Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 140/05
PDF · 192.63 KB
No categories available
II. ÚS 140/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2005
predbežne prerokoval sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, K., zastúpenej advokátom JUDr.
V. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 28/2002 z 3. septembra
2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 4/2003
z 29. septembra 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2004 doručená sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, V. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 28/2002 z 3. septembra 2002
a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004.
Predmetom konaní, ktorých rozsudky sú namietané sťažovateľkou z hľadiska
porušenia jej základných práv, je zaplatenie peňažnej sumy zvýšenej o úroky z omeškania,
ktorej právnym základom je žalovaným neuhradená cena za práce vykonané sťažovateľkou
v prospech žalovaného. Pohľadávka sťažovateľky prešla na postupníka na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky, na základe ktorej sa dohodla tiež odplata za postúpenie
pohľadávky s termínom splatnosti do 30 dní od podpísania tejto zmluvy (do 16. marca
1999), ako aj možnosť jednostranného odstúpenia od zmluvy sťažovateľky v prípade
omeškania postupníka so zaplatením dohodnutej odplaty s tým, že po zrušení zmluvy
odstúpením sa postúpená pohľadávka vracia späť k postupcovi. Pretože postupník svoj
záväzok nesplnil riadne a včas, sťažovateľka 29. marca 1999 odstúpila od zmluvy
o postúpení pohľadávky zo 16. februára 1999. Medzitým však došlo 20. februára 1999
medzi postupníkom a žalovaným k vzájomnému započítaniu pohľadávky. Sťažovateľka
podala 12. júna 2000 žalobu o zaplatenie peňažnej sumy vo výške svojej pohľadávky voči
žalovanému zvýšenej o úroky z omeškania.
Krajský súd v Nitre, ktorý rozhodoval vo veci ako prvostupňový súd, rozhodol
rozsudkom č. k. 16 Cb 125/00-75 z 23. októbra 2001 tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť sťažovateľke uplatnenú pohľadávku. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaný odvolal
a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 28/2002 z 3. septembra 2002 prvostupňový
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Pri svojom rozhodovaní vychádzal odvolací súd
z toho, že uplatnená pohľadávka sťažovateľky voči žalovanému zanikla 20. februára 1999
vzájomným zápočtom medzi postupníkom a žalovaným. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka dovolanie.
O dovolaní sťažovateľky najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn.
Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 tak, že dovolanie sťažovateľky zamietol.
V odôvodnení svojho rozsudku sa dovolací súd v podstate stotožnil s názorom odvolacieho
súdu, keď konštatoval, že rozhodujúce pre využitie možnosti účinného odstúpenia od
zmluvy o postúpení pohľadávky je, dokedy a či pohľadávka, ktorá bola predmetom
odstúpenia, existovala. Podľa názoru dovolacieho súdu zo žiadneho právneho ustanovenia
nevyplýva, že postupník pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej bol od 16. februára 1999
veriteľom, nemohol vzájomne započítať túto pohľadávku so žalovaným. Podľa názoru
dovolacieho súdu sa toto konanie postupníka nedá posudzovať ako konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, avšak jednoznačne, v rozpore so zásadou poctivého
obchodného styku je, že postupník za pohľadávku dohodnutú odplatu nezaplatil tak, ako sa
v zmluve o postúpení pohľadávky voči sťažovateľke zaviazal. Keďže pohľadávka v čase
odstúpenia od zmluvy sťažovateľkou už neexistovala, pretože zanikla započítaním,
sťažovateľ sa už nemohol stať veriteľom pohľadávky voči žalovanému.
Rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 1 Obo 28/2002 z 3. septembra 2002
a rozsudkom dovolacieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 24. septembra 2004 došlo podľa
názoru sťažovateľky k porušeniu jej základných práv a slobôd upravených v čl. 20 ods. 1
v spojení s čl. 20 ods. 3 ústavy a v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo upravené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Sťažovateľka argumentuje v prípade namietania porušenia čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 20 ods. 3 ústavy tým, že odvolací súd aj dovolací súd „v praktickej rovine“ osvedčili
hmotnoprávny stav, v ktorom sťažovateľka konajúca po celý čas v súlade so zákonom
a s príslušnými dohodami nedostala od žalovaného dohodnutú cenu za vykonané práce ani
tomu zodpovedajúcu odplatu od postupníka za postúpenie pohľadávky voči žalovanému.
Naproti tomu žalovaný a postupník, ktorí porušili svoje povinnosti voči sťažovateľke, si
vzájomné veriteľsko - dlžnícke vzťahy „efektne“ vysporiadali prostredníctvom uplatnenej
pohľadávky sťažovateľky. Odvolací súd a dovolací súd svojím postupom a rozhodnutím
poskytli právoplatnú a definitívnu ochranu právnym úkonom žalovaného a postupníka.
Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v tom, že označené
súdy nevyhodnotili a neuplatnili príslušné zákonné ustanovenia v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, že na ujmu práv sťažovateľky poskytli právnu ochranu
bezprávnemu stavu, čím sťažovateľke odopreli náležitú a dôvodnú právnu ochranu
zodpovedajúcu právu na jej súdnu ochranu v smere efektívnej a účinnej ochrany jej
vlastníckeho práva k pohľadávke. Sťažovateľka namieta arbitrálnosť a rigidnosť postupu
všeobecných súdov pri aplikácii príslušných právnych predpisov bez uvádzania ďalších
ústavnoprávnych a zákonných dopadov rozhodnutí súdov na jej hmnotnoprávne postavenie.
Sťažovateľka vzhľadom na uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal toto
rozhodnutie:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Obo 28/2002 zo dňa
3. septembra 2002 a rozsudkom sp. zn. Obdo V 4/2003 zo dňa 29. septembra 2004 porušil
právo sťažovateľa R. K., a. s. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojitosti s čl. 20 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, jeho právo domáhať sa súdnej ochrany jeho vlastníckeho
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obo 28/2002 zo dňa 3. septembra 2002 a rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 4/2003 zo dňa 29. septembra 2004 a vec vracia
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd
uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
1. Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv rozsudkom
odvolacieho súdu sp. zn. 1 Obo 28/2002 z 3. septembra 2002.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v danom prípade bola právomoc poskytnúť
ochranu ňou označených základných práv, ktorých porušenie namieta, v súlade
s uplatnením princípu subsidiárnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v systéme všeobecných súdov, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky
odmietol v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou pre nedostatok právomoci.
2. Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv aj rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
ústavný súd uvádza, že podľa jeho konštantnej judikatúry k porušeniu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zatavil konanie o ňom bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS
115/03). V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie majúce za následok porušenie
základných práv, ale o prípad, keď právo na spravodlivé konanie a základné právo na súdnu
ochranu boli v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov
sťažovateľky. Všeobecné súdy prejednali jej vec a rozhodli o nej, avšak sťažovateľka
nemala v konaní úspech. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu však aj neúspech
v konaní (napr. potvrdenie napadnutého rozhodnutia súdom vyššieho stupňa) napĺňa obsah
základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zakotveného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred
všeobecnými súdmi. Ústavný súd preto posudzoval, či sťažovateľkou namietaná rigidnosť
a arbitrálnosť rozhodovania by mohla naplniť znaky porušenia sťažovateľkou označených
základných práv z dôvodu, že označené súdy aplikovali príslušné právne predpisy bez
uvádzania širších ústavnoprávnych a zákonných dopadov na hmotnoprávne postavenie
sťažovateľky. Iné argumenty sťažovateľka neuviedla.
Podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd vo svojom rozsahu dostatočným
spôsobom, bez znakov rigidnosti a arbitrálnosti vysporiadal s námietkami sťažovateľky,
keď v odôvodnení rozsudku sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 uviedol:
„Základnou otázkou dôvodnosti dovolania je posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu
pohľadávku vo výške 3 249 608,30 Sk voči žalovanému uplatňovať, teda či žalobca mohol
od zmluvy o postúpení pohľadávok účinne odstúpiť, i keď podľa bodu IV. predmetnej
zmluvy bol oprávnený od zmluvy o postúpení pohľadávok odstúpiť za predpokladu, že
postupník odplatu za postúpenú pohľadávku v stanovenej lehote nezaplatí, ktorá skutočnosť
nastala. Dôvodom, pre ktorý podľa odvolacieho súdu žalobca od zmluvy o postúpení
pohľadávok odstúpiť nemohol, je fakt, že v čase, keď žalobca žalovanému oznámil, že od
zmluvy o postúpení pohľadávok odstupuje dňa 29. 3. 1999, postúpená pohľadávka už
neexistovala, nakoľko zanikla vzájomným započítaním pohľadávok medzi postupníkom
a tretím subjektom. Žalobca žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal, že postupník
pohľadávku, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení zo dňa 16. 2. 1999, od ktorého termínu
sa stal veriteľom tejto pohľadávky, nemohol pohľadávku započítať. Jednoznačne v čase od
16. 2. 1999 žalobca stratil dispozičné právo s pohľadávkou disponovať, ktoré právo práve
na základe zmluvy o postúpení zo dňa 16. 2. 1999 získal postupník K.– K., s. r. o. Zo zmluvy
o postúpení nevyplýva, že účinnosť tejto zmluvy bola podmienená zaplatením odplaty za
postúpenú pohľadávku. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok pre postupcu (žalobcu)
existovala možnosť za určitých podmienok od tejto zmluvy o postúpení pohľadávok odstúpiť.
Odvolací súd však správne konštatoval, že i keď splnenie podmienky pre vznik oprávnenia
na odstúpenie od zmluvy o postúpení nastalo, nebolo možné práve pre zánik pohľadávky
postúpenej od zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 2. 1999 odstúpiť. Rozhodujúce pre
využitie možnosti na účinné odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávky, teda na
navrátenie do pôvodného stavu je, aby pohľadávka, ktorá bola predmetom postúpenia,
existovala. V danom prípade v čase, keď žalobca postupníkovi oznámil, že od zmluvy
o postúpení odstupuje, postúpená pohľadávka neexistovala. Zo žiadneho právneho
ustanovenia nevyplýva, že postupník pohľadávku, ktorej v čase od 16. 2. 1999 bol
veriteľom, si túto započítať nemohol. Toto konanie sa nedá posudzovať, ako tvrdí žalobca
v dovolaní, za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Jednoznačné je, že v rozpore
so zásadou poctivého obchodného styku je, že postupník, teda nie žalovaný, za pohľadávku
dohodnutú odplatu nezaplatil tak, ako sa v zmluve o postúpení pohľadávky voči postupcovi
zaviazal. Odvolací súd správne v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že žalobca voči
žalovanému stratil oprávnenie vymáhať pohľadávku titulom jeho práva na zaplatenie ceny
požadovať, nakoľko zmluvou o postúpení zo dňa 16. 2. 1999 prestal byť veriteľom tejto
pohľadávky, keďže pohľadávka vzájomným zápočtom medzi postupníkom a tretím
subjektom zanikla, a preto žalobca už nemohol účinne od zmluvy o postúpení pohľadávky
odstúpiť, a teda stať sa veriteľom pohľadávky voči žalovanému.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p. ) dovolanie
žalobcu označil z uvedených dôvodov za právne nedôvodné a s odkazom na ustanovenie
§ 243b O. s. p. dovolanie zamietol.“.
V súvislosti s namietanou neústavnosťou konania, resp. rozhodovania všeobecných
súdov ústavný súd uvádza, že ústavný súd síce zisťuje, či v konaní pred všeobecnými súdmi
došlo/nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy), táto
právomoc ústavného súdu však zásadne nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti
hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu
a uplatňovania zákonov pri svojej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 115/03).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 na základe argumentov uvádzaných
sťažovateľkou nemožno považovať ani za arbitrálny, ani rigidný, preto túto časť sťažnosti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažovateľka ďalej namieta, že rozsudkom dovolacieho súdu sp. zn. Obdo
V 4/2003 z 29. septembra 2004 došlo aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20
ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd uvádza, že ochranu vlastníckeho práva poskytujú všeobecné súdy,
a preto je právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu tomuto základnému právu
v zásade vylúčená. Poskytnutie ochrany tomuto základnému právu by prichádzalo do úvahy
na úrovni ústavného súdu v prípade zistenia porušenia základného práva na súdnu
ochranu.
Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre
nedostatok právomoci.
Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júna 2005