Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 346/08
PDF · 186.19 KB
No categories available
I. ÚS 346/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 346/08-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T., obe bytom B. B., zastúpených
advokátkou JUDr. E. R.-H., N., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7 C 62/2005-264 zo
16. marca 2007, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 100/2007-309
z 27. júna 2007 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania zo 14. júla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2008 doručená sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T., obe bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľky“),
zastúpených advokátkou JUDr. E. R.-H., N., ktorou namietali porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 62/2005-264 zo 16. marca 2007, rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007
a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.
Sťažovateľky vo svojej sťažnosti poukázali na rozsudok okresného súdu sp. zn.
10 C 124/2005 zo 14. marca 2006, ktorým bol zamietnutý ich návrh na určenie neplatnosti
záložnej zmluvy na nehnuteľnosť uzavretej ich matkou, ako aj rozsudok krajského súdu sp.
zn. 16 Co 115/06 z 29. júna 2006, ktorým bol potvrdený odvolaním sťažovateliek
napadnutý rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľky poukázali aj na rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 62/2005-264
zo 16. marca 2007, ktorým okresný súd zamietol ich návrh na určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby, a na rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna
2007, ktorým krajský súd na základe odvolania sťažovateliek potvrdil rozsudok okresného
súdu.
Sťažovateľky k namietanému porušeniu ich základného práva uviedli:
„Rozsudky okresného aj krajského súdu považujeme za nepresvedčivé a protiprávne,
pretože nie sú založené na spoľahlivom a objektívnom zistení skutkového stavu. Na základe
tejto skutočnosti sme podali prostredníctvom našej advokátky podnet na podanie
mimoriadneho dovolania dňa 6. 8. 2007, o ktorom podnete Generálna prokuratúra SR
rozhodla 14. 7. 2008 pod číslom VI/2Pz539/07, pričom nám bolo toto rozhodnutie doručené
17. 7. 2008...
Podľa nášho presvedčenia Generálna prokuratúra SR nedostatočne vyhodnotila
nami predložené listinné dôkazy, ak naše podanie uzavrela tak, že okresný aj krajský súd
v sporovej veci vedenej pod vyššie označenými značkami konali správne...
Tým, že Okresný súd Banská Bystrica, ako aj Krajský súd Banská Bystrica naše
návrhy na doplnenie dokazovania nerešpektovali, poškodili nás na našich právach
a zamedzili nám prístup k súdu v rovnocennom postavení účastníkov konania, ktoré nám
zaručuje čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a ods.4 Ústavy SR... Postupom jednak súdu,
ale v konečnom dôsledku aj Generálnej prokuratúry SR nám bola spôsobená ujma... Podľa
nás Generálna prokuratúra SR nepostupovala v zmysle nami podaného podnetu...
a nevyhodnotila správne nami uvádzané dôvody a skutočnosti...
Nám ako účastníčkam konania bolo odňaté právo rovnocenného sporového
účastníka domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde.
Keďže Generálna prokuratúra SR podľa Zákona o prokuratúre vykonáva dohľad nad
zákonnosťou a mal by byť jeho garantom, zákonodarca jej dal právo naprávať nezákonnosti
súdnych rozhodnutí...
sme vyčerpali všetky riadne zákonom dané prostriedky na zabezpečenie
rovnocenného postavenia pred súdmi aj prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR...
preto je podľa nás oprávnený v danej veci konať Ústavný súd...“
Prílohu sťažnosti tvoril podnet sťažovateliek zo 4. apríla 2008 adresovaný generálnej
prokuratúre, ktorým sa domáhali podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku podania
mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou proti rozsudku krajského súdu č. k.
15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007 z dôvodu jeho nezákonnosti.
Ďalšiu prílohou sťažnosti tvoril prípis generálnej prokuratúry č. k VI/2 Pz 539/07-02
zo 14. júla 2008, v ktorom sa uvádza:
„Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe Vášho opakovaného
podnetu preskúmala zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2007
č. k. 15 Co 100/2007. Dôvody pre zmenu stanoviska Krajskej prokuratúry v Banskej
Bystrici z 12. októbra 2007 sp. zn. Kc 148/07 nezistila...
Zákonné podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania zistené neboli.
Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici je v súlade so zákonom. S jeho
odôvodnením sa stotožňujem a v celom rozsahu naňho poukazujem...
Z uvedených dôvodov Generálna prokuratúra Slovenskej republiky Váš opätovaný
podnet odložila.
Prípadné ďalšie podnety v tej istej veci už nebudú vybavované...“
Prípis generálnej prokuratúry bol sťažovateľkám podľa ich tvrdenia v sťažnosti
doručený 17. júla 2008. Od tohto dátumu sťažovateľky odvíjajú zachovanie dvojmesačnej
lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľky označili ako porušovateľa svojho základného práva generálnu
prokuratúru a v závere sťažnosti navrhli, aby ústavný súd „nariadil odklad vykonateľnosti
napadnutého právoplatného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 7 C 62/05
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica pod č. k. 15 Co 100/07“, prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol takto: „Základné právo
sťažovateliek... garantované v článku 46 ods. 1 a to právo domáhať sa ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v spojení s článkom 12 ods. 1 a 4
Ústavy SR rovnakého prístupu k právu bolo porušené.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľky v úvode sťažnosti ako porušovateľa svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy označili generálnu prokuratúru a navrhli,
aby ústavný súd povolil odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 62/2005-
264 zo 16. marca 2007 (ďalej len „rozsudok zo 16. marca 2007“) v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007 (ďalej len „rozsudok z 27. júna
2007“), avšak v petite sťažnosti neoznačili konkrétny subjekt, ktorý porušil ich označené
práva.
Vzhľadom na uvedené a na obsah textu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľky
sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva rozsudkom okresného
súdu zo 16. marca 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 a postupom
generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením
o vybavení podnetu sťažovateliek na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že vo vzťahu k označeným rozsudkom okresného
súdu a krajského súdu je daný aj dôvod na jej odmietnutie pre oneskorené podanie
sťažnosti, pretože oba predmetné rozsudky nadobudli právoplatnosť v čase
niekoľkonásobne presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu,
čo vyplýva priamo z obsahu sťažnosti.
Treba uviesť, že hoci sťažovateľky v texte svojej sťažnosti poukázali aj na rozsudok
okresného súdu sp. zn. 10 C 124/2005 zo 14. marca 2006, ktorým bol zamietnutý ich návrh
na určenie neplatnosti záložnej zmluvy, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn.
16 Co 115/06 z 29. júna 2006, z obsahu sťažnosti nevplýva, že by ich sťažnosť smerovala aj
proti označeným rozsudkom. Nad rámec predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že
aj v prípade týchto rozsudkov už uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu.
Sťažovateľky namietali aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení podnetu sťažovateliek na podanie
mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh nemožno presne ustáliť, či generálna prokuratúra
svojím oznámením zo 14. júla 2008 vybavovala podnet sťažovateliek, ktorý tvorí prílohu
sťažnosti a je datovaný dňom 4. apríla 2008, alebo v texte sťažnosti uvádzaný podnet
zo 6. augusta 2007.
Táto nepresnosť však nebráni posúdeniu sťažnosti sťažovateliek pri jej predbežnom
prerokovaní, pretože z obsahu oznámenia generálnej prokuratúry zo 14. júla 2008 je zrejmé,
že ním bol vybavený podnet sťažovateliek na podanie mimoriadneho dovolania proti
rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 tak, že vec bola odložená z dôvodu nezistenia
dôvodov na podanie mimoriadneho dovolania. Taktiež je zrejmé, že sťažovateľky sa už raz
domáhali podania mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku krajského súdu
svojím podnetom adresovaným Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá ich podnet
oznámením sp. zn. Kc 148/07 z 12. októbra 2007 odložila ako nedôvodný. Spôsob
vybavenia podnetu sťažovateliek Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici pritom nebol
predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy môže
dovolávať každý, kto sa domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho
práv (občianskej povahy), a sťažuje sa, že nemal možnosť takýto spor predložiť súdu
spĺňajúcemu požiadavky ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento článok zakotvuje „právo
na súdnu ochranu“, ktorého jednou stránkou je právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa
na súd v občianskoprávnej veci. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným z aspektov je aj právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych
formalít alebo iných podmienok (zákonom ustanoveným postupom).
Podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov,
ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto
ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého
využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo
sťažovateliek, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).
Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru,
že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti rozsudku krajského súdu
z 27. júna 2007 mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného
práva sťažovateliek, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľkám právo (právny
nárok) na vyhovenie ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany
generálneho prokurátora.
Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti
označenému rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu
označeného základného práva sťažovateliek, ústavný súd ich sťažnosť aj v tejto časti pri
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2008