Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 240/08
PDF · 431.19 KB
No categories available
IV. ÚS 240/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o., I., zastúpenej
advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),
doplnená podaním doručeným 17. mája 2006, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-
KS 210/2004 29. septembra 2005 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý
rozsudok“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„Predmetom konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR (ďalej NS SR) č. k. 1 Sž-o-KS 210/2004, bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Mierová 23, Bratislava, sp. zn. 48625/2002
zo dňa 22. 11. 2001, ktorým Colné riaditeľstvo SR zamietlo odvolanie sťažovateľa
a potvrdilo 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava, ktorými bola sťažovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť dodatočne vymeraný colný dlh v celkovej výške 5 861 398.- Sk. Doplatiť
colný dlh bola uložená potom, čo v predchádzajúcom colnom konaní podľa colných
orgánov bol colný dlh vymeraný v nesprávnej výške. V colných konaniach na základe 29
rozhodnutí /potvrdené JCD/ vydaných podľa § 81 ods. 1, 2, 5 zákona č. 180/1996 Z. z. vo
vtedy platnom znení bola sťažovateľovi vymeraný colný dlh v celkovej výške
Rozsudok Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky nadobudol právnu moc
21. 12. 2005.“
Ďalšia časť sťažnosti je venovaná chronologickému popisu postupu v konaní, ktoré
prebiehalo na Colnom úrade Bratislava (ďalej len „colný úrad“), na Colnom riaditeľstve
Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „colné riaditeľstvo“), na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a na najvyššom súde od roku 1999. Skutkový stav,
ktorý bol príčinou podania sťažnosti ústavnému súdu, je v jej odôvodnení popísaný
od momentu, „keď Colný úrad Bratislava na základe výsledkov kontroly po prepustení
tovaru, vykonanej podľa § 86 zák. č. 180/1996 Z. z. vydal 29 rozhodnutí, ktorými dodatočne
vymeral colný dlh a nimi uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť colný dlh v celkovej výške
7 210 430,- Sk“.
Ďalej sťažovateľ opisuje chronológiu úkonov v predmetnej záležitosti takto:
„Pretože v konaní o odvolaní sťažovateľ neuspel, obrátil sa so žalobou na Najvyšší
súd SR. Najvyšší súd SR svojím rozsudkom sp. zn. 4 Sž 104/01 zrušil rozhodnutie
Ministerstva financií sp. zn. 16042/2000-76 zo dňa 29. 06. 2001 ako aj rozhodnutie Colného
riaditeľstva sp. zn. 7377/99-2834/99/1 a vec vrátil na nové konanie. Colné riaditeľstvo
následne rozhodnutím sp. zn. 18130/2002 zo dňa 30. 4. 2002 zrušilo všetkých 29 rozhodnutí
Colného úradu Bratislava a vec mu vrátilo na nové konania.
V nových konaniach Colný úrad Bratislava potom, čo sa nestotožnil s právnym
názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v odôvodnení rozsudku, č. k. 4 Sž 104/01,
rozhodol opätovne a vo všetkých 29 prípadoch colný dlh dodatočne vymeral a uložil
povinnosť zaplatiť colný dlh na základe toho istého skutkového stavu, teraz vo výške
5 861 398.- Sk. Colné riaditeľstvo sa stotožnilo v plnom rozsahu s rozhodnutiami Colného
úradu Bratislava, odvolanie sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. 48625/2002 zo dňa
22. 11. 2002 zamietlo a rozhodnutia Colného úradu potvrdilo.
Sťažovateľ opätovné rozhodnutie Colného riaditeľstva napadol žalobu zo dňa
10. 2. 2002, ktorou žiadal preskúmanie zákonnosti tohoto rozhodnutia a domáhal sa jeho
zrušenia. Krajský súd Bratislava žalobe vyhovel a rozsudkom 1 S 16/03-40 zo dňa
24. 6. 2004 rozhodnutie Colného riaditeľstva zrušil a vec vrátil na nové konanie. Colné
riaditeľstvo podalo proti tomuto rozsudku odvolanie sp. zn. 41392/2004 zo dňa 26. 8. 2004.
Najvyšší súd vyhovel odvolaniu Colného riaditeľstva a rozsudok Krajského súdu
v Bratislave 1 S 16/03-40 rozsudkom 1 Sž-o-KS 210/2004 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa
zamietol.
Ako z uvedeného popisu vyplýva, na posudzovanie tejto právnej veci nebol jednotný
právny názor, pričom dôraz bol kladený len na otázku správnosti či nesprávnosti zaradenia
(...) do podpoložky colného sadzobníka a skúmaniu otázky zavinenia vo forme nevedomej
nedbalosti. Otázke plynutia lehôt nebola venovaná pozornosť, pri preskúmam 29 rozhodnutí
Colného úradu Bratislava v odvolacom konaní Colným riaditeľstvom, Krajským súdom pri
preskúmavaní rozhodnutia Colného riaditeľstva sp. zn. 48625/2002 a tejto otázke nevenoval
pozornosť ani Najvyšší súd SR.“
Odôvodnenie sťažnosti sa zameriava aj na analýzu priebehu správneho konania,
v súvislosti s čím sťažovateľ uviedol:
«Colné riaditeľstvo SR, v novom konaní o odvolaní rozhodnutím sp. zn. 48625/2002
zo dňa 22. 11. 2002 potvrdilo v plnom rozsahu 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava
(špecifikované v prílohe) a odvolanie sťažovateľa zo dňa 14. 10. 2002 zamietlo. Ako
z rozhodnutia vyplýva, v odvolacom konaní Colné riaditeľstvo sa zaoberalo výlučne
námietkou sťažovateľa spojenou s tým, že colné orgány majú povinnosť pri dodatočnom
vymeriavaní colného dlhu podľa § 220 ods. 4 skúmať otázku zavinenia, ak pri colnom
konaní sťažovateľ uviedol v colnom vyhlásení nesprávnu podpoložku colného sadzobníka,
keď ním dovážaný tovar (...) nesprávne zaradil medzi lieky, na základe čoho bol colný dlh
vymeraný v nesprávnej výške.
Preskúmaniu ďalšej námietky, ktorú v priebehu odvolacieho konania sťažovateľ
/list zo dňa 17. 10. 2002/ doplnil, sa Colné riaditeľstvo venovalo len okrajovo, čo vyplýva
z odôvodnenia tohoto rozhodnutia.
Colné riaditeľstvo SR, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, rozsiahlym
spôsobom rozviedlo dôvody, o ktoré opiera nesprávnosť zaradenia tovaru dovážaného
sťažovateľom a tiež zdôvodňuje, prečo nie je potrebné skúmať otázku zavinenia v konaní
o dodatočnom vymeriavaní colného dlhu podľa § 220 ods. 4 Colného zákona ale námietke
sťažovateľa, že k určeniu colného dlhu došlo v rozpore s ust. § 220 ods. 5 v spojení s § 220
ods. 4 Colného zákona nevenovalo dostatočnú pozornosť a odmietlo ju neurčitým,
všeobecným a nepreskúmateľným konštatovaním, citujem: „Následná kontrola, ktorá
preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru sa uskutočnila v čase od 16. 4. 1999
do 19. 4. 1999 (protokol bol vypracovaný dňa 27. 4. 1999), čo znamená, že colné orgány sa
o skutočnosti, že predmetný tovar je nesprávne zaradený, dozvedeli až v roku 1999 (vtedy
bolo prvýkrát možné colný dlh v správnej výške určiť), preto lehota na dodatočné vymeranie
colného dlhu začala plynúť od 1. 1. 2000 a posledným dňom lehoty je deň 31. 12. 2002.".
Colné riaditeľstvo tento právny názor prezentovalo vo svojom rozhodnutí ako
správny bez toho, aby uviedlo, akú správnu úvahu pri použití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodovalo použilo, a ako sa vyrovnalo s námietkami sťažovateľa
a s jeho vyjadreniami k podkladom pre rozhodnutie.»
Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje názor o porušení jeho základných práv na tom
základe, že colné orgány mu dodatočne vymerali colný dlh po uplynutí prekluzívnej lehoty.
Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány mu uložili povinnosť zaplatiť colný dlh aj napriek tomu,
„že právo z dôvodov uvedených v § 220 ods. 5 Colného zákona zaniklo a teda zanikol
aj dôvod na postup podľa § 220 ods. 4 Colného zákona.
Rozhodnutie Colného riaditeľstva, rozhodnutia Colného úradu Bratislava nie sú
preskúmateľné v tom smere, či colný dlh bol vymeraný v čase plynutia lehoty alebo po jej
uplynutí, pretože z nich nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti, z akého dôvodu a na základe
akého právneho predpisu pri rozhodovaní colné orgány posudzovali. Z rozhodnutia colných
orgánov sa nedá zistiť ako dospeli k záveru, že lehota začína plynúť v deň uvedený
v rozhodnutí a z akého dôvodu končí v deň uvedený v rozhodnutí.“.
Pretože sťažovateľ považoval rozhodnutie colného riaditeľstva sp. zn. 48625/2002
z 22. novembra 2002, ktorým bolo rozhodnuté o preskúmaní 29 rozhodnutí colného úradu,
za nezákonné, napadol ho žalobou z 10. decembra 2002 podanou krajskému súdu, ktorou sa
domáhal preskúmania zákonnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu. Nezákonnosť
uvedeného rozhodnutia videl sťažovateľ v tom, že sa colné riaditeľstvo ani colný úrad
v novom konaní neriadili právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo
povinnosťou colných orgánov pri dodatočnom vymeraní colného dlhu skúmať otázku
zavinenia, ako aj v tom, že colné orgány rozhodli po uplynutí prekluzívnej lehoty.
Krajský súd vyhovel žalobe sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna
2004 napadnuté rozhodnutie colného riaditeľstva zrušil (zároveň vrátil vec na nové konanie)
dôvodiac najmä tým, že colné riaditeľstvo malo skúmať, či v danom prípade neboli
porušené colné predpisy z hľadiska nevedomej nedbanlivosti, avšak napadnuté rozhodnutie
sa vytýkanou skutočnosťou nezaoberalo. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa
uplynutia prekluzívnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu, krajský súd prisvedčil
tvrdeniu colného riaditeľstva, že táto námietka právne neobstojí. Podľa sťažovateľa však
krajský súd pre tento názor neuviedol žiaden relevantný dôvod.
Proti označenému rozsudku krajského súdu podalo v zákonnej lehote odvolanie colné
riaditeľstvo. Odmietlo v ňom závery krajského súdu o tom, že nepostupovalo v súlade
s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí sp. zn.
4 Sž 104/01 z 29. januára 2002, a zároveň vyslovilo názor, že preukázalo aj nevedomú
nedbanlivosť sťažovateľa.
Najvyšší súd namietaným rozsudkom odvolaniu colného riaditeľstva vyhovel
a potom, ako dospel k záveru, že hoci rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 16/03
z 24. júna 2004 bol vynesený na základe správne zisteného skutkového stavu, vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia a na základe toho napadnutý prvostupňový rozsudok
zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.
Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005 vyplýva, že «sa v konaní o odvolaní zaoberal
žalobným dôvodom, u ktorého bola spornou otázka správnosti zaradenia (...) do príslušnej
podpoložky colného sadzobníka a s tým spojená otázka skúmania zavinenia, vo forme
nevedomej nedbanlivosti sťažovateľa pri zaraďovaní (...) do príslušnej položky colného
sadzobníka. Žalobným dôvodom, kde bolo sťažovateľom namietané nesprávne posudzovanie
začiatku a konca prekluzívnej lehoty, sa Najvyšší súd nezaoberal a to napriek tomu, že
Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal v podstate tak, že bez bližšieho
zdôvodnenia uviedol, že táto námietka „právne neobstojí“.».
Poukazujúc na uvedené sťažovateľ tvrdí, že „nepreskúmaním rozhodnutia Colného
riaditeľstva a rozsudku Krajského súdu Najvyšším súdom v rozsahu dôvodov uvedených
v žalobe nebola sťažovateľovi poskytnutá ochrana ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2
Ústavy SR Najvyšším súdom, ktorý pri zmene rozsudku Krajského súdu sa zaoberal len
námietkou Colného riaditeľstva uvedenou v odvolaní sp. zn. 41392/2004 zo dňa 26. 8. 2004,
čo je podľa sťažovateľa porušením aj jeho práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.
Porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 vidí sťažovateľ
vo „svojvoľnej aplikácii ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pretože v odôvodnení chýbajú právne
závery k tej časti žalobného návrhu, v ktorom sťažovateľ namieta nezákonnosti rozhodnutia
Colného riaditeľstva z dôvodu, že rozhodnutia Colného úradu boli vydané po uplynutí
prekluzívnej lehoty chýbajú. Porušenie ústavného práva podľa § 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ
vidí aj v tom, že Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj napriek tomu, že
neskúmal všetky dôvody uvedené v žalobe, aj keď v správnom súdnictve je viazaný dôvodmi
uvedenými v žalobe a skutkovým stavom uvedeným v § 250i O. s. p. Bolo preto povinnosťou
NS SR vysporiadať sa so všetkými bodmi žalobného návrhu o to viac, keď menil rozsudok
Krajského súdu. Týmto postupom, a z dôvodov uvedených v sťažnosti, bol Najvyšším súdom
SR porušený princíp spravodlivého procesu. Nedostatočné právne odôvodnenie rozsudku
napadnutého rozsudku, nepreskúmame žalobného návrhu v rozsahu dôvodov pokladá
sťažovateľ za porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 ako aj čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.“.
Dňa 17. mája 2006 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako
„Doplnenie dôkazov a odôvodnenia ústavnej sťažnosti“. V tomto podaní argumentuje
predovšetkým tým, že „Colný úrad Bratislava ani Colné riaditeľstvo nemohli konať vo veci
podľa tohto zákona, pretože nebola splnená zákonná podmienka uvedená v § 458 ods. 1
zák. č. 238/2001 Z. z., t. j. konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu nebolo začaté v
čase účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu je
samostatným konaním, ktoré začína z úradnej povinnosti (ex offo), ak v pôvodnom colnom
konaní nebol správne určený colný dlh, jeho výška. Dodatočne vymerať colný dlh môže
colný orgán iba v zákonnej lehote. Colný úrad Bratislava tak vydal 29 rozhodnutí o
dodatočnom vymeraní colného dlhu podľa právneho predpisu, ktorý v čase začatia tohto
konania nebol účinný.
Rozhodnutie, ktoré je vydané na základe právneho predpisu, ktorý v čase jeho
vydania nebol účinný, je rozhodnutím nulitným a ako také nemôže založiť právny vzťah,
z ktorého by bol sťažovateľ povinný. Ide o takú vadu správneho orgánu v konaní, ku ktorej
musí prihliadať súd aj bez návrhu. Colný úrad Bratislava vydal 29 rozhodnutí s takouto
vadou a Colné riaditeľstvo v odvolacom konaní tento nedostatok neodstránilo. Nulitné akty
nesmie nikto rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Súdy preto
musia prihliadať na nulitu aktu z úradnej povinnosti, pretože je dôvodom na zrušenie
nulitného aktu a na základe neho vydaných ďalších rozhodnutí bez ohľadu na to,
či sťažovateľ túto skutočnosť namietal. Rozhodnutia, ktoré vydal Colný úrad Bratislava,
boli vydané na základe právne neúčinného právneho predpisu.“.
Napokon sťažovateľ opakovane poukazuje na to, že „ani NS SR ani Krajský súd
neodpovedali v odôvodnení rozsudkov dostatočne na špecifikované námietky účastníka
konania o uplynutí prekluzívnej lehoty a neprihliadli v konaní ani k nulite správnych
rozhodnutí, čo považuje sťažovateľ za nerešpektovanie základného princípu spravodlivosti
konania – princíp rovnosti zbraní“.
V stanovisku najvyššieho súdu k sťažnosti sp. zn. KP 8/08 z 11. februára 2008, ktoré
si ústavný súd vyžiadal ešte pred jej predbežným prerokovaním, sa okrem iného uvádza:
«Skutkové zistenia, ich logické vyhodnotenie spolu s prijatými právnymi závermi
a zistenými dôvodmi odpovedajúcimi na otázku, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky tak
rozhodol, sú v jasnej a stručnej forme obsiahnuté v odôvodnení predmetného rozsudku
a nemôže ich v zmysle právnej tradície kontinentálneho práva dodatočne objasňovať nad
rámec vymedzený v odôvodnení napadnutého a právoplatného rozsudku (viď zákonná
prekážka obsiahnutá v ust. § 156 ods. 4 O. s. p.).
Keďže však právny zástupca sťažovateľa, tzn. N., spol. s r. o. (...), spochybňuje
vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 20. 02. 2006 závery uvedeného rozsudku formuláciou, že
„Porušenie svojich ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy vidí sťažovateľ v svojvoľnej
aplikácii ust. § 157 ods. 2 O. s. p. ...", a tiež, že „nebol predvolaný... ani na pojednávanie
Najvyššieho súdu SR 29. 9. 2005", je potrebné v stručnosti zrekapitulovať konkrétne závery
vzťahujúce sa v rozsudku k takto formulovanej námietke ústavného charakteru.
Nakoľko sťažovateľ doručil až 17. 05. 2006 listinu označenú ako Doplnenie dôkazov
a odôvodnenia ústavnej sťažnosti, Najvyšší súd s prihliadnutím na zákonnú 2-mesačnú
lehotu v § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sa domnieva, že ide o ďalšie žalobné dôvody
(najmä námietka aplikácie správnym orgánom zákona č. 180/1996 Z. z. v čase, kedy nemal
podľa sťažovateľa platiť), ktoré sú vzhľadom na uplynutie 2-mesačnej lehoty už pre
prejednávanú vec irelevantné.
Pri vysporiadaní sa s okruhom námietok o chýbajúcich právnych záveroch vychádza
Najvyšší súd Slovenskej republiky z citovaného ust. § 157 O. s. p., pričom prihliada nielen
na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj na návrhové právo
účastníka požadovať opravu odôvodnenia v zmysle § 165 O. s. p. Ak účastník, napriek
možnosti postupovať podľa § 165 O. s. p., namieta v odvolaní nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza predovšetkým z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko (1994). Podľa tohto
rozsudku na jednej strane text článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv zaväzuje súd odôvodniť svoje rozhodnutie, čo však na druhej strane
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná
a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa. Navyše je
podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prípustné, ak odvolací súd vo svojom rozsudku
uvedie, že sa stotožňuje so skutkovým zistením krajského súdu bez toho, aby jednotlivé
zistenia opätovne opísal.
Z uvedenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh za podmienky, že ide o takú otázku,
ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre
rozhodnutie vo veci.
Opačný prístup by musel viesť k absurdnému záveru v rozpore s výkladovým
pravidlom reductio ad absurdum, tzn. že súd by si nikdy nemohol vytvoriť racionálny
priestor pre odôvodnenie svojich duševných zistení, lebo by sa musel sústrediť na parciálne
odôvodňovanie všetkých, hoci s vecou nesúvisiacich námietok účastníka, poprípade
následného odôvodňovania, prečo sa s nimi nezaoberal.
Na základe uvedeného bola konštatovaná totožnosť so skutkovými zisteniami
krajského súdu (str. 4 ods. 3 v spoj. so str. 2 a 3), následne právne súd pripustil možnosť, že
otázka posudzovania protiprávnosti konania sťažovateľa sa musí vyhodnotiť v prospech
právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval, tzn. striktne aplikoval zásadu
právneho štátu. Ďalej z odôvodnenia vyplýva záver, prečo je žalobca legitimovaný znášať
colný dlh, hoci je iba v pozícii deklaranta, a tiež boli posudzované tak cezhraničné účinky
rozhodnutia orgánu iného štátu ako aj orgánov Európskej únie (str. 5). Záverom súd
odôvodnil (str. 6), prečo došlo k odklonu od judikatúry najvyššieho orgánu všeobecného
súdnictva.
V žiadnom prípade však senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezastáva
názor, že za odôvodnené rozhodnutie súdu je možné považovať iba také, s ktorým, čo
do rozsahu jeho strán, účastník prejaví spokojnosť. Preto sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky na rozdiel od argumentácie sťažovateľa obsiahnutej na str. 8 štvrtý odsek jeho
ústavnej sťažnosti zo dňa 20. 02. 2006 domnieva, že svojím prístupom k spracovaniu
odôvodnenia vyneseného výroku rozsudku neporušil princíp spravodlivého súdneho
procesu.
Hore uvedené právne závery súdu, ako aj k nim pripojené logické úvahy, sú obdobne
obsiahnuté v odôvodnení rozsudku, a preto nie je možné prisvedčiť názoru právneho
zástupcu sťažovateľa, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné označiť
za protiústavný, resp. svojvoľný. Navyše veľká väčšina námietok sťažovateľa nesmeruje
k porušeniu jeho ústavných práv, ale naopak sleduje konfrontáciu s autoritatívnymi
právnymi názormi najvyššieho orgánu súdnictva (viď bod IV. sťažnosti). Takýto stav
naznačuje snahu účastníkov súdnych konaní ignorovať právne závery súdov Slovenskej
republiky a narastajúcim tempom sa pokúšať o ich revíziu cestou ústavnej sťažnosti.»
Najvyšší súd ďalej odmietol opodstatnenosť sťažovateľovej námietky porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívajúcej v tom, že údajne nebol predvolaný
na odvolacie pojednávanie nariadené na 29. september 2005. Zo zápisnice z pojednávania
totiž vyplýva, že sa na ňom zúčastnil jednak samotný sťažovateľ (zastúpený konateľom,
ako aj jeden zo spoločníkov), ale aj jeho právny zástupca.
Vzhľadom na to najvyšší súd vyslovil názor, že namietaným rozsudkom nedošlo
k porušeniu základných práv sťažovateľa uvedených v sťažnosti, a preto navrhuje
predmetnú sťažnosť neprijať na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v reakcii z 29. februára 2008 na stanovisko najvyššieho súdu vytýka
namietanému rozsudku najmä to, že najvyšší súd (rovnako ako pred ním krajský súd)
sa vysporiadal iba formálne s jeho námietkou týkajúcou uplynutia trojročnej prekluzívnej
lehoty na dodatočné vymeranie colných dlhov „bez toho, aby jeho dôvody uvedené
v rozhodnutí mali oporu v skutkovom stave a konkrétnom právnom ustanovení“. Vzhľadom
na to, že podľa sťažovateľa „išlo o námietku zásadnú, ktorá nepochybne bola rozhodujúca
pre posúdenie toho, či colné orgány boli oprávnené vydať rozhodnutie po viac ako troch
rokoch od okamihu, keď zistili, že colný dlh bol nesprávne vymeraný a na základe toho
požadovať zaplatenie colného dlhu od sťažovateľa a tak zasiahnuť do jeho vlastníckych
práv spôsobom, ktorý je v právnom štáte neprípustný“, zotrval sťažovateľ na tom, že jeho
právo na spravodlivý proces, tak ako to uviedol vo svojej sťažnosti, bolo porušené.
Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového stavu navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
1. Základné právo sťažovateľa Obchodnej spoločnosti podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. 9. 2005 porušené bolo.
2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS
210/2004 z 29. 9. 2005 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej opäť
rozhodol na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi JUDr. O. K. vo výške 48 900.- Sk (2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl.
č. 655/2004 Z. z. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Základné východiská ústavného súdu na rozhodovanie pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ďalej za potrebné
uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové
zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných
zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože
to je v právomoci opravných všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými
právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý
im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené
a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej príčinnej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej,
ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06,
Relevantné znenie príslušných článkov ústavy a listiny upravujúcich základné práva,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 rovní.
Z citovaného textu možno vyvodiť, že princíp rovnosti účastníkov konania sa
vzťahuje tak na konanie pred súdmi, ako aj na konanie pred inými štátnymi orgánmi alebo
orgánmi verejnej moci.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Verejnosť môže byť vylúčená len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustavenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „Súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“.
Ústavný súd posudzoval dôvodnosť námietok sťažovateľa k jednotlivým častiam
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia
svojich označených základných práv z toho hľadiska, či signalizujú príčinnú súvislosť
umožňujúcu prijatie záveru o ich porušení.
III.
Závery a rozhodnutie ústavného súdu vo vzťahu k namietaným porušeniam
základných práv
Podstata námietok sťažovateľa, v ktorých vidí porušenie svojich práv rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005 (ktorým bol zmenený
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 16/2003 z 24. júna 2004 a žaloba sťažovateľa
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva sp. zn. 48625/2002
z 22. novembra 2002 zamietnutá), je založená predovšetkým na tvrdení, že najvyšší súd sa
nevysporiadal zákonným spôsobom so všetkými v žalobe namietanými žalobnými dôvodmi.
1. Prvý z týchto žalobných dôvodov spočíval v tom, že najvyšší súd podľa
sťažovateľa nerešpektoval právny názor vyslovený v jeho predchádzajúcom „rozsudku
4 Sž 104/01, ktorým zaviazal colné orgány v novom konaní zaoberať sa otázkou zavinenia
vo forme nevedomej nedbalosti pri zaraďovaní tovaru“.
Samotný sťažovateľ však v sťažnosti konštatuje, že pokiaľ ide o prvý z uvedených
žalobných dôvodov, „Najvyšší súd preskúmal rozsudok Krajského súdu sp. zn.
1 S 16/03-40 a ako z odôvodnenia rozsudku vyplýva, sa v konaní o odvolaní zaoberal
žalobným dôvodom, u ktorého bola spornou otázka správnosti zaradenia (...) do príslušnej
podpoložky colného sadzobníka a s tým spojená otázka skúmania zavinenia vo forme
nevedomej nedbalosti, sťažovateľa pri zaraďovaní (...) do podpoložky colného
sadzobníka.“. Vzhľadom na citované stanovisko sťažovateľa nepovažoval ústavný súd
za potrebné, aby sa ďalej v tomto rozhodnutí uvedenému žalobnému dôvodu venoval.
2. Iná je situácia vo vzťahu k druhému žalobnému dôvodu založenému na tvrdení
sťažovateľa, že najvyšší súd porušil jeho označené základné práva tým, že svojvoľne
aplikoval § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V odôvodnení
namietaného rozsudku podľa sťažovateľa chýbajú právne závery vzťahujúce sa
na predmetný žalobný dôvod, ktorý sťažovateľ vidí v tom, že rozhodnutie colného úradu,
ako aj colného riaditeľstva boli podľa neho vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty.
Podľa § 220 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z.
Colný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného v relevantnom čase (ďalej
len „Colný zákon“) ak sa vymerala suma cla nižšia, ako je suma cla, ktorá zodpovedá
colným predpisom, colný orgán vymeria sumu cla, ktorá sa má vybrať alebo ostáva
na vybratie dodatočne, a to do troch kalendárnych dní odo dňa, v ktorom sa o tejto
skutočnosti dozvedel. Podľa § 220 ods. 5 Colného zákona možno colný dlh dodatočne určiť
do troch rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku 4 prvýkrát vymerať.
Colné riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí sp. zn. 48625/2002 z 22. novembra 2002
k námietke sťažovateľa týkajúcej sa uplynutia lehôt na dodatočné vymeranie colných dlhov
uviedlo: „Následná kontrola, ktorá preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru
sa uskutočnila v čase od 16. 4. 1999 do 19. 4. 1999 (protokol bol vypracovaný dňa
27. 4. 1999), čo znamená, že colné orgány sa o skutočnosti, že predmetný dlh je nesprávne
zaradený, dozvedeli až v roku 1999 (vtedy prvýkrát bolo možné colný dlh v správnej výške
určiť), preto lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu začala plynúť od 1. 1. 2000
a posledným dňom lehoty je deň 31. 12. 2002.“
Krajský súd na základe žaloby sťažovateľa preskúmal označené rozhodnutie colného
riaditeľstva a rozsudkom sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna 2004 ho zrušil, pričom k námietke
sťažovateľa, že k určeniu colného dlhu došlo po uplynutí prekluzívnej lehoty, uviedol:
„Treba však prisvedčiť tvrdeniu žalovaného (t. j. colného riaditeľstva, pozn.) v tom smere,
že námietka žalobcu (t. j. sťažovateľa, pozn.) ohľadne uplynutia lehôt na dodatočné
vymeranie colných dlhov právne neobstojí. Nakoľko totiž následná kontrola, ktorá
preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru, sa uskutočnila v čase od 16. 4.
1999 do 19. 4. 1999, colné orgány sa o skutočnosti, že predmetný dlh je nesprávne
zaradený, dozvedeli až v roku 1999. Preto lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu
začala plynúť v súlade s ust. § 220 ods. 5 colného zákona od 1. 1. 2000 a posledným dňom
lehoty bol 31. 12. 2002.
Podľa predmetného ustanovenia je možné dodatočne určiť colný dlh len do 3 rokov
od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku 4 prvýkrát vymerať. Z uvedeného je
zrejmé, že prekluzívna lehota začala plynúť až začiatkom nasledujúceho roku.“
Colné riaditeľstvo v odvolaní z 26. augusta 2004 proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna 2004 v súvislosti s tým, ako posúdil v napadnutom rozsudku
lehotu na dodatočné vymeranie colného dlhu, uviedlo, že sa v tomto smere stotožňuje
s krajským súdom, ktorý zhodne s jeho tvrdením považuje predmetnú lehotu za zachovanú.
Sťažovateľ vo svojom stanovisku zo 16. septembra 2004 k odvolaniu colného
riaditeľstva sa otázke uplynutia prekluzívnej lehoty na určenie colného dlhu, ktorú pôvodne
uplatnil vo svojej správnej žalobe, vôbec nevenoval. Zo zápisnice o pojednávaní o odvolaní
proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna 2004 konaného na najvyššom
súde 29. septembra 2005, ktorá je súčasťou súvisiaceho súdneho spisu vyžiadaného
ústavným súdom, vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa prítomný na tomto odvolacom
pojednávaní sa vo svojom prejave iba pridržal písomného vyjadrenia k odvolaniu a jeho
ústnych prednesov v doterajšom konaní.
Podľa § 246c prvej vety OSP na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v jeho
piatej časti (Správne súdnictvo), sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti
tohto zákona.
Podľa § 212 OSP je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon.
Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ním navrhovaným hodnotením
dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
ústavne neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 68/08).
Sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy) a základného práva garantujúceho princíp rovnosti účastníkov
v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) len kvôli nedostatku dôvodov, arbitrárnosti a svojvoľnému
odôvodneniu napadnutého rozsudku. Zdôraznil najmä to, že najvyšší súd (rovnako ako pred
ním krajský súd) neodpovedal v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne na jeho
špecifikované námietky o uplynutí prekluzívnej lehoty uplatnené v jeho správnej žalobe,
aj keď je nimi viazaný. Z napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa v jeho
odôvodnení zaoberal iba otázkou, ktorú označil ako „podstatu odvolania“, a to,
„či dodatočné vymeranie colného dlhu deklarantovi v colnom konaní je viazané
na existenciu jeho objektívnej alebo subjektívnej zodpovednosti za vznik nedoplatku
na colnom dlhu, alebo či vznik uvedeného nedoplatku je naopak vyvolaný inou relevantnou
právnou skutočnosťou“.
To, že v odôvodnení napadnutého rozsudku chýbajú právne závery k tej časti
žalobného návrhu, v ktorej sťažovateľ namietal nezákonnosť rozhodnutia colného
riaditeľstva z dôvodu, že rozhodnutia colného úradu boli vydané po uplynutí prekluzívnej
lehoty, podľa názoru ústavného súdu neznamená, že by uvedený postup najvyššieho súdu
pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku bolo možné dávať do takej spojitosti s obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý by mohol byť
predmetom posudzovania ústavnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní
o veci samej.
Je nesporné, že najvyšší súd ako súd opravnej inštancie v danej veci skutočne
preskúmal napadnutý prvostupňový rozsudok, a to na základe dôvodov opravného
prostriedku a v jeho rámci. Najvyšší súd sa v danej veci síce stotožnil so skutkovými
závermi súdu nižšej inštancie, ale zároveň sa zaoberal aj všetkými rozhodujúcimi otázkami,
ktoré boli v rámci odvolacieho konania vznesené, teda neuspokojil sa s tým, že by
jednoducho prevzal závery súdu nižšieho stupňa.
V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, a preto prístup odvolacieho súdu
možno akceptovať aj z hľadiska princípov spravodlivého procesu, pričom ústavný súd
vo vzťahu k citovanej časti odôvodnenia krajského súdu, v ktorej sa vysporiadal
s námietkou začiatku a konca prekluzívnej lehoty, zastáva názor, že je podložená ústavne
konformným spôsobom.
V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že závery v odôvodnení napadnutého
rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že
rozhodnutia správnych orgánov boli vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty, zjavne nie sú
arbitrárne ani svojvoľné, ale vecne a aj logicko-kauzálne správne a ústavne akceptovateľné,
zároveň obsahujúce všetky náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP.
V súvislosti s tým ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05), v ktorej vyslovil právny názor, podľa ktorého súčasťou základného
práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP, a táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Postup najvyššieho súdu bol v okolnostiach daného prípadu v súlade s § 212 ods. 1
a § 220 ods. 2 OSP, podľa ktorého odvolací súd môže zmeniť rozhodnutie i vtedy,
ak po doplnení dokazovania je skutkový stav veci zistený tak, že možno o veci rozhodnúť
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Výsledkom takého postupu odvolacieho súdu bola zmena rozsudku
súdu prvého stupňa, a keďže takýto postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade so zákonom
(§ 220 ods. 2 OSP), nemôže byť, ak nie sú tu iné okolnosti, v žiadnej príčinnej súvislosti
s porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, je sťažnosť
v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
3. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva garantujúceho rovnosť zbraní
v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy aj v dôvodoch, ktoré uviedol v podaní
doručenom ústavnému súdu 17. mája 2006 a ktoré označil ako „Doplnenie dôkazov
a odôvodnenia ústavnej sťažnosti“. Podstatou týchto dôvodov je tvrdenie, že správne
orgány nemohli vo veci konať podľa Colného zákona, „pretože nebola splnená zákonná
podmienka uvedená § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z., t. j. konanie o dodatočnom
vymeraní colného dlhu nebolo začaté v čase účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z.
Rozhodnutie, ktoré je vydané na základe právneho predpisu, ktorý v čase jeho
vydania nebol účinný, je rozhodnutím nulitným“, pričom súdy musia prihliadať na nulitu
aktu ex officio.
Ústavný súd z obsahu spisového materiálu nezistil, že by sťažovateľ uplatnil uvedenú
námietku už v konaní pred colnými orgánmi alebo pred všeobecným súdom, hoci mal na to
možnosť. Najvyššiemu súdu, ktorý nezistil vady konania, ktoré by mohli mať z procesného
hľadiska vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, tak sťažovateľ neposkytol
príležitosť, aby sa s konkrétnou námietkou sťažovateľa vysporiadal. Podmienka vyčerpania
procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práva poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), nie je v prípade procesných prostriedkov, ktoré sú ovládané zásadou
dispozičnou, splnená samotným formálnym uplatnením takéhoto prostriedku, ale aj
nevyhnutnosťou uplatniť konkrétnu námietku zásahu do základných práv a slobôd.
Za situácie, keď sťažovateľ uplatnil uvedenú námietku až v konaní pred ústavným súdom,
nemožno uznať splnenie podmienky vyčerpania všetkých procesných prostriedkov
(podobne napr. IV. ÚS 100/07).
Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by
nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo
prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné
rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.
V tejto časti preto treba sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť.
Vzhľadom na to, že ústavnému súdu bola písomnosť obsahujúca námietku, že colný
úrad a colné riaditeľstvo konali vo veci podľa Colného zákona, ktorý už v čase, keď „nové
konanie mohlo začať“, nebol platný, doručená až 17. mája 2006, je zrejmé, že k doplneniu
tohto dôvodu sťažnosti došlo navyše po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na túto skutočnosť poukázal aj najvyšší
súd vo vyjadrení k sťažnosti z 11. februára 2008 citovanom v bode I odôvodnenia tohto
uznesenia. Akceptovanie tohto dôvodu sťažnosti by preto vo vzťahu k uvedenej námietke
znamenalo faktické predĺženie (kogentnej) lehoty na podanie sťažnosti, čo však zákon
o ústavnom súde neumožňuje (napr. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03,
II. ÚS 330/06, IV. ÚS 240/07).
4. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy v tom,
„že nebol predvolaný na pojednávanie krajského súdu na deň 24. 6. 2004, ani
na pojednávanie Krajského súdu na deň 24. 6. 2004, ani na pojednávanie Najvyššieho súdu
SR 29. 9. 2005“, najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že toto jeho tvrdenie nemá
oporu v súdnom spise, pretože na odvolacom pojednávaní na najvyššom súde sa osobne
zúčastnil ako sťažovateľ (jeho jediný konateľ), tak aj jeho právny zástupca. Ústavný súd
zistil, že toto tvrdenie najvyššieho súdu zodpovedá obsahu zápisnice z pojednávania
konaného 29. septembra 2005. Z toho dôvodu je sťažnosť v tejto časti vo vzťahu
k najvyššiemu súdu zjavne neopodstatnená.
Čo sa týka rovnakej námietky sťažovateľa vo vzťahu k jeho namietanému
nepredvolaniu na pojednávanie konané na krajskom súde 24. júna 2004, ústavný súd
poukazuje na to, že o postupe a rozsudku krajského súdu (ako súdu prvostupňového) konal
a rozhodoval najvyšší súd (ako súd odvolací). Preto v súlade s čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy
a § 49 zákona o ústavnom súde nie je daná právomoc ústavného súdu na opätovné
preskúmanie tohto postupu krajského súdu. Vychádzajúc z tohto princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu bola sťažnosť v časti smerujúcej proti krajskému súdu
odmietnutá pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
V nadväznosti na tento záver sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa
uplatnenými v jeho sťažnosti nezaberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2008