Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 82/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Babjaka a Jána Lubyho v konaní

o sťažnosti A. J., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. P., B., ktorou namietal

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom

jednostotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť A. J. trovy právneho

zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet

advokátky JUDr. J. P., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 23. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. J., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 25. februára 1991 bývalému Obvodnému

súdu Bratislava I návrh, ktorým uplatnil reštitučný nárok.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa rozhodol,

že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd

priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp.

zn. Spr. 2013/97 doručeným ústavnému súdu 8. septembra 2005, v ktorom podal:

„... nasledovné stanovisko ku konaniu, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.

:

I. K priebehu konania pred okresným súdom (t. j. uvedenie všetkých procesných

úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ):

Dňa 25. 2. 1991 došla na tunajší súd žaloba o vydanie spoluvlastníckeho podielu,

pričom žalobcom bol A. J. a žalovaní 1) S. k. z. M. k. SR 2) S. f. t. B., 3) Ľ. A., (...).

Dňa 17. 4. 1991 si súd predvolal právneho zástupcu žalobcu na informatívny

výsluch. Dňa 30. 4. 1991 bol urobený úradný záznam. Dňa 20. 5. 1991 bolo súdu doručené

vyjadrenie odporcu v 2. rade k žalobnému návrhu. Dňa 22. 5. 1991 došlo vyjadrenie

žalobcu v 1. rade. Dňa 5. 6. 1991 bol spísaný úradný záznam, z ktorého je zrejmé,

že právny zástupca žalobcu krátkou cestou prevzal vyjadrenia žalovaných k žalobnému

návrhu. Dňa 18. 6. 1991 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby súdu oznámil, či žiada

rozšíriť návrh o dedičov žalovaného v 3. rade. Dňa 18. 6. 1991 bolo súdu doručené podanie

žalobcu, ktorým žiada o pripustenie zmeny účastníkov na strane žalovaného v 3. rade

z titulu dedenia. Tento návrh súd doručil ostatným účastníkom. Dňa 24. 6. 1991 bolo

vytýčené pojednávanie na 7. 8. 1991. Dňa 25. 7. 1991 sa žalovaný v 2. rade ospravedlnil

na pojednávanie. Dňa 11. 7. 1991 účastníci doručili súdu spoločné podanie, v ktorom

navrhli spôsob usporiadania vzájomných práv a povinností, ktoré sú predmetnom sporu.

Dňa 7. 8. 1991 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 11. 9. 1991 z dôvodu neúčasti žalovaných v 1. a v 2. rade.

Dňa 11. 9. 1991 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

na neurčito za účelom zadováženia si listinných dokladov. Zároveň súd vyzval príslušné

orgány štátnej správy na zaslanie potrebných dokladov. 20. 9. 1991 došlo tunajšiemu súdu

podanie žalobcu, ktorom oznamuje potrebné údaje. Dňa 11. 10. 1991 bolo tunajšiemu súdu

doručené spoločné podanie z ktorého je zrejmé, že účastníci navrhli vstup do konania

na strane žalobcu R. A. a L. A. Dňa 14. 11. 1991 sa dostavil zástupca žalobcov, ktorý

založil do spisu listinné doklady. Dňa 24. 1. 1992 súd nariadil vo veci pojednávanie na deň

19. 2. 1992.

Dňa 19. 2. 1992 bolo vo veci pojednávanie a súd pripustil zmenu účastníkov

a to žalovaných v 3 až 5. rade na stranu žalobcov v 2 až 4. rade. Súd zároveň na základe

späťvzatia návrhu žalobcu v 1. rade voči žalovaným v 1 a v 2. rade konanie zastavil.

Súd pripustil A. J. ako vedľajšieho účastníka tohto konania. Pojednávanie bolo odročené

na neurčito za účelom vyžiadania si spisových materiálov z archívu mesta B. Dňa

20. 2. 1992 súd žiadal spisový materiál od obvodného súdu Praha I. Dňa 3. 3. 1992 archív

oznámil, že uvedené doklady sa nenašli v ich ústave. Dňa 23. 3. 1992 aj Mestský súd Praha

I. oznámil, že požadované spisové materiály nemá k dispozícii. Dňa 25. 6. 1992 súd vyzval

zástupcu žalobcov aby oznámil súdu predmetnej nehnuteľnosti. Dňa 11. 9. 1992 súd vytýčil

vo veci termín pojednávania na deň 28. 9. 1992. Dňa 17. 9. 1992 oznámil právny zástupca

žalobcov súdom požadovanú hodnotu nehnuteľnosti.

Dňa 28. 9. 1992 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vynesený rozsudok,

ktorým žalovaný v 1. rade bol povinný vydať žalobcom v 1 až 3. rade predmetnú

nehnuteľnosť a uzavrieť dohodu o jej vydaní do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd návrh voči žalovanému v 2. rade zamietol. Rozhodnutie sa doručovalo účastníkom.

Dňa 3. 11. 1992 sa odvolal žalovaný v 1. rade. Odvolanie bolo doručované účastníkom.

Dňa 5. 4. 1993 došlo súdu vyjadrenie žalobcov k odvolaniu odporcu. Dňa 7. 4. 1993 súd

doručil odvolanie aj žalovanému v 2. rade spolu s vyjadrením právneho zástupcu žalobcov

k predmetnému odvolaniu. Dňa 13. 5. 1993 bol spis predložený odvolaciemu súdu

na rozhodnutie o odvolaní.

Odvolací súd uznesením č. k. -71 zo dňa 7. 7. 1993 odvolanie odmietol

ako oneskorene podané. Spis bol vrátený 1. stupňovému súdu 4. 8. 1993. Voči predmetnému

rozhodnutiu dňa 9. 9. 1993 žalovaný v 1. rade podal dovolanie. Dňa 6. 10. 1993 bol spis

predložený NS SR ako dovolaciemu súdu. Dňa 14. 10. 1993 podal žalovaný v 1. rade návrh

na odklad vykonateľnosti rozhodnutia. NS SR rozsudkom zo dňa 27. 10. 1993

uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 7. 7. 1993 č. k. -71 zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Spis bol vrátený odvolaciemu súdu dňa 25. 11. 1993 a už bola pridelená

nová sp. zn. .

Odvolací súd reklamoval dňa 6. 12. 1993 doručovanie 1. stupňového rozhodnutia

a súčasne nariadil vo veci pojednávanie na deň 10. 2. 1994. Dňa 28. 1. 1994 požiadal

právny zástupca žalobcov o odročenie pojednávania. Súd dňa 4. 2. 1994 zrušil termín

pojednávania a nariadil nové pojednávanie na deň 24. 2. 1994.

Dňa 24. 2. 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie a súd odročil pojednávanie

na 14. 4. 1994 za účelom opätovného predvolania žalovaného v 2. rade. Dňa 7. 3. 1994

doručil právny zástupca žalobcov vyjadrenie ohľadne tiesne v zmysle reštitučných zákonov,

ktoré od nich požadoval súd na pojednávaní. Dňa 8. 3. 1994 doručil právny zástupca

vedľajšieho účastníka, ktorý uvádza hlavné dôvody tiesne.

Dňa 14. 4. 1994 sa uskutočnilo vo veci odvolacie pojednávanie, na ktorom bolo

vyhlásené uznesenie, ktorým bol napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušený a vec vrátená

na ďalšie konanie.

Spis bol následne vrátený I. stupňovému súdu 17. 5. 1994. Toto rozhodnutie bolo

doručované účastníkom konania. Dňa 9. 6. 1994 požiadal odvolací súd o vrátenie spisu.

Dňa 25. 7. 1994 odvolací súd zaslal I. stupňovému súdu opravenú prvú stranu uznesenia,

ktorým bolo zrušené I. stupňového rozhodnutia z dôvodu nesprávneho označenia

žalovaného v 1. rade. Dňa 3. 8. 1994 súd vyzval žalovaného v 1. rade na predloženie

dokladov. Dňa 13. 9. 1994 boli predložené tieto doklady od žalovaného v I. rade. Súd dňa

27. 1. 1995 vyzval žalovaného v I. rade o zaslanie projektovej dokumentácie výstavby

garáží na R. ul.

Dňa 1. 2. 1995 vedľajší účastník (sťažovateľ) požiadal súd o priznanie polovičného

kapitálového podielu na reštitutočnom majetku. Dňa 12. 4. 1995 žalovaný v 2. rade,

oznámil súdu, že požadovaná projektová dokumentácia sa u neho nenachádza.

Dňa 16. 5. 1995 súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 5. 6. 1995 a súčasne

vyzval žalovaného v 2. rade aby navrhol svedkov na pojednávanie. Dňa 26. 5. 1995

ospravedlnil právny zástupca žalobcov svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 5. 6. 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito

z dôvodu pretrvávajúceho nemocničného ošetrenia právneho zástupcu žalobcov.

Dňa 23. 6. 1995 právny zástupca žalobcu požiadal súd o opravu zápisnice z pojednávania

zo dňa 5. 6. 1995. Dňa 6. 10. 1995 oznámil právny zástupca žalobcov ukončenie svojej PN.

Súd vytýčil vo veci pojednávanie na deň 14. 2. 1996. Dňa 12. 2. 1996 ospravedlnil žalovaný

v 1. rade svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 14. 2. 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň

22. 4. 1996.

Dňa 22. 4. 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

na neurčito s tým, že právny zástupca žalovaného v 1. rade predloží súdu znalecké posudky.

Dňa 29. 4. 1997 boli predložené predmetné znalecké posudky od žalovaného

v 1. rade. Predmetné znalecké posudky boli doručované žalobcom a vedľajšiemu

účastníkovi.

Dňa 11. 7. 1997 zaslal stanovisko k znaleckému posudku vedľajší účastník.

Dňa 29. 1. 1998 nariadený vo veci termín pojednávania na deň 19. 2. 1998.

Dňa 19. 2. 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

na neurčito s tým, že nový termín pojednávania bude určený po vykonaní ohliadky

a znaleckého posúdenia charakteru prestavby. Súd predvolal na ohliadku všetkých

účastníkov dňa 19. 6. 1998. Ohliadka bola nariadená na termín 26. 6. 1998. (Prvý termín

ohliadky bol nariadený na deň 25. 2. 1998).

Dňa 13. 7. 1998 žalovaný v 1. rade doložil súdu doplnok k znaleckému posudku. Dňa

26. 6. 1998 sa konala ohliadka a bola spísaná zápisnica.

Dňa 20. 1. 1999 súd uznesením č. k. -166 zo dňa 20. 1. 1999 ustanovil

znalca z odboru stavebníctvo - pozemné stavby s tým, že znalec bol povinný vypracovať

znalecký posudok do 30 dní odo dňa doručenia.

Dňa 20. 10. 1999 bol znalcovi zaslaný súdny spis. Znalec si prevzal spisový materiál

až dňa 4. 11. 1999. Znalec zaslal dňa 30. 11. 1999 vyúčtovanie spolu so znaleckým

posudkom.

Dňa 28. 2. 2000 súd uznesením č. k. -178 priznal znalcovi odmenu.

Dňa 29. 2. 2000 súd predvolal znalca na informatívny výsluch na deň 17. 3. 2000.

Dňa 17. 3. 2000 sa uskutočnil informatívny výsluch.

Dňa 18. 5. 2000 súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 23. 6. 2000.

Dňa 22. 6. 2000 žalovaný v 1. rade požiadal súd o odročenie pojednávania.

Dňa 23. 6. 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu

neprítomnosti žalovaného v 1. rade na 22. 9. 2000. Súčasne žalobcovia a vedľajší účastník

boli vyzvaní na doloženie dokladov.

Dňa 10. 7. 2000 vedľajší účastník doložil súdu požadované doklady a súčasne

aj žalobcovia dňa 19. 7. 2000 doložili požadované doklady.

Dňa 22. 9. 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie na ktorom súd zamietol návrh

vedľajšieho účastníka na zámenu jeho postavenia z vedľajšieho účastníka na žalobcu.

Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších dokladov.

Dňa 27. 9. 2000 podal vedľajší účastník odvolanie voči uzneseniu, ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na zámenu účastníkov z vedľajšieho účastníka na žalobcu.

Dňa 10. 11. 2000 požiadal súd príslušný odbor katastra nehnuteľností o zaslanie

požadovaných dokladov. Príslušný katastrálny úrad dňa 28. 12. 2000 doručil odpoveď

na prípis.

Dňa 11. 1. 2001 bolo odvolanie vedľajšieho účastníka spolu so spisom predložené

odvolacieho súdu. Odvolací súd uznesením č. k. -207 zo dňa 31. 1. 2001

napadnuté uznesenie súdu I. stupňa potvrdil. Spis bol vrátený I. stupňovému súdu dňa

26. 3. 2001. Dňa 29. 3. 2001 dal sudca pokyn na doručovanie predmetného uznesenia

Krajského súdu.

Dňa 29. 3. 2001 vytýčil tunajší súd pojednávanie na deň 27. 4. 2001. Právna

zástupkyňa žalovaného v 1. rade doručila tunajšiemu súdu dňa 24. 4. 2001 návrh

na doplnenie dokazovania.

Dňa 27. 4. 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

na neurčito s tým, že súd nariadi kontrolné znalecké dokazovanie. Dňa 2. 8. 2001 podal

JUDr. V. A. - správca konkurznej podstaty žalovaného v 2. rade Š. K., a. s., B., návrh

na prerušenie konania voči žalovanému v 2. rade.

Dňa 25. 10. 2001 právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade doručila súdu otázky,

na ktoré mal odpovedať znalec. Uznesením č. k. -224 zo dňa 31. 1. 2002 súd

návrh žalovaného v 2. rade na prerušenie konania zamietol. Dňa 7. 2. 2002 súd vytýčil

termín pojednávania na deň 27. 3. 2002.

Dňa 27. 3. 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok pričom žalovaný v 1. rade bol povinný vydať žalobcom v 1. 2. a 3. rade objekt

garáží pričom súčasne bolo rozhodnuté aj o trovách a návrh voči žalovanému v 2. rade súd

zamietol.

Dňa 31. 5. 2002 súd doručoval predmetný rozsudok všetkým účastníkom konania.

Dňa 17. 6. 2002 podal voči predmetnému rozsudku odvolanie A. J.

Dňa 21. 6. 2002 sa odvolala aj právna zástupkyňa žalobcu v 1. rade voči

predmetnému rozsudku.

Dňa 25. 7. 2002 súd dal pokyn na doručovanie predmetných odvolaní jednotlivým

účastníkom a žiadala ich o ich následné vyjadrenie. Dňa 28. 8. 2002 sa k odvolaniu

žalovaného vyjadril A. J. (sťažovateľ) a doručil súdu predmetné vyjadrenie. Súd opravným

uznesením č. k. -260 zo dňa 11. 11. 2002 opravil záhlavie rozsudku a týkajúce

sa označenia žalovaného v 2. rade.

Dňa 12. 12. 2002 dal súd pokyn aby vec bola predložená Krajskému súdu

na rozhodnutie. Spis bol predložený na Krajský súd dňa 31. 12. 2002 pričom mu bola

pridelená sp. zn. .

Dňa 5. 6. 2003 doručil A. J. podanie na Krajský súd v Bratislave, ktorým žiada súd

o konanie a rozhodnutie vo veci. Krajský súd v Bratislave, uznesením č. k.

265 zo dňa 31. 7. 2003 rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec vrátil súdu 1. stupňa na ďalšie

konanie. Spis bol dňa 13. 10. 2003 vrátený Okresnému súdu Bratislava I.

Dňa 17. 10. 2003 dal súd pokyn na doručovanie predmetného uznesenia Krajského

súdu a súčasne stanovil termín pojednávania na deň 10. 12. 2003. Dňa 27. 10. 2003 podal

A. J. na tunajší súd podanie, ktorým dopĺňa ďalšie skutočnosti.

Dňa 10. 11. 2003 doručil sťažovateľ tunajšiemu súdu podanie, ktorým dopĺňa svoje

vyjadrenie.

Dňa 28. 11. 2003 bolo účastníkom oznámené, že termín pojednávania sa odročuje

na neurčito z dôvodu, PN zákonného sudcu.

Dňa 19. 1. 2004 podal A. J. tunajšiemu súdu stanovisko súdneho sporu.

Dňa 30. 1. 2004 vytýčila zákonná sudkyňa termín pojednávania na deň 15. 3. 2004

a súčasne predvolala všetkých účastníkov.

Dňa 30. 1. 2004 súd vyzval právneho zástupcu žalovaného v 1. rade aby predložil

súdu doklad preukazujúci právnu subjektivitu žalovaného v 1. rade.

Dňa 15. 3. 2004 bolo súdu doručené podanie od správcu konkurznej podstaty

žalovaného v 2. rade, ktorým sa ospravedlnil na pojednávaní konanom dňa 15. 3. 2004.

Dňa 15. 3. 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené

uznesenie, v ktorom súd pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpil vedľajší

účastník A. J. ako žalobca v 4. rade. Súd odročil predmetné pojednávanie na deň

31. 5. 2004 pričom doložia účastníci listinné doklady potvrdzujúce uplatňovaný nárok

od povinnej osoby.

Dňa 31. 5. 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené

uznesenie, ktorým súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie a súčasne súd odročil

pojednávanie na neurčito.

Dňa 7. 6. 2004 A. J. doručil tunajšiemu súdu podanie, ktorým pripravil otázky, ktoré

má riešiť znalec.

Dňa 9. 9. 2004 vyzval súd účastníkov, aby predložili otázky, ktoré je potrebné riešiť

pri znaleckom dokazovaní.

Dňa 18. 11. 2004 doručil právny zástupca žalobcov vyjadrenie k otázkam pre

znalcov.

Dňa 23. 11. 2004 doručil SKP žalovaného v 2. rade otázky pre znalcov. Súd

uznesením č. k. -301 zo dňa 3. 1. 2005 ustanovil na podanie kontrolného

znaleckého posudku znalca z odboru stavebníctvo odvetvie pozemné stavby, ktorý mal

do 60 dní vyhotoviť znalecký posudok. Dňa 7. 1. 2005 právna zástupkyňa žalovaného

v 1. rade doručila otázky pre súdneho znalca.

Dňa 17. 1. 2005 podal žalobca v 4. rade (sťažovateľ) odvolanie voči uzneseniu,

ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Spis

bol predložený Krajskému súdu dňa 14. 2. 2005 pod sp. zn. .

Dňa 24. 1. 2005 SKP žalovaného v 2. rade podal odvolanie voči uzneseniu, ktorým

bol zaviazaný zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Krajský súd

v Bratislave uznesením č. k. -313 zo dňa 31. 5. 2005 uznesenie súdu I. stupňa

v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť preddavok na trovy kontrolného

znaleckého dokazovania zrušil. Vec bola vrátená I. stupňovému súdu 19. 7. 2005.

Dňa 12. 8. 2005 dal súd pokyn na doručenie predmetného uznesenia účastníkom.

Po právoplatnosti uznesenia bude spis predložený znalcovi.

II. Právna a skutková zložitosť sporu:

Súdne konanie je zložitým civilným sporom, ktorého predmetom je vrátenie najskôr

spoluvlastníckeho podielu neskôr celej spornej nehnuteľnosti. V pôvodnom návrhu

uplatňoval sťažovateľ vrátenie predmetného spoluvlastníckeho podielu, ktorý ako tichý

spoločník vložil do spoločnosti spolu s neb. Ľ. A. Tento návrh smeroval aj voči

neb. spoločníkovi Ľ. A. Medzičasom sa do konania prihlásili dedičia neb. Ľ. A. a žiadali

o pristúpenie do konania na strane navrhovateľov. Domáhali sa vydania celej

nehnuteľnosti, ktorú postavil ich otec. Žalobca v 1. rade tvrdil, že predmetná nehnuteľnosť

nebola vo vlastníctve neb. Ľ. A. a svoje tvrdenie preukazoval rôznymi dokladmi. Celý spor

je komplikovaný hlavne preto, lebo dokazovanie siaha až pred rok 1948 a v tomto konaní

sa výrazne uplatnila zásada materiálnej pravdy a nie zásada kontradiktórnosti. Vzhľadom

na to, že ide o právnu aj faktickú zložitosť prípadu s odôvodnením, ako aj, že ide o tvrdenie

voči tvrdeniu je preto potrebné v danej veci vykonať rozsiahle znalecké dokazovanie.

Skutkovú zložitosť prípadu preukazuje aj tá skutočnosť, že bolo potrebné nariadiť kontrolné

znalecké dokazovanie, a preto súd uznesením č. k. -301 zo dňa 3. 1. 2005

ustanovil na podanie kontrolného znaleckého posudku znalca z odboru stavebníctvo

odvetvie pozemné stavby. V tejto súvislosti si treba ešte uvedomiť, že dĺžku konania

ovplyvňovala aj tá skutočnosť, že samotné zabezpečovanie dôkazov v konečnom dôsledku

veľmi zaťažovalo súd a nie účastníkov konania, ako je tomu v súčasnosti (dôkazná

povinnosť). Súd vykonával dôkazy, listinnými dokladmi, výsluchmi účastníkom, znaleckým

dokazovaním (3 krát), ohliadkou nehnuteľnosti. Na základe skutkového rozboru prípadu

mám za to, že v danom prípade išlo o náročné zisťovanie a ustálenie skutkového stavu,

najmä vzhľadom k protichodným tvrdeniam sporových strán ohľadne skutočností

rozhodujúcich pre právne posúdenie veci, a preto do dnešného dňa spor nie je ešte

právoplatne skončený napriek tomu, že vo veci bolo už 2 krát meritórne rozhodnuté.

III. Prekážky postupu konania podľa a nasl. :

Prekážky postupu súdu podľa a nasl.

nenastali.

IV. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ:

Z celého rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu sporového spisu

a doterajšieho priebehu konania vyplýva, že sťažovateľ bol pôvodne v postavení žalobcu,

neskôr v postavení vedľajšieho účastníka a v súčasnosti je v postavení žalobcu v 4. rade,

avšak podľa názoru súdu sťažovateľ prieťahy nespôsobil.

V. Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom:

Z celého rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu sporového spisu

a doterajšieho priebehu konania vyplýva, že z dôvodu prvého odvolania sa predmetný spis

nachádzal na Krajskom súde v Bratislave viac ako rok a z dôvodu druhého odvolania bol

na Krajskom súde 10 mesiacov. Jediné obdobie kedy súd priebežne nekonal bolo odo dňa

11. 7. 1997 kedy zaslal stanovisko k znaleckému posudku vedľajší účastník do dňa

29. 1. 1998 kedy bolo nariadené vo veci pojednávanie.

VI. Iné okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na prieťahy v konaní:

Prieťah v konaní spôsobil aj žalovaný v 1. rade vzhľadom na to, že dňa 22. 4. 1996

sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny

zástupca žalovaného v 1. rade mal predložiť súdu znalecké posudky. Predmetné znalecké

posudky od žalovaného v 1. rade boli predložené až dňa 29. 4. 1997 čiže o rok neskôr.

VIII. Záver:

Z uvedeného vyplýva, že konanie pred okresným súdom o nároku sťažovateľa

na vrátenie nehnuteľnosti nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené

postupom resp. nečinnosťou súdu. Tunajší súd vo veci 15 x pojednával, z ktorých štyri

pojednávania boli zmarené neúčasťou účastníkov konania, pričom súd vo veci 2 krát

meritórne rozhodol. Vzhľadom na právnu aj faktickú zložitosť daného sporu bolo vo veci

nariadené kontrolné znalecké dokazovanie.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 31. augusta 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení,

ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd berúc do úvahy

skutkový stav, rozsah dokazovania a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie

hodnotí predmetné konanie o vydanie nehnuteľnosti z titulu reštitúcie ako právne aj fakticky

zložité. Faktická zložitosť konania je zvýraznená najmä rozširovaním okruhu a zmenou

procesného postavenia účastníkov a stavebnými zásahmi do reštituovanej nehnuteľnosti,

z čoho vyplýva potreba vykonania rozsiahleho dokazovania. Aj keď uvedená právna aj

skutková zložitosť do určitej miery prispela k predĺženiu konania, nemožno ňou

ospravedlniť nečinnosť a nesprávny a neefektívny postup okresného súdu v konaní a najmä

skutočnosť, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 14 rokoch

od jeho začatia.

2. Správanie sťažovateľa, ktorý v konaní vystupuje v postavení navrhovateľa

(v určitej etape konania ako vedľajší účastník), ústavný súd hodnotí ako aktívne.

To, že sťažovateľ svojím správaním nespôsobil zbytočné prieťahy v konaní, potvrdil

aj okresný súd vo svojom citovanom vyjadrení k prijatej sťažnosti.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Okrem niekoľkých období nečinnosti (od 26. júna 1997 do 29. januára 1998,

od 26. júna 1998 do 20. januára 1999 a od 20. januára 1999 do 19. októbra 1999) je konanie

trvajúce viac ako 14 rokov poznačené neefektívnosťou a nesústredenosťou postupu

okresného súdu, v dôsledku čoho vznikli zbytočné prieťahy v konaní. Neefektívnosť

postupu okresného súdu spočíva predovšetkým v tom, že obidve dosiaľ realizované

meritórne rozhodnutia vo veci samej odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Prvýkrát okresný súd vec meritórne rozhodol svojím rozsudkom z 28. septembra 1992,

pričom odvolací súd uznesením sp. zn. zo 14. apríla 1994 prvostupňový

rozsudok zrušil z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec vrátil na ďalšie

konanie. Druhýkrát okresný súd meritórne rozhodol rozsudkom z 27. marca 2002. Aj toto

rozhodnutie vo veci odvolací súd zrušil uznesením sp. zn. z 31. júla 2003

a vec vrátil na ďalšie konanie. Okrem nedostatočne zisteného skutkového stavu boli

dôvodom zrušenia rozsudku aj viaceré procesné pochybenia okresného súdu. Okresný súd

sťažovateľa, ktorý v tejto etape konania bol v postavení vedľajšieho účastníka, ako

účastníka uvádzal v niektorých procesných úkonoch na strane odporcov, inokedy na strane

navrhovateľov. Navyše, podľa konštatovania odvolacieho súdu okresný súd v tomto štádiu

(konanie začalo 25. februára 1991) relevantne nepreskúmal, či odporca v prvom rade mal

a má právnu subjektivitu a či teda v spore môže byť ako účastník procesne legitimovaný. Už

vo svojej predchádzajúcej judikatúre ústavný súd poukázal na to, že o neefektívnosti

procesných úkonov prvostupňového súdu svedčí skutočnosť, že meritórny rozsudok je

odvolacím súdom zrušený z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (napr. IV. ÚS

400/04).

Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem iného konštatoval, že: „Prieťah v konaní

spôsobil aj žalovaný v 1. rade vzhľadom na to, že dňa 22. 4. 1996 sa uskutočnilo vo veci

pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca žalovaného

v 1. rade mal predložiť súdu znalecké posudky. Predmetné znalecké posudky od žalovaného

v 1. rade boli predložené až dňa 29. 4. 1997 čiže o rok neskôr.“ S uvedeným vyjadrením

sa ústavný súd nestotožnil a konštatuje, že okresný súd nevyužil poriadkové opatrenia dané

na urýchlenie predloženia znaleckých posudkov, čo

možno pripísať na jeho ťarchu.

Uznesením z 3. januára 2005 nariadil okresný súd kontrolné znalecké dokazovanie,

v súvislosti s ktorým uložil účastníkom konania povinnosť zložiť preddavok na trovy

spojené s podaním znaleckého posudku. Proti tomuto uzneseniu sa odvolali sťažovateľ

a odporca v druhom rade. Odvolací súd v rozsahu ich odvolania uznesenie zrušil

a v odôvodnení okrem iného uviedol „Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania

je reštitučný nárok, ktorý si navrhovateľ 4) uplatňuje podľa zák. č. 87/91 Zb. resp.

zák. 403/90 Zb., preto je podľa § 4 ods. 2 písm. n) zák. č. 71/92 Zb. od súdneho poplatku

oslobodený. U navrhovateľa 4) sú navyše podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov

( ) aj z dôvodu sociálnych pomerov starobného dôchodcu. (...) Pokiaľ sa týka

odporcu 2), tento už nie je účastníkom tohto konania, pretože súd prvého stupňa rozsudkom

zo dňa 27. 3. 2000 č. k. -234 návrhu navrhovateľov vyhovel vo vzťahu

k odporcovi 1) a návrh proti odporcovi 2) zamietol a odvolací súd svojím uznesením zo dňa

31. 7. 2003 č. k. -265 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

(vyhovujúcej) časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, takže rozsudok súdu prvého

stupňa v časti týkajúcej sa odporcu 2) nadobudol právoplatnosť...“.

Uvedené skutočnosti vyhodnotil ústavný súd ako nesústredenosť postupu okresného

súdu v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd neúmerne dlho a bez opodstatnenia váhal

s odstránením protichodnosti záverov predložených znaleckých posudkov (prvý

z 15. apríla 1997, druhý z 28. novembra 1999) a kontrolný znalecký posudok nenariadil

napriek tomu, že ho o to opakovane žiadal právny zástupca odporcu v I. rade

na pojednávaniach uskutočnených 27. apríla 2001 a 27. marca 2002. K nariadeniu

kontrolného znaleckého posudku pristúpil okresný súd až na základe záverov, ktoré vyslovil

odvolací súd v uznesení z 31. júla 2003, ktorým zrušil druhé meritórne rozhodnutie

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedené skutočnosti taktiež nesvedčia

o sústredenosti postupu okresného súdu v konaní.

Hodnotiac doterajšiu dĺžku prebiehajúceho konania ústavný súd konštatoval,

že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby sťažovateľ musel čakať na právoplatné

meritórne rozhodnutie vo veci viac ako 14 rokov. Takýmto spôsobom hodnotil neprimeranú

dĺžku konania ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. ,

, ).

V súvislosti s dĺžkou konania ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu svoju judikatúru

(napr. ), podľa ktorej «Jurisdikcia ústavného súdu („ratione temporis“)

sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného

súdu v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom

súde v zmysle bez zbytočných prieťahov – ústavný súd už konštantne

prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula

do 15. februára 1993.»

Keďže v časti skúmaného konania bol sťažovateľ aj v procesnom postavení

vedľajšieho účastníka, bolo potrebné zodpovedať otázku, či aj vedľajší účastník môže

úspešne namietať porušenie základných práv v súdnom konaní. Postoj k uvedenej otázke

ústavný súd už zaujal vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. ), podľa ktorej

«Ústavný súd predovšetkým preskúmal, či je sťažovateľka ako vedľajšia účastníčka

v napadnutom konaní oprávnená (aktívne legitimovaná) na podanie predmetnej ústavnej

sťažnosti, a konštatuje, že vzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku má vedľajší účastník v konaní pred okresným súdom rovnaké práva

a povinnosti ako účastník, a pretože účel a dohovoru, a to

„odstránenie právnej neistoty“ sa rovnako ako účastníka dotýka aj vedľajšieho účastníka,

teda vzhľadom aj na povahu označených základných práv, ktorých porušenie namieta,

vedľajšia účastníčka v danom prípade nie je vylúčená z ústavnoprávnej ochrany označených

základných práv.»

Z uvedeného ústavný súd vychádzal, keď hodnotil, či došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľa, ktorý bol v časti konania v procesnom postavení navrhovateľa a v ďalšej

časti v postavení vedľajšieho účastníka.

Z celkového hodnotenia preskúmavanej veci vyplýva, že ústavný súd nemôže

akceptovať tú časť vyjadrenia okresného súdu, v ktorej hovorí „... že konanie pred

okresným súdom o nároku sťažovateľa nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli

spôsobené postupom resp. nečinnosťou súdu“.

Vyššie uvedený postup okresného súdu naopak nesvedčí o tom, že by svoju činnosť

organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu tak, aby bola vec

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. , došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal

najmä na to, že súd ani po viac ako 14 rokoch nedokázal vec meritórne rozhodnúť,

čo zvyšuje právnu neistotu účastníkov.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne

príkazom na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť,

že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný

súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56

ods. 4 . Ústavný súd pri určení výšky primeraného finančného

zadosťučinenia prihliadol aj na to, že sťažnosť smeruje len proti okresnému súdu, teda

nezohľadnil obdobie, keď vo veci rozhodoval odvolací súd, a súčasne tak ako vo svojej

predchádzajúcej judikatúre () ústavný súd v súvislosti s priznanou výškou

primeraného finančného zadosťučinenia bral do úvahy, že nie je možné od sťažovateľa

žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku

na vydanie nehnuteľnosti vyplývajúceho z reštitučného zákona, takú neprimerane dlhú

dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký,

ako bol zistený v prípade sťažovateľa.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. P.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. (ďalej len

„vyhláška“) vo výške 2 501 Sk za jeden úkon právnej služby a 2 x 150 Sk režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2005