Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 218/07

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. Ľ. S., .B, vo veci namietaného porušenia základného práva podnikať zaručeného

v , základného práva na súdnu i inú právnu

ochranu zaručeného v a 2 a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 SžoKS

123/2006 z 21. februára 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007

doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva podnikať zaručeného v Slovenskej

republiky, (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu i inú právnu ochranu zaručeného

v a 2 a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3

z 21. februára 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie v Banskej Bystrici (ďalej len „SOI“) uložil sťažovateľke rozhodnutím

č. P/0322/06/04 z 18. februára 2005 pokutu v sume 250 000 Sk za porušenie § 5 zákona

č. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že na prevádzke sťažovateľky zistil, že pyrotechnické

predmety boli predávané bez predavača, ktorý by upozorňoval na dodržiavanie návodu na

použitie a na požiadanie podal vysvetlenie [podľa SOI bol porušený § 8 ods. 3 vyhlášky

Slovenského banského úradu č. o pyrotechnických výrobkoch (ďalej len

„vyhláška“)].

Sťažovateľka podala proti predmetnému rozhodnutiu SOI odvolanie, o ktorom

rozhodol Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave

(ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) rozhodnutím č. P/0322/06/04 z 23. mája 2005 tak, že

jej odvolanie zamietol a rozhodnutie SOI potvrdil.

Sťažovateľka 26. júla 2005 podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia ústredného inšpektorátu

SOI a žiadala ho zrušiť spolu s rozhodnutím SOI z 18. februára 2005. Krajský súd

rozsudkom č. k. -32 z 18. mája 2006 zrušil rozhodnutia SOI a ústredného

inšpektorátu SOI a vec vrátil ústrednému inšpektorátu SOI na ďalšie konanie.

Ústredný inšpektorát SOI podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. , ktorým bol napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenený tak, že sťažovateľke bola uložená pokuta v sume

100 000 Sk.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou dotknuté správne orgány a najvyšší súd nesprávne

interpretovali a v rozpore s aplikovali na daný prípad vyhlášky, čím mali

porušiť a 3 a , základné práva podľa

a a 2 a právo podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol

vo veci nálezom:

„Základné právo spol. B., s.r.o. podnikať podľa a právo na

súdnu a inú právnu ochranu garantované podľa , 2 a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 21. 02. 2007, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 05. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. -32 zo dňa 18. 05. 2006, v nadväznosti na rozhodnutie

Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave

č. P/0322/06/04 zo dňa 23. 05. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Banskej Bystrici pre

Banskobystrický kraj č. P/0322/06/04 zo dňa 18. 02. 2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

21. 02. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. -32 zo dňa

18. 05. 2006, rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so

sídlom v Bratislave č. P/0322/06/04 zo dňa 23. 05. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI

v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. P/0322/06/04 zo dňa 18. 02. 2005 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa

je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení

tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie,

t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení [ a 3,

ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (,

).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

podnikať zaručeného v , základného práva na súdnu i inú právnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z

21. februára 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -32 z 18. mája

2006 v nadväznosti na rozhodnutie ústredného inšpektorátu SOI č. P/0322/06/04 z 23. mája

2005 a rozhodnutie SOI č. P/0322/06/04 z 18. februára 2005.

1. Podľa názoru ústavného súdu v tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta

porušenie označených práv rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI č. P/0322/06/04

z 23. mája 2005 a rozhodnutím SOI č. P/0322/06/04 z 18. februára 2005, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného právomoc ústavného súdu je daná iba

vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,

porušenie ktorých namieta, vo vzťahu k rozhodnutiu ústredného inšpektorátu SOI

z 23. mája 2005 a k rozhodnutiu SOI z 18. februára 2005 sťažovateľka podala žalobu

krajskému súdu o preskúmanie zákonnosti predmetných rozhodnutí, pričom žiadala

predmetné rozhodnutia zrušiť. Krajský súd (rozsudok č. k. -32 z 18. mája

2006) zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil ústrednému inšpektorátu SOI na ďalšie

konanie. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného

súdu preskúmať rozhodnutie ústredného inšpektorátu SOI č. P/0322/06/04 z 23. mája 2005

a rozhodnutie SOI č. P/0322/06/04 z 18. februára 2005.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie jej základných práv namietaným rozhodnutím ústredného

inšpektorátu SOI č. P/0322/06/04 z 23. mája 2005 a rozhodnutím SOI č. P/0322/06/04

z 18. februára 2005 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci

( ).

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta

porušenie základných práv zaručených v , a 2 a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. februára 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu z 18. mája 2006, je zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že jej podstatou je aj nesúhlas

sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku

sp. zn. z 21. februára 2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva:

«(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( )

preskúmal vec podľa a podľa napadnutý rozsudok zmenil,

nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie.

Z predloženého administratívneho spisu odvolací súd zistil, že pracovníci SOI so

sídlom v B. vykonali v prevádzkovej jednotke OD B. s. r. o. (...) v R. dňa 16. 12. 2004

kontrolu zameranú na kontrolu pyrotechnických výrobkov. Predmetom kontrolného nákupu

boli pyrotechnické predmety II. triedy.

Pracovnici žalovaného vykonali nákup samoobslužným spôsobom, pričom v oddelení

pyrotechniky nebol prítomný žiaden pracovník predávajúceho s kvalifikáciou. ktorý by

podával informácie resp. upozorňoval kupujúcich na dodržanie návodu na použitie.

V oddelení sa nachádzali iba písomné informácie o tom, že v priestoroch predajne sa

nesmie vykonávať skúšobné zapaľovanie pyrotechnických predmetov, že kupujúci je povinný

dodržiavať návod na použitie, že na požiadanie pracovník kancelárie filiálky poskytne

informácie o používaní a že kupujúcemu, ktorý na požiadanie pokladníčky nepreukáže svoj

vek, nebude pyrotechnický predmet predaný.

V rámci opatrení prijatých na základe kontroly pracovníci žalovaného dali

zodpovednému pracovníkovi žalobcu - hlavnému pokladníkovi záväzný pokyn, aby tento

zabezpečil trvalú prítomnosť pracovníka s odbornou spôsobilosťou pri predaji

pyrotechnických výrobkov, ktorý by upozorňoval na dodržiavanie návodu na používanie.

Toto konanie posúdil prvostupňový správny orgán ako porušenie zákona o ochrane

spotrebiteľa - § 5 a uložil v správnom konaní žalobcovi pokutu vo výške 250 000 Sk podľa

§ 24 ods. 1 zákona za porušenie povinností ustanovenej týmto zákonom.

Pri určení výšky pokuty prihliadol na charakter protiprávneho konania, na rozsah

jeho následkov, ktorými sú poškodenie práv spotrebiteľa pri nedodržaní povinnosti

zabezpečiť pri predaji pyrotechnických výrobkov prítomnosť kvalifikovaného predavača,

nakoľko absenciou dozorujúcej osoby a upozornenia na dodržiavanie odporúčaného

spôsobu použitia a dodržiavania bezpečnostných upozornení uvedených na obale tovaru,

či priloženom návode na použitie, by mohlo dôjsť najmä k ohrozeniu zdravia ale aj majetku

spotrebiteľa nesprávnym použitím ním zakúpených výrobkov.

Zohľadnil tiež možnosť neoprávnenej manipulácie s pyrotechnickými výrobkami

zo strany spotrebiteľa pri absencii prítomnosti zodpovednej osoby, ktorá vzhľadom na

množstvo a sortiment predávaných výrobkov v predmetnej prevádzkarni môže vyvolať zvlášť

nebezpečné následky. V danom prípade správny orgán mohol uložiť pokutu až do výšky

2 000 000 Sk. Uložená pokuta bola na dolnej hranici zákonnej sadzby a spĺňala sankčný aj

preventívny účinok.

Žalovaný správny orgán rozhodnutie prvostupňového orgánu na základe odvolania

žalobcu potvrdil čo do dôvodov aj výšky uloženej sankcie.

Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu pokiaľ ide

o interpretáciu a aplikáciu ust. vyhl. o pyrotechnických výrobkoch.

Vyhláška o pyrotechnických výrobkoch bola prijatá Slovenským banským úradom

ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických

výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“, pre potreby tejto vyhlášky,

obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len

fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia resp. spĺňať kvalifikačné

predpoklady. Právnická, osoba tieto podmienky môže spĺňať len nepriamo -

prostredníctvom zodpovedných pracovníkov - fyzických osôb. Samoobslužný predaj je preto

vylúčený.

Pokiaľ ide o ust. § 8 vyhlášky je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety

ktoré si vyžadujú zvláštne zaobchádzanie a takým pyrotechnické výrobky nepochybne sú,

boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok vývoja vedy

a techniky vie zabezpečiť jedine kontrola pracovníkmi -predavačmi, ktorí prešli špeciálnym

školením. Len takýto pracovník, ak je osobne prítomný, vie náležité poučiť a upozorniť

spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkov II. triedy

a predmetov T1. Iba týmto spôsobom môže predávajúci zabezpečiť splnenie všeobecnej

povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva z ust. § 5

zákona o ochrane spotrebiteľa a v tomto kontexte aj z ust. § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou

informáciou nachádzajúcou sa pri voľne uloženom pyrotechnickom tovare, na koho sa

spotrebitelia majú v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 16. 12. 2004.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že uloženie sankcie bolo

dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky neumožňuje samoobslužný predaj. Je na

zodpovednosti predávajúceho, akým spôsobom fyzickú prítomnosť „predavačov“ v zmysle

§ 8 ods. 2 pri regáloch s pyrotechnickými výrobkami zabezpečí.

Pokiaľ ide o námietku nezdôvodnenia výšky uloženej sankcie krajský súd sa touto

otázkou vo svojom rozhodnutí nezaoberal a preto odvolací súd v zmysle svojej ustálenej

judikatúry zisťoval, či rozhodnutie odporcu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto

úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (rozhodnutie R č. 52/2003)

a dospel k záveru, že správny orgán sa podrobne zaoberal dôvodmi jej uloženia, rozsahom

následkov, ktoré môže zanedbanie bezpečnostných predpisov spôsobiť t. j. aj spoločenskou

nebezpečnosťou takéhoto konania.

Pri jej ukladaní zohľadnil sortiment ponúkaných výrobkov, počet spotrebiteľov ako

aj skutočnosť, že nezabezpečením trvalej prítomnosti zodpovednej školenej osoby, ktorá

bude spotrebiteľov upozorňovať na dodržiavanie návodu na použitie, je možná aj

neoprávnená manipulácia s pyrotechnickými výrobkami zo strany spotrebiteľa priamo

v kontrolovanej prevádzkovej jednotke a preto sa odvolací súd plne stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia žalovaného, pokiaľ vyslovil zodpovednosť žalobcu za správny delikt.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 250 000 Sk, odvolací súd s poukazom

na ust. zvážil výšku uloženej pokuty v súvislosti so zisteniami

vyplývajúcimi z inšpekčného záznamu o kontrole zo dňa 16. 12. 2005 z ktorého vyplýva, že

„... v čase kontroly nebol pri ponuke pyrotechnických predmetov II. triedy prítomný

predavač s odbornou spôsobilosťou ...“ pričom na prevádzke sa nachádzal pracovník ktorý

mal potvrdenie o odbornej spôsobilosti.

Z uvedeného vyplýva, že konštatovanie porušenia predpisov o predaji

pyrotechnických výrobkov sa viaže na konkrétny kontrolný nákup, tak ako je to zapísané

v zázname z kontroly a nie na nesprávny spôsob predaja vo všeobecnosti, nakoľko podklady

na takýto záver sa v zázname z kontroly nenachádzajú.

Na základe vyššie uvedeného a berúc do úvahy skutočnosť, že kontrola dodržiavania

predpisov, ktoré sú prijaté za účelom eliminácie rizika poškodenia majetku a zdravia

spotrebiteľov, je opodstatnená, tak isto ako aj prísne sankcie v prípade ich porušenia,

odvolací súd dospel k záveru, že pokuta vo výške 100 000 Sk je vzhľadom na všetky

okolnosti prípadu primeraná tak z hľadiska represívneho ako aj preventívneho.

Odvolací súd preto uplatnil pri rozhodovaní zásadu plnej jurisdikcie a napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa v spojení s s

poukazom na a z tohto dôvodu sa nezaoberal samostatne odvolaním

žalobcu voči výroku o náhrade trov konania.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia

svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o zmene rozsudku krajského súdu,

a jeho rozsudok obsahuje výklad právnych noriem (ďalej aj

„OSP“), ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd

pri rozhodovaní uplatnil zásadu plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil podľa v spojení s s poukazom na .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle

ústavný súd poznamenáva, že k tomu nemôže dôjsť postupom

a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý

zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý

zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom

prípade o jeho zmene uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym

a procesnoprávnym predpisom.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára

2007, ktorým najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku o výške

sankcie uložil sťažovateľke pokutu vo výške 100 000 Sk. Sťažovateľka poukazuje na to, že

okrem prístupu k súdu sa v priznáva aj určitá kvalita súdneho konania,

t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. G. c. F., 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na

prístup k súdu v podstate upravuje aj , a to ako lex specialis (k

ods. 1 ) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa a 2

by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup

k tomuto súdu ustanovené neboli zo strany najvyššieho

súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami,

keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu

k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch

domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo,

sťažovateľka po splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho

konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej

predstavami.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007