Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 162/07
PDF · 244.46 KB
No categories available
III. ÚS 162/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2007
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť G., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska
kancelária, T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 Cob 236/05 zo 16. februára 2006 a takto
rozhodol:
1. Základné právo G., s. r. o., N., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 236/05
zo 16. februára 2006 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 236/05 zo 16. februára 2006
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia G.,
s. r. o., N., v sume 6 128,50 Sk (slovom šesťtisícstodvadsaťosem slovenských korún a
päťdesiat halierov) na účet advokátky JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 162/07-11 z 19. júna 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., v časti pre namietané
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 236/05 zo 16. februára 2006.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že:
„... je toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu,
keď sa v jej veci nerozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá by mala základ
v platnom právnom poriadku SR, ale rozhodlo sa podľa právnej normy, o ktorej sa Ústavný
súd vyslovil, že je v rozpore s článkom 20 ods. 1 a 4 v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4
Ústavy v zmysle nálezu Ústavného súdu č. 396/2004 Z. z. zo dňa 17. 5. 2004. Obidve tieto
rozhodnutia boli vydané v čase, keď táto právna norma nebola účinná ani platná a nebola
súčasťou právneho poriadku SR. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná a účinná právna norma.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42 Cb 121/2005-132 zo dňa 16. 6. 2005
a rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 1 Cob 236/05-151 zo 16. 2. 2006 (doručený
sťažovateľke 27. 3. 2006) vychádzajú z neplatnej a neúčinnej právnej normy a na zistený
stav právnej veci nebola použitá ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna
norma.“
Ústavnému súdu bolo 6. augusta 2007 doručené vyjadrenie predsedníčky
krajského súdu, v ktorom uviedla, že vo veci rozhodol odvolací krajský súd rozsudkom
sp. zn. 1 Cob 236/05 zo 16. februára 2006. Z vyjadrenia ďalej vyplýva:
„V sťažnosti sťažovateľka namietala nesprávne aplikovanie ust. § 38 ods. 4 zák.
č. 273/1994 Z. z., na základe ktorého si uplatnila poplatok z omeškania vo výške 0,1 %
za každý deň omeškania, avšak prvostupňový aj odvolací súd sťažovateľke za obdobie
po 1. 6. 2003, keď sa žalovaný dostal do omeškania s platením faktúr, priznal poplatok
z omeškania len vo výške 0,01 % za každý deň omeškania. Sťažovateľka mala za to,
že rozhodnutím okresného aj krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu, keď súdy rozhodli v rozpore s ust. § 41a ods. 1, 2 a 3 zák. č. 38/1993
Z. z., podľa ktorého právny predpis alebo jeho časti a niektoré ustanovenia strácajú
účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov. Stratou účinnosti, prípadne
platnosti právnych predpisov na základe nálezu ÚS SR sa neobnovuje platnosť právnych
predpisov nimi zrušených. Má za to, že ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí
skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením. Zdôraznila, že
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu nebolo ust. § 38 ods. 4 zák. č.
138/2003 Z. z. v zmysle nálezu ÚS SR zo dňa 17. 5. 2004 už účinné. Namietala, že obidva
súdy vo svojom rozhodnutí vychádzali z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou tak
ako to vyplýva z nálezu ÚS SR čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR.
Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cob 236/05 pri posudzovaní
dôvodnosti uplatneného nároku na základe ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z.
novelizovaného zák. č. 138/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. 6. 2003 a v zmysle nálezu ÚS SR
zo dňa 17. 5. 2004, podľa ktorého predmetné ustanovenie v znení neskorších predpisov
nie je v súlade s Ústavou SR, vychádzal zo záveru, že nález ÚS SR o nesúlade právnych
predpisov nemá účinky do minulosti. Tento záver vyplýva aj z uznesenia ÚS SR z 11. 1.
2006 č. k. III. ÚS 24/06-9.“
Až zjednocovacím stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. 1/06 z 11. októbra
2006 bolo jednoznačne deklarované, ako je potrebné vykladať nález ústavného súdu
zo 17. mája 2004.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,
sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),
aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,
2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné
rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych
predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,
vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný
odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka
zákonov“).
Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré
jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke
zákonov.
Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti
právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych
predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší
právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutia vydané
v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade
oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc
ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým
všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom
prípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno
vyvodiť právne účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych
predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach.
Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pre označené ustanovenia zákona o ústavnom súde je charakteristické vzájomné
pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej
istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu
vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti
sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkami
na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych
veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený
na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)
a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci
vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii
spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany
ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu
právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).
Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní
o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci
v individuálnych veciach na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu
v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré
ešte v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne
skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).
V danom prípade sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie krajského súdu
v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03
v Zbierke zákonov právoplatne skončené. Krajský súd rozhodol 16. februára 2006, t. j.
v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004
v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť,
keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy,
v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie
§ 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.
Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad §
41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné
rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3
III.
Sťažovateľka pri uplatnení svojho nároku vychádza z právneho názoru, podľa
ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou
od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň
omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004, a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde,
keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto
zmenou. Sťažovateľka argumentuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal
z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou a v čase podania návrhu nebolo príslušné
ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.
Krajský súd rozhodnutie okresného súdu v sťažovateľkou napadnutej zamietajúcej
časti potvrdil a svoje rozhodnutie v odvolacom konaní odôvodnil nasledovne:
„Zákonom č. 138/2003 Z. z. bolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.
s účinnosťou do 1. 6. 2003 novelizované tým spôsobom, že sadzba poplatku z omeškania
bola z 0,1 % zmenená na 0,01 % denne.
Dňa 15. 7. 2004 bol v Zbierke zákonov uverejnený nález Ústavného súdu SR zo dňa
17. 5. 2004, podľa ktorého ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4
Ústavy SR.
Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,
že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,
ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy
vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť
ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. b) a c),
aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády
a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej
správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť
po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994
Z. z. platné a účinné v čase vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17. 5. 2004,
t. j. upravujúce výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 %, stratilo účinnosť dňom 15. 7.
2004 (deň uverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov), t. j. na poplatky
z omeškania, pri ktorých vzniklo právo na ich vyúčtovanie v období od 1. 6. 2003 do 15. 7.
2004 je potrebné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení
účinnom od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 (zákon č. 138/2003 Z. z.).“
Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd
v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či
v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo
k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.
Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu
vydaného v konaní o súlade právnych predpisov v Zbierke zákonov nie je možné
postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré
ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho
uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho
časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.
V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa
novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v čase rozhodovania krajského súdu
nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný
prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok
sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. 42 Cb 121/2005-132 zo 16. júna 2005
okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto
ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne
vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate
platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší
predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania
krajského súdu platil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred nadobudnutím
platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval
poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.
Na základe stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006,
ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov
ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného
súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, senát
ústavného súdu dospel k názoru, že krajský súd porušil základné právo sťažovateľky
(bod 1 výroku nálezu).
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 236/05-151
zo 16. februára 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie krajskému súdu (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. a ktoré sťažovateľka uplatnila v sťažnosti
v sume 5 150 Sk zvýšenej o 19 % daň z pridanej hodnoty (978,50 Sk), spolu v sume
6 128,50 Sk. Ústavný súd zistil, že táto suma neprevyšuje výšku odmeny za dva úkony
právnej služby (prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti) vypočítanú podľa § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pre dané obdobie
poskytnutia právnych služieb, preto zaviazal krajský súd uhradiť tieto trovy konania na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2007