Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 53/08
PDF · 183.07 KB
No categories available
II. ÚS 53/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 53/08-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2008 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť J. R., Ž.; J. Š., Ž., a A. C., Ž., zastúpených advokátkou
JUDr. M. P., Ž., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod
sp. zn. 23 Co 122/2006 a takto
rozhodol:
Základné právo J. R., J. Š. a A. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 23 Co 122/2006
p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. januára
2008 č. k. II. ÚS 53/08-24 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. R., Ž.; J. Š., Ž., a A. C., Ž. (ďalej aj
„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Co 122/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
1. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli, že návrhom doručeným okresnému súdu
25. septembra 1996 sa ich právna predchodkyňa A. D. domáhala určenia, že odporkyňa
v 1. rade Ing. Ľ. V. a odporkyňa v 2. rade Ing. D. T. nie sú oprávnené držiteľky
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území S., zapísané na LV č. 475. Okresný súd
rozsudkom z 11. novembra 1997 č. k. 13 C 954/96-69 návrhu navrhovateľky vyhovel
a určil, že žalované nespĺňajú podmienky oprávnenej držby nehnuteľnosti. Proti tomuto
rozsudku podali žalované odvolanie. Krajský súd ich opravnému prostriedku vyhovel
a rozsudkom z 12. mája 1999 sp. zn. 7 Co 197/99 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že žalobu zamietol a náhradu trov konania žalovaným nepriznal.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka A. D. dovolanie.
V dôsledku jej smrti v priebehu dovolacieho konania vstúpili do jej práv sťažovateľky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 20. februára
2002 sp. zn. 3 Cdo 96/01 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom z 15. októbra 2002 sp. zn. 23 Co 1332/02 rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol bez náhrady trov konania.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobkyne dovolanie
najvyššiemu súdu. Najvyšší súd rozsudkom z 24. júna 2004 sp. zn. 3 Cdo 103/03 uvedený
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľky podali 17. februára 2006 predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v napadnutom konaní. Na základe odpovede predsedu okresného súdu na sťažnosť
bol okresnému súdu 2. júla 2004 doručený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 103/03,
pričom k predloženiu predmetného spisu krajskému súdu okresným súdom došlo až po ich
sťažnosti 7. marca 2006. Predloženie spisu teda trvalo takmer dva roky.
Dňa 20. júna 2007 krajský súd na pojednávaní uznesením sp. zn. 23 Co 122/2006
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľky
uviedli, že krajský súd dosiaľ nevyhotovil rozhodnutie, hoci podľa § 158 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku súd musí rozhodnutie vyhotoviť a odoslať do 30 dní odo
dňa jeho vyhlásenia. Táto lehota uplynula 20. júla 2007, preto 15. októbra 2007 sťažnosť
podali predsedovi krajského súdu, ktorú predseda krajského súdu uznal za dôvodnú, napriek
tomu im rozhodnutie dosiaľ nebolo doručené. V dôsledku nečinnosti krajského súdu nie je
možné ich vec na okresnom súde vybaviť a rozhodnúť.
Vzhľadom na to, že krajský súd, proti ktorému bola sťažnosť prijatá na ďalšie
konanie, neodstránil stav ich právnej neistoty, navrhli, aby ústavný súd vo vzťahu ku
krajskému súdu vydal toto rozhodnutie:
„... Krajský súd Žilina v konaní pod sp. zn. 23 Co 122/2006 porušil základné právo
R. J., bytom v Ž., Š. J., bytom v Ž., C. A., bytom v Ž., aby sa ich vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd.
(...)
Krajskému súdu v Žiline sa ukladá povinnosť, aby v konaní, vedenom pod sp. zn.
23 Co 122/2006 konal bez prieťahov.
(...)
R. J, Š. J., C. A., priznáva primerané finančné zadosťučinenie každej v sume
po 100.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
(...)
Krajskému súdu v Žiline sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateliek
na účet JUDr. M. P., advokátka, Ž.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda krajského
súdu listom sp. zn. Spr 130/08 z 26. marca 2008, v ktorom popísal priebeh napadnutého
konania a dodal:
„(...) vzhľadom na dlhodobú pracovnú neschopnosť JUDr. M. C., ktorý vo veci
rozhodoval ako predseda senátu a v ktorej bol i referentom sa nepodarilo získať jeho
vyjadrenie k sťažnosti a zistiť, či existovali vážne dôvody brániace vyhotoveniu rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote (§ 158 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) a či predseda senátu požiadal o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia
predsedu súdu.“
V závere svojho podania predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
3. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od
ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a z obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod
sp. zn. 23 Co 122/2006:
- 14. marca 2006 bol spis doručený krajskému súdu na pokračovanie v odvolacom
konaní a bol zaevidovaný pod sp. zn. 23 Co 122/2006,
- 13. júna 2006 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, sťažovateľky ani
právna zástupkyňa neboli prítomné, bolo odročené na neurčito,
- 24. mája 2007 odporkyňa v 1. rade požiadala krajský súd o odročenie pojednávania
určeného na 30. máj 2007,
- 28. mája 2007 právny zástupca odporkýň doručil krajskému súdu ospravedlnenie
neúčasti na pojednávaní 30. mája 2007,
- 28. mája 2007 sťažovateľky doručili podanie krajskému súdu,
- 30. mája 2007 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, odporkyne neboli
prítomné, pojednávanie bolo odročené na 20. jún 2007,
- 19. júna 2007 odporkyne doručili krajskému súdu vyjadrenie,
- 20. júna 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľky boli prítomné,
za odporkyne bol prítomný právny zástupca a bolo vyhlásené uznesenie sp. zn.
23 Co 122/2006, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie,
- 19. októbra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu,
- 2. novembra 2007 nadobudlo uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Co 122/2006
z 20. júna 2007 právoplatnosť a stalo sa vykonateľným.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek, že postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Co 122/2006 dochádza k porušovaniu ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38
ods. 2 listiny.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 38 ods. 2 listiny), sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci). Podľa rovnakých kritérií
postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru
ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda krajského súdu
vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť posudzovanej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek
v preskúmavanej veci, treba poukázať predovšetkým na to, že ako to z chronológie úkonov
vykonaných v napadnutom konaní vyplýva (pozri bod II tohto nálezu), k predĺženiu
napadnutého konania prispeli aj samotné sťažovateľky tým, že sa nezúčastnili ani ony,
ani ich právny zástupca na pojednávaní (13. júna 2006). Napriek tejto skutočnosti v danom
prípade podiel sťažovateliek podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje nečinnosť
krajského súdu v určitom období (pozri ďalej).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 23 Co 122/2006 a konštatuje, že v inkriminovanom konaní došlo k jedinému
významnému obdobiu nečinnosti spôsobenému nečinnosťou krajského súdu, a to v období
od 13. júna 2006 (cca 9 mesiacov) po odročení pojednávania na neurčito až po nariadenie
nového pojednávania. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38
ods. 2 listiny (mutatis mutandis I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru
ústavného súdu). V okolnostiach danej veci tento ojedinelý prieťah krajského súdu
neovplyvnil podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec nebola skutočne dlhodobo
skončená, a preto tento prieťah nemožno ani považovať za príčinu neodstránenia stavu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky nachádzali v dôsledku trvania napadnutého
konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci vo veci sp. zn.
23 Co 122/2006 nebol postup krajského súdu bez prieťahov, je nesporné, že k celkovej
dĺžke konania prispeli svojou neúčasťou na pojednávaniach aj sťažovateľky, a preto nebolo
možné z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup
krajského súdu v ňom za porušenie práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu
tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď
namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02,
Zo súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si ústavný súd zapožičal, napokon vyplynulo aj
to, že napadnuté konanie bolo na krajskom súde právoplatne skončené 2. novembra 2007,
keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Co 122/2006 z 20. júna
2007. Sťažovateľky sa napriek tomu na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až
5. novembra 2007, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý
sťažovateľky označili za účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred
ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom aj na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľky sa v predmetnej veci
domáhali ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda
bola odstránená ich právna neistota, pripadalo do úvahy nevyhovenie ich sťažnosti aj z tohto
dôvodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2008