Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 240/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o., I., zastúpenej

advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaním doručeným 17. mája 2006, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-

KS 210/2004 29. septembra 2005 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

„Predmetom konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR (ďalej NS SR) č. k. 1 Sž-o-KS 210/2004, bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Mierová 23, Bratislava, sp. zn.

zo dňa 22. 11. 2001, ktorým Colné riaditeľstvo SR zamietlo odvolanie sťažovateľa

a potvrdilo 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava, ktorými bola sťažovateľovi uložená

povinnosť zaplatiť dodatočne vymeraný colný dlh v celkovej výške 5 861 398.- Sk. Doplatiť

colný dlh bola uložená potom, čo v predchádzajúcom colnom konaní podľa colných

orgánov bol colný dlh vymeraný v nesprávnej výške. V colných konaniach na základe 29

rozhodnutí /potvrdené JCD/ vydaných podľa , , vo

vtedy platnom znení bola sťažovateľovi vymeraný colný dlh v celkovej výške

Rozsudok Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky nadobudol právnu moc

21. 12. 2005.“

Ďalšia časť sťažnosti je venovaná chronologickému popisu postupu v konaní, ktoré

prebiehalo na Colnom úrade Bratislava (ďalej len „colný úrad“), na Colnom riaditeľstve

Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „colné riaditeľstvo“), na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a na najvyššom súde od roku 1999. Skutkový stav,

ktorý bol príčinou podania sťažnosti ústavnému súdu, je v jej odôvodnení popísaný

od momentu, „keď Colný úrad Bratislava na základe výsledkov kontroly po prepustení

tovaru, vykonanej podľa vydal 29 rozhodnutí, ktorými dodatočne

vymeral colný dlh a nimi uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť colný dlh v celkovej výške

7 210 430,- Sk“.

Ďalej sťažovateľ opisuje chronológiu úkonov v predmetnej záležitosti takto:

„Pretože v konaní o odvolaní sťažovateľ neuspel, obrátil sa so žalobou na Najvyšší

súd SR. Najvyšší súd SR svojím rozsudkom sp. zn. zrušil rozhodnutie

Ministerstva financií sp. zn. -76 zo dňa 29. 06. 2001 ako aj rozhodnutie Colného

riaditeľstva sp. zn. a vec vrátil na nové konanie. Colné riaditeľstvo

následne rozhodnutím sp. zn. zo dňa 30. 4. 2002 zrušilo všetkých 29 rozhodnutí

Colného úradu Bratislava a vec mu vrátilo na nové konania.

V nových konaniach Colný úrad Bratislava potom, čo sa nestotožnil s právnym

názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v odôvodnení rozsudku, č. k. ,

rozhodol opätovne a vo všetkých 29 prípadoch colný dlh dodatočne vymeral a uložil

povinnosť zaplatiť colný dlh na základe toho istého skutkového stavu, teraz vo výške

5 861 398.- Sk. Colné riaditeľstvo sa stotožnilo v plnom rozsahu s rozhodnutiami Colného

úradu Bratislava, odvolanie sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. zo dňa

22. 11. 2002 zamietlo a rozhodnutia Colného úradu potvrdilo.

Sťažovateľ opätovné rozhodnutie Colného riaditeľstva napadol žalobu zo dňa

10. 2. 2002, ktorou žiadal preskúmanie zákonnosti tohoto rozhodnutia a domáhal sa jeho

zrušenia. Krajský súd Bratislava žalobe vyhovel a rozsudkom -40 zo dňa

24. 6. 2004 rozhodnutie Colného riaditeľstva zrušil a vec vrátil na nové konanie. Colné

riaditeľstvo podalo proti tomuto rozsudku odvolanie sp. zn. zo dňa 26. 8. 2004.

Najvyšší súd vyhovel odvolaniu Colného riaditeľstva a rozsudok Krajského súdu

v Bratislave -40 rozsudkom 1 Sž-o-KS 210/2004 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa

zamietol.

Ako z uvedeného popisu vyplýva, na posudzovanie tejto právnej veci nebol jednotný

právny názor, pričom dôraz bol kladený len na otázku správnosti či nesprávnosti zaradenia

(...) do podpoložky colného sadzobníka a skúmaniu otázky zavinenia vo forme nevedomej

nedbalosti. Otázke plynutia lehôt nebola venovaná pozornosť, pri preskúmam 29 rozhodnutí

Colného úradu Bratislava v odvolacom konaní Colným riaditeľstvom, Krajským súdom pri

preskúmavaní rozhodnutia Colného riaditeľstva sp. zn. a tejto otázke nevenoval

pozornosť ani Najvyšší súd SR.“

Odôvodnenie sťažnosti sa zameriava aj na analýzu priebehu správneho konania,

v súvislosti s čím sťažovateľ uviedol:

«Colné riaditeľstvo SR, v novom konaní o odvolaní rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 22. 11. 2002 potvrdilo v plnom rozsahu 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava

(špecifikované v prílohe) a odvolanie sťažovateľa zo dňa 14. 10. 2002 zamietlo. Ako

z rozhodnutia vyplýva, v odvolacom konaní Colné riaditeľstvo sa zaoberalo výlučne

námietkou sťažovateľa spojenou s tým, že colné orgány majú povinnosť pri dodatočnom

vymeriavaní colného dlhu podľa § 220 ods. 4 skúmať otázku zavinenia, ak pri colnom

konaní sťažovateľ uviedol v colnom vyhlásení nesprávnu podpoložku colného sadzobníka,

keď ním dovážaný tovar (...) nesprávne zaradil medzi lieky, na základe čoho bol colný dlh

vymeraný v nesprávnej výške.

Preskúmaniu ďalšej námietky, ktorú v priebehu odvolacieho konania sťažovateľ

/list zo dňa 17. 10. 2002/ doplnil, sa Colné riaditeľstvo venovalo len okrajovo, čo vyplýva

z odôvodnenia tohoto rozhodnutia.

Colné riaditeľstvo SR, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, rozsiahlym

spôsobom rozviedlo dôvody, o ktoré opiera nesprávnosť zaradenia tovaru dovážaného

sťažovateľom a tiež zdôvodňuje, prečo nie je potrebné skúmať otázku zavinenia v konaní

o dodatočnom vymeriavaní colného dlhu podľa § 220 ods. 4 Colného zákona ale námietke

sťažovateľa, že k určeniu colného dlhu došlo v rozpore s ust. § 220 ods. 5 v spojení s § 220

ods. 4 Colného zákona nevenovalo dostatočnú pozornosť a odmietlo ju neurčitým,

všeobecným a nepreskúmateľným konštatovaním, citujem: „Následná kontrola, ktorá

preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru sa uskutočnila v čase od 16. 4. 1999

do 19. 4. 1999 (protokol bol vypracovaný dňa 27. 4. 1999), čo znamená, že colné orgány sa

o skutočnosti, že predmetný tovar je nesprávne zaradený, dozvedeli až v roku 1999 (vtedy

bolo prvýkrát možné colný dlh v správnej výške určiť), preto lehota na dodatočné vymeranie

colného dlhu začala plynúť od 1. 1. 2000 a posledným dňom lehoty je deň 31. 12. 2002.".

Colné riaditeľstvo tento právny názor prezentovalo vo svojom rozhodnutí ako

správny bez toho, aby uviedlo, akú správnu úvahu pri použití právnych predpisov,

na základe ktorých rozhodovalo použilo, a ako sa vyrovnalo s námietkami sťažovateľa

a s jeho vyjadreniami k podkladom pre rozhodnutie.»

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje názor o porušení jeho základných práv na tom

základe, že colné orgány mu dodatočne vymerali colný dlh po uplynutí prekluzívnej lehoty.

Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány mu uložili povinnosť zaplatiť colný dlh aj napriek tomu,

„že právo z dôvodov uvedených v § 220 ods. 5 Colného zákona zaniklo a teda zanikol

aj dôvod na postup podľa § 220 ods. 4 Colného zákona.

Rozhodnutie Colného riaditeľstva, rozhodnutia Colného úradu Bratislava nie sú

preskúmateľné v tom smere, či colný dlh bol vymeraný v čase plynutia lehoty alebo po jej

uplynutí, pretože z nich nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti, z akého dôvodu a na základe

akého právneho predpisu pri rozhodovaní colné orgány posudzovali. Z rozhodnutia colných

orgánov sa nedá zistiť ako dospeli k záveru, že lehota začína plynúť v deň uvedený

v rozhodnutí a z akého dôvodu končí v deň uvedený v rozhodnutí.“.

Pretože sťažovateľ považoval rozhodnutie colného riaditeľstva sp. zn.

z 22. novembra 2002, ktorým bolo rozhodnuté o preskúmaní 29 rozhodnutí colného úradu,

za nezákonné, napadol ho žalobou z 10. decembra 2002 podanou krajskému súdu, ktorou sa

domáhal preskúmania zákonnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu. Nezákonnosť

uvedeného rozhodnutia videl sťažovateľ v tom, že sa colné riaditeľstvo ani colný úrad

v novom konaní neriadili právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo

povinnosťou colných orgánov pri dodatočnom vymeraní colného dlhu skúmať otázku

zavinenia, ako aj v tom, že colné orgány rozhodli po uplynutí prekluzívnej lehoty.

Krajský súd vyhovel žalobe sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. z 24. júna

2004 napadnuté rozhodnutie colného riaditeľstva zrušil (zároveň vrátil vec na nové konanie)

dôvodiac najmä tým, že colné riaditeľstvo malo skúmať, či v danom prípade neboli

porušené colné predpisy z hľadiska nevedomej nedbanlivosti, avšak napadnuté rozhodnutie

sa vytýkanou skutočnosťou nezaoberalo. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa

uplynutia prekluzívnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu, krajský súd prisvedčil

tvrdeniu colného riaditeľstva, že táto námietka právne neobstojí. Podľa sťažovateľa však

krajský súd pre tento názor neuviedol žiaden relevantný dôvod.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podalo v zákonnej lehote odvolanie colné

riaditeľstvo. Odmietlo v ňom závery krajského súdu o tom, že nepostupovalo v súlade

s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí sp. zn.

z 29. januára 2002, a zároveň vyslovilo názor, že preukázalo aj nevedomú

nedbanlivosť sťažovateľa.

Najvyšší súd namietaným rozsudkom odvolaniu colného riaditeľstva vyhovel

a potom, ako dospel k záveru, že hoci rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 24. júna 2004 bol vynesený na základe správne zisteného skutkového stavu, vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia a na základe toho napadnutý prvostupňový rozsudok

zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005 vyplýva, že «sa v konaní o odvolaní zaoberal

žalobným dôvodom, u ktorého bola spornou otázka správnosti zaradenia (...) do príslušnej

podpoložky colného sadzobníka a s tým spojená otázka skúmania zavinenia, vo forme

nevedomej nedbanlivosti sťažovateľa pri zaraďovaní (...) do príslušnej položky colného

sadzobníka. Žalobným dôvodom, kde bolo sťažovateľom namietané nesprávne posudzovanie

začiatku a konca prekluzívnej lehoty, sa Najvyšší súd nezaoberal a to napriek tomu, že

Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal v podstate tak, že bez bližšieho

zdôvodnenia uviedol, že táto námietka „právne neobstojí“.».

Poukazujúc na uvedené sťažovateľ tvrdí, že „nepreskúmaním rozhodnutia Colného

riaditeľstva a rozsudku Krajského súdu Najvyšším súdom v rozsahu dôvodov uvedených

v žalobe nebola sťažovateľovi poskytnutá ochrana ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2

SR Najvyšším súdom, ktorý pri zmene rozsudku Krajského súdu sa zaoberal len

námietkou Colného riaditeľstva uvedenou v odvolaní sp. zn. zo dňa 26. 8. 2004,

čo je podľa sťažovateľa porušením aj jeho práva podľa SR.“.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 vidí sťažovateľ

vo „svojvoľnej aplikácii ust. , pretože v odôvodnení chýbajú právne

závery k tej časti žalobného návrhu, v ktorom sťažovateľ namieta nezákonnosti rozhodnutia

Colného riaditeľstva z dôvodu, že rozhodnutia Colného úradu boli vydané po uplynutí

prekluzívnej lehoty chýbajú. Porušenie ústavného práva podľa sťažovateľ

vidí aj v tom, že Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj napriek tomu, že

neskúmal všetky dôvody uvedené v žalobe, aj keď v správnom súdnictve je viazaný dôvodmi

uvedenými v žalobe a skutkovým stavom uvedeným v Bolo preto povinnosťou

NS SR vysporiadať sa so všetkými bodmi žalobného návrhu o to viac, keď menil rozsudok

Krajského súdu. Týmto postupom, a z dôvodov uvedených v sťažnosti, bol Najvyšším súdom

SR porušený princíp spravodlivého procesu. Nedostatočné právne odôvodnenie rozsudku

napadnutého rozsudku, nepreskúmame žalobného návrhu v rozsahu dôvodov pokladá

sťažovateľ za porušenie svojich práv podľa , 2 ako aj

Slovenskej republiky.“.

Dňa 17. mája 2006 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako

„Doplnenie dôkazov a odôvodnenia ústavnej sťažnosti“. V tomto podaní argumentuje

predovšetkým tým, že „Colný úrad Bratislava ani Colné riaditeľstvo nemohli konať vo veci

podľa tohto zákona, pretože nebola splnená zákonná podmienka uvedená v § 458 ods. 1

, t. j. konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu nebolo začaté v

čase účinnosti Konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu je

samostatným konaním, ktoré začína z úradnej povinnosti (ex offo), ak v pôvodnom colnom

konaní nebol správne určený colný dlh, jeho výška. Dodatočne vymerať colný dlh môže

colný orgán iba v zákonnej lehote. Colný úrad Bratislava tak vydal 29 rozhodnutí o

dodatočnom vymeraní colného dlhu podľa právneho predpisu, ktorý v čase začatia tohto

konania nebol účinný.

Rozhodnutie, ktoré je vydané na základe právneho predpisu, ktorý v čase jeho

vydania nebol účinný, je rozhodnutím nulitným a ako také nemôže založiť právny vzťah,

z ktorého by bol sťažovateľ povinný. Ide o takú vadu správneho orgánu v konaní, ku ktorej

musí prihliadať súd aj bez návrhu. Colný úrad Bratislava vydal 29 rozhodnutí s takouto

vadou a Colné riaditeľstvo v odvolacom konaní tento nedostatok neodstránilo. Nulitné akty

nesmie nikto rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Súdy preto

musia prihliadať na nulitu aktu z úradnej povinnosti, pretože je dôvodom na zrušenie

nulitného aktu a na základe neho vydaných ďalších rozhodnutí bez ohľadu na to,

či sťažovateľ túto skutočnosť namietal. Rozhodnutia, ktoré vydal Colný úrad Bratislava,

boli vydané na základe právne neúčinného právneho predpisu.“.

Napokon sťažovateľ opakovane poukazuje na to, že „ani NS SR ani Krajský súd

neodpovedali v odôvodnení rozsudkov dostatočne na špecifikované námietky účastníka

konania o uplynutí prekluzívnej lehoty a neprihliadli v konaní ani k nulite správnych

rozhodnutí, čo považuje sťažovateľ za nerešpektovanie základného princípu spravodlivosti

konania – princíp rovnosti zbraní“.

V stanovisku najvyššieho súdu k sťažnosti sp. zn. KP 8/08 z 11. februára 2008, ktoré

si ústavný súd vyžiadal ešte pred jej predbežným prerokovaním, sa okrem iného uvádza:

«Skutkové zistenia, ich logické vyhodnotenie spolu s prijatými právnymi závermi

a zistenými dôvodmi odpovedajúcimi na otázku, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky tak

rozhodol, sú v jasnej a stručnej forme obsiahnuté v odôvodnení predmetného rozsudku

a nemôže ich v zmysle právnej tradície kontinentálneho práva dodatočne objasňovať nad

rámec vymedzený v odôvodnení napadnutého a právoplatného rozsudku (viď zákonná

prekážka obsiahnutá v ust. ).

Keďže však právny zástupca sťažovateľa, tzn. N., spol. s r. o. (...), spochybňuje

vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 20. 02. 2006 závery uvedeného rozsudku formuláciou, že

„Porušenie svojich ústavných práv podľa , 2 vidí sťažovateľ v svojvoľnej

aplikácii ust. ...", a tiež, že „nebol predvolaný... ani na pojednávanie

Najvyššieho súdu SR 29. 9. 2005", je potrebné v stručnosti zrekapitulovať konkrétne závery

vzťahujúce sa v rozsudku k takto formulovanej námietke ústavného charakteru.

Nakoľko sťažovateľ doručil až 17. 05. 2006 listinu označenú ako Doplnenie dôkazov

a odôvodnenia ústavnej sťažnosti, Najvyšší súd s prihliadnutím na zákonnú 2-mesačnú

lehotu v sa domnieva, že ide o ďalšie žalobné dôvody

(najmä námietka aplikácie správnym orgánom v čase, kedy nemal

podľa sťažovateľa platiť), ktoré sú vzhľadom na uplynutie 2-mesačnej lehoty už pre

prejednávanú vec irelevantné.

Pri vysporiadaní sa s okruhom námietok o chýbajúcich právnych záveroch vychádza

Najvyšší súd Slovenskej republiky z citovaného ust. , pričom prihliada nielen

na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj na návrhové právo

účastníka požadovať opravu odôvodnenia v zmysle Ak účastník, napriek

možnosti postupovať podľa , namieta v odvolaní nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza predovšetkým z rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko (1994). Podľa tohto

rozsudku na jednej strane text článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv zaväzuje súd odôvodniť svoje rozhodnutie, čo však na druhej strane

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná

a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa. Navyše je

podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prípustné, ak odvolací súd vo svojom rozsudku

uvedie, že sa stotožňuje so skutkovým zistením krajského súdu bez toho, aby jednotlivé

zistenia opätovne opísal.

Z uvedenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh za podmienky, že ide o takú otázku,

ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre

rozhodnutie vo veci.

Opačný prístup by musel viesť k absurdnému záveru v rozpore s výkladovým

pravidlom reductio ad absurdum, tzn. že súd by si nikdy nemohol vytvoriť racionálny

priestor pre odôvodnenie svojich duševných zistení, lebo by sa musel sústrediť na parciálne

odôvodňovanie všetkých, hoci s vecou nesúvisiacich námietok účastníka, poprípade

následného odôvodňovania, prečo sa s nimi nezaoberal.

Na základe uvedeného bola konštatovaná totožnosť so skutkovými zisteniami

krajského súdu (str. 4 ods. 3 v spoj. so str. 2 a 3), následne právne súd pripustil možnosť, že

otázka posudzovania protiprávnosti konania sťažovateľa sa musí vyhodnotiť v prospech

právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval, tzn. striktne aplikoval zásadu

právneho štátu. Ďalej z odôvodnenia vyplýva záver, prečo je žalobca legitimovaný znášať

colný dlh, hoci je iba v pozícii deklaranta, a tiež boli posudzované tak cezhraničné účinky

rozhodnutia orgánu iného štátu ako aj orgánov Európskej únie (str. 5). Záverom súd

odôvodnil (str. 6), prečo došlo k odklonu od judikatúry najvyššieho orgánu všeobecného

súdnictva.

V žiadnom prípade však senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezastáva

názor, že za odôvodnené rozhodnutie súdu je možné považovať iba také, s ktorým, čo

do rozsahu jeho strán, účastník prejaví spokojnosť. Preto sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky na rozdiel od argumentácie sťažovateľa obsiahnutej na str. 8 štvrtý odsek jeho

ústavnej sťažnosti zo dňa 20. 02. 2006 domnieva, že svojím prístupom k spracovaniu

odôvodnenia vyneseného výroku rozsudku neporušil princíp spravodlivého súdneho

procesu.

Hore uvedené právne závery súdu, ako aj k nim pripojené logické úvahy, sú obdobne

obsiahnuté v odôvodnení rozsudku, a preto nie je možné prisvedčiť názoru právneho

zástupcu sťažovateľa, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné označiť

za protiústavný, resp. svojvoľný. Navyše veľká väčšina námietok sťažovateľa nesmeruje

k porušeniu jeho ústavných práv, ale naopak sleduje konfrontáciu s autoritatívnymi

právnymi názormi najvyššieho orgánu súdnictva (viď bod IV. sťažnosti). Takýto stav

naznačuje snahu účastníkov súdnych konaní ignorovať právne závery súdov Slovenskej

republiky a narastajúcim tempom sa pokúšať o ich revíziu cestou ústavnej sťažnosti.»

Najvyšší súd ďalej odmietol opodstatnenosť sťažovateľovej námietky porušenia jeho

základného práva podľa spočívajúcej v tom, že údajne nebol predvolaný

na odvolacie pojednávanie nariadené na 29. september 2005. Zo zápisnice z pojednávania

totiž vyplýva, že sa na ňom zúčastnil jednak samotný sťažovateľ (zastúpený konateľom,

ako aj jeden zo spoločníkov), ale aj jeho právny zástupca.

Vzhľadom na to najvyšší súd vyslovil názor, že namietaným rozsudkom nedošlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa uvedených v sťažnosti, a preto navrhuje

predmetnú sťažnosť neprijať na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v reakcii z 29. februára 2008 na stanovisko najvyššieho súdu vytýka

namietanému rozsudku najmä to, že najvyšší súd (rovnako ako pred ním krajský súd)

sa vysporiadal iba formálne s jeho námietkou týkajúcou uplynutia trojročnej prekluzívnej

lehoty na dodatočné vymeranie colných dlhov „bez toho, aby jeho dôvody uvedené

v rozhodnutí mali oporu v skutkovom stave a konkrétnom právnom ustanovení“. Vzhľadom

na to, že podľa sťažovateľa „išlo o námietku zásadnú, ktorá nepochybne bola rozhodujúca

pre posúdenie toho, či colné orgány boli oprávnené vydať rozhodnutie po viac ako troch

rokoch od okamihu, keď zistili, že colný dlh bol nesprávne vymeraný a na základe toho

požadovať zaplatenie colného dlhu od sťažovateľa a tak zasiahnuť do jeho vlastníckych

práv spôsobom, ktorý je v právnom štáte neprípustný“, zotrval sťažovateľ na tom, že jeho

právo na spravodlivý proces, tak ako to uviedol vo svojej sťažnosti, bolo porušené.

Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového stavu navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľa Obchodnej spoločnosti podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47

ods. 3 a Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. 9. 2005 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS

210/2004 z 29. 9. 2005 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej opäť

rozhodol na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi JUDr. O. K. vo výške 48 900.- Sk (2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl.

č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Základné východiská ústavného súdu na rozhodovanie pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ďalej za potrebné

uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných

zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože

to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

a podľa ich odmietne. Dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej príčinnej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej,

ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Relevantné znenie príslušných článkov a listiny upravujúcich základné práva,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 rovní.

Z citovaného textu možno vyvodiť, že princíp rovnosti účastníkov konania sa

vzťahuje tak na konanie pred súdmi, ako aj na konanie pred inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej moci.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Verejnosť môže byť vylúčená len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustavenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

.

Podľa konštantnej judikatúry (, ) „Súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé konanie podľa a 2 je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“.

Ústavný súd posudzoval dôvodnosť námietok sťažovateľa k jednotlivým častiam

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia

svojich označených základných práv z toho hľadiska, či signalizujú príčinnú súvislosť

umožňujúcu prijatie záveru o ich porušení.

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu vo vzťahu k namietaným porušeniam

základných práv

Podstata námietok sťažovateľa, v ktorých vidí porušenie svojich práv rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005 (ktorým bol zmenený

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 24. júna 2004 a žaloba sťažovateľa

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva sp. zn.

z 22. novembra 2002 zamietnutá), je založená predovšetkým na tvrdení, že najvyšší súd sa

nevysporiadal zákonným spôsobom so všetkými v žalobe namietanými žalobnými dôvodmi.

1. Prvý z týchto žalobných dôvodov spočíval v tom, že najvyšší súd podľa

sťažovateľa nerešpektoval právny názor vyslovený v jeho predchádzajúcom „rozsudku

, ktorým zaviazal colné orgány v novom konaní zaoberať sa otázkou zavinenia

vo forme nevedomej nedbalosti pri zaraďovaní tovaru“.

Samotný sťažovateľ však v sťažnosti konštatuje, že pokiaľ ide o prvý z uvedených

žalobných dôvodov, „Najvyšší súd preskúmal rozsudok Krajského súdu sp. zn.

-40 a ako z odôvodnenia rozsudku vyplýva, sa v konaní o odvolaní zaoberal

žalobným dôvodom, u ktorého bola spornou otázka správnosti zaradenia (...) do príslušnej

podpoložky colného sadzobníka a s tým spojená otázka skúmania zavinenia vo forme

nevedomej nedbalosti, sťažovateľa pri zaraďovaní (...) do podpoložky colného

sadzobníka.“. Vzhľadom na citované stanovisko sťažovateľa nepovažoval ústavný súd

za potrebné, aby sa ďalej v tomto rozhodnutí uvedenému žalobnému dôvodu venoval.

2. Iná je situácia vo vzťahu k druhému žalobnému dôvodu založenému na tvrdení

sťažovateľa, že najvyšší súd porušil jeho označené základné práva tým, že svojvoľne

aplikoval (ďalej len „OSP“). V odôvodnení

namietaného rozsudku podľa sťažovateľa chýbajú právne závery vzťahujúce sa

na predmetný žalobný dôvod, ktorý sťažovateľ vidí v tom, že rozhodnutie colného úradu,

ako aj colného riaditeľstva boli podľa neho vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty.

Podľa

Colný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného v relevantnom čase (ďalej

len „Colný zákon“) ak sa vymerala suma cla nižšia, ako je suma cla, ktorá zodpovedá

colným predpisom, colný orgán vymeria sumu cla, ktorá sa má vybrať alebo ostáva

na vybratie dodatočne, a to do troch kalendárnych dní odo dňa, v ktorom sa o tejto

skutočnosti dozvedel. Podľa § 220 ods. 5 Colného zákona možno colný dlh dodatočne určiť

do troch rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku 4 prvýkrát vymerať.

Colné riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 22. novembra 2002

k námietke sťažovateľa týkajúcej sa uplynutia lehôt na dodatočné vymeranie colných dlhov

uviedlo: „Následná kontrola, ktorá preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru

sa uskutočnila v čase od 16. 4. 1999 do 19. 4. 1999 (protokol bol vypracovaný dňa

27. 4. 1999), čo znamená, že colné orgány sa o skutočnosti, že predmetný dlh je nesprávne

zaradený, dozvedeli až v roku 1999 (vtedy prvýkrát bolo možné colný dlh v správnej výške

určiť), preto lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu začala plynúť od 1. 1. 2000

a posledným dňom lehoty je deň 31. 12. 2002.“

Krajský súd na základe žaloby sťažovateľa preskúmal označené rozhodnutie colného

riaditeľstva a rozsudkom sp. zn. z 24. júna 2004 ho zrušil, pričom k námietke

sťažovateľa, že k určeniu colného dlhu došlo po uplynutí prekluzívnej lehoty, uviedol:

„Treba však prisvedčiť tvrdeniu žalovaného (t. j. colného riaditeľstva, pozn.) v tom smere,

že námietka žalobcu (t. j. sťažovateľa, pozn.) ohľadne uplynutia lehôt na dodatočné

vymeranie colných dlhov právne neobstojí. Nakoľko totiž následná kontrola, ktorá

preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru, sa uskutočnila v čase od 16. 4.

1999 do 19. 4. 1999, colné orgány sa o skutočnosti, že predmetný dlh je nesprávne

zaradený, dozvedeli až v roku 1999. Preto lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu

začala plynúť v súlade s ust. § 220 ods. 5 colného zákona od 1. 1. 2000 a posledným dňom

lehoty bol 31. 12. 2002.

Podľa predmetného ustanovenia je možné dodatočne určiť colný dlh len do 3 rokov

od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku 4 prvýkrát vymerať. Z uvedeného je

zrejmé, že prekluzívna lehota začala plynúť až začiatkom nasledujúceho roku.“

Colné riaditeľstvo v odvolaní z 26. augusta 2004 proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 24. júna 2004 v súvislosti s tým, ako posúdil v napadnutom rozsudku

lehotu na dodatočné vymeranie colného dlhu, uviedlo, že sa v tomto smere stotožňuje

s krajským súdom, ktorý zhodne s jeho tvrdením považuje predmetnú lehotu za zachovanú.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku zo 16. septembra 2004 k odvolaniu colného

riaditeľstva sa otázke uplynutia prekluzívnej lehoty na určenie colného dlhu, ktorú pôvodne

uplatnil vo svojej správnej žalobe, vôbec nevenoval. Zo zápisnice o pojednávaní o odvolaní

proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. júna 2004 konaného na najvyššom

súde 29. septembra 2005, ktorá je súčasťou súvisiaceho súdneho spisu vyžiadaného

ústavným súdom, vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa prítomný na tomto odvolacom

pojednávaní sa vo svojom prejave iba pridržal písomného vyjadrenia k odvolaniu a jeho

ústnych prednesov v doterajšom konaní.

Podľa prvej vety na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v jeho

piatej časti (Správne súdnictvo), sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti

tohto zákona.

Podľa je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ním navrhovaným hodnotením

dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

ústavne neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (, ).

Sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

( a 2 ) a základného práva garantujúceho princíp rovnosti účastníkov

v konaní ( ) len kvôli nedostatku dôvodov, arbitrárnosti a svojvoľnému

odôvodneniu napadnutého rozsudku. Zdôraznil najmä to, že najvyšší súd (rovnako ako pred

ním krajský súd) neodpovedal v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne na jeho

špecifikované námietky o uplynutí prekluzívnej lehoty uplatnené v jeho správnej žalobe,

aj keď je nimi viazaný. Z napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa v jeho

odôvodnení zaoberal iba otázkou, ktorú označil ako „podstatu odvolania“, a to,

„či dodatočné vymeranie colného dlhu deklarantovi v colnom konaní je viazané

na existenciu jeho objektívnej alebo subjektívnej zodpovednosti za vznik nedoplatku

na colnom dlhu, alebo či vznik uvedeného nedoplatku je naopak vyvolaný inou relevantnou

právnou skutočnosťou“.

To, že v odôvodnení napadnutého rozsudku chýbajú právne závery k tej časti

žalobného návrhu, v ktorej sťažovateľ namietal nezákonnosť rozhodnutia colného

riaditeľstva z dôvodu, že rozhodnutia colného úradu boli vydané po uplynutí prekluzívnej

lehoty, podľa názoru ústavného súdu neznamená, že by uvedený postup najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku bolo možné dávať do takej spojitosti s obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , ktorý by mohol byť

predmetom posudzovania ústavnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní

o veci samej.

Je nesporné, že najvyšší súd ako súd opravnej inštancie v danej veci skutočne

preskúmal napadnutý prvostupňový rozsudok, a to na základe dôvodov opravného

prostriedku a v jeho rámci. Najvyšší súd sa v danej veci síce stotožnil so skutkovými

závermi súdu nižšej inštancie, ale zároveň sa zaoberal aj všetkými rozhodujúcimi otázkami,

ktoré boli v rámci odvolacieho konania vznesené, teda neuspokojil sa s tým, že by

jednoducho prevzal závery súdu nižšieho stupňa.

V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, a preto prístup odvolacieho súdu

možno akceptovať aj z hľadiska princípov spravodlivého procesu, pričom ústavný súd

vo vzťahu k citovanej časti odôvodnenia krajského súdu, v ktorej sa vysporiadal

s námietkou začiatku a konca prekluzívnej lehoty, zastáva názor, že je podložená ústavne

konformným spôsobom.

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že závery v odôvodnení napadnutého

rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že

rozhodnutia správnych orgánov boli vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty, zjavne nie sú

arbitrárne ani svojvoľné, ale vecne a aj logicko-kauzálne správne a ústavne akceptovateľné,

zároveň obsahujúce všetky náležitosti uvedené v .

V súvislosti s tým ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru

(napr. ), v ktorej vyslovil právny názor, podľa ktorého súčasťou základného

práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého

štruktúra je rámcovo upravená v , a táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Postup najvyššieho súdu bol v okolnostiach daného prípadu v súlade s § 212 ods. 1

a , podľa ktorého odvolací súd môže zmeniť rozhodnutie i vtedy,

ak po doplnení dokazovania je skutkový stav veci zistený tak, že možno o veci rozhodnúť

( ). Výsledkom takého postupu odvolacieho súdu bola zmena rozsudku

súdu prvého stupňa, a keďže takýto postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade so zákonom

( ), nemôže byť, ak nie sú tu iné okolnosti, v žiadnej príčinnej súvislosti

s porušením základných práv podľa a 2 a , je sťažnosť

v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol.

3. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva garantujúceho rovnosť zbraní

v konaní pred súdom podľa aj v dôvodoch, ktoré uviedol v podaní

doručenom ústavnému súdu 17. mája 2006 a ktoré označil ako „Doplnenie dôkazov

a odôvodnenia ústavnej sťažnosti“. Podstatou týchto dôvodov je tvrdenie, že správne

orgány nemohli vo veci konať podľa Colného zákona, „pretože nebola splnená zákonná

podmienka uvedená , t. j. konanie o dodatočnom

vymeraní colného dlhu nebolo začaté v čase účinnosti

Rozhodnutie, ktoré je vydané na základe právneho predpisu, ktorý v čase jeho

vydania nebol účinný, je rozhodnutím nulitným“, pričom súdy musia prihliadať na nulitu

aktu ex officio.

Ústavný súd z obsahu spisového materiálu nezistil, že by sťažovateľ uplatnil uvedenú

námietku už v konaní pred colnými orgánmi alebo pred všeobecným súdom, hoci mal na to

možnosť. Najvyššiemu súdu, ktorý nezistil vady konania, ktoré by mohli mať z procesného

hľadiska vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, tak sťažovateľ neposkytol

príležitosť, aby sa s konkrétnou námietkou sťažovateľa vysporiadal. Podmienka vyčerpania

procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práva poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), nie je v prípade procesných prostriedkov, ktoré sú ovládané zásadou

dispozičnou, splnená samotným formálnym uplatnením takéhoto prostriedku, ale aj

nevyhnutnosťou uplatniť konkrétnu námietku zásahu do základných práv a slobôd.

Za situácie, keď sťažovateľ uplatnil uvedenú námietku až v konaní pred ústavným súdom,

nemožno uznať splnenie podmienky vyčerpania všetkých procesných prostriedkov

(podobne napr. ).

Konanie o sťažnosti podľa nemôže byť prostriedkom, ktorý by

nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo

prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné

rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.

V tejto časti preto treba sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom na to, že ústavnému súdu bola písomnosť obsahujúca námietku, že colný

úrad a colné riaditeľstvo konali vo veci podľa Colného zákona, ktorý už v čase, keď „nové

konanie mohlo začať“, nebol platný, doručená až 17. mája 2006, je zrejmé, že k doplneniu

tohto dôvodu sťažnosti došlo navyše po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti

ustanovenej v . Na túto skutočnosť poukázal aj najvyšší

súd vo vyjadrení k sťažnosti z 11. februára 2008 citovanom v bode I odôvodnenia tohto

uznesenia. Akceptovanie tohto dôvodu sťažnosti by preto vo vzťahu k uvedenej námietke

znamenalo faktické predĺženie (kogentnej) lehoty na podanie sťažnosti, čo však zákon

o ústavnom súde neumožňuje (napr. , , ,

, ).

4. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie listiny a v tom,

„že nebol predvolaný na pojednávanie krajského súdu na deň 24. 6. 2004, ani

na pojednávanie Krajského súdu na deň 24. 6. 2004, ani na pojednávanie Najvyššieho súdu

SR 29. 9. 2005“, najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že toto jeho tvrdenie nemá

oporu v súdnom spise, pretože na odvolacom pojednávaní na najvyššom súde sa osobne

zúčastnil ako sťažovateľ (jeho jediný konateľ), tak aj jeho právny zástupca. Ústavný súd

zistil, že toto tvrdenie najvyššieho súdu zodpovedá obsahu zápisnice z pojednávania

konaného 29. septembra 2005. Z toho dôvodu je sťažnosť v tejto časti vo vzťahu

k najvyššiemu súdu zjavne neopodstatnená.

Čo sa týka rovnakej námietky sťažovateľa vo vzťahu k jeho namietanému

nepredvolaniu na pojednávanie konané na krajskom súde 24. júna 2004, ústavný súd

poukazuje na to, že o postupe a rozsudku krajského súdu (ako súdu prvostupňového) konal

a rozhodoval najvyšší súd (ako súd odvolací). Preto v súlade s i. f.

a nie je daná právomoc ústavného súdu na opätovné

preskúmanie tohto postupu krajského súdu. Vychádzajúc z tohto princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu bola sťažnosť v časti smerujúcej proti krajskému súdu

odmietnutá pre nedostatok právomoci ( ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V nadväznosti na tento záver sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa

uplatnenými v jeho sťažnosti nezaberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008