Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 41/07
PDF · 192.34 KB
No categories available
I. ÚS 41/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 41/07-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., so sídlom S., zastúpenej advokátom
Mgr. M. O., B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu vlastníctva a práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 43 Cob 41/04 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti A., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2005
doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., so sídlom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom Mgr. M. O., B., ktorou namietala porušenie práva na ochranu vlastníctva a práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 20 a čl. 48 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
a uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 41/04 zo 16.12.2004.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazovala na skutočnosť, že v súvislosti s konaním
o predbežnom opatrení na súde [Okresný súd v Rimavskej Sobote (ďalej len „okresný
súd“), krajský súd a najvyšší súd] jej vznikla značná škoda, „keďže (...) zo sumy
5.597.173,10 Sk, na ktorú má (...) právoplatné súdne rozhodnutia (...) má obdržať len 30 %
uvedenej finančnej čiastky“. V tejto súvislosti žiadala ústavný súd, aby jej „priznal
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000.000,- Sk (slovom dva milióny
slovenských korún) voči Krajskému súd v Banskej Bystrici, prípadne aj voči Najvyššiemu
súdu SR.
Sťažovateľ sa súčasne domáha, aby Ústavný súd SR zrušil uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 16. 12. 2004 vydané pod č. k. 43 Cob 41/04“.
Keďže sťažnosť sťažovateľky neobsahovala náležitosti požadované ustanoveniami
§ 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), splnenie ktorých
je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, ústavný súd ju prípisom
z 12. apríla 2005 (prostredníctvom jej právneho zástupcu) vyzval na doplnenie sťažnosti
o skutočnosti, ktoré odôvodňujú vyslovenie porušenia práva podľa čl. 20 ústavy,
ako aj o výrok rozhodnutia, ktorého sa v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka
domáha. Zároveň ju poučil, že ak sťažnosť nedoplní v požadovanom rozsahu v lehote
15 dní, ústavný súd ju odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu podaním z 29. apríla 2005 doručeným
ústavnému súdu 2. mája 2005 doplnila sťažnosť tak, že „(...) ústavná sťažnosť (...) smeruje
proti Krajskému súdu v Banskej Bystrici a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky“.
Zároveň žiadala ústavný súd, aby „zaviazal Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd
Slovenskej republiky, aby spoločne a nerozdielne zaplatili spoločnosti A., a. s.(...)
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000.000,- Sk (slovom dvamilióny slovenských
korún)“ a aby „zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16. 12. 2004 pod
č. k. 43 Cob 41/04“. Potrebu zrušenia uznesenia krajského súdu odôvodnila tým, že bolo
„vydané v rozpore so zákonom, keďže ruší uznesenie OS v Rimavskej Sobote o predbežnom
opatrení, ktoré už zaniklo v zmysle § 77 ods. 1 písm. c) O. s. p. po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej“. Krajský súd mal podľa jej názoru „konanie vo veci
predbežného opatrenia zastaviť - avšak vydal úplne nesprávne rozhodnutie, a to po
11 mesiacoch od doručenia spisu z Najvyššieho súdu SR a vyše polroku potom, čo
predbežné opatrenie zaniklo po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Podľa názoru
sťažovateľky postupom a rozhodnutím krajského súdu „sa takisto porušilo naše ústavné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 Ústavy SR“. Základné
právo sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy bolo podľa jej názoru
porušené postupom krajského súdu a najvyššieho súdu keď došlo k zrušeniu okresným
súdom nariadeného predbežného opatrenia, „ktoré slúžilo na ochranu práv sťažovateľa ako
veriteľa a zamedzovalo dlžníkovi nakladať s jeho nehnuteľným majetkom na ujmu jeho
veriteľov“. K jeho zrušeniu došlo „v čase, keď už pre záujmy sťažovateľa to malo
minimálny význam, keďže už takmer 5 mesiacov bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici
konaní č. k. 36 V/12/2002 potvrdené vyrovnanie dlžníka, ktoré sťažovateľovi priznávalo
uspokojenie len vo výške 30 % ním prihlásenej pohľadávky“. Na základe uvedeného
sťažovateľka zosumarizovala uvedené skutočnosti a uviedla, že „Krajský súd v Banskej
Bystrici a Najvyšší súd SR v rozpore s ústavou garantovanými právami sťažovateľa (najmä
čl. 48 a čl. 20 Ústavy SR) svojím úradným postupom značne prispeli k tomu, že časť
pohľadávky sťažovateľa v sume 70 % jej pôvodnej výšky určite nebude uspokojená“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky
prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy
Sťažovateľka v pôvodnej (aj v doplnenej) sťažnosti svoje základné právo v súvislosti
s čl. 20 ústavy, ktoré malo byť porušené, označila ako „právo na ochranu vlastníctva“ bez
toho, aby ho bližšie právne vymedzila. Výkladom takto prejavenej vôle sťažovateľky (hoci
v konaní pred ústavným súdom mala kvalifikovaného právneho zástupcu) dospel ústavný
súd – v kontexte toho, čoho a na akom základe sa sťažovateľka sťažnosťou (doplnenou)
domáhala – k názoru, že sťažovateľka sa domáhala ochrany vlastníctva (čl. 20 ods. 1
ústavy) súdom jej priznanej pohľadávky v celkovej sume 5 597 173,10 Sk v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu tým, že neprimerane
dlho konali a nesprávne rozhodli o zrušení predbežného opatrenia, teda, že nesprávnym
úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade krajského súdu a najvyššieho
súdu) a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na ochranu
vlastníctva. Ako ďalej uviedla sťažovateľka, nesprávny úradný postup súdov (prieťahy
a nesprávne rozhodnutie) značne prispel k nevymožiteľnosti časti jej pohľadávky.
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Ústavný súd zo sťažnosti (jej doplnenia) a jej príloh zistil, že 16. decembra 2004
krajský súd uznesením sp. zn. 43 Cob 41/04 zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 1 Cb 143/01-7 z 20. apríla 2001, ktorý predbežným opatrením zakázal odporcovi
(A., a. s.) predovšetkým disponovať s jeho nehnuteľným majetkom a tento scudzovať,
vymieňať, prenajímať a zaťažovať, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Toto
rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa (sťažovateľky) doručené 5. januára
2005. Tomuto uzneseniu krajského súdu predchádzalo podanie návrhu navrhovateľom
(sťažovateľkou) doručeným okresnému súdu 11. apríla 2001 na vydanie uvedeného
predbežného opatrenia, prijatie (už uvedeného) uznesenia okresného súdu z 20. apríla 2001
č. k. 1 Cb 143/01-7, jeho zrušenie krajským súdom a zastavením konania (uznesením sp. zn.
43 Cob 165/01 z 30. augusta 2001) a zrušenie tohto uznesenia najvyšším súdom (uznesením
sp. zn. 4 Obdo 2/02 z 20. novembra 2003). V iných súdnych konaniach pred okresným
súdom a krajským súdom bol odporca (A., a. s.) zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi
(sťažovateľke) celkom sumu 2 819 757,70 Sk s prísl. (úroky z omeškania 18 % ročne od
r. 1998) a uznesením krajského súdu sp. zn. 36V/12/2002 z 30. júna 2003 na návrh odporcu
(A., a. s.) bolo potvrdené jeho vyrovnanie, pričom sťažovateľka ako „ostatní veritelia“ mala
byť podľa jej tvrdenia zaradená iba do výšky 30 % jej pohľadávok voči dlžníkovi (A., a. s.).
S ohľadom na uvedené podľa názoru sťažovateľky porušením jej ústavných práv vo veci
konania o predbežnom opatrení súvisí vznik značnej škody na jej strane a „preto žiada“,
aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000.000,- Sk voči
krajskému a najvyššiemu súdu. Zároveň sa domáha zrušenia uznesenia krajského súdu zo
16. decembra 2004 sp. zn. 43 Cb 41/04.
Pokiaľ sa sťažovateľka podanou sťažnosťou domáha ochrany vlastníctva (čl. 20
ods. 1 ústavy) v súvislosti s nesprávnym úradným postupom krajského súdu a najvyššieho
súdu tým, že neprimerane dlho konali a nesprávne rozhodli o zrušení predbežného
opatrenia, teda, že nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade
krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu
jej základného práva na ochranu vlastníctva, ústavný súd poukazuje predovšetkým
na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti (jej doplnení) výslovne formulovala dôvody, ktoré
ju viedli k podaniu sťažnosti tak, že „Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR
v rozpore s ústavou garantovanými právami sťažovateľa (najmä čl. 48 a čl. 20 Ústavy SR)
svojím úradným postupom značne prispeli k tomu, že časť pohľadávky sťažovateľa v sume
70 % jej pôvodnej výšky určite nebude uspokojená“. Podľa názoru ústavného súdu
sťažovateľka v uvedenom rozsahu mohla uplatniť príslušný právny prostriedok nápravy
v konaní pred všeobecným súdom, a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (predtým zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom), ak sa domnieva, že nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej
moci (v danom prípade krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu
jej vznikla škoda.
Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
alebo právnickým osobám zaručuje. V zásade len po vyčerpaní opravných prostriedkov,
ktoré im ako účastníkom konania priznáva Občiansky súdny poriadok a príslušný
hmotnoprávny predpis, môže byť sťažnosť prípustná na ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1
Vzhľadom na to, že sťažovateľka ešte nevyčerpala tie účinné a dostupné
právne prostriedky, ktoré môže uplatniť v konaní pred všeobecným súdom o náhradu škody,
ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom
prípade krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu, a domáhala
sa svojou sťažnosťou ochrany práv, ktoré podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepatria
do právomoci ústavného súdu, ústavný súd musel z tohto dôvodu jej sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní v senáte odmietnuť.
2. K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Pokiaľ sťažovateľka ďalej namietala v označených konaniach porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v čl. 48
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na účel
tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza
osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci bez ohľadu
na jej postavenie v súdnom konaní.
Podstatou základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy je preto odstránenie stavu právnej neistoty účastníka, v ktorom
sa nachádza dovtedy, kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
II. ÚS 12/01, II. ÚS 52/01, III. ÚS 116/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo.
Ak v čase, keď ústavný súd prerokúva sťažnosť už nedochádza k porušovaniu namietaného
základného práva, ústavný súd ju odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní výslovne namieta
iba postup najvyššieho súdu a krajského súdu, ktoré v jej prípade konali od 12. apríla 2002
(spis bol predložený najvyššiemu súdu po podaní dovolania) až do 16. decembra 2004, kedy
krajský súd po zrušení jeho rozhodnutia najvyšším súdom opätovne rozhodol (zrušil
prvostupňové uznesenie). Najvyšší súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom
sp. zn. 4 Obdo 2/02 20. novembra 2003 a krajský súd uznesením sp. zn. 43 Cob 41/04
16. decembra 2004 a toto uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky
5. januára 2005. Uvedené skutočnosti možno zistiť z podanej sťažnosti (jej doplnenia) a tiež
z pripojených kópií označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.
Sťažovateľka však namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
sťažnosťou podanou poštou 4. marca 2005, teda v čase, keď konania pred najvyšším súdom
a krajským súdom boli už nepochybne právoplatne skončené. Z uvedeného možno vyvodiť,
že konanie o sťažnosti sťažovateľky nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný
súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
citovaného článku ústavy.
Ústavný súd opierajúc sa o tento skutkový stav a stabilizovanú judikatúru ústavného
súdu sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v označených konaniach pred krajským
súdom a najvyšším súdom odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľkou
označeného právoplatného rozhodnutia krajského súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy
a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3
ústavy by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie
o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá
ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu (petitu sťažnosti) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2007