Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 346/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T., obe bytom B. B., zastúpených

advokátkou JUDr. E. R.-H., N., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s a 4

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -264 zo

16. marca 2007, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -309

z 27. júna 2007 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania zo 14. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2008 doručená sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T., obe bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľky“),

zastúpených advokátkou JUDr. E. R.-H., N., ktorou namietali porušenie svojho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -264 zo 16. marca 2007, rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -309 z 27. júna 2007

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti poukázali na rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. marca 2006, ktorým bol zamietnutý ich návrh na určenie neplatnosti

záložnej zmluvy na nehnuteľnosť uzavretej ich matkou, ako aj rozsudok krajského súdu sp.

zn. z 29. júna 2006, ktorým bol potvrdený odvolaním sťažovateliek

napadnutý rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľky poukázali aj na rozsudok okresného súdu č. k. -264

zo 16. marca 2007, ktorým okresný súd zamietol ich návrh na určenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby, a na rozsudok krajského súdu č. k. -309 z 27. júna

2007, ktorým krajský súd na základe odvolania sťažovateliek potvrdil rozsudok okresného

súdu.

Sťažovateľky k namietanému porušeniu ich základného práva uviedli:

„Rozsudky okresného aj krajského súdu považujeme za nepresvedčivé a protiprávne,

pretože nie sú založené na spoľahlivom a objektívnom zistení skutkového stavu. Na základe

tejto skutočnosti sme podali prostredníctvom našej advokátky podnet na podanie

mimoriadneho dovolania dňa 6. 8. 2007, o ktorom podnete Generálna prokuratúra SR

rozhodla 14. 7. 2008 pod číslom VI/2Pz539/07, pričom nám bolo toto rozhodnutie doručené

17. 7. 2008...

Podľa nášho presvedčenia Generálna prokuratúra SR nedostatočne vyhodnotila

nami predložené listinné dôkazy, ak naše podanie uzavrela tak, že okresný aj krajský súd

v sporovej veci vedenej pod vyššie označenými značkami konali správne...

Tým, že Okresný súd Banská Bystrica, ako aj Krajský súd Banská Bystrica naše

návrhy na doplnenie dokazovania nerešpektovali, poškodili nás na našich právach

a zamedzili nám prístup k súdu v rovnocennom postavení účastníkov konania, ktoré nám

zaručuje v spojení s a ods.4 SR... Postupom jednak súdu,

ale v konečnom dôsledku aj Generálnej prokuratúry SR nám bola spôsobená ujma... Podľa

nás Generálna prokuratúra SR nepostupovala v zmysle nami podaného podnetu...

a nevyhodnotila správne nami uvádzané dôvody a skutočnosti...

Nám ako účastníčkam konania bolo odňaté právo rovnocenného sporového

účastníka domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde.

Keďže Generálna prokuratúra SR podľa Zákona o prokuratúre vykonáva dohľad nad

zákonnosťou a mal by byť jeho garantom, zákonodarca jej dal právo naprávať nezákonnosti

súdnych rozhodnutí...

sme vyčerpali všetky riadne zákonom dané prostriedky na zabezpečenie

rovnocenného postavenia pred súdmi aj prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR...

preto je podľa nás oprávnený v danej veci konať Ústavný súd...“

Prílohu sťažnosti tvoril podnet sťažovateliek zo 4. apríla 2008 adresovaný generálnej

prokuratúre, ktorým sa domáhali podľa podania

mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou proti rozsudku krajského súdu č. k.

-309 z 27. júna 2007 z dôvodu jeho nezákonnosti.

Ďalšiu prílohou sťažnosti tvoril prípis generálnej prokuratúry č. k VI/2 Pz 539/07-02

zo 14. júla 2008, v ktorom sa uvádza:

„Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe Vášho opakovaného

podnetu preskúmala zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2007

č. k. . Dôvody pre zmenu stanoviska Krajskej prokuratúry v Banskej

Bystrici z 12. októbra 2007 sp. zn. Kc 148/07 nezistila...

Zákonné podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania zistené neboli.

Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici je v súlade so zákonom. S jeho

odôvodnením sa stotožňujem a v celom rozsahu naňho poukazujem...

Z uvedených dôvodov Generálna prokuratúra Slovenskej republiky Váš opätovaný

podnet odložila.

Prípadné ďalšie podnety v tej istej veci už nebudú vybavované...“

Prípis generálnej prokuratúry bol sťažovateľkám podľa ich tvrdenia v sťažnosti

doručený 17. júla 2008. Od tohto dátumu sťažovateľky odvíjajú zachovanie dvojmesačnej

lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľky označili ako porušovateľa svojho základného práva generálnu

prokuratúru a v závere sťažnosti navrhli, aby ústavný súd „nariadil odklad vykonateľnosti

napadnutého právoplatného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica pod č. k. “, prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol takto: „Základné právo

sťažovateliek... garantované v článku 46 ods. 1 a to právo domáhať sa ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v spojení s článkom 12 ods. 1 a 4

SR rovnakého prístupu k právu bolo porušené.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateliek podľa a skúmal, či existujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Sťažovateľky v úvode sťažnosti ako porušovateľa svojho základného práva podľa

v spojení s a 4 označili generálnu prokuratúru a navrhli,

aby ústavný súd povolil odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 62/2005-

264 zo 16. marca 2007 (ďalej len „rozsudok zo 16. marca 2007“) v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -309 z 27. júna 2007 (ďalej len „rozsudok z 27. júna

2007“), avšak v petite sťažnosti neoznačili konkrétny subjekt, ktorý porušil ich označené

práva.

Vzhľadom na uvedené a na obsah textu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľky

sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva rozsudkom okresného

súdu zo 16. marca 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 a postupom

generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením

o vybavení podnetu sťažovateliek na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že vo vzťahu k označeným rozsudkom okresného

súdu a krajského súdu je daný aj dôvod na jej odmietnutie pre oneskorené podanie

sťažnosti, pretože oba predmetné rozsudky nadobudli právoplatnosť v čase

niekoľkonásobne presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu,

čo vyplýva priamo z obsahu sťažnosti.

Treba uviesť, že hoci sťažovateľky v texte svojej sťažnosti poukázali aj na rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 14. marca 2006, ktorým bol zamietnutý ich návrh

na určenie neplatnosti záložnej zmluvy, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 29. júna 2006, z obsahu sťažnosti nevplýva, že by ich sťažnosť smerovala aj

proti označeným rozsudkom. Nad rámec predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že

aj v prípade týchto rozsudkov už uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu.

Sťažovateľky namietali aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a 4 postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod

sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení podnetu sťažovateliek na podanie

mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh nemožno presne ustáliť, či generálna prokuratúra

svojím oznámením zo 14. júla 2008 vybavovala podnet sťažovateliek, ktorý tvorí prílohu

sťažnosti a je datovaný dňom 4. apríla 2008, alebo v texte sťažnosti uvádzaný podnet

zo 6. augusta 2007.

Táto nepresnosť však nebráni posúdeniu sťažnosti sťažovateliek pri jej predbežnom

prerokovaní, pretože z obsahu oznámenia generálnej prokuratúry zo 14. júla 2008 je zrejmé,

že ním bol vybavený podnet sťažovateliek na podanie mimoriadneho dovolania proti

rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 tak, že vec bola odložená z dôvodu nezistenia

dôvodov na podanie mimoriadneho dovolania. Taktiež je zrejmé, že sťažovateľky sa už raz

domáhali podania mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku krajského súdu

svojím podnetom adresovaným Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá ich podnet

oznámením sp. zn. Kc 148/07 z 12. októbra 2007 odložila ako nedôvodný. Spôsob

vybavenia podnetu sťažovateliek Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici pritom nebol

predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa porušenia môže

dovolávať každý, kto sa domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho

práv (občianskej povahy), a sťažuje sa, že nemal možnosť takýto spor predložiť súdu

spĺňajúcemu požiadavky ustanovené v . Tento článok zakotvuje „právo

na súdnu ochranu“, ktorého jednou stránkou je právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa

na súd v občianskoprávnej veci. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným z aspektov je aj právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych

formalít alebo iných podmienok (zákonom ustanoveným postupom).

Podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov,

ktoré sú upravené v ustanoveniach a nasl. . Z týchto

ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého

využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo

sťažovateliek, ktoré by bolo možné zahrnúť pod .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , , ).

Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru,

že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti rozsudku krajského súdu

z 27. júna 2007 mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného

práva sťažovateliek, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľkám právo (právny

nárok) na vyhovenie ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany

generálneho prokurátora.

Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti

označenému rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu

označeného základného práva sťažovateliek, ústavný súd ich sťažnosť aj v tejto časti pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008