Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 302/08
PDF · 176.15 KB
No categories available
IV. ÚS 302/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. K., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. D. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta
2008 doručená sťažnosť Mgr. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že je „právny nástupca
navrhovateľky v 8. rade neb. M. K. (...), ktorá sa domáhala svojím návrhom zo dňa
15. 1. 1996 zaplatenia sumy 1 886 986,70 Sk s prísl. doručeným odporcovi -
prvostupňovému súdu dňa 17. 1. 1996... Napriek tomu, že od jeho podania uplynulo
do dnešného dňa 12 rokov, nebolo právoplatne skončené...“.
Sťažovateľ ďalej podrobne opísal priebeh napadnutého konania ako pred
prvostupňovým, tak aj pred odvolacím súdom a dovolacím súdom. Uviedol, že okresný súd
rozsudkom z 27. decembra 2007 v jeho právnej veci rozhodol. Proti tomuto rozsudku bolo
zo strany žalovaných v 1.- 4. rade, ako aj zo strany žalobcov podané odvolanie. Podľa
sťažovateľa ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o ňom rozhodnuté.
Na základe v sťažnosti uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
v náleze vyslovil:
„Právo Mgr. D. K. (...), priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom súde
v Žiline, pod sp. zn. č. k. 13 C 150/2005, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
bolo porušené.
Mgr. D. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000.- Sk (slovom:
päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 1. rade - Okresný súd Žilina povinný
zaplatiť sťažovateľovi Mgr. D. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného
súdu SR.
Mgr. D. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000.- Sk (slovom:
päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 2. rade - Krajský súd Žilina povinný
zaplatiť sťažovateľovi Mgr. D. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného
súdu SR.
Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
trovy právneho zastúpenia Mgr. D. K. na účet právnej zástupkyne, JUDr. M. B. (...), a to
v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa
svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05)], keď navyše
znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá
ústavný súd dôvod spochybňovať. Konanie pred ústavným súdom je navyše ovládané
princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti
iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.
Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
iba z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
okresným súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej
(petitom). Napokon aj v splnomocnení sťažovateľa pre advokátku je taktiež uvedené, že ju
splnomocňuje „vo veci sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline
pod č. k. 13 C 150/2005 na Ústavnom súde SR“.
Pokiaľ sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia aj voči Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), avšak bez toho,
aby výslovne navrhol vysloviť, že jeho práva boli porušené aj týmto súdom, treba uviesť, že
takýto postup ústava a ani zákon o ústavnom súde neumožňujú. Priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je totiž viazané na vyhovenie sťažnosti a deklarovanie, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
alebo slobody, prípadne ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 54 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa namietajúcej porušenie jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádzal ústavný súd zo svojej doterajšej
stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň
zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd
poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému
porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte
môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „proti rozsudku prvostupňového súdu bolo
podané odvolanie jednak zo strany žalovaných v 1.-4. rade dňa 15. 2. 2008 a jednak zo
strany žalobcov dňa 12. 2. 2008 a napriek tomu, že od podania odvolaní uplynula opätovne
lehota 6 mesiacov, do dnešného dňa o podaných odvolaniach nebolo rozhodnuté odporcom
v 2. rade (krajský súd, pozn.)“. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu sa vec už nachádzala na krajskom súde. Sťažovateľ namietal prieťahy
v konaní vedenom okresným súdom, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už
v merite veci nekonal. Z uvedeného dôvodu už nemohol žiadnym ústavne relevantným
spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom
(m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV.ÚS 46/07). Sťažnosť sťažovateľa bolo preto v tejto
časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Tie isté závery platia aj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (o priznaní trov právneho zastúpenia, ako aj finančného
zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2008