Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 179/06
PDF · 184.47 KB
No categories available
I. ÚS 179/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2006
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. S.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite
Bratislava, v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 a po
vylúčení veci na samostatné konanie postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS: KRP-37/OEK-BB-2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005
doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, v konaní pôvodne vedenom
pod sp. zn. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 a po vylúčení veci na samostatné konanie postupom
Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej
Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-37/OEK-BB-2004.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 26. septembra 2003 obvinený pre
pokračujúci trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm. a) vtedy účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „starý TZ“) a pre
pokračujúci trestný čin účastníctva na trestnom čine krádeže spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1 písm. c) formou § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1, ods. 2
písm. a) a ods. 6 starého TZ. Trestné stíhanie vedie vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,
Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“), v konaní
pôvodne vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 a po vylúčení veci na samostatné
konanie postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-37/OEK-BB-2004
(ďalej aj „napadnuté konanie“). Od 26. septembra 2003 je sťažovateľ vo väzbe na základe
uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 82/2003 z dôvodov podľa § 67 ods. 1
písm. b) a c) vtedy účinného zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok (ďalej len „starý
TP“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že orgány činné v trestnom konaní, najmä
vyšetrovateľ sa dopúšťajú zbytočných prieťahov, ktoré vidí v tom, že posledný vyšetrovací
úkon vo veci bol vykonaný 10. marca 2005, avšak predchádzajúci vyšetrovací úkon bol
vykonaný 5. novembra 2004 a pred týmto úkonom bol iný vyšetrovací úkon vykonaný
16. júna 2004. Momentálne nie sú vyšetrovateľom stanovené žiadne ďalšie termíny
uskutočnenia vyšetrovacích úkonov. Sťažovateľ uvádza, že práve v dôsledku tohto laxného
prístupu vyšetrovateľa mu bola niekoľkokrát predlžovaná vyšetrovacia väzba. Podľa
ustálenej praxe štrasburských orgánov ochrany práva by sa síce rýchlosť súdneho konania
nikdy nemala uprednostňovať pred spravodlivým rozhodnutím veci, avšak pomalé súdne
konanie spravodlivosť ohrozuje. Štrasburské orgány pritom uplatňujú zásadu, že lehoty
v trestných konaniach sa posudzujú prísnejšie ako v občianskoprávnych. V rámci trestno-
právnych konaní sa pritom prísnejšie posudzuje osobitná rýchlosť v konaní vedenom proti
obvinenému, ktorý je vo výkone väzby. Rovnako štrasburské orgány ochrany práva
prihliadajú aj na zložitosť veci samej. Vo všeobecnosti sa konštatuje, že aj keď je vec
zložitá z hľadiska právnej alebo skutkovej stránky, samo osebe tento fakt nemôže
ospravedlniť celkovú dĺžku konania. V rozpore s týmto konštatovaním orgány činné
v trestnom konaní v odôvodnení každého rozhodnutia, ktorým rozhodli o predĺžení trvania
väzby alebo zamietli sťažnosť, resp. žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,
argumentujú tým, že je potrebné ešte vykonať rozsiahle dokazovanie. Sťažovateľ oponuje
tomuto tvrdeniu tým, že ide o dokazovanie, do procesu ktorého sťažovateľ nemá možnosť
zasiahnuť v prípade jeho prepustenia na slobodu, alebo ide o vykonávanie dôkazov, ktoré sa
týkajú skutkov, pre ktoré sťažovateľ nie je obvinený. Argumentácia orgánov činných
v trestnom konaní sa priam plne identicky opakuje vo všetkých návrhoch alebo
rozhodnutiach, čo u sťažovateľa vyvoláva presvedčenie o tom, že orgány činné v trestnom
konaní konajú rutinérsky bez náležitého preskúmania spisového materiálu, pričom sa
precízne nezaoberajú existenciou dôvodov väzby. Podľa sťažovateľa ide o úplne
jednoduché vyšetrovanie, ktoré príslušné orgány neboli schopné zabezpečiť.
Sťažovateľ zastáva názor, že trvanie jeho väzby bolo štyrikrát predlžované len preto,
aby sa vykonali určité vyšetrovacie úkony, ktoré sa však do dnešného dňa nevykonali.
Sťažovateľ je toho názoru, že neschopnosť príslušných orgánov promptne vykonať
jednoduché vyšetrovacie úkony spôsobujúc pritom prieťahy v konaní sa de facto stáva jeho
väzobným dôvodom.
Sťažovateľ ďalej poukazuje aj na chybné uznesenie Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) o predĺžení väzby z 18. marca 2005 sp. zn. Tp 208/05, v ktorom
sa uvádza: „v danom prípade šesťmesačná lehota trvania väzby u obvinených uplynie dňa
26. marca 2005 a je zrejmé, že vyšetrovanie z objektívnych dôvodov nie je reálne možné
v tejto lehote vykonať (...)“. Pritom z predložených dôkazov je evidentné, že v čase
rozhodovania tohto súdu o väzbe lehota výkonu väzby plynula už jeden rok a šesť
mesiacov, čo svedčí o tom, že daný súd nepreskúmal spisový materiál sťažovateľa
s náležitou starostlivosťou. Sťažovateľ je toho názoru, že doba trvania väzby dlhšia ako
jeden a pol roka je dostatočná na to, aby boli zadovážené všetky potrebné dôkazy. Svoje
tvrdenie sťažovateľ opiera o uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2004 sp. zn.
Tp 1367/04, v ktorom sa uvádza: „doba väzby od 26. septembra 2003 bola dobou
dostatočnou na to, aby orgány činné v trestnom konaní zadovážili všetky dôkazy svedčiace
pre a proti obvineným, skutočnosť, že tak doposiaľ nebolo urobené aj napriek rozsiahlej
trestnej činnosti, nemôže sama osebe byť dôvodom, prečo by obvinení naďalej mali zostať
vo výkone väzby, predmetnú vec je potrebné ukončiť urýchlene a lehota jedného mesiaca je
dostatočnou pre rozhodnutie, tak vyšetrovateľa i prokurátora“. Sťažovateľ tvrdí, že do dňa
podania ústavnej sťažnosti orgány činné v trestnom konaní tak neurobili a následne bola
väzba sťažovateľa opätovne predlžovaná z tých istých dôvodov, ktoré boli vytýkané
okresným súdom.
Na základe uvedeného je sťažovateľ presvedčený, že časové odstupy medzi
jednotlivými vyšetrovacími úkonmi predstavujú zbytočné prieťahy. Sťažovateľ ďalej
poukazuje na porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu (hoci túto námietku do
sťažnostného návrhu, teda petitu sťažnosti „nepremietol“), keď o predĺžení jeho väzby
rozhodoval 24. novembra 2004 senát okresného súdu, ktorého predsedom bol JUDr. S. D.,
a o následnom návrhu krajského prokurátora z 15. decembra 2004 rozhodoval JUDr. R. K.
ako sudca, a nie ako člen senátu napriek tomu, že išlo o rozhodovanie o trvaní väzby nad
šesť mesiacov, keď podľa zákona má rozhodovať senát.
Ďalej sťažovateľ uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby
z 24. novembra 2004 podal sťažnosť, o ktorej následne rozhodoval Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 16. decembra 2004. V tomto čase podal krajský
prokurátor okresnému súdu ďalší návrh na predĺženie väzby, o ktorom okresný súd
rozhodol uznesením z 15. decembra 2004. Sťažovateľ vyslovuje názor, že okresný súd
rozhodoval o návrhu na predĺženie väzby bez spisového materiálu, ktorý sa v tom čase
pravdepodobne nachádzal na krajskom súde. Tvrdenie, že orgány činné v trestnom konaní
majú vyhotovené kópie spisových materiálov, podľa sťažovateľa neobstojí, keďže podľa
teórie práva je zrejmé, že tieto orgány sú povinné rozhodovať na základe originálnych
vyhotovení spisov.
Sťažovateľ v dôsledku porušovania jeho základných práv sa nachádza v stave
právnej neistoty, ktorý negatívne vplýva na jeho psychický stav, a uvedená situácia sťažuje
vyporiadanie jeho majetkových pomerov, pretože jediným živiteľom rodiny je jeho
manželka.
Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:
„v trestnom konaní u obvineného M. B., (...) t. č. vo výkone väzby, stíhaného Úradom
justičnej a kriminálnej polície, Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, pre
pokračujúci trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm. a) Tr. zák. a pre pokračujúci trestný čin účastníctva na trestnom čine krádeže
spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1 písm. c) formou § 9 ods. 2 k § 247
ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 6 Tr. zák. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 (po vylúčení na
samostatné konanie ČVS: KRP-37/OEK-BB-2004), bolo porušené právo obvineného na
konanie bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhláseného pod
č. 209/1992 Zb.
Prikazuje sa Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite
Bratislava, aby v trestnom stíhaní pokračoval bez zbytočných prieťahov.
Slovenská republika – Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej
kriminalite Bratislava, je povinné zaplatiť M. B. trovy konania a trovy právneho zastúpenia
do troch dní od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
(...) v primeranej lehote prejednaná (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, v konaní vedenom
v súčasnosti pod sp. zn. ČVS: KRP-37/OEK-BB-2004 dochádza k porušovaniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní, sťažovateľ preukázal aj využitie
účinného právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo, t. j. že pred
tým, ako sa obrátil na ústavný súd, požiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.
Podľa § 167 starého TP obvinený a poškodený majú právo kedykoľvek v priebehu
vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo závady
v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto
žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť.
O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený.
Podľa § 210 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zák. č. 650/2005 Z. z.
účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový TP“) obvinený, poškodený a zúčastnená
osoba majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania
žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené
prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez
meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa
upovedomiť.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (mutatis mutandis I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní podať žiadosť
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, resp. postupu policajta je poskytnutie príležitosti
týmto orgánom, aby samy odstránili protiprávny stav zapríčinený porušením základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou
je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za
predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa starého
či nového TP, alebo že sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu podanie žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa,
resp. postupu policajta podľa citovaných ustanovení starého, resp. nového TP sa zásadne
považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so
základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (mutatis mutandis
Keďže z predmetnej ústavnej sťažnosti a ani zo súvisiaceho vyšetrovacieho spisu,
ktorý si ústavný súd zapožičal, nevyplýva, že sťažovateľ - ktorý je kvalifikovane právne
zastúpený – podal žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa § 167 starého TP,
resp. žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 nového TP, a ani netvrdí, že ju
nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno
vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd
opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (mutatis mutandis IV. ÚS 44/03, II. ÚS 107/04)
dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu nie je dôvod predpokladať, že by
využitie uvedených prostriedkov nápravy neumožnilo účinnú ochranu základného práva
sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2006