Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 99/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006

predbežne prerokoval sťažnosť D. K., Ž., zastúpeného advokátom D. K., Ž., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 9. septembra 2003

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra

2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2005 doručená sťažnosť D. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom D. K.,

Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 9. septembra 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. septembra

2005.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a pripojených príloh vyplývajú nasledovné

rozhodujúce skutočnosti.

Okresný súd v Žiari nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 13. februára 2003 v právnej veci sťažovateľa proti Z., a. s., Ž. ako

žalovanému v prvom rade (ďalej len „žalovaný v prvom rade“) a Ministerstvu pre správu

a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky ako žalovanému v druhom rade

(ďalej len „žalovaný v druhom rade“) v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

určil, že sťažovateľ je vlastníkom prevádzkovej jednotky predajne drobného tovaru, vrátane

prevádzkových priestorov v podiele k nehnuteľnosti vo výške 35136/737558, nachádzajúcej

sa v Ž. v dome č. súp. 404 na KN parc. č. 651, na liste LV č. 2196 (ďalej len „prevádzková

jednotka“).

Podľa sťažovateľa okresný súd tak rešpektoval platnú dražbu (vykonanú 14. júla

1991), podľa ktorej sa sťažovateľ stal v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy

vlastníkom prevádzkovej jednotky príklepom dražiteľa a zaplatením dražobnej ceny.

Zároveň sťažovateľ uviedol, že predmetnú prevádzkovú jednotku pre svoje podnikanie

užíval ako vlastník viac ako osem rokov. Túto skutočnosť podľa neho rešpektoval aj

príslušný katastrálny úrad, ktorý dražbu na vydražiteľa zapísal na liste vlastníctva.

Na odvolanie žalovaného v prvom rade krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 9. septembra 2003 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobný návrh

sťažovateľa zamietol.

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2005

zamietol.

Sťažovateľ namietal, že napriek tomu, že krajský súd sám uznal dražbu za platnú,

rozhodol, že dražobné rozhodnutie nemohlo byť zapísané a po jeho právoplatnosti došlo

k zrušeniu listu vlastníctva zapísaného po dražbe na sťažovateľa. Najvyššiemu súdu

sťažovateľ vytýkal, že sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal skutočne vykonanou dražbou,

ktorá do dnešného dňa nebola zrušená a ktorou on nadobudol aj nehnuteľnosť, taktiež sa

nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný v prvom rade vlastníctvo k celej domovej

nehnuteľnosti nadobudol v rozpore s predpismi o privatizácii, zápisom súpisného čísla

k domu, ktorý súpisné číslo už mal pridelené v čase platnej dražby.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2005, argumentmi v ňom obsiahnutými, ktoré on považuje za nezákonné,

sa zasiahlo do jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa , keď po

viac ako ôsmich rokoch od dražby prišiel o vlastníctvo priklepnuté mu dražbou

a v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami už bolo vydané aj právoplatné rozhodnutie na

vypratanie nehnuteľnosti a podaná žaloba o náhradu nájmu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na

ochranu vlastníckeho práva podľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2003, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2005, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2003 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2005 a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia

ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia odvolacieho krajského súdu

sp. zn.13 Co 101/2003 z 9. septembra 2003, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, ako

dovolacieho súdu, sp. zn. z 29. septembra 2005, ktorým bolo zamietnuté

dovolanie sťažovateľa v konaní o určenie vlastníckeho práva k vydraženej prevádzkovej

jednotke. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce tvrdí, že všeobecné

súdy svojimi rozhodnutiami porušili „jeho základné právo chránené v , podľa

ktorého vlastnícke právo má ochranu a nemožno ho zneužiť na ujmu iných“, avšak postup

ani rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu nenapadol z hľadiska základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a 2 , ktorý je primárnou ústavnou bázou pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov

práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). Sťažovateľ teda nenamietal, že by v konaní pred krajským a najvyšším

súdom nemohol riadne uplatniť svoje návrhy na dokazovanie alebo sa vyjadriť k právnej

argumentácii ostatných účastníkov konania, alebo že by boli inak porušené základné

princípy práva na spravodlivé súdne konanie.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorej

ústavný súd o namietaných základných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

).

Ak sťažovateľ namieta porušenie označeného základného práva podľa

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že predmetné rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. z 9. septembra 2003 o odmietnutí žaloby sťažovateľa je

rozhodnutím všeobecného súdu, o ktorom po použití príslušného mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) rozhodoval najvyšší súd. Z toho vyplýva, že vo vzťahu

k právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa , a preto sťažnosť v tejto časti (týkajúcej sa

rozhodnutia krajského súdu) bolo treba navyše odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie podľa .

Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, bolo v právomoci ústavného

súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci tohto všeobecného súdu vo veci

sťažovateľa , t.j. prejednanie a rozhodnutie o jeho dovolaní ako žalobcu v konaní o určenie

vlastníckeho práva, sú zlučiteľné s vyššie uvedeným článkom .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením

vykonaného dokazovania a právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, teda

s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením

skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu, keď

na položenú otázku dovolateľom a v daných súvislostiach významnú z hľadiska posúdenia

veci, či na dražbe uskutočnenej dňa 14. júla 1991 vydražené nebytové priestory bolo možné

považovať za nehnuteľnú vec (jej časť), odpovedal záporne tak, ako to správne posúdil

i odvolací súd. Podľa názoru najvyššieho súdu, vychádzajúc z osobitného zákona

č. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov,

a ani zo o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov, nie je možné konštatovať, že tzv. prevádzkové jednotky mali v roku

1990 – 1992 vo všeobecnom režime charakter samostatných

nehnuteľných vecí ako predmetov občianskoprávnych vzťahov, tak ako to zaviedol § 118

ods. 2 účinného od 1. januára 1992. Uzavrel preto, že tieto len ako

priestorové časti obytnoprevádzkových budov (stavieb) nemohli nadobúdať ich vydražitelia

podľa o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné

právnické alebo fyzické osoby v znení neskorších predpisov, do výlučného vlastníctva

či spoluvlastníctva.

V súdnej veci bolo nesporné, že prevádzková jednotka (predajňa šport, hračky,

hudobniny) bola v čase dražby nebytovým priestorom v stavbe súp. č. 404 a táto stavba je

postavená na pozemku parcelné č. 651, sťažovateľ teda dražbou nadobudol „právo na

uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru, v ktorom bola prevádzková jednotka

umiestnená“, a nie aj nadobudnutie ideálneho spoluvlastníckeho podielu v stavbe, v ktorej

sa predmetné nebytové priestory nachádzali.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal

v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery

najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok

odvolacieho krajského súdu, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda

v okolnostiach prípadu vecnú nesprávnosť, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše sťažovateľ ničím nepreukázal,

že prípadná vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (). Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku uplatneného

sťažovateľom najvyšším (dovolacím) súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd

teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo

veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom ,

teda v sťažnosti uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému súdu dospieť k záveru

o porušení „práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva a jeho nezneužitie na ujmu

iných“ podľa . Vzhľadom na uvedené v tejto časti je podľa názoru ústavného

súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006