Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 30/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2006

v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a zo sudcu Jána Auxta v konaní o sťažnosti I., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom

JUDr. P. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

druhej vety a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -62 z 29. septembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -62

z 29. septembra 2005 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -62 z 29. septembra 2005

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti návrhu I., a. s., n e v y h o v u j e .

4. I., a. s., n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

5. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť I., a. s., trovy konania v sume

5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia

tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. J., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -24 z 9. februára 2006 prijal sťažnosť spoločnosti I., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

druhej vety a (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -62

z 29. septembra 2005.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku

krajského súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo

ústavnému súdu doručené 11. apríla 2006 faxom a v origináli 18. apríla 2006 pod sp. zn.

Spr. 3222/2006. V ňom krajský súd okrem iného uvádza:

«Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti, jej predmetom je tvrdenie sťažovateľky,

že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 29. 09. 2005 došlo

k porušeniu jej ústavných práv zaručených druhej vety a

SR. V tejto súvislosti si Vám vzhľadom na oprávnenia predsedu súdu vyplývajúce

mu zo o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (najmä

z ustanovení § 32 a § 53) dovoľujem oznámiť, že ako orgánu riadenia a správy súdu

mi neprislúcha vyjadrovať sa k procesnoprávnemu postupu sudcov v konkrétnych súdnych

konaniach, usmerňovať ich, akým spôsobom majú v tom ktorom konaní postupovať,

zaujímať svoj právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať či už ide

o postup v konaní alebo spôsob rozhodovania. V zmysle uvedeného zákona nemám ani

právomoc preskúmavať, posudzovať, či hodnotiť správnosť a zákonnosť postupu

a rozhodnutí sudcov, resp. senátov tunajšieho súdu, pokiaľ sa samozrejme nejedná

o pochybenie z dôvodu prieťahov v konaní, porušovania zásad sudcovskej etiky alebo

porušovania zásad dôstojnosti súdneho konania. Z tohto dôvodu som Vašu žiadosť

predložila priamo predsedníčke senátu „6 Co“, JUDr. A. B., ktorej vyjadrenie Vám súčasne

s požadovaným spisovým materiálom v prílohe tohto prípisu zasielam. (...)»

V priloženom vyjadrení predsedníčky senátu 6 Co JUDr. A. B. sa okrem iného

uvádza:

«Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky I., a. s., B., zastúpené

advokátom JUDr. P. J., B., proti odporkyni: V., B., o 1.160.000,- Sk, na odvolanie

navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9. novembra 2004 č. k.

-38 sťažnosťou namietaným rozsudkom zo dňa 29. 9. 2005 č. k. -62

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa potvrdil.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa

v znení platnom do 31. 8. 2005 ( 1 ods. 2 v znení

) a dospel k záveru, že výroková časť rozsudku, ktorým bol návrh

zamietnutý je vecne správna. Tak ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu,

odvolací súd zaujal stanovisko k právnemu názoru navrhovateľky, ktorá požadovala

odvolacím návrhom v napadnutej časti zmenu rozsudku tak, aby bola odporkyni uložená

povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania v požadovanej výške 0,1 % zo sumy 360.000,- Sk

denne za obdobie od 8. 12. 2003 do 16. 9. 2004 a zo sumy 800.000,- Sk za obdobie

od 12. 12. 2003 do 16. 4. 2004, s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR č.

zo dňa 15. 7. 2004, ktorý sa týkal iba poslednej zmeny v skúmaní

ústavnosti sadzby poplatku z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň

omeškania, ktorá bola zavedená Dňom uverejnenia nálezu

Ústavného súdu SR sa stalo neúčinným iba posledné znenie ust. § 38 ods. 4

a obnovilo sa znenie tohto ustanovenia, aké bolo predtým, než nadobudol

účinnosť , teda znenie, podľa ktorého poplatok z omeškania

predstavuje sumu 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Odvolací súd zaujal stanovisko k námietke v odvolaní ako i ústavnej sťažnosti

výkladu nálezu Ústavného súdu SR č. , že sa týka iba novelizovaného

ust. v znení , tak, že od vyhlásenia

tohto nálezu v Zbierke zákonov, novela vykonaná stratila

účinnosť a platí pôvodné znenie ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z., podľa ktorého poplatok

z omeškania prestavuje 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania s takýmto záverom:

Odvolací súd pri riešení právnej otázky je toho názoru, že dňom 15. 7. 2004 Z. z.,

kedy bol nález ústavného súdu uverejnený v zbierke zákonov, stratilo ust. § 38 ods. 4

v znení neskorších predpisov účinnosť a keďže Národná rada SR

neuviedla toto ustanovenie do súladu s SR po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov stratilo platnosť. Ust. § 38 ods. 4

v znení neskorších predpisov, teda nebolo účinné v čase od 15. 7.

2004 do 15. 1. 2005 a od 16. 1. 2005 nie je platné. Tým odvolací súd konštatoval, že názor

navrhovateľky by mal opodstatnenie iba za predpokladu, že by Ústavný súd SR vyslovil

nesúlad ust. s SR. Ústavný súd vyslovil nesúlad

ust. v znení ku dňu svojho rozhodovania, teda ku dňu

17. 5. 2004. Nejedná sa teda o prípad predpokladaný v ust. § 41a ods. 3 druhej časti vety

, na ktoré poukazuje navrhovateľka v odvolaní, ako i v ústavnej

sťažnosti.

Poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania

bol v zákone upravený od 1. 1. 1997, kedy nadobudol účinnosť

Poplatok z omeškania v tejto výške platil do 1. 6. 2003, kedy

nadobudol účinnosť Podľa tohto zákona, ktorým bol novelizovaný

poplatok z omeškania predstavoval 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň

omeškania. Táto úprava poplatku z omeškania bola účinná do 15. 7. 2004,

t. j. do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR č. v zbierke zákonov a dňom

16. 1. 2005 stratila platnosť. Odvolací súd vychádzal zo stanoviska, že nálezy Ústavného

súdu SR nepôsobia spätne, touto sankciou - poplatkom z omeškania by mohla byť

v prejednávanej veci postihnutá zdravotná poisťovňa iba za predpokladu, že by sa dostala

s plnením do omeškania v čase do 15. 7. 2004. To znamená, že odvolací súd posudzoval

dobu omeškania len do tohto termínu.

V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že zdravotná

poisťovňa bola v omeškaní so zaplatením sumy 360.000,- Sk v čase od 8. 12. 2003

do 14. 7. 2004 a z istiny 800.000,- Sk od 12. 12. 2003 do 14. 7. 2004 tak, ako správne

aj zistil v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa vecnú správnosť, ktorého odvolací súd

posudzoval a bolo to v čase, keď platilo ust. v znení

s poplatkom omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň.

Odvolací súd pri vyslovenom právnom názore vychádzal aj z odôvodnenia nálezu

Ústavného súdu sp. zn.: zo dňa 17. 5. 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza,

že „diferencovaná úprava poplatku z omeškania vytvára podľa názoru Ústavného súdu SR

priestor pre také nevyvážené postavenie subjektov participujúcich na zdravotnom poistení

(ktorých vzájomné zmluvné vzťahy sú dominantné), ktoré vedie k záveru o nesúlade

napadnutého ustanovenia s v spojení s

ods. 3 a 4 “. Z tohto názoru odvolací súd vyvodil, že podľa Ústavného súdu SR

ust. zakladá nerovnosť medzi subjektami zúčastňujúcimi

sa na zdravotnom poistení. Teda dôvodom pre vyslovenie nesúladu ust. § 38 ods. 4

sústavou nebola výška poplatku z omeškania ale samotná existencia

diferencovanej úpravy poplatku z omeškania, obsiahnutá v tomto ustanovení.»

Podaním doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2006 právny zástupca sťažovateľky

upresnil len petit sťažnosti a nevyužil možnosť vyjadriť sa k stanovisku krajského súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijímal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu.

Pretože od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca

Ján Auxt stal členom II. senátu ústavného súdu, aj veci, v ktorých je sudcom spravodajcom

Ján Auxt, sa prerokúvajú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec

prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia, účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,

sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),

aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2

a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych

predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,

vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka

zákonov“).

Podľa právny predpis, jeho časti alebo niektoré

jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke

zákonov.

Podľa stratou účinnosti, prípadne platnosti

právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší

právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa (...) právoplatné rozhodnutia vydané

v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom

prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd,

je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým

všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení . V danom

prípade ide najmä o výklad tých ustanovení , z ktorých možno

vyvodiť právne účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach.

V konkrétnostiach ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Pre označené ustanovenia je charakteristické vzájomné

pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej

istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu

vyjadreného v prvej vety . Princíp ochrany a zachovania ústavnosti

sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov podľa a jeho následnými právnymi účinkami

na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych

veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený

na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)

a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci

vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii

spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany

ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu

právnej istoty (mutatis mutandis ).

rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní

o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci

v individuálnych veciach na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu

v Zbierke zákonov už právoplatne skončené ( ), a tie, ktoré

ešte v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne

skončené ( ).

V danom prípade sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie krajského súdu

v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

v Zbierke zákonov právoplatne skončené. Krajský súd rozhodol 29. septembra 2005,

t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 17. mája 2004

v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v znení podľa novelizácie vykonanej ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) v zmysle tretej vety

stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa

druhej vety , v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky

povinná uviesť protiústavné znenie do súladu

s .

Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad

v spojení s , pričom pre ústavne akceptovateľné

rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3

.

III.

Sťažovateľka pri uplatnení svojho nároku vychádza z právneho názoru, podľa

ktorého novelizované znenie , ktorým bola s účinnosťou

od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň

omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004, a podľa ,

keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie pred touto

zmenou. Sťažovateľka argumentuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal

z právnej normy, ktorá nebola v súlade s a v čase podania návrhu nebolo príslušné

ustanovenie účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Podľa právneho názoru krajského súdu prezentovaného vo vyjadrení zo 7. apríla

2006 „... dňom 15. 7. 2004 Z. z., kedy bol nález ústavného súdu uverejnený v zbierke

zákonov, stratilo ust. v znení neskorších predpisov

účinnosť a keďže Národná rada SR neuviedla toto ustanovenie (...) do súladu s SR

po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov stratilo platnosť. (...)

teda nebolo účinné v čase od 15. 7. 2004 do 15. 1. 2005 a od 16. 1. 2005 nie je platné. (...)

názor navrhovateľky by mal opodstatnenie iba za predpokladu, že by Ústavný súd SR

vyslovil nesúlad ust. 38 ods. 4 s SR. Ústavný súd vyslovil

nesúlad ust. v znení ku dňu svojho rozhodovania, teda ku

dňu 17. 5. 2004. Nejedná sa teda o prípad predpokladaný v ust. § 41a ods. 3 druhej časti

vety , na ktoré poukazuje navrhovateľka v odvolaní, ako i v ústavnej

sťažnosti“.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí z 29. septembra 2005 tiež uviedol: „Keďže nálezy

Ústavného súdu nepôsobia spätne, touto sankciou - poplatkom z omeškania by môže byť

postihnutá zdravotná poisťovňa iba za predpokladu, že sa dostala s plnením do omeškania

v čase do 15. 7. 2004, resp. relevantnou je iba doba omeškania do tohto termínu.

V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že odporkyňa bola

v omeškaní so zaplatením sumy 360.000,- Sk v čase od 8. 12. 2003 do 14. 7. 2004 a z istiny

800.000,- Sk od 12. 12. 2003 do 14. 7. 2004 tak, ako správne zistil a v odôvodnení rozsudku

konštatoval súd prvého stupňa. V tom čase platilo ust.

v znení , a poplatok z omeškania teda bol 0,01 % z dlžnej sumy

za každý deň omeškania.“

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd

v danom prípade správne interpretoval a aplikoval ,

a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu

nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa od uverejnenia nálezu ústavného súdu

vydaného v konaní o súlade právnych predpisov v Zbierke zákonov nie je možné

postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré

ústavný súd vyhlásil za rozporné s . Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho

uplynutia lehoty podľa tretej vety stráca takýto právny predpis, jeho

časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že v znení podľa

novelizácie vykonanej v čase rozhodovania krajského súdu

nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný

prípad v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok

sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň

omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. -38 z 9. novembra 2004

Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), a to bez ohľadu na to, že v čase,

keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3

jednoznačne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti

(po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného

znenia „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou

alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu platil § 38 ods. 4 zákona

č. v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej

, keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy

za každý deň omeškania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade

rozhodol v zjavnom rozpore s a zákonom, a preto rozsudkom č. k. -62

z 29. septembra 2005 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (obdobne aj , ,

a ).

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa

druhej vety .

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného

súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal

s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný

záväzným právnym názorom ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej

sa sťažovateľka domáhala aj vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1

druhej vety , nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom.

Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu

sp. zn. PLz. z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko

k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej

rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. -39

zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -62

z 29. septembra 2005, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

a rozhodnutie krajskému súdu.

Je nesporné, že v dôsledku toho, že krajský súd označeným rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľky podľa bola sťažovateľke spôsobená

aj majetková ujma, keďže jej bol rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. -38 z 9. novembra 2004 priznaný nižší nárok na poplatok

z omeškania, ako jej v skutočnosti patrí. Za daných okolností ale podľa názoru ústavného

súdu nebolo potrebné vo výrokovej časti nálezu ústavného súdu vysloviť aj porušenie

základného práva sťažovateľa podľa , pretože majetková ujma vznikla

sťažovateľke len sprostredkovane a bola spôsobená porušením jej základného práva podľa

označeným rozsudkom krajského súdu, pričom vyslovenie porušenia

tohto základného práva spolu s ďalšími časťami výroku tohto rozhodnutia ústavného súdu

je spôsobilé dostatočne zabezpečiť ochranu všetkých zaručených práv

sťažovateľky, vrátane odstránenia jej ujmy na majetku.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa , zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 2 mil. Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenému základnému

právu týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. J. Sťažovateľka požadovala úhradu

trov konania spolu v sume 10 240 Sk za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2004 bola

15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) urobené v roku 2005 spolu v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva

slovenských korún), podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(t. j. za každý úkon po 2 501 Sk a režijný paušál v sume 2 x 150 Sk).

Nárok právneho zástupcu na úhradu tretieho úkonu právnej služby - písomné

vyjadrenie k sťažnosti z 24. apríla 2006 - ústavný súd nepriznal, pretože toto jeho

vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad

pre rozhodnutie ústavného súdu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006