Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 41/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., so sídlom S., zastúpenej advokátom

Mgr. M. O., B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu vlastníctva a práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej

Bystrici pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2005

doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., so sídlom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom Mgr. M. O., B., ktorou namietala porušenie práva na ochranu vlastníctva a práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16.12.2004.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazovala na skutočnosť, že v súvislosti s konaním

o predbežnom opatrení na súde [Okresný súd v Rimavskej Sobote (ďalej len „okresný

súd“), krajský súd a najvyšší súd] jej vznikla značná škoda, „keďže (...) zo sumy

5.597.173,10 Sk, na ktorú má (...) právoplatné súdne rozhodnutia (...) má obdržať len 30 %

uvedenej finančnej čiastky“. V tejto súvislosti žiadala ústavný súd, aby jej „priznal

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000.000,- Sk (slovom dva milióny

slovenských korún) voči Krajskému súd v Banskej Bystrici, prípadne aj voči Najvyššiemu

súdu SR.

Sťažovateľ sa súčasne domáha, aby Ústavný súd SR zrušil uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 16. 12. 2004 vydané pod č. k. “.

Keďže sťažnosť sťažovateľky neobsahovala náležitosti požadované ustanoveniami

a o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), splnenie ktorých

je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, ústavný súd ju prípisom

z 12. apríla 2005 (prostredníctvom jej právneho zástupcu) vyzval na doplnenie sťažnosti

o skutočnosti, ktoré odôvodňujú vyslovenie porušenia práva podľa ,

ako aj o výrok rozhodnutia, ktorého sa v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka

domáha. Zároveň ju poučil, že ak sťažnosť nedoplní v požadovanom rozsahu v lehote

15 dní, ústavný súd ju odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu podaním z 29. apríla 2005 doručeným

ústavnému súdu 2. mája 2005 doplnila sťažnosť tak, že „(...) ústavná sťažnosť (...) smeruje

proti Krajskému súdu v Banskej Bystrici a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky“.

Zároveň žiadala ústavný súd, aby „zaviazal Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd

Slovenskej republiky, aby spoločne a nerozdielne zaplatili spoločnosti A., a. s.(...)

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000.000,- Sk (slovom dvamilióny slovenských

korún)“ a aby „zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16. 12. 2004 pod

č. k. “. Potrebu zrušenia uznesenia krajského súdu odôvodnila tým, že bolo

„vydané v rozpore so zákonom, keďže ruší uznesenie OS v Rimavskej Sobote o predbežnom

opatrení, ktoré už zaniklo v zmysle po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej“. Krajský súd mal podľa jej názoru „konanie vo veci

predbežného opatrenia zastaviť - avšak vydal úplne nesprávne rozhodnutie, a to po

11 mesiacoch od doručenia spisu z Najvyššieho súdu SR a vyše polroku potom, čo

predbežné opatrenie zaniklo po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Podľa názoru

sťažovateľky postupom a rozhodnutím krajského súdu „sa takisto porušilo naše ústavné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR“. Základné

právo sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa bolo podľa jej názoru

porušené postupom krajského súdu a najvyššieho súdu keď došlo k zrušeniu okresným

súdom nariadeného predbežného opatrenia, „ktoré slúžilo na ochranu práv sťažovateľa ako

veriteľa a zamedzovalo dlžníkovi nakladať s jeho nehnuteľným majetkom na ujmu jeho

veriteľov“. K jeho zrušeniu došlo „v čase, keď už pre záujmy sťažovateľa to malo

minimálny význam, keďže už takmer 5 mesiacov bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici

konaní č. k. potvrdené vyrovnanie dlžníka, ktoré sťažovateľovi priznávalo

uspokojenie len vo výške 30 % ním prihlásenej pohľadávky“. Na základe uvedeného

sťažovateľka zosumarizovala uvedené skutočnosti a uviedla, že „Krajský súd v Banskej

Bystrici a Najvyšší súd SR v rozpore s garantovanými právami sťažovateľa (najmä

a SR) svojím úradným postupom značne prispeli k tomu, že časť

pohľadávky sťažovateľa v sume 70 % jej pôvodnej výšky určite nebude uspokojená“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa sťažnosť sťažovateľky

prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25

ods. 2 .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K porušeniu

Sťažovateľka v pôvodnej (aj v doplnenej) sťažnosti svoje základné právo v súvislosti

s , ktoré malo byť porušené, označila ako „právo na ochranu vlastníctva“ bez

toho, aby ho bližšie právne vymedzila. Výkladom takto prejavenej vôle sťažovateľky (hoci

v konaní pred ústavným súdom mala kvalifikovaného právneho zástupcu) dospel ústavný

súd – v kontexte toho, čoho a na akom základe sa sťažovateľka sťažnosťou (doplnenou)

domáhala – k názoru, že sťažovateľka sa domáhala ochrany vlastníctva (čl. 20 ods. 1

) súdom jej priznanej pohľadávky v celkovej sume 5 597 173,10 Sk v súvislosti

s nesprávnym úradným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu tým, že neprimerane

dlho konali a nesprávne rozhodli o zrušení predbežného opatrenia, teda, že nesprávnym

úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade krajského súdu a najvyššieho

súdu) a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na ochranu

vlastníctva. Ako ďalej uviedla sťažovateľka, nesprávny úradný postup súdov (prieťahy

a nesprávne rozhodnutie) značne prispel k nevymožiteľnosti časti jej pohľadávky.

Podľa prvej a druhej vety každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ústavný súd zo sťažnosti (jej doplnenia) a jej príloh zistil, že 16. decembra 2004

krajský súd uznesením sp. zn. zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. -7 z 20. apríla 2001, ktorý predbežným opatrením zakázal odporcovi

(A., a. s.) predovšetkým disponovať s jeho nehnuteľným majetkom a tento scudzovať,

vymieňať, prenajímať a zaťažovať, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Toto

rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa (sťažovateľky) doručené 5. januára

2005. Tomuto uzneseniu krajského súdu predchádzalo podanie návrhu navrhovateľom

(sťažovateľkou) doručeným okresnému súdu 11. apríla 2001 na vydanie uvedeného

predbežného opatrenia, prijatie (už uvedeného) uznesenia okresného súdu z 20. apríla 2001

č. k. -7, jeho zrušenie krajským súdom a zastavením konania (uznesením sp. zn.

z 30. augusta 2001) a zrušenie tohto uznesenia najvyšším súdom (uznesením

sp. zn. z 20. novembra 2003). V iných súdnych konaniach pred okresným

súdom a krajským súdom bol odporca (A., a. s.) zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi

(sťažovateľke) celkom sumu 2 819 757,70 Sk s prísl. (úroky z omeškania 18 % ročne od

r. 1998) a uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2003 na návrh odporcu

(A., a. s.) bolo potvrdené jeho vyrovnanie, pričom sťažovateľka ako „ostatní veritelia“ mala

byť podľa jej tvrdenia zaradená iba do výšky 30 % jej pohľadávok voči dlžníkovi (A., a. s.).

S ohľadom na uvedené podľa názoru sťažovateľky porušením jej ústavných práv vo veci

konania o predbežnom opatrení súvisí vznik značnej škody na jej strane a „preto žiada“,

aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000.000,- Sk voči

krajskému a najvyššiemu súdu. Zároveň sa domáha zrušenia uznesenia krajského súdu zo

16. decembra 2004 sp. zn. .

Pokiaľ sa sťažovateľka podanou sťažnosťou domáha ochrany vlastníctva (čl. 20

ods. 1 ) v súvislosti s nesprávnym úradným postupom krajského súdu a najvyššieho

súdu tým, že neprimerane dlho konali a nesprávne rozhodli o zrušení predbežného

opatrenia, teda, že nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom prípade

krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu

jej základného práva na ochranu vlastníctva, ústavný súd poukazuje predovšetkým

na citovaný , z ktorého vyplýva, že ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti (jej doplnení) výslovne formulovala dôvody, ktoré

ju viedli k podaniu sťažnosti tak, že „Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR

v rozpore s garantovanými právami sťažovateľa (najmä a SR)

svojím úradným postupom značne prispeli k tomu, že časť pohľadávky sťažovateľa v sume

70 % jej pôvodnej výšky určite nebude uspokojená“. Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľka v uvedenom rozsahu mohla uplatniť príslušný právny prostriedok nápravy

v konaní pred všeobecným súdom, a to podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (predtým

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom), ak sa domnieva, že nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej

moci (v danom prípade krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu

jej vznikla škoda.

Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

alebo právnickým osobám zaručuje. V zásade len po vyčerpaní opravných prostriedkov,

ktoré im ako účastníkom konania priznáva a príslušný

hmotnoprávny predpis, môže byť sťažnosť prípustná na ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1

().

Vzhľadom na to, že sťažovateľka ešte nevyčerpala tie účinné a dostupné

právne prostriedky, ktoré môže uplatniť v konaní pred všeobecným súdom o náhradu škody,

ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci (v danom

prípade krajského súdu a najvyššieho súdu) a rozhodnutím krajského súdu, a domáhala

sa svojou sťažnosťou ochrany práv, ktoré podľa nepatria

do právomoci ústavného súdu, ústavný súd musel z tohto dôvodu jej sťažnosť podľa § 25

ods. 2 po predbežnom prerokovaní v senáte odmietnuť.

2. K porušeniu základného práva podľa

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Pokiaľ sťažovateľka ďalej namietala v označených konaniach porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v čl. 48

ods. 2 postupom krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na účel

tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza

osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci bez ohľadu

na jej postavenie v súdnom konaní.

Podstatou základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného

v je preto odstránenie stavu právnej neistoty účastníka, v ktorom

sa nachádza dovtedy, kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo.

Ak v čase, keď ústavný súd prerokúva sťažnosť už nedochádza k porušovaniu namietaného

základného práva, ústavný súd ju odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní výslovne namieta

iba postup najvyššieho súdu a krajského súdu, ktoré v jej prípade konali od 12. apríla 2002

(spis bol predložený najvyššiemu súdu po podaní dovolania) až do 16. decembra 2004, kedy

krajský súd po zrušení jeho rozhodnutia najvyšším súdom opätovne rozhodol (zrušil

prvostupňové uznesenie). Najvyšší súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom

sp. zn. 20. novembra 2003 a krajský súd uznesením sp. zn.

16. decembra 2004 a toto uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky

5. januára 2005. Uvedené skutočnosti možno zistiť z podanej sťažnosti (jej doplnenia) a tiež

z pripojených kópií označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Sťažovateľka však namietala porušenie základného práva podľa

sťažnosťou podanou poštou 4. marca 2005, teda v čase, keď konania pred najvyšším súdom

a krajským súdom boli už nepochybne právoplatne skončené. Z uvedeného možno vyvodiť,

že konanie o sťažnosti sťažovateľky nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný

súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

citovaného článku .

Ústavný súd opierajúc sa o tento skutkový stav a stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v označených konaniach pred krajským

súdom a najvyšším súdom odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľkou

označeného právoplatného rozhodnutia krajského súdu vyplýva z

a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3

by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie

o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá

ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007