Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 76/06
PDF · 137.48 KB
No categories available
I. ÚS 76/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 76/06-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006
predbežne prerokoval sťažnosť F. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 11/00
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2005 doručená a 28. júla 2005 zmenená sťažnosť F. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) v konaní označenom sp. zn. 4 T 11/04,
správne však v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 11/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
1.1 Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Odboru vyšetrovania obzvlášť
závažnej trestnej činnosti Policajného zboru v Banskej Bystrici z 12. decembra 2001 sp. zn.
ČVS: VKE-26/OVOZTČ-BB-2001 bol sťažovateľ obvinený z trestného činu podľa § 9
ods. 2, § 7 ods. 1 k § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Sťažovateľ bol 13. decembra 2001
zadržaný a následne uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. Ntv 122/01 z 15. decembra
2001 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 písm. a), b) a c) Trestného poriadku
(ďalej len „TP“) s tým, že väzba začala 13. decembra 2001. Dňa 15. decembra 2001
sťažovateľ ústne odvolal svoju sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby. Následne
20. decembra 2001 svoje odvolanie sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby písomne
vzal späť. Napokon o tejto sťažnosti, ako ďalej uvádza sťažovateľ, rozhodovala Krajská
prokuratúra v Prešove, ktorá predmetnú sťažnosť zamietla. Sťažovateľ opakovane
v zákonných lehotách podával žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré však Krajská
prokuratúra v Prešove, ako aj Krajský súd v Prešove podľa názoru sťažovateľa bez
náležitého posúdenia existencie dôvodov väzby zamietali. Sťažovateľ poukázal aj na to, že
vo väzbe bol už 39 mesiacov napriek tomu, že počas celého prípravného konania poskytoval
orgánom činným v trestnom konaní súčinnosť, podával sťažnosti, návrhy a dôkazy v súlade
s § 33 a § 41 TP a že celé konanie prebieha viac ako 39 mesiacov bez zavinenia
sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa trestné stíhanie, ale hlavne rozhodnutie o väzbe a jeho
zotrvanie vo väzbe trvalo neprimerane dlho, a preto podľa jeho presvedčenia Krajský súd
v Prešove svojím postupom porušil jeho základné práva garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy,
v čl. 5 ods. 3 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“).
Sťažovateľ poukázal aj na to, že situácia v trestnom konaní na všetkých stupňoch
trestného stíhania od prípravného konania až po súdne konanie v Slovenskej republike
z hľadiska zaťaženosti súdov je „chronická“, avšak Slovenská republika neprijala
dostatočne efektívne opatrenia na to, aby závažné trestné veci boli vybavované plynule a
bez zbytočných prieťahov.
1.2 Dňa 28. júla 2005 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené
ako „zmena návrhu v zmysle čl. 130 pís. e/ Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127
Ústavy SR zo dňa 16. 02. 2005“, ktorým sťažovateľ zmenil označenie, proti komu
predmetná ústavná sťažnosť smeruje, pričom za porušovateľa jeho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy označil Krajský súd v Žiline a z petitu sťažnosti vypustil čl. 5 ods. 3
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ za konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označil konanie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4 T 11/04, ústavný súd však zapožičaním spisu zistil, že
v skutočnosti je napadnutým konaním konanie vedené pod sp. zn. 4 T 11/00.
1.3 Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti požaduje vydať nález, ktorým by
ústavný súd takto rozhodol:
„Právo F. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod spis. zn. 4 T 11/04 porušené
bolo.
F. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000, ktoré je
Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. l zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde") každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 11/00.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak
v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS
19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
Sťažovateľ vo svojom podaní, ktoré bolo na poštovú prepravu odovzdané 26. júla
2005 a ústavnému súdu doručené 28. júla 2005 a ktorým sťažovateľ zmenil svoju pôvodnú
ústavnú sťažnosť, namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 11/00. Zo
zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. 4 T 11/00 jednoznačne vyplýva, že v čase
doručenia zmeny sťažnosti ústavnému súdu, ktorou za porušovateľa základného práva
sťažovateľ označil Krajský súd v Žiline, už tvrdené porušovanie označeného základného
práva sťažovateľa na tomto súde netrvalo. Sťažovateľ prevzal odsudzujúci rozsudok
Krajského súdu v Žiline 13. júna 2005, teda konanie, v ktorom malo dochádzať
k zbytočným prieťahom, bolo už skončené najneskôr 13. júna 2005.
Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o žiadosti sťažovateľa
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nerozhodol, lebo jeho priznanie je
v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde) viazané na
vyhovenie sťažnosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2006