Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 196/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., Č., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom

JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a 5 uznesením Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. zo 16. novembra 2006 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. decembra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2007

doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 1. marca 2007) T. B.,

Č., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Ntc

04/06 zo 16. novembra 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 13. decembra 2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ mal byť 14. novembra 2006

o 8.10 h pracovníkmi Prezídia Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície,

Odboru pátrania, evidencie a cieľového pátrania Bratislava (ďalej len „PPZ ÚJaKP Odbor

pátrania“) podľa o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom

zatýkacom rozkaze“) zadržaný v Ch., časť Č., a to na základe európskeho zatýkacieho

rozkazu a príkazu na zatknutie vydaných na osobu sťažovateľa Obvodným súdom pre

Prahu 6 pod sp. zn. zo 14. novembra 2006.

Na návrh Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaný

15. novembra 2006 pod sp. zn. , odôvodnený vydaním európskeho zatýkacieho

rozkazu, bol sťažovateľ uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. novembra 2006

podľa § 17 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze vzatý do väzby. Ako dôvody

väzby krajský súd uviedol, že za trestné činy, pre ktoré je sťažovateľ trestne stíhaný,

dovoľuje právny poriadok dožadujúceho súdu uložiť trest odňatia slobody na 15 rokov, ide

o trestné činy uvedené v § 4 ods. 8 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, a to, že:

„V prípade obvineného sa jedná o osobu u ktorej existuje reálna obava, že v prípade

prepustenia zo zadržania ujde, resp. sa bude skrývať a tým sa bude ďalej vyhýbať

dosiahnuteľnosti justičných orgánov Českej republiky.“

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 13. decembra 2006 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol ako nedôvodnú. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva: „Proti

citovanému uzneseniu podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote

sťažnosť. V dôvodoch sťažnosti uviedol, že na zadržanie obvineného neexistoval právny

dôvod, nakoľko v tom čase (o 8.10 hod.) nebol vydaný Európsky zatýkací rozkaz,

sp. zn. , vydaný Obvodným súdom pre Prahu 6.

Obvinený je od roku 1996 výlučne štátnym občanom Slovenskej republiky.

Z uvedeného dôvodu upozornil na ustanovenie

Záver krajského súdu, že v prípade obvineného sa jedná o osobu, u ktorej existuje

reálna obava, že v prípade prepustenia zo zadržania ujde, resp. sa bude skrývať a tým sa

bude ďalej vyhýbať dosiahnuteľnosti justičných orgánov Českej republiky, považuje za

neobjektívny. Obvinený sa trvalo zdržiava na adrese svojho prechodného bydliska, kde žije

s manželkou a 6-mesačným synom.

Z uvedených dôvodov navrhol sťažnosti vyhovieť a jeho z väzby prepustiť na

slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa správnosť

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľa podať sťažnosť, ako aj

konanie, ktoré im predchádzalo a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Podľa , veta prvá o Európskom zatýkacom rozkaze,

predseda senátu krajského súdu rozhodne do 48 hodín od dodania zadržanej osoby

o návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby.

V posudzovanom prípade zákonné podmienky pre postup podľa citovaného

ustanovenia boli splnené. Krajský prokurátor podal návrh na vzatie obvineného do väzby

na krajský súd dňa 15. novembra 2006. Predseda senátu krajského súdu o väzbe

obvineného rozhodol dňa 16. novembra 2006, teda 48-hodinovú zákonnú lehotu

neprekročil.

Osobná sloboda obvineného bola obmedzená (bol zadržaný) príslušníkmi

Policajného zboru Slovenskej republiky dňa 14. novembra 2006 o 8.10 hod. Krajský

prokurátor obvineného zo zadržania neprepustil, ale podal súdu dňa 15. novembra 2006

návrh na jeho vzatie do väzby. Ani krajský prokurátor teda 48-hodinovú zákonnú lehotu

neprekročil ( ).

Ako už bolo uvedené obvinený bol zadržaný 14. novembra 2006. V ten istý deň bol

vydaný aj Európsky zatýkací rozkaz sudcom Obvodného súdu pre Prahu 6. Preto podľa

názoru najvyššieho súdu, sťažnostná námietka obvineného, že v čase zadržania ešte

neexistoval zatýkací rozkaz, neobstojí. Je možno konštatovať, že Európsky zatýkací rozkaz

na obvineného vydaný bol, i keď možno pripustiť, že slovenské justičné orgány ho mali

k dispozícii v písomnej forme až po zadržaní obvineného. Podstatné však je, že predseda

senátu krajského súdu v čase rozhodovania o väzbe tento rozkaz v dispozícii už mal.

Podľa veta druhá ak súd postupuje podľa

ods. 8, predseda senátu zadržanú osobu vezme do väzby; dôvodmi väzby podľa osobitného

zákona ( ) pritom nie je viazaný.

Keďže v prejednávanom prípade ide o postup podľa

je nadbytočné a právne irelevantné skúmať prítomnosť dôvodov väzby v zmysle ustanovenia

V tomto štádiu extradičného konania súd ani neskúma, či sú dané podmienky na

vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu. Týmito podmienkami sa bude zaoberať až po

skončení predbežného vyšetrovania, na návrh prokurátora o vykonaní Európskeho

zatýkacieho rozkazu v zmysle ustanovenia “

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Týmto podávam sťažnosť podľa

čl. 127 odst. 1 Ú SR proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR v Bratislave číslo konania: 4 To

95/2006 zo dňa 13. 12. 2006, kde boli porušené moje základné ľudské práva a sloboda. A to

konkrétne podľa (...) čl. 17 odst. 4 a 5. (...) od dňa 14. 11. 2006 som vo väzbe a to

protizákonne v rozpore s SR (...).“

Pretože sťažnosť neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd

listami z 9. januára 2007 a zo 7. februára 2007 vyzval sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov jeho podania. Na základe uvedeného sťažovateľ 29. januára 2007 splnomocnil

advokáta JUDr. M. M. na svoje zastupovanie pred ústavným súdom (doručené ústavnému

súdu 31. januára 2007) a prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním

z 26. februára 2007 doručeným ústavnému súdu 1. marca 2007 sťažnosť doplnil okrem

iného o nasledovné:

«(...) uvádzam, že bolo porušené základné právo môjho klienta na osobnú slobodu

podľa č. 17 .

(...) jeho osobná sloboda ako základné právo bola porušená Prezídiom Policajného

zboru úradu justičnej a kriminálnej polície, odborom pátrania, evidencie a cieľového

pátrania Bratislava, ktoré realizovalo Európsky zatýkací rozkaz (ďalej len EZR) vydaný

Obvodným súdom pre Prahu 6, sp. zn. zo dňa 14. 11. 2006 podľa pokynu

Krajskej prokuratúry Bratislava a následne Krajským súdom Bratislava, rozhodnutím

č. , zo dňa 16. 11. 2006, ktorým bol môj klient vzatý do väzby, čo potvrdil

Najvyšší súd SR dňa 13. 12. 2006, sp. zn. .

V zmysle § 50 odst. 1 písm. c) zákona o ÚS návrh smeruje proti Prezídiu Policajného

zboru, Krajskému súdu Bratislava a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 50 odst. 3 zákona o ÚS sa môj klient domáha finančného zadosťučinenia vo

výške 200.000,- Sk a to z dôvodov, že zásah do jeho osobnej slobody tým, že bol obmedzený

na slobode, odlúčený od rodiny a zbavený slobody považuje za zrejmý a tento zásah vo

finančnom vyčíslení je vo výške ako je vyššie uvedené.

V zmysle § 20 ods. 1 zákona o ÚS sa môj klient domáha vyslovenia, že Uznesenie KS

Bratislava, sp. zn. zo dňa 16. 11. 2006 a Uznesenie NS SR, sp. zn.

zo dňa 13. 12. 2006 sú v rozpore s a prikazuje sa KS Bratislava aby môjho klienta

prepustil z väzby na slobodu. (...)

Z vyššie citovaných rozhodnutí KS Bratislava ako aj NS SR je zrejmé, že môj klient

nebol súdom vo veci vzatia do väzby ani jeden krát vypočutý.

Po rozhodnutí o vykonaní EZR bolo vôbec o väzbe odmietnuté konať, pričom sa KS

Bratislava odvoláva na tzv. obligatórnu väzbu podľa 506 ods. 2

Podľa c ods. 1 SR medzinárodné zmluvy o ochrane ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom pred nadobudnutím tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej

právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných

práv a slobôd.

Podľa čl. 5 odst. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) má každý občan právo podať návrh na prepustenie z väzby, to znamená, že

i osoba, o ktorej sa rozhodlo súdom o jej vydanie do iného štátu. Ústavný súd už vyslovil

právny názor v náleze , že judicatura ÚS SR vychádza z judicatury Európskeho

súdu o ľudských právach (ďalej len ESĽP) a taktiež v tomto smere uviedol rozsudok ESĽP

vo veci S. proti Š. z 21. 10. 1986, ktoré sa týkalo predmetného čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody osobne sa vyjadriť k zadržaniu je

jedno zo základných procesných záruk spravodlivého procesu.

Podľa čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (uverejnený pod č. 15/1988

Zb.) sa strana (štát) nemôže dovolávať ustanovenia svojho vnútroštátneho práva ako

dôvodu neplnenia medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 31 ods. 3 písm. b) Viedenského

dohovoru sa bude brať na zreteľ akákoľvek neskoršia prax pri aplikácii zmluvy, ktorá

založila dohodu týkajúcu sa jej výkladu. Z uvedeného vyplýva, že pri rozhodovaní o vzatí do

väzby mal byť môj klient vypočutý a pri absencii tohto jeho základného práva bolo

porušené jeho základné právo vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru hneď v dvoch bodoch :

1) Konanie a rozhodovanie o väzbe KS Bratislava bolo bez prítomnosti môjho

klienta a bez možnosti sa ústne k veci vyjadriť.

2) Bolo neustále odmietané zo strany KS Bratislava preskúmať zákonnosť zadržania

môjho klienta, ktorého sa dopustili orgány Polície a to tým, že ho zadržali bez existencie

právneho aktu - EZR.

V napadnutom rozhodnutí KS Bratislava sa na str. 2 v druhom odseku uvádza, že

môj klient bol zadržaný dňa 14. 11. 2006 o 8.10 hod. v Ch. na základe EZR. V šiestom

odseku tohto rozhodnutia sa uvádza, že začiatok trvania väzby určil na deň 14. 11. 2006

o 8.10 hod. So začiatkom trvania väzby ako aj s časom zadržania sa stotožnil vo svojom

rozhodnutí i NS SR, pričom uviedol, že „možno skonštatovať, že EZR vydaný bol, i keď

možno pripustiť, že slovenské justičné orgány ho mali k dispozícii v písomnej forme až po

zadržaní obvineného“ (posledný odsek na strane 3 rozhodnutia NS SR). Tým bol porušený

SR a dohovoru. Môj klient bol zadržaný dňa

14. 11. 2006 o 8.10 hod., pričom v tom čase EZR ešte reálne neexistoval čo preukazuje i list

Obvodného súdu pre Prahu 6, sp. zn. zo dňa 4. 1. 2007, ktorým odpovedá

predmetný súd na dopyt JUDr. M. K., právneho zástupcu môjho klienta v ČR. Až

nasledujúci deň o 12.02 bol vyšetrený lekárom MUDr. H. s tým, že môže byť umiestnený do

cely predbežného zaistenia (ďalej len CPZ). Prokurátorom KP Bratislava bol vypočutý dňa

15. 11. 2006 o 19.30 hod. v CPZ. Podľa SR musí byť zatknutá osoba

odovzdaná súdu do 24 hodín, čo sa v prípade môjho klienta nestalo a súd sa o zadržaní

môjho klienta dozvedel až po 48 hodinách od jeho zadržania.

V neposlednom rade uvádzam, že môj klient sa o dôvodoch svojho zadržania

dozvedel až dňa 15. 11. 2006 o 19.30 hod. z vyrozumenia KP Bratislava v CPZ, čo je tiež

porušením čl. 5 ods. 2 dohovoru.

Dňa 9. 1. 2007 bolo KS Bratislava, sp. zn. , rozhodnuté o vykonaní EZR s

odkladom. V odôvodnení tohto rozhodnutia nie je riadne poučenie o opravnom prostriedku

(lehota na podanie). Sťažnosť voči tomuto uzneseniu bola NS SR, sp. zn. , dňa

1. 2. 2007 zamietnutá. Vzhľadom k tej skutočnosti, že od tohto dňa môj klient nemá

vedomosť o tom, koľko má väzba trvať je opäť porušený . V tejto

súvislosti pripájam aj list KS Bratislava zo dňa 23. 1. 2007, ktorým sa KS Bratislava úplne

zbavuje svojej zodpovednosti informovať môjho klienta o dôvodoch a trvaní väzby.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa ak sa

návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí

vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Predovšetkým je potrebné poznamenať, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov

výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad).

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. januára 2007 neuviedol, akého

rozhodnutia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, len konštatoval, že najvyšší súd

rozhodnutím sp. zn. z 13. decembra 2006 porušil jeho základné práva

zaručené v a 5 . Až následne v doplnení sťažnosti (doručené ústavnému

súdu 1. marca 2007) právny zástupca sťažovateľa požadoval, aby ústavný súd „(...)

vyslovil, že Uznesenie KS Bratislava, sp. zn. zo dňa 16. 11. 2006 a Uznesenie

NS SR, sp. zn. zo dňa 13. 12. 2006 sú v rozpore s a prikazuje sa KS

Bratislava, aby môjho klienta prepustil z väzby na slobodu“.

Vzhľadom na takto formulovaný návrh ústavný súd v danej veci rozhodoval

o porušení tých základných práv ( a 5 ) a v súvislosti s tými

rozhodnutiami (uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 16. novembra 2006

a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. decembra 2006), ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom domáhal

v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv [čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 2 a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd] a v iných konaniach (uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2007 a uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. februára 2007), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti okrem

petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľa (, ).

1. Porušenie sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd v napadnutom

rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ bol zadržaný 14. novembra 2006 o 8.10 h a zároveň bol

tento dátum a čas určený ako začiatok trvania väzby, pritom však podľa sťažovateľa v tom

čase neexistoval európsky zatýkací rozkaz vydaný Obvodným súdom pre Prahu 6 pod

sp. zn. , na základe ktorého bolo orgánmi Slovenskej republiky vykonané

zadržanie sťažovateľa. K porušeniu označeného článku malo podľa slov sťažovateľa

dôjsť aj tým, že nebol v lehote 24 hodín od zadržania odovzdaný súdu a „nebol súdom

vo veci vzatie do väzby ani jeden krát vypočutý“.

Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej

sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. novembra 2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,

porušenie ktorých namieta vo vzťahu ku konaniu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol

uznesením z 16. novembra 2006 a proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, rozhodoval

v druhom stupni najvyšší súd (uznesenie sp. zn. z 13. decembra 2006).

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. a jeho uznesenie

zo 16. novembra 2006.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie jeho základného práva zaručeného v postupom

krajského súdu v predmetnom konaní a jeho uznesením zo 16. novembra 2006 po

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv (čl. 17 ods. 4

) najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. decembra 2006 sťažovateľ argumentoval tými istými tvrdeniami, ako v prípade

namietaného porušenia jeho základných práv postupom a uznesením krajského súdu,

(t. j. neexistenciou právneho titulu na zadržanie jeho osoby, nepredvedením sťažovateľa

pred súd v lehote 24 hodín od jeho zadržania a jeho nevypočutím súdom) s tým, že najvyšší

súd svojím postupom a uznesením toto porušenie základných práv neodstránil.

V zmysle judikatúry ústavného súdu ide o zjavnú neopodstatnenosť návrhu vtedy,

keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

V danej veci je predovšetkým potrebné ozrejmiť procesné postavenie sťažovateľa,

v ktorom vystupoval pred dotknutými orgánmi verejnej moci, t. j. označenými všeobecnými

súdmi, v napadnutých konaniach, a to z dôvodu posúdenia otázky, či sťažovateľ bol

v danom prípade osobou oprávnenou požívať ochranu základných práv a slobôd podľa

.

Predmetom konania vedeného krajským súdom a následne najvyšším súdom ako

súdom odvolacím bolo rozhodovanie o vzatí zadržaného sťažovateľa do väzby v rámci

konania o jeho vydaní do Českej republiky. Extradičné konanie o žiadosti iného štátu

o vydanie osoby nie je konaním v trestnej veci a osoba v tomto konaní nemá postavenie

obvineného v extradičnom konaní, a teda ani jej nepatria práva obvineného.

Podľa obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný

príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú

osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia

vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Uvedené procesné garancie a oprávnenia teda priznáva osobe obvinenej, ktorá

bola zatknutá.

Vo veci sťažovateľa došlo k zadržaniu jeho osoby podľa § 15 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze, ktorý upravuje postup orgánov Slovenskej republiky pri vydávaní osôb

medzi členskými štátmi Európskej únie a každým ďalším štátom, ak tak ustanovuje

medzinárodná zmluva na základe európskeho zatýkacieho rozkazu a súvisiace konanie (§ 1

ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze).

Je evidentné, že sťažovateľ v dotknutých konaniach pred všeobecnými súdmi

vystupoval v procesnom postavení osoby zadržanej, ktorá má byť vydaná do členského

štátu Európskej únie – Českej republiky. Nebol teda osobou obvinenou a zatknutou

v zmysle požiadavky .

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (obdobne napr. )

uviedol, že účelom konania a rozhodovania o vydaní do cudziny je len otázka, či sú splnené

zákonné predpoklady na vzatie osoby do väzby a na jej vydanie ako vyžiadanej osoby, resp.

či neexistujú zákonné prekážky na takéto rozhodnutie príslušných súdov. V konaní, ktoré

predchádzalo napadnutému uzneseniu vydanému najvyšším súdom, išlo o konanie o vzatí

sťažovateľa do väzby, ktorej podstata tkvie v zabezpečení prítomnosti vyžiadanej osoby vo

vydávacom konaní na území Slovenskej republiky alebo zabránenie, aby nedošlo

k zmareniu účelu tohto konania o vydaní.

Je teda potrebné dať za pravdu sťažovateľovi v otázke jeho vypočutia,

resp. nevypočutia v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby, avšak

z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nebol v procesnom postavení „obvineného“ (nebolo

mu v tejto veci vznesené obvinenie podľa ), čo je predpokladom

zakladajúcim povinnosť príslušných orgánov odovzdať zatknutého obvineného do 24 hodín

súdu, ktorého sudca musí zatknutého do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch

do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe.

Sťažovateľ teda v napadnutom konaní nebol osobou, ktorej by bola v tomto

konkrétnom prípade priznaná ochrana základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 4

. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd vzhľadom na povahu daného prípadu a povahu základných práv,

porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vyžiadal relevantné na vec sa vzťahujúce písomné

doklady krajského súdu z dôvodu zistenia skutkového stavu veci, za akého došlo

k zadržaniu a vzatiu sťažovateľa do väzby, a taktiež za účelom získania prehľadu o postupe

príslušných orgánov verejnej moci a o nimi vykonaných úkonoch, ako aj z dôvodu overenia

pravdivosti tvrdení sťažovateľa.

Zo spisového materiálu krajského súdu doručeného ústavnému súdu 23. marca 2007

vyplýva nasledujúci skutkový stav preskúmavanej veci:

Dňa 13. novembra 2006 faxom Polícia Českej republiky, Útvar pre odhaľovanie

organizovaného zločinu, Služby kriminálnej polície a vyšetrovania v Prahe požiadala PPZ

ÚJaKP Odbor pátrania o spoluprácu s tým že: „Na základe telefonické domluvy je třeba

osobu jmenovaného T. A. B. zadržet a následne vyrozumět (...).“

Dňa 14. novembra 2006 v čase medzi 19. a 21. hodinou bol príslušným orgánom

Slovenskej republiky faxom doručený Európsky zatýkací rozkaz spolu s príkazom na

zatknutie sťažovateľa vydaných Obvodným súdom pre Prahu 6 pod sp. zn.

zo 14. novembra 2006 (ďalej len „zatýkací rozkaz“).

Dňa 15. novembra 2006 o 08.10 h PPZ ÚJaKP Odbor pátrania sťažovateľa podľa

o Európskom zatýkacom rozkaze zadržalo, o čom bol spísaný

záznam pod č. k. PPZ-950/JKP-OP-2006. Taktiež zo zápisnice PPZ ÚJaKP Odboru pátrania

o dodaní sťažovateľa do cely policajného zaistenia (ďalej len „CPZ“) vyplýva, že

sťažovateľ bol obmedzený na osobnej slobode 15. novembra 2006 o 08.10 h a dodaný do

CPZ toho istého dňa o 14.45 h. Dátum a čas dodania sťažovateľa do CPZ potvrdzuje aj

záznam Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KR PZ“)

o odovzdaní osoby na umiestnenie do cely policajného zaistenia.

Dňa 15. novembra 2006 o 19.35 h krajská prokuratúra pod sp. zn.

spísala zápisnicu o oboznámení vyžiadanej osoby – sťažovateľa - s dôvodmi zadržania,

v ktorej sa k okolnostiam svojho zadržania sťažovateľ vyjadril takto: „Nie je mi jasné,

prečo som bol zadržaný, ja som sa tr. činu uvedeného v EZR nedopustil.“ Túto zápisnicu

sťažovateľ podpísal.

Toho istého dňa, t. j. 15. novembra 2006 o 20.15 h krajská prokuratúra podala

krajskému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Dňa 16. novembra 2006 krajský súd uznesením sp. zn. podľa § 17 ods. 1

zákona o európskom zatýkacom rozkaze vzal sťažovateľa do väzby a následne vydal príkaz

na jeho prijatie do väzby.

Z tohto prehľadu je zrejmé, že tvrdenia sťažovateľa o neexistencii právneho titulu na

zadržanie jeho osoby nie sú opodstatnené. Zároveň je však potrebné dať sťažovateľovi za

pravdu v tom, že príslušné dotknuté orgány skutočne vo svojich rozhodnutiach a záznamoch

uvádzali nesprávny údaj o čase zadržania sťažovateľa, ktorý zjavne preberali zo záznamu

o zadržaní osoby spísaného pracovníkmi PPZ ÚJaKP Odboru pátrania, ktorí ako čas

zadržania osoby sťažovateľa uviedli 14. november 2006 o 08.10 h. Že to tak v skutočnosti

nebolo, svedčí vyrozumenie PPZ ÚJaKP Odboru pátrania z 27. novembra 2006

adresovaného krajskému súdu, v ktorom je uvedené, že k zadržaniu sťažovateľa došlo

15. novembra 2006 o 08.10 h a ďalej: «V rámci dokumentovania prípadu pri spracovaní

tlačiva „Záznam o zadržaní osoby“, evidované pod č. p. PPZ-950/JKP-OP-2006 došlo

k administratívnej chybe, konkrétne v dátume spracovania písomnosti, dátume zadržania

osoby a dátume spracovania prílohy k písomnosti.»

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o neexistencii právneho titulu na zadržanie jeho

osoby ústavný súd uvádza, že z informácií príslušných orgánov, ktoré mal ústavný súd pri

svojom rozhodovaní, vyplýva opak, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva na

osobnú slobodu zaručeného v ústavný súd uvádza, že sťažovateľ

v sťažnosti neuviedol žiadne argumenty preukazujúce, že uznesením najvyššieho súdu

mohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a preto ústavný súd odmietol túto

časť sťažnosti podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa bola pri jej predbežnom

prerokovaní odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o primeranom

finančnom zadosťučinení, priznanie ktorého je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2007