Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 140/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo

249/2005 zo 17. októbra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2007 doručená sťažnosť Ing. L. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. októbra

2006, ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že

„základné právo Ing. L. S. na súdnu ochranu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, č. k. zo dňa 17. 10. 2006 bolo porušené“, uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. októbra 2006 zrušil, priznal sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie 200 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh zistil, že sťažovateľ je ako

žalovaný účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie 976 239 Sk s prísl.

vedeného Krajským súdom Bratislava (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

predmetom ktorého je zaplatenie zmluvnej pokuty sťažovateľom na základe zmluvy o dielo

uzatvorenej 1. októbra 1996 v znení dodatku z 9. júna 1997. Sťažovateľ sa v konaní bráni

námietkou nedostatku pasívnej legitimácie tvrdiac, že svoj podnik predal zmluvou o predaji

podniku z 30. novembra 2000 obchodnej spoločnosti P., a. s., a to za kúpnu cenu 1 000 Sk,

pričom však Mgr. L. M. (ďalej len „žalobca“) tvrdí, že táto zmluva o predaji podniku

je neplatná, pretože nebola za nadobúdateľa P., a. s., riadne podpísaná na to oprávnenou

osobou. Účastníci nepovažujú za sporné, že zmluvu o predaji podniku podpísal

za nadobúdateľa „J. L., predseda predstavenstva P., a. s.,“, a to v B. 30. novembra 2000,

sporným je iba to, či podpis tejto osoby zaväzuje P., a. s., keď žalobca tvrdí, že J. L. nebol

v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku predsedom predstavenstva P., a. s., a navyše

pre písomné úkony P., a. s., sa vyžadoval podpis dvoch členov predstavenstva. Sťažovateľ

zastáva názor, že J. L. sa stal predsedom predstavenstva spoločnosti dňom zvolenia

na základe voľby vykonanej na valnom zhromaždení, ktorého priebeh osvedčil notár

v notárskej zápisnici č. Nz 156/00 z 10. júla 2000, ktoré predchádzalo uzatvoreniu zmluvy

o predaji podniku. Ak za spoločnosť P., a. s., mali podpisovať súčasne dvaja členovia

predstavenstva, tak aj táto podmienka bola podľa názoru sťažovateľa splnená, pretože „J. L.

bol vo svojom mene ako aj v mene O. Z. (člen predstavenstva) na základe generálnej plnej

moci (z 10. júla 2000) oprávnený podpísať ako štatutár spoločnosti P., a. s., zmluvu

o predaji podniku z 30. novembra 2000“.

Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -167 z 12. júna 2003,

a to tak, že žalobe vyhovel vychádzajúc z toho, že sťažovateľ je v spore pasívne

legitimovaný, pretože, ako vyplýva z výpisu z obchodného registra k 30. novembru 2000,

nebol J. L. predsedom predstavenstva P., a. s., tým sa stal až na valnom zhromaždení

konanom 22. októbra 2001. Tento rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním doručeným

krajskému súdu 21. júla 2003, v ktorom poukazoval nielen na to, že zmluva o predaji

podniku je platným právnym úkonom, ale spochybnil aj samotnú opodstatnenosť, resp.

sumu zmluvnej pokuty. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 4. mája 2004, ktorým napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie krajskému súdu v podstate s tým odôvodnením, že krajský súd sa dostatočne

nezaoberal pasívnou legitimáciou v spore sťažovateľa, hoci vyriešenie tejto otázky bolo

jednou zo základných úloh súdu. Najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na obsah notárskej

zápisnice č. Nz 156/00 z 10. júla 2000 a zdôraznil v súvislosti so skúmaním pasívnej

legitimácie v spore sťažovateľa, že „v tomto smere bolo vykonané dokazovanie

nedostatočné a bude ho treba doplniť, či skutočne došlo k nástupníctvu na strane odporcu,

teda či Zmluva o predaji podniku bola riadne uzavretá. Následne (podľa výsledku

dokazovania predchádzajúcej skutočnosti) bude musieť súd doplniť dokazovanie v súvislosti

s uplatnením pohľadávky odporcu podľa proti navrhovateľovi, najmä výsledok

dokazovania právne relevantným spôsobom zdôvodniť, pretože v tejto časti je rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a následne sa zaoberať nárokom na zmluvnú

pokutu“.

Krajský súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -310 z 21. marca

2005, a to tak, že žalobu zamietol a priznal sťažovateľovi nárok na trovy konania. Rozhodol

tak po doplnení dokazovania svedeckými výpoveďami, a to najmä výsluchom notára, ktorý

spisoval notársku zápisnicu č. Nz 156/00 a ktorý potvrdil, že ju spísal tak, ako je v nej

uvedené, a pripojením registrového spisu P., a. s., z ktorého zistil, že na základe notárskej

zápisnice č. Nz 156/00 bol podaný návrh na zmenu zápisu spoločnosti v obchodnom

registri, ku ktorému bolo doložené i vyhlásenie J. L. o prijatí funkcie predsedu

predstavenstva, avšak o tomto návrhu nebolo v čase podpisu zmluvy o predaji podniku

ešte rozhodnuté. Krajský súd uzavrel, že táto okolnosť nie je významná, pretože voľba

predsedu predstavenstva má účinky ku dňu vykonania valného zhromaždenia, a nie ku dňu

zápisu zmeny v obchodnom registri, a preto považoval zmluvu o predaji podniku za platný

právny úkon, čo vo vzťahu k sťažovateľovi znamená, že v spore nie je pasívne

legitimovaný.

Tento rozsudok napadol odvolaním žalobca a o jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2006 tak, že rozsudok krajského súdu

č. k. -310 z 21. marca 2005 opäť zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie. Najvyšší súd zistil z notárskej zápisnice č. Nz 156/00 z 10. júla 2000, že v tento

deň sa konalo valné zhromaždenie spoločnosti P., a. s., na ktorom bol zvolený za predsedu

predstavenstva J. L. a za členov O. Z. a J. B. Z notárskej zápisnice č. Nz 384/2001 najvyšší

súd zistil, že 15. júna 2001 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov rovnakej

spoločnosti, na ktorom boli znova odvolaní pôvodní členovia predstavenstva a J. L. bol

zvolený za predsedu predstavenstva. Na základe toho bola vykonaná i zmena v zápise

spoločnosti v obchodnom registri. Skutočnosti uvádzané v zápisnici z 10. júla 2000 neboli

v obchodnom registri nikdy zapísané. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

vo vzťahu k notárskej zápisnici č. Nz 156/00 z 10. júla 2000 ďalej uviedol, že „spoločnosť

ani na ich základe nekonala, pretože na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom dňa

15. 6. 2001 bolo znovu rokované o zmene sídla a odvolávaní boli tí istí členovia

predstavenstva spoločnosti P., a. s. ako mali byť odvolaní na VZ konanom dňa 10. 7. 2000.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že p. L.

bol platne zvolený za predsedu predstavenstva spoločnosti P., a. s. Najvyšší súd uzavrel,

že „je odporca pasívne legitimovaný. Vzhľadom na to, že krajský súd neskúmal meritum

a zamietol návrh pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu ... Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok krajského súdu podľa ust. zrušil a podľa ods. 3

citovaného zákonného ustanovenia vec vrátil tomuto na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie“.

Sťažovateľ svoju sťažnosť smerujúcu proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu

odôvodnil najmä tým, že najvyšší súd sa nevyporiadal so všetkými jeho tvrdeniami,

a to najmä pokiaľ ide o argumentáciu, že aj v prípade, ak by J. L. nebol oprávnený konať

za spoločnosť P., a. s., s poukazom na by bol zo zmluvy

o predaji podniku zaviazaný sám, resp. keďže došlo ku konvalidácii zmluvy o predaji

podniku, pretože spoločnosť P., a. s., zmluvu o predaji podniku ako svoj úkon dodatočne

schválila listom, ktorý sa nachádza v súdnom spise, je z tohto úkonu zaviazaná spoločnosť

P., a. s. Tento argument uviedol sťažovateľ už vo svojom podaní doručenom krajskému

súdu 15. marca 2005. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že porušenie práva na súdnu ochranu

vidí aj v tom, že najvyšší súd vyslovil vo svojich dvoch po sebe nasledujúcich

rozhodnutiach v tej istej veci opačný právny názor, keď z jeho rozhodnutia z roku 2004

vyplýva, že J. L. bol oprávnený za spoločnosť P., a. s., konať, a z napadnutého rozhodnutia

z roku 2006, že to tak nebolo. Takýto postup najvyššieho súdu predstavuje ohrozenie

právnej istoty.

Rozhodnutie najvyššieho súdu napadnuté sťažnosťou nadobudlo právoplatnosť

18. decembra 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Označeným rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa vzhľadom na charakter (obsah) tohto

rozhodnutia, keď najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2006 zrušil

rozhodnutie krajského súdu č. k. -310 z 21. marca 2005 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, a to v zmysle (ďalej len „OSP“),

podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, avšak táto

viazanosť prvostupňového súdu sa obmedzuje iba na právny názor vyslovený odvolacím

súdom vo vzťahu k ním riešenej otázke. V tomto prípade najvyšší súd v označenom

uznesení vyslovil právny názor, v zmysle ktorého J. L. nebol oprávnený podpísať zmluvu

o predaji podniku ako predseda predstavenstva P., a. s., čoho dôsledkom je pasívna

legitimácia sťažovateľa v spore. Právnym posúdením prípadného dodatočného schválenia

úkonu touto spoločnosťou vo vzťahu k platnosti alebo neplatnosti zmluvy o prevode

podniku, a tým aj k otázke pasívnej legitimácie sťažovateľa v spore, sa najvyšší súd

nezaoberal a k tejto otázke žiadny právny názor, ktorým by bol prvostupňový súd v zmysle

viazaný, nevyslovil. Tieto otázky patrí preto posudzovať krajskému súdu

a v závislosti od jeho zistení ich aj právne posúdiť. Až v prípade, ak by sa s týmito

námietkami riadne nevyporiadali súdy ani v ďalšom konaní a v konečnom rozhodnutí

vo veci, mal by ústavný súd právomoc túto okolnosť posudzovať vo vzťahu k prípadnému

porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Ak sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa vyporiadal s rovnakou otázkou vo svojich

rozhodnutiach odlišne, ústavný súd sa s týmto záverom sťažovateľa nestotožňuje. Svojím

v poradí prvým rozhodnutím najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu,

že v otázke pasívnej legitimácie „bolo vykonané dokazovanie nedostatočné a bude ho treba

doplniť, či skutočne došlo k nástupníctvu na strane odporcu, teda či Zmluva o predaji

podniku bola riadne uzavretá“. Najvyšší súd hodnotiac výsledky do toho času neúplne

vykonaného dokazovania iba konštatoval, že z notárskej zápisnice č. Nz 156/00 vyplýva,

že obsahom valného zhromaždenia bola voľba nového predstavenstva spoločnosti,

že na tomto valnom zhromaždení bol zvolený predsedom predstavenstva J. L.

a že rozhodovanie registrového súdu o zmene zápisu spoločnosti v časti štatutárneho orgánu

má iba deklaratórne účinky. Po doplnení dokazovania krajským súdom, najmä pripojením

registrového spisu, najvyšší súd vo svojom v poradí druhom rozhodnutí opäť vychádzal

z deklaratórnych účinkov zápisu, avšak z doplneného skutkového stavu, keď uzavrel

vo vzťahu k zápisnici č. Nz 156/00, že „spoločnosť ani na ich základe nekonala, pretože

na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom dňa 15. 6. 2001 bolo znovu rokované

o zmene sídla a odvolávaní boli tí istí členovia predstavenstva spoločnosti P., a. s., ako mali

byť odvolaní na VZ konanom dňa 10. 7. 2000. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší

súd Slovenskej republiky konštatoval, že p. L. bol platne zvolený za predsedu predstavenstva

spoločnosti P., a. s. až na MVZ konanom dňa 15. 6. 2001 a preto až od tohto dňa mal právo

konať za spoločnosť P. a. s., preto zmluvu o predaji podniku dňa 30. 11. 2000 nemohol

za spoločnosť P., a. s. právoplatne podpísať“. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd

nepostupoval tak, ako to vo svojej sťažnosti tvrdí sťažovateľ.

Postup a rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje nemôže sama o sebe

viesť k záveru o arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie

uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Po preskúmaní spôsobu

a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,

ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení

právnych predpisov najvyšším súdom, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné

so sťažovateľom označeným ustanovením .

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a postupom najvyššieho súdu a následným

rozhodnutím sp. zn. zo 17. októbra 2006 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007