Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 86/07
PDF · 156.31 KB
No categories available
III. ÚS 86/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 a postupom Krajského súdu v Prešove
rozhodujúceho v danej veci v rámci odvolacieho konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2007
doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) rozhodujúceho v danej veci v rámci odvolacieho konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 236/05
z 24. augusta 2006 vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98
porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, pričom mu zároveň prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
„napriek tomu, že vo veci samej už tento súd predtým rozhodol svojím rozsudkom dňa
10. III. 2006“.
Sťažovateľ zároveň vyslovil názor, že „sa v tejto sťažnosti označení porušovatelia
mojich práv zrejme nijako neponáhľali s úmyslom, aby celá vec bola čím skôr meritórne
a právoplatne uzavretá v následne pokračujúcom odvolacom konaní na základe môjho
písomného odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu, zo dňa 14. VI. 2006“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti dodal, že mu nie je známe, kedy bol spis predložený
na rozhodnutie krajskému súdu, ale zároveň vyslovil názor, že mu je známa skutočnosť,
že predmetný súdny spor vedený okresným súdom pod sp. zn. 4 C 732/98 nie je dosiaľ
právoplatne skončený.
Sťažovateľ sa domnieva, že daným postupom okresného súdu a krajského
(odvolacieho) súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj preto, že obidva súdy „museli vedieť a aj teraz vedia,
že táto kauza má pre mňa nesmierne dôležitý význam!“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že „liknavým a nepružným postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu
v Bardejove, v súdnom konaní vedenom u neho pod sp. zn. 4 C 732/98“ bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
„odvolaciemu prešovskému súdu“ prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
okresný súd a krajský súd zaviazal zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie
v celkovej sume 60 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu a krajského súdu ako súdu
odvolacieho) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 732/98 a postupom krajského súdu
rozhodujúceho v danej veci v rámci odvolacieho konania.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom (...).
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 732/98 ústavný súd zistil,
že v namietanej veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 732/1998-88 z 10. marca
2006 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
15. júna 2006 odvolanie. Na základe toho okresný súd 30. júna 2006 predložil spis
krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 3 Co 236/2006 z 2. marca 2007 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
a nepripustil zmenu návrhu. Po rozhodnutí a písomnom vyhotovení rozsudku krajský súd
vrátil spis okresnému súdu 15. marca 2007. Rozsudok okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 26. marca 2007.
Ústavný súd konštatuje, že vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením,
ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania, okresný
súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej
neistoty sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné namietanú vec posudzovať
so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu
pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu,
že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej aj napriek
podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania. Keďže rozhodnutím
krajského súdu došlo k právoplatnému skončeniu veci bez toho, aby bola akýmkoľvek
zákonom dovoleným spôsobom vrátená späť okresnému súdu, ústavný súd je toho názoru,
že okresný súd v čase podania sťažnosti (19. marca 2007 bola sťažnosť odovzdaná
na poštovú prepravu a 20. marca 2007 bola doručená ústavnému súdu) už nemohol žiadnym
ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom
a napokon ani postup krajského súdu. Jediná úloha okresného súdu spočívala v doručení
rozsudku krajského súdu účastníkom konania, čo okresný súd bez zbytočného odkladu
splnil, a to vo vzťahu k odporcovi 23. marca 2007 a vo vzťahu k sťažovateľovi 26. marca
2007. Tento stav veci viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému
súdu je zjavne neopodstatnená (napr. IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05).
K právnemu záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti dospel ústavný súd
aj vo vzťahu k namietanému postupu krajského (odvolacieho) súdu.
Preskúmaním časti spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 732/98 týkajúcej sa odvolacieho
konania, predmetom ktorého bolo rozhodovanie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa
proti rozsudku okresného súdu z 10. marca 2006, ústavný súd zistil, že krajský súd 6. júla
2006 zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie odporcovi a 27. novembra 2006 určil
termín odvolacieho pojednávania na 31. január 2007. Pojednávanie bolo z dôvodu
neprítomnosti oboch účastníkov konania (aj napriek vykázanému doručeniu predvolania)
odročené na 28. február 2007. Na ďalšom pojednávaní konanom na krajskom súde
28. februára 2007 boli prítomní obaja účastníci konania, pričom krajský súd toto
pojednávanie odročil na 2. marec 2007 za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorým potvrdil
prvostupňový rozsudok a nepripustil zmenu návrhu. Po rozhodnutí a písomnom vyhotovení
rozsudku 15. marca 2007 vrátil spis okresnému súdu.
Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola doručená sťažnosť sťažovateľa,
rozsudok krajského súdu už bol vyhlásený a bol ním potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa. O tejto skutočnosti mal sťažovateľ bez akýchkoľvek pochybností vedomosť, pretože
bol prítomný na pojednávaní pred odvolacím súdom 2. marca 2007.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu zastáva obdobný
názor, ktorý prezentoval pri posudzovaní postupu okresného súdu z hľadiska možného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že krajský súd v čase podania ústavnej
sťažnosti už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky na odstránenie stavu právnej
neistoty, pretože v danom čase už bol vyhlásený jeho rozsudok, spis sa už nenachádzal
v jeho dispozičnej sfére, keďže už bol vrátený okresnému súdu, úlohou ktorého bolo doručiť
rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania. Po splnení tohto predpokladu bolo
konanie právoplatne skončené 26. marca 2007.
Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
ako aj jeho žiadosťou (aj keď nejasne formulovanou) o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2007