Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 437/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra

2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou

JUDr. Z. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-128 z 12. júna 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2008

doručená sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti

organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odboru vyšetrovania B. (ďalej len

„vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: PPZ-66/BOK-B-2007 z 19. decembra 2007 bolo sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre zločin ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20

k v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) v štádiu prípravy.

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 21. decembra 2007 vzatý do väzby z dôvodov uvedených

v a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), kde sa nachádza dodnes. Sťažovateľ uvedené

uznesenie okresného súdu napadol sťažnosťou zo 7. januára 2008, ktorá bola uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2008 podľa

zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľ podal prostredníctvom svojej advokátky 3. apríla 2008 na Okresnej

prokuratúre P. žiadosť o prepustenie z väzby, ktorej dozorujúci prokurátor nevyhovel

a predložil ju sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie. Okresný súd na verejnom

zasadnutí uznesením č. k. -110 z 13. mája 2008 rozhodol, že sťažovateľ

sa ponecháva vo väzbe, a jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Sťažovateľ podal

proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 12. júna 2008. Krajský súd sťažnosť zamietol ako nedôvodnú a svoje

rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že „... konkrétne dôvody väzby obvinených tak,

ako sú rozvedené v uznesení o ich vzatí do väzby, sa nezmenili...“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že uznesenie krajského súdu nie je

dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, na základe ktorých konkrétnych skutočností

ho krajský súd ponechal naďalej vo väzbe, v odôvodnení len odkazuje na predchádzajúce

rozhodnutie okresného súdu, ktoré sa opiera o rovnaké dôvody ako napadnuté rozhodnutie

krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. z 12. júna 2008, ktoré však

neboli podľa tvrdenia sťažovateľa preukázané. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach, v ktorých bola preskúmavaná

dôvodnosť trvania väzby.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace

pre a proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby a jeho rozhodnutie nie je založené na konkrétnych

skutočnostiach, ale na abstraktnej úvahe.

Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. 06. 2008, sp. zn.:

-128 bolo porušené základné právo sťažovateľa – J. B., nar..., na osobnú

slobodu, garantované a 5 SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. 06. 2008, sp. zn.:

-128 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľovi – J. B., nar..., trovy konania

a právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne - JUDr. Z. S.,... B., vedený v... B.,

pobočka B., č. ú.:..., takisto do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd

rozhodujúci o žiadosti o prepustenie z väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej

medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany

je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných

súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (napr. ).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práva sťažovateľa na osobnú slobodu

garantovaného v a 5 a v dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -128 z 12. júna 2008.

Z citovaných ustanovení a dohovoru vyplýva, že každé pozbavenie

slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“. V tomto bode dohovor v zásade odkazuje na vnútroštátne právo a ukladá

povinnosť vyhovieť jeho hmotnoprávnym a procesným ustanoveniam. Okrem toho

požaduje, aby každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné

s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (napr. K. - F. c. Nemecko,

1997).

Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie

osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo

odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou

záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé

pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým

je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že pokiaľ ide o „dôvodné

podozrenie (raisons plausibles de soupconner/reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe,

toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie

obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo počas zadržania (napr. Erdagöz c. Turecko, 1997,

Brogan a ďalší c. Spojené kráľovstvo, 1988). K tomu, aby podozrenie bolo dôvodné, musia

existovať skutočnosti alebo informácie spôsobilé presvedčiť objektívneho pozorovateľa,

že daná osoba mohla spáchať trestný čin (pozri cit. Erdagöz, ďalej Campbell a Hartley

c. Spojené kráľovstvo, 1990).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami,

ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo

skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu o existencii

relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne

neodôvodnené či svojvoľné. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu predmetnej sťažnosti

sťažovateľa, ktorý bol kvalifikovane právne zastúpený, nie sú zrejmé žiadne konkrétne

skutočnosti, z ktorých by vyplývala sťažovateľova argumentácia o tom, že „prvostupňový

súd a rovnako jemu nadriadený súd sa uvedenou argumentáciou nijak nevysporiadal,

zároveň neuviedol jediný dôvod, prečo považuje môj pobyt na slobode za nebezpečný

z trestno-procesného hľadiska. Jediné, čo skonštatovali, bolo to, že dôvody, pre ktoré som

bol vzatý do väzby, aj naďalej existujú.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

().

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti ().

Opierajúc sa o skutočnosti uvedené v sťažnosti a opierajúc sa o skutočnosti, ktoré

vyplývajú z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré bolo pripojené právnym

zástupcom sťažovateľa k predmetnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že označený

všeobecný súd bol príslušný na vydanie napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa väzby

sťažovateľa a proti osobe, ktorá sa brala do väzby, teda proti sťažovateľovi bolo vznesené

obvinenie. Sťažovateľ bol vzatý do väzby pre dôvody uvedené v ustanovení § 71 ods. 1

písm. a) a b) , pričom uvedené väzobné dôvody v rozhodnutí krajského

súdu č. k. -128 sa podľa a

konkrétne zdôvodnili tak, že „... nenastala totiž žiadna zmena v konkrétnych skutočnostiach

odôvodňujúcich obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b), c)

a ani okolnosť, že bolo ukončené vyšetrovanie uvedený záver v podstatnom smere

neovplyvňuje... obava z následkov uvedených v , u oboch

obvinených... bola vyvodená z existencie dôvodného podozrenia, že stíhaný skutok spáchali,

z jeho povahy a spôsobu , akým mal byť spáchaný, z existencie hrozby vysokého trestu ,

tiež z okolností súvisiacich s pobytom obvinených... z okolnosti existencie kriminálneho

prostredia, v ktorom sa nielen vo veci vypočutí svedkovia, ale aj obidvaja obvinení

pohybovali a z toho vyplývajúceho vzájomného prepojenia ich rôznych legálnych

i nelegálnych aktivít...“.

K uvedeným skutočnostiam vo vzťahu ku krajskému súdu ústavný súd poznamenáva,

že pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv uznesením krajského

súdu sp. zn. z 12. júna 2008, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej

sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,

že napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje odôvodnenie, sa vyznačuje takými

nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, ako to tvrdil

vo svojej sťažnosti. Z uvedeného rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by sa krajský

súd osobitne opieral o skutočnosti, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa „účelové a tendenčné

a ničím nepodložené“, preto ani námietka sťažovateľa o tom, že „väzobné súdy, ktorých

postup týmto napádam, síce dodržali formálne podmienky obmedzenia mojej osobnej

slobody ustanovených zákonom, avšak ich rozhodnutia považujem za nedostatočne

odôvodnené, teda nepreskúmateľné, založené na abstraktných úvahách , teda non lege

artis...“ v konaní pred krajským súdom vzhľadom aj na celkové okolnosti daného prípadu

nemohla byť zo strany ústavného súdu akceptovaná. Krajský súd sa zaoberal i jednotlivými

dôvodmi, ktoré viedli okresný súd k vydaniu tohto rozhodnutia o väzbe sťažovateľa

a jeho spoluobvineného, a v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol,

že: „Hodnotiac všetky uvedené okolnosti jednotlivo i v ich súhrne, najmä však skutočnosť,

že konkrétne dôvody väzby obvinených tak, ako sú rozvedené v uznesení o ich vzatí

do väzby, sa nezmenili, je väzba obvinených J. D. a J. B. v tomto štádiu trestného stíhania

z už uvedených dôvodov stále adekvátnym zabezpečovacím opatrením...“

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že právo

na odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný

dať podrobnú odpoveď, alebo že odvolací súd musí podrobne zopakovať všetky dôvody,

na základe ktorých rozhodol súd prvého stupňa (pozri RUIS TORIJA v. Španielsko,

GEOGIDIAS v. Grécko ap.).

Keďže skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi a názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva podľa

a 5 a práva podľa dohovoru, bolo potrebné v tejto

časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru a čl. 17

ods. 2 a 5 . Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom a jeho právom podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

a základnými právami podľa a 5 .

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008