odopreli náležitú a dôvodnú právnu ochranu

zodpovedajúcu právu na jej súdnu ochranu v smere efektívnej a účinnej ochrany jej

vlastníckeho práva k pohľadávke. Sťažovateľka namieta arbitrálnosť a rigidnosť postupu

všeobecných súdov pri aplikácii príslušných právnych predpisov bez uvádzania ďalších

ústavnoprávnych a zákonných dopadov rozhodnutí súdov na jej hmnotnoprávne postavenie.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

3. septembra 2002 a rozsudkom sp. zn. Obdo V 4/2003 zo dňa 29. septembra 2004 porušil

právo sťažovateľa R. K., a. s. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojitosti s čl. 20 ods. 3

, jeho právo domáhať sa súdnej ochrany jeho vlastníckeho

práva podľa a jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 3. septembra 2002 a rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 4/2003 zo dňa 29. septembra 2004 a vec vracia

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd

uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie ().

1. Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv rozsudkom

odvolacieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2002.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v danom prípade bola právomoc poskytnúť

ochranu ňou označených základných práv, ktorých porušenie namieta, v súlade

s uplatnením princípu subsidiárnej právomoci ústavného súdu podľa

v systéme všeobecných súdov, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky

odmietol v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou pre nedostatok právomoci.

2. Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv aj rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

ústavný súd uvádza, že podľa jeho konštantnej judikatúry k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby () alebo ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zatavil konanie o ňom bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS

115/03). V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie majúce za následok porušenie

základných práv, ale o prípad, keď právo na spravodlivé konanie a základné právo na súdnu

ochranu boli v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov

sťažovateľky. Všeobecné súdy prejednali jej vec a rozhodli o nej, avšak sťažovateľka

nemala v konaní úspech. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu však aj neúspech

v konaní (napr. potvrdenie napadnutého rozhodnutia súdom vyššieho stupňa) napĺňa obsah

základného práva zakotveného v a práva zakotveného v

Dohovoru, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred

všeobecnými súdmi. Ústavný súd preto posudzoval, či sťažovateľkou namietaná rigidnosť

a arbitrálnosť rozhodovania by mohla naplniť znaky porušenia sťažovateľkou označených

základných práv z dôvodu, že označené súdy aplikovali príslušné právne predpisy bez

uvádzania širších ústavnoprávnych a zákonných dopadov na hmotnoprávne postavenie

sťažovateľky. Iné argumenty sťažovateľka neuviedla.

Podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd vo svojom rozsahu dostatočným

spôsobom, bez znakov rigidnosti a arbitrálnosti vysporiadal s námietkami sťažovateľky,

keď v odôvodnení rozsudku sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 uviedol:

„Základnou otázkou dôvodnosti dovolania je posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu

pohľadávku vo výške 3 249 608,30 Sk voči žalovanému uplatňovať, teda či žalobca mohol

od zmluvy o postúpení pohľadávok účinne odstúpiť, i keď podľa bodu IV. predmetnej

zmluvy bol oprávnený od zmluvy o postúpení pohľadávok odstúpiť za predpokladu, že

postupník odplatu za postúpenú pohľadávku v stanovenej lehote nezaplatí, ktorá skutočnosť

nastala. Dôvodom, pre ktorý podľa odvolacieho súdu žalobca od zmluvy o postúpení

pohľadávok odstúpiť nemohol, je fakt, že v čase, keď žalobca žalovanému oznámil, že od

zmluvy o postúpení pohľadávok odstupuje dňa 29. 3. 1999, postúpená pohľadávka už

neexistovala, nakoľko zanikla vzájomným započítaním pohľadávok medzi postupníkom

a tretím subjektom. Žalobca žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal, že postupník

pohľadávku, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení zo dňa 16. 2. 1999, od ktorého termínu

sa stal veriteľom tejto pohľadávky, nemohol pohľadávku započítať. Jednoznačne v čase od

16. 2. 1999 žalobca stratil dispozičné právo s pohľadávkou disponovať, ktoré právo práve

na základe zmluvy o postúpení zo dňa 16. 2. 1999 získal postupník K.– K., s. r. o. Zo zmluvy

o postúpení nevyplýva, že účinnosť tejto zmluvy bola podmienená zaplatením odplaty za

postúpenú pohľadávku. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok pre postupcu (žalobcu)

existovala možnosť za určitých podmienok od tejto zmluvy o postúpení pohľadávok odstúpiť.

Odvolací súd však správne konštatoval, že i keď splnenie podmienky pre vznik oprávnenia

na odstúpenie od zmluvy o postúpení nastalo, nebolo možné práve pre zánik pohľadávky

postúpenej od zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 2. 1999 odstúpiť. Rozhodujúce pre

využitie možnosti na účinné odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávky, teda na

navrátenie do pôvodného stavu je, aby pohľadávka, ktorá bola predmetom postúpenia,

existovala. V danom prípade v čase, keď žalobca postupníkovi oznámil, že od zmluvy

o postúpení odstupuje, postúpená pohľadávka neexistovala. Zo žiadneho právneho

ustanovenia nevyplýva, že postupník pohľadávku, ktorej v čase od 16. 2. 1999 bol

veriteľom, si túto započítať nemohol. Toto konanie sa nedá posudzovať, ako tvrdí žalobca

v dovolaní, za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Jednoznačné je, že v rozpore

so zásadou poctivého obchodného styku je, že postupník, teda nie žalovaný, za pohľadávku

dohodnutú odplatu nezaplatil tak, ako sa v zmluve o postúpení pohľadávky voči postupcovi

zaviazal. Odvolací súd správne v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že žalobca voči

žalovanému stratil oprávnenie vymáhať pohľadávku titulom jeho práva na zaplatenie ceny

požadovať, nakoľko zmluvou o postúpení zo dňa 16. 2. 1999 prestal byť veriteľom tejto

pohľadávky, keďže pohľadávka vzájomným zápočtom medzi postupníkom a tretím

subjektom zanikla, a preto žalobca už nemohol účinne od zmluvy o postúpení pohľadávky

odstúpiť, a teda stať sa veriteľom pohľadávky voči žalovanému.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) dovolanie

žalobcu označil z uvedených dôvodov za právne nedôvodné a s odkazom na ustanovenie

dovolanie zamietol.“.

V súvislosti s namietanou neústavnosťou konania, resp. rozhodovania všeobecných

súdov ústavný súd uvádza, že ústavný súd síce zisťuje, či v konaní pred všeobecnými súdmi

došlo/nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania ( až 50 ), táto

právomoc ústavného súdu však zásadne nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti

hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu

a uplatňovania zákonov pri svojej rozhodovacej činnosti ().

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 na základe argumentov uvádzaných

sťažovateľkou nemožno považovať ani za arbitrálny, ani rigidný, preto túto časť sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka ďalej namieta, že rozsudkom dovolacieho súdu sp. zn. Obdo

V 4/2003 z 29. septembra 2004 došlo aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20

ods. 1 v spojení s .

Ústavný súd uvádza, že ochranu vlastníckeho práva poskytujú všeobecné súdy,

a preto je právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu tomuto základnému právu

v zásade vylúčená. Poskytnutie ochrany tomuto základnému právu by prichádzalo do úvahy

na úrovni ústavného súdu v prípade zistenia porušenia základného práva na súdnu

ochranu.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre

nedostatok právomoci.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005