Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 162/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2007

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť G., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska

kancelária, T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 16. februára 2006 a takto

rozhodol:

1. Základné právo G., s. r. o., N., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. februára 2006 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. februára 2006

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia G.,

s. r. o., N., v sume 6 128,50 Sk (slovom šesťtisícstodvadsaťosem slovenských korún a

päťdesiat halierov) na účet advokátky JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 19. júna 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., v časti pre namietané

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 16. februára 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že:

„... je toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu,

keď sa v jej veci nerozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá by mala základ

v platnom právnom poriadku SR, ale rozhodlo sa podľa právnej normy, o ktorej sa Ústavný

súd vyslovil, že je v rozpore s článkom 20 ods. 1 a 4 v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4

v zmysle nálezu Ústavného súdu č. zo dňa 17. 5. 2004. Obidve tieto

rozhodnutia boli vydané v čase, keď táto právna norma nebola účinná ani platná a nebola

súčasťou právneho poriadku SR. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,

ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná a účinná právna norma.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. -132 zo dňa 16. 6. 2005

a rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. -151 zo 16. 2. 2006 (doručený

sťažovateľke 27. 3. 2006) vychádzajú z neplatnej a neúčinnej právnej normy a na zistený

stav právnej veci nebola použitá ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna

norma.“

Ústavnému súdu bolo 6. augusta 2007 doručené vyjadrenie predsedníčky

krajského súdu, v ktorom uviedla, že vo veci rozhodol odvolací krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 16. februára 2006. Z vyjadrenia ďalej vyplýva:

„V sťažnosti sťažovateľka namietala nesprávne aplikovanie ust. § 38 ods. 4 zák.

č. , na základe ktorého si uplatnila poplatok z omeškania vo výške 0,1 %

za každý deň omeškania, avšak prvostupňový aj odvolací súd sťažovateľke za obdobie

po 1. 6. 2003, keď sa žalovaný dostal do omeškania s platením faktúr, priznal poplatok

z omeškania len vo výške 0,01 % za každý deň omeškania. Sťažovateľka mala za to,

že rozhodnutím okresného aj krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu, keď súdy rozhodli v rozpore s ust. , a

Z. z., podľa ktorého právny predpis alebo jeho časti a niektoré ustanovenia strácajú

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov. Stratou účinnosti, prípadne

platnosti právnych predpisov na základe nálezu ÚS SR sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených. Má za to, že ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí

skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením. Zdôraznila, že

v čase rozhodovania súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu nebolo ust. § 38 ods. 4 zák. č.

v zmysle nálezu ÚS SR zo dňa 17. 5. 2004 už účinné. Namietala, že obidva

súdy vo svojom rozhodnutí vychádzali z právnej normy, ktorá nebola v súlade s tak

ako to vyplýva z nálezu ÚS SR v spojení s a 4 SR.

Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. pri posudzovaní

dôvodnosti uplatneného nároku na základe ust.

novelizovaného s účinnosťou od 1. 6. 2003 a v zmysle nálezu ÚS SR

zo dňa 17. 5. 2004, podľa ktorého predmetné ustanovenie v znení neskorších predpisov

nie je v súlade s SR, vychádzal zo záveru, že nález ÚS SR o nesúlade právnych

predpisov nemá účinky do minulosti. Tento záver vyplýva aj z uznesenia ÚS SR z 11. 1.

2006 č. k. -9.“

Až zjednocovacím stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. 1/06 z 11. októbra

2006 bolo jednoznačne deklarované, ako je potrebné vykladať nález ústavného súdu

zo 17. mája 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,

sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),

aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,

2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych

predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,

vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka

zákonov“).

Podľa právny predpis, jeho časti alebo niektoré

jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke

zákonov.

Podľa stratou účinnosti, prípadne platnosti

právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší

právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa právoplatné rozhodnutia vydané

v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade

oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc

ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým

všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení . V danom

prípade ide najmä o výklad tých ustanovení , z ktorých možno

vyvodiť právne účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach.

Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pre označené ustanovenia je charakteristické vzájomné

pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej

istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu

vyjadreného v prvej vete . Princíp ochrany a zachovania ústavnosti

sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov podľa a jeho následnými právnymi účinkami

na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych

veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený

na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)

a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci

vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii

spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany

ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu

právnej istoty (mutatis mutandis ).

rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní

o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci

v individuálnych veciach na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu

v Zbierke zákonov už právoplatne skončené ( ) a tie, ktoré

ešte v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne

skončené ( ).

V danom prípade sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie krajského súdu

v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

v Zbierke zákonov právoplatne skončené. Krajský súd rozhodol 16. februára 2006, t. j.

v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 17. mája 2004

v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v znení podľa novelizácie vykonanej ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, v zmysle tretej vety stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť,

keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa druhej vety ,

v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie

do súladu s .

Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad §

41a v spojení s , pričom pre ústavne akceptovateľné

rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3

.

III.

Sťažovateľka pri uplatnení svojho nároku vychádza z právneho názoru, podľa

ktorého novelizované znenie , ktorým bola s účinnosťou

od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň

omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004, a podľa ,

keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie pred touto

zmenou. Sťažovateľka argumentuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal

z právnej normy, ktorá nebola v súlade s a v čase podania návrhu nebolo príslušné

ustanovenie účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Krajský súd rozhodnutie okresného súdu v sťažovateľkou napadnutej zamietajúcej

časti potvrdil a svoje rozhodnutie v odvolacom konaní odôvodnil nasledovne:

„ bolo ustanovenie

s účinnosťou do 1. 6. 2003 novelizované tým spôsobom, že sadzba poplatku z omeškania

bola z 0,1 % zmenená na 0,01 % denne.

Dňa 15. 7. 2004 bol v Zbierke zákonov uverejnený nález Ústavného súdu SR zo dňa

17. 5. 2004, podľa ktorého ustanovenie v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4

SR.

Podľa článku 125 ods. 3 SR ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,

že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,

ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. b) a c),

aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády

a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej

správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť

po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ustanovenie

Z. z. platné a účinné v čase vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17. 5. 2004,

t. j. upravujúce výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 %, stratilo účinnosť dňom 15. 7.

2004 (deň uverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov), t. j. na poplatky

z omeškania, pri ktorých vzniklo právo na ich vyúčtovanie v období od 1. 6. 2003 do 15. 7.

2004 je potrebné aplikovať ustanovenie v znení

účinnom od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 ().“

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd

v danom prípade správne interpretoval a aplikoval a či

v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo

k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa od uverejnenia nálezu ústavného súdu

vydaného v konaní o súlade právnych predpisov v Zbierke zákonov nie je možné

postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré

ústavný súd vyhlásil za rozporné s . Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho

uplynutia lehoty podľa tretej vety stráca takýto právny predpis, jeho

časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že v znení podľa

novelizácie vykonanej v čase rozhodovania krajského súdu

nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný

prípad v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok

sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň

omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. -132 zo 16. júna 2005

okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto

ustanovenie platné a účinné. Zo znenia jednoznačne

vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate

platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia „platí skorší

predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania

krajského súdu platil v znení pred nadobudnutím

platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej , keď ustanovoval

poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Na základe stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 11. októbra 2006,

ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov

ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného

súdu č. k. -39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, senát

ústavného súdu dospel k názoru, že krajský súd porušil základné právo sťažovateľky

(bod 1 výroku nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -151

zo 16. februára 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

a rozhodnutie krajskému súdu (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon podľa rozhodol

aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. a ktoré sťažovateľka uplatnila v sťažnosti

v sume 5 150 Sk zvýšenej o 19 % daň z pridanej hodnoty (978,50 Sk), spolu v sume

6 128,50 Sk. Ústavný súd zistil, že táto suma neprevyšuje výšku odmeny za dva úkony

právnej služby (prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti) vypočítanú podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pre dané obdobie

poskytnutia právnych služieb, preto zaviazal krajský súd uhradiť tieto trovy konania na účet

právnej zástupkyne sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007