Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 140/07
PDF · 164.61 KB
No categories available
II. ÚS 140/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo
249/2005 zo 17. októbra 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2007 doručená sťažnosť Ing. L. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra
2006, ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že
„základné právo Ing. L. S. na súdnu ochranu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k. 4 Obo 249/2005 zo dňa 17. 10. 2006 bolo porušené“, uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 zrušil, priznal sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie 200 000 Sk a úhradu trov konania.
Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh zistil, že sťažovateľ je ako
žalovaný účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie 976 239 Sk s prísl.
vedeného Krajským súdom Bratislava (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 54 Cb 14/98,
predmetom ktorého je zaplatenie zmluvnej pokuty sťažovateľom na základe zmluvy o dielo
uzatvorenej 1. októbra 1996 v znení dodatku z 9. júna 1997. Sťažovateľ sa v konaní bráni
námietkou nedostatku pasívnej legitimácie tvrdiac, že svoj podnik predal zmluvou o predaji
podniku z 30. novembra 2000 obchodnej spoločnosti P., a. s., a to za kúpnu cenu 1 000 Sk,
pričom však Mgr. L. M. (ďalej len „žalobca“) tvrdí, že táto zmluva o predaji podniku
je neplatná, pretože nebola za nadobúdateľa P., a. s., riadne podpísaná na to oprávnenou
osobou. Účastníci nepovažujú za sporné, že zmluvu o predaji podniku podpísal
za nadobúdateľa „J. L., predseda predstavenstva P., a. s.,“, a to v B. 30. novembra 2000,
sporným je iba to, či podpis tejto osoby zaväzuje P., a. s., keď žalobca tvrdí, že J. L. nebol
v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku predsedom predstavenstva P., a. s., a navyše
pre písomné úkony P., a. s., sa vyžadoval podpis dvoch členov predstavenstva. Sťažovateľ
zastáva názor, že J. L. sa stal predsedom predstavenstva spoločnosti dňom zvolenia
na základe voľby vykonanej na valnom zhromaždení, ktorého priebeh osvedčil notár
v notárskej zápisnici č. Nz 156/00 z 10. júla 2000, ktoré predchádzalo uzatvoreniu zmluvy
o predaji podniku. Ak za spoločnosť P., a. s., mali podpisovať súčasne dvaja členovia
predstavenstva, tak aj táto podmienka bola podľa názoru sťažovateľa splnená, pretože „J. L.
bol vo svojom mene ako aj v mene O. Z. (člen predstavenstva) na základe generálnej plnej
moci (z 10. júla 2000) oprávnený podpísať ako štatutár spoločnosti P., a. s., zmluvu
o predaji podniku z 30. novembra 2000“.
Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 54 Cb 14/98-167 z 12. júna 2003,
a to tak, že žalobe vyhovel vychádzajúc z toho, že sťažovateľ je v spore pasívne
legitimovaný, pretože, ako vyplýva z výpisu z obchodného registra k 30. novembru 2000,
nebol J. L. predsedom predstavenstva P., a. s., tým sa stal až na valnom zhromaždení
konanom 22. októbra 2001. Tento rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním doručeným
krajskému súdu 21. júla 2003, v ktorom poukazoval nielen na to, že zmluva o predaji
podniku je platným právnym úkonom, ale spochybnil aj samotnú opodstatnenosť, resp.
sumu zmluvnej pokuty. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Obo 206/03 zo 4. mája 2004, ktorým napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie krajskému súdu v podstate s tým odôvodnením, že krajský súd sa dostatočne
nezaoberal pasívnou legitimáciou v spore sťažovateľa, hoci vyriešenie tejto otázky bolo
jednou zo základných úloh súdu. Najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na obsah notárskej
zápisnice č. Nz 156/00 z 10. júla 2000 a zdôraznil v súvislosti so skúmaním pasívnej
legitimácie v spore sťažovateľa, že „v tomto smere bolo vykonané dokazovanie
nedostatočné a bude ho treba doplniť, či skutočne došlo k nástupníctvu na strane odporcu,
teda či Zmluva o predaji podniku bola riadne uzavretá. Následne (podľa výsledku
dokazovania predchádzajúcej skutočnosti) bude musieť súd doplniť dokazovanie v súvislosti
s uplatnením pohľadávky odporcu podľa § 98 O. s. p. proti navrhovateľovi, najmä výsledok
dokazovania právne relevantným spôsobom zdôvodniť, pretože v tejto časti je rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a následne sa zaoberať nárokom na zmluvnú
pokutu“.
Krajský súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 54 Cb 14/98-310 z 21. marca
2005, a to tak, že žalobu zamietol a priznal sťažovateľovi nárok na trovy konania. Rozhodol
tak po doplnení dokazovania svedeckými výpoveďami, a to najmä výsluchom notára, ktorý
spisoval notársku zápisnicu č. Nz 156/00 a ktorý potvrdil, že ju spísal tak, ako je v nej
uvedené, a pripojením registrového spisu P., a. s., z ktorého zistil, že na základe notárskej
zápisnice č. Nz 156/00 bol podaný návrh na zmenu zápisu spoločnosti v obchodnom
registri, ku ktorému bolo doložené i vyhlásenie J. L. o prijatí funkcie predsedu
predstavenstva, avšak o tomto návrhu nebolo v čase podpisu zmluvy o predaji podniku
ešte rozhodnuté. Krajský súd uzavrel, že táto okolnosť nie je významná, pretože voľba
predsedu predstavenstva má účinky ku dňu vykonania valného zhromaždenia, a nie ku dňu
zápisu zmeny v obchodnom registri, a preto považoval zmluvu o predaji podniku za platný
právny úkon, čo vo vzťahu k sťažovateľovi znamená, že v spore nie je pasívne
legitimovaný.
Tento rozsudok napadol odvolaním žalobca a o jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 tak, že rozsudok krajského súdu
č. k. 54 Cb 14/98-310 z 21. marca 2005 opäť zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Najvyšší súd zistil z notárskej zápisnice č. Nz 156/00 z 10. júla 2000, že v tento
deň sa konalo valné zhromaždenie spoločnosti P., a. s., na ktorom bol zvolený za predsedu
predstavenstva J. L. a za členov O. Z. a J. B. Z notárskej zápisnice č. Nz 384/2001 najvyšší
súd zistil, že 15. júna 2001 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov rovnakej
spoločnosti, na ktorom boli znova odvolaní pôvodní členovia predstavenstva a J. L. bol
zvolený za predsedu predstavenstva. Na základe toho bola vykonaná i zmena v zápise
spoločnosti v obchodnom registri. Skutočnosti uvádzané v zápisnici z 10. júla 2000 neboli
v obchodnom registri nikdy zapísané. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
vo vzťahu k notárskej zápisnici č. Nz 156/00 z 10. júla 2000 ďalej uviedol, že „spoločnosť
ani na ich základe nekonala, pretože na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom dňa
15. 6. 2001 bolo znovu rokované o zmene sídla a odvolávaní boli tí istí členovia
predstavenstva spoločnosti P., a. s. ako mali byť odvolaní na VZ konanom dňa 10. 7. 2000.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že p. L.
bol platne zvolený za predsedu predstavenstva spoločnosti P., a. s. Najvyšší súd uzavrel,
že „je odporca pasívne legitimovaný. Vzhľadom na to, že krajský súd neskúmal meritum
a zamietol návrh pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu ... Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok krajského súdu podľa ust. § 221 ods. 1 O. s. p. zrušil a podľa ods. 3
citovaného zákonného ustanovenia vec vrátil tomuto na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie“.
Sťažovateľ svoju sťažnosť smerujúcu proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu
odôvodnil najmä tým, že najvyšší súd sa nevyporiadal so všetkými jeho tvrdeniami,
a to najmä pokiaľ ide o argumentáciu, že aj v prípade, ak by J. L. nebol oprávnený konať
za spoločnosť P., a. s., s poukazom na § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka by bol zo zmluvy
o predaji podniku zaviazaný sám, resp. keďže došlo ku konvalidácii zmluvy o predaji
podniku, pretože spoločnosť P., a. s., zmluvu o predaji podniku ako svoj úkon dodatočne
schválila listom, ktorý sa nachádza v súdnom spise, je z tohto úkonu zaviazaná spoločnosť
P., a. s. Tento argument uviedol sťažovateľ už vo svojom podaní doručenom krajskému
súdu 15. marca 2005. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že porušenie práva na súdnu ochranu
vidí aj v tom, že najvyšší súd vyslovil vo svojich dvoch po sebe nasledujúcich
rozhodnutiach v tej istej veci opačný právny názor, keď z jeho rozhodnutia z roku 2004
vyplýva, že J. L. bol oprávnený za spoločnosť P., a. s., konať, a z napadnutého rozhodnutia
z roku 2006, že to tak nebolo. Takýto postup najvyššieho súdu predstavuje ohrozenie
právnej istoty.
Rozhodnutie najvyššieho súdu napadnuté sťažnosťou nadobudlo právoplatnosť
18. decembra 2006.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Označeným rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vzhľadom na charakter (obsah) tohto
rozhodnutia, keď najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 zrušil
rozhodnutie krajského súdu č. k. 54 Cb 14/98-310 z 21. marca 2005 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, a to v zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, avšak táto
viazanosť prvostupňového súdu sa obmedzuje iba na právny názor vyslovený odvolacím
súdom vo vzťahu k ním riešenej otázke. V tomto prípade najvyšší súd v označenom
uznesení vyslovil právny názor, v zmysle ktorého J. L. nebol oprávnený podpísať zmluvu
o predaji podniku ako predseda predstavenstva P., a. s., čoho dôsledkom je pasívna
legitimácia sťažovateľa v spore. Právnym posúdením prípadného dodatočného schválenia
úkonu touto spoločnosťou vo vzťahu k platnosti alebo neplatnosti zmluvy o prevode
podniku, a tým aj k otázke pasívnej legitimácie sťažovateľa v spore, sa najvyšší súd
nezaoberal a k tejto otázke žiadny právny názor, ktorým by bol prvostupňový súd v zmysle
§ 226 OSP viazaný, nevyslovil. Tieto otázky patrí preto posudzovať krajskému súdu
a v závislosti od jeho zistení ich aj právne posúdiť. Až v prípade, ak by sa s týmito
námietkami riadne nevyporiadali súdy ani v ďalšom konaní a v konečnom rozhodnutí
vo veci, mal by ústavný súd právomoc túto okolnosť posudzovať vo vzťahu k prípadnému
porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
Ak sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa vyporiadal s rovnakou otázkou vo svojich
rozhodnutiach odlišne, ústavný súd sa s týmto záverom sťažovateľa nestotožňuje. Svojím
v poradí prvým rozhodnutím najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu,
že v otázke pasívnej legitimácie „bolo vykonané dokazovanie nedostatočné a bude ho treba
doplniť, či skutočne došlo k nástupníctvu na strane odporcu, teda či Zmluva o predaji
podniku bola riadne uzavretá“. Najvyšší súd hodnotiac výsledky do toho času neúplne
vykonaného dokazovania iba konštatoval, že z notárskej zápisnice č. Nz 156/00 vyplýva,
že obsahom valného zhromaždenia bola voľba nového predstavenstva spoločnosti,
že na tomto valnom zhromaždení bol zvolený predsedom predstavenstva J. L.
a že rozhodovanie registrového súdu o zmene zápisu spoločnosti v časti štatutárneho orgánu
má iba deklaratórne účinky. Po doplnení dokazovania krajským súdom, najmä pripojením
registrového spisu, najvyšší súd vo svojom v poradí druhom rozhodnutí opäť vychádzal
z deklaratórnych účinkov zápisu, avšak z doplneného skutkového stavu, keď uzavrel
vo vzťahu k zápisnici č. Nz 156/00, že „spoločnosť ani na ich základe nekonala, pretože
na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom dňa 15. 6. 2001 bolo znovu rokované
o zmene sídla a odvolávaní boli tí istí členovia predstavenstva spoločnosti P., a. s., ako mali
byť odvolaní na VZ konanom dňa 10. 7. 2000. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší
súd Slovenskej republiky konštatoval, že p. L. bol platne zvolený za predsedu predstavenstva
spoločnosti P., a. s. až na MVZ konanom dňa 15. 6. 2001 a preto až od tohto dňa mal právo
konať za spoločnosť P. a. s., preto zmluvu o predaji podniku dňa 30. 11. 2000 nemohol
za spoločnosť P., a. s. právoplatne podpísať“. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd
nepostupoval tak, ako to vo svojej sťažnosti tvrdí sťažovateľ.
Postup a rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje nemôže sama o sebe
viesť k záveru o arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom možno uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie
uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Po preskúmaní spôsobu
a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,
ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení
právnych predpisov najvyšším súdom, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné
so sťažovateľom označeným ustanovením ústavy.
Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu a postupom najvyššieho súdu a následným
rozhodnutím sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2007