Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 189/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., D., vo veci namietaného porušenia základného práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na ochranu zdravia podľa

rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -121 zo 16. mája 2006

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -174 z 13. decembra

2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2007 doručená sťažnosť P. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ku ktorej nebolo pripojené

splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, vo veci

namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva na ochranu zdravia podľa

rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 P

100/2004-121 zo 16. mája 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -174 z 13. decembra 2006, ktorou sa sťažovateľ domáhal

vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví porušenie základného práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na ochranu zdravia podľa a zruší

rozsudok okresného súdu č. k. -121 zo 16. mája 2006 a rozsudok krajského

súdu č. k. -174 z 13. decembra 2006.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa a z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn.

zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania, v ktorom sa P. K. (plnoletý syn

sťažovateľa), domáhal proti sťažovateľovi zvýšenia výživného pôvodne určeného

v rozsudku okresného súdu č. k. -18 z 15. apríla 1998 sumou 400 Sk, a to odo

dňa podania návrhu (1. apríl 2004). Navrhovateľ, ktorý v čase rozhodovania okresného súdu

mal 19 rokov a bol študentom 3. ročníka strednej školy, v tomto konaní tvrdil, že od

poslednej úpravy výživného došlo k podstatnej zmene pomerov, keďže sťažovateľ je nielen

poberateľom invalidného dôchodku, ale získal aj zákonný podiel z dedičstva od svojho brata

vo výške 600 000 Sk a z predaja bytu, ktorý pôvodne patril do bezpodielového

spoluvlastníctva rodičov navrhovateľa, dostal sumu 440 000 Sk. Sťažovateľ so zvýšením

výživného nesúhlasil, žiadal zamietnuť návrh, čo odôvodňoval svojou finančnou situáciou

a zároveň tvrdil, že uvedené príjmy (podiel z dedičstva a predaja bytu) nie sú pre

rozhodnutie okresného súdu relevantné a žiadal, aby ich okresný súd do úvahy nevzal.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -121 zo 16. mája 2006,

ktorým zvýšil výživné na syna sťažovateľa počínajúc od 1. apríla 2004 zo sumy 400 Sk na

sumu 1 000 Sk mesačne, sťažovateľa zaviazal toto platiť k rukám jeho syna, a tým zmenil

výrok o výživnom rozsudku okresného súdu č. k. -18 z 15. apríla 1998.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že takto určené výživné je primerané veku,

odôvodneným potrebám a záujmom navrhovateľa, ako aj schopnostiam a možnostiam

sťažovateľa.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľ aj sťažovateľ. Sťažovateľ

navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súd nezistil dostatočne skutkový stav, zdôraznil, že

nepoberá invalidný dôchodok v sume 6 700 Sk mesačne, ako to uviedol okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale iba v sume 6 007 Sk mesačne, poukázal na svoj

zdravotný stav, ktorý mu bráni zvýšiť si príjem, ako aj na to, že peniaze získané z dedičstva

použil na zakúpenie bytu a zariadenia. Odvolací súd zistil, že sťažovateľ od 1. júla 2006

poberá invalidný dôchodok v sume 6 365 Sk mesačne a do toho času ho skutočne poberal

iba v sume 6 007 Sk mesačne, že v priebehu odvolacieho konania sťažovateľovi zanikla

vyživovacia povinnosť na jeho dcéru S. K., a keďže považoval výživné vo výške 1 000 Sk

mesačne pre syna sťažovateľa od 1. apríla 2004 za primerané, a to aj s ohľadom na

skutočnosť, že k nemu má vyživovaciu povinnosť aj jeho matka, ako aj za zodpovedajúce

schopnostiam a možnostiam sťažovateľa, rozsudok okresného súdu v tomto výroku potvrdil

rozsudkom č. k. -174 z 13. decembra 2006. Krajský súd týmto rozsudkom po

zistení, že okresný súd opomenul rozhodnúť o zameškanom výživnom, toto nevyčíslil a ani

neurčil jeho splatnosť, rozhodol ďalším výrokom rozsudku č. k. -174

z 13. decembra 2006 o tom, že zameškané výživné za obdobie od 1. apríla 2004 do

30. novembra 2006 v celkovej sume 19 200 Sk povoľuje sťažovateľovi splácať

v mesačných splátkach po 500 Sk spolu s bežným výživným s tým, že prvá splátka

zameškaného výživného je splatná prvým mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti

rozhodnutia, a to pod stratou výhody splátok v prípade riadneho a včasného nezaplatenia čo

i len jednej splátky. Keďže prvostupňový súd nerozhodol o celom uplatnenom nároku, toto

pochybenie konvalidoval krajský súd tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a keďže

v rozsudku okresného súdu bol opomenutý i výrok o náhrade trov konania, o týchto

rozhodol krajský súd tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov

konania pred okresným súdom a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

Ako ďalej vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. sťažovateľ doručil

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 27. decembra 2006 podanie označené ako

„Dovolanie“, ktorým žiadal o pozastavenie výkonu súdneho rozhodnutia krajského súdu

v konaní sp. zn. a ktoré odôvodnil tým, že postupom krajského súdu bolo

popreté základné právo sťažovateľa na život v dôstojných podmienkach a primeranú

zdravotnú starostlivosť ako aj tým, že nie je schopný zaplatiť ani jednu splátku výživného

určeného mu okresným súdom. Toto podanie bolo odstúpené okresnému súdu, ktorý výzvou

z 3. apríla 2007 vyzval sťažovateľa na jeho doplnenie o náležitosti riadneho dovolania.

Sťažovateľ 11. apríla 2007 doručil okresnému súdu podanie z 5. apríla 2007, v ktorom

uviedol, že „podáva návrh na obnovu konania č. “, poukázal na to, že matka

navrhovateľa sa medzičasom zamestnala, výživné určené okresným súdom nie je schopný

platiť, vzniknutý stav je v rozpore s , ktorá zabezpečuje každému právo na dôstojný

život a právo na primeranú zdravotnú starostlivosť. V závere podania sťažovateľ uviedol, že

žiada „o výživné vo výške minimálneho výživného“, ktoré i tak presahuje jeho možnosti.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že celý život sa snažil

rodine finančne vypomáhať, pracoval, a to aj na úkor svojho zdravia, aby rodinu finančne

zabezpečil a napadnuté rozsudky vytvorili podmienky na jeho psychickú i fyzickú

likvidáciu. Sťažovateľ vyčítal okresnému súdu, že až v rozsudku boli citované zákony, aby

sa sťažovateľ nemal o čo oprieť, a následne boli rozsudkom aj tak popreté. Sťažovateľ

považuje za nemorálne, aby platil mesačne sumu 1 500 Sk svojmu dospelému synovi zvlášť

v situácii, keď príjem sťažovateľa ako invalida dosahuje 6 300 Sk a iba za byt platí 4 000 Sk

mesačne. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Keďže sa súdy dopustili viacerých

pochybení žiadam, aby bol rozsudok v celom rozsahu zrušený ako

neopodstatnený, lebo už prijatím návrhu č .k. dňa 14. 4. 2004 boli v očiach

mnohých ľudí súdy na Slovensku spochybňované.“

Rozsudok okresného súdu č. k. -121 zo 16. mája 2006 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -174 z 13. decembra 2006 nadobudol

právoplatnosť 12. februára 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Podľa (všeobecné) súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávných veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného

práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa , základného práva na

súdnu ochranu podľa a základného práva na ochranu zdravia podľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -121 zo 16. mája 2006, ústavný

súd vychádzajúc z toho, že o ochrane práv sťažovateľa, ktoré mali byť porušené rozsudkom

okresného súdu č. k. -121 zo 16. mája 2006, rozhodoval krajský súd, dospel

k záveru, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa nie je

daná a v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25

ods. 2 .

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -174

z 13. decembra 2006.

V odôvodnení rozsudku č. k. -174 z 13. decembra 2006 krajský súd

uviedol:

„Preskúmaním veci odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že náklady

navrhovateľa na zabezpečenie jeho osobných potrieb od posledného určenia výživného,

teda od roku 1998 vzrástli. Je to objektívne dané najmä tým, že navrhovateľ je v súčasnej

dobe študentom posledného ročníka strednej školy, ale k zvýšeniu nákladov došlo objektívne

i v súvislosti s jeho vekom. Z toho logicky vyplýva, že v tomto prípade existuje základný

zákonný dôvod na zvýšenie výživného, pričom otázkou je len rozsah tohto zvýšenia.

Z dôkazov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že v dobe rozhodovania okresného súdu

predstavoval mesačný príjem odporcu – invalidný dôchodok – sumu 6 007 Sk, nie sumu

6 700 Sk ako nesprávne uviedol okresný súd. S účinnosťou od 1. 7. 2006 poberá invalidný

dôchodok v sume 6 365 Sk mesačne. V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že mu

zanikla ďalšia vyživovacia povinnosť voči dcére S. K., ktorej pôvodne prispieval na výživu

sumou 400 Sk mesačne. Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že

okresným súdom určené výživné pre navrhovateľa v sume 1 000 Sk mesačne pokryje jeho

základné potreby a zároveň je primerané aktuálnym schopnostiam a možnostiam odporcu,

ktorý vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav nie je objektívne spôsobilý zabezpečiť si

vyšší pravidelný príjem. Preto rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu

platiť s účinnosťou od 1. 4. 2004 zvýšené výživné v sume 1 000 Sk mesačne, vždy do 15. dňa

v mesiaci vopred, k rukám navrhovateľa, potvrdil. I keď si odvolací súd uvedomuje, že

uvedené výživné je nízke, aktuálny finančný príjem odporcu neumožňuje priznať vyššie

výživné, najmä keď sa zohľadní skutočnosť, že odporca bude povinný platiť okrem bežného

výživného v sume 1 000 Sk i zameškané výživné za dobu od 1. 4. 2004. V konečnom

dôsledku poukazuje odvolací súd i na to, že voči navrhovateľovi má vyživovaciu povinnosť

nie len odporca ale i jeho matka.“

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -174 z 13. decembra 2006

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pokiaľ ide o tvrdené porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu ako zjavne neopodstatnenú, pretože nezistil, že by závery krajského

súdu obsiahnuté v rozsudku boli nezlučiteľné s . Pokiaľ sťažovateľ svoju

sťažnosť v tejto časti odôvodnil svojím nesúhlasom s výškou určeného výživného

a poukázal na to, že táto je podľa jeho názoru nemorálna s ohľadom na to, že jeho príjem

ako invalida dosahuje 6 300 Sk a iba za byt platí 4 000 Sk mesačne, krajský súd sa

s námietkami sťažovateľa, a to aj pokiaľ ide o jeho príjem a výdavky, dôsledne zaoberal,

ako to vyplýva i z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -174

z 13. decembra 2006, a po komplexnom vyhodnotení všetkých rozhodujúcich skutočností

dospel k záveru, že určené výživné je primerané aktuálnym schopnostiam a možnostiam

sťažovateľa, ktorý vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav nie je objektívne spôsobilý

zabezpečiť si vyšší pravidelný príjem.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej

dôstojnosti podľa a základného práva na ochranu zdravia podľa

, odmietol ústavný súd sťažnosť podľa pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom krajského súdu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj preto, že v dôsledku absencie

bližšieho odôvodnenia tejto časti sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že táto časť

sťažnosti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sú dôvody na odmietnutie sťažnosti, ktoré sa

nedajú odstrániť na základe riadnej výzvy, sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti

ani nevyzýval a sťažnosť odmietol. V nadväznosti na uvedené bolo už bez právneho

významu zaoberať sa jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2007