Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 31/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 prvou vetou,

a Slovenskej republiky a práv zaručených a ods. 3

písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 15. januára 2008

a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. septembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2008 doručená sťažnosť Ing. L. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 2

prvou vetou, a Slovenskej republiky (ďalej len „ “) a práv

zaručených čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. januára 2008 a postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 15. januára 2008 odsúdený za trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 1 a 3 (v znení účinnom do 31. decembra 2005), za čo mu bol uložený

trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1

výkon trestu odňatia slobody okresný súd podmienečne odložil

na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie,

ktoré krajský súd 18. septembra 2008 podľa zamietol.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom oboch súdov a ich rozhodnutiami boli

porušené jeho základné práva a slobody, čo zdôvodnil takto:

«Po skončení vyšetrovania došlo k závažnému porušeniu práva na obhajobu

obvineného, konkrétne nebolo mu umožnené v zmysle ustanovenia

( ) preštudovať spisový materiál a podať návrhy na doplnenie

dokazovania. Toto skonštatovala aj samosudkyňa Okresného súdu Bratislava II., ktorá

predmetný trestný rozkaz vydala , na hlavnom pojednávaní nariadenom vo veci po podaní

odporu proti trestnému rozkazu a jeho zrušení, konkrétne, že: „V spisovom materiáli

sa nenachádza potvrdenie, doručenka, ktorá by preukázateľne svedčila o tom, že toto právo

v zmysle , ( ) bolo umožnené obvinenému

využiť“. Vzhľadom uvedenú závažnú procesnú vadu, porušenie práva na obhajobu

obvineného, keď táto samotná skutočnosť bola v zmysle

dôvodom na predbežné prejednanie obžaloby a podľa

na rozhodnutie súdu na vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie. Okresný súd Bratislava

M. takýmto zákonným spôsobom vo veci nepostupoval, najprv vydal horeuvedený trestný

rozkaz zo dňa 12. 12. 2005 sp. zn. a po jeho zrušení nariadil vo veci hlavné

pojednávanie.

Takýto postup súdu je porušením práva obvineného na spravodlivý proces a práva

na obhajobu podľa Čl. 6 ods. I, ods. 3 písm. b) písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu , konkrétne práva

na obhajobu, podľa Čl. 50 ods. 3) SR a v súvislosti s nezabezpečením práva

na obhajobu ustanovenia a práva obvineného podľa

( ) vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú

za vinu a uviesť dôkazy slúžiace na jeho obhajobu. K tomuto došlo napriek skutočnosti,

že uplatniť právo na obhajobu boli povinní umožniť orgány činné v trestnom konaní, medzi

ktorých patril aj súd podľa ( ) ustanovenia

v každom období konania! ...

Len samotná tá okolnosť, že R. S. mal v dispozícii riadny občianskoprávny

prostriedok nápravy na vymoženie svojho subjektívneho práva, pohľadávky na základe

platného právneho úkonu voči sťažovateľovi na základe Protokolov a zložení depozitu

a príjmových pokladničných dokladov vylučuje možnosť naplnenie Formálneho znaku

skutkovej podstaty tr. činu (subjektívnej stránky), ktorá vyžaduje úmysel páchateľa jednať

vopred úmyslom uviesť niekoho do omylu a poskytnuté peniaze mu nevrátiť vôbec, alebo

uviesť niekoho do omylu s vedomím , že nebude môcť mu tie peniaze vrátiť. Táto skutočnosť,

ako a ďalšie okolnosti prípadu napr. to, že neexistuje žiadny trestnoprávne relevantný

následok skutku sťažovateľa, viď aj rozsudok zo dňa 15. 01. 2008 lebo

na základe dohody (zmieru) v občianskoprávnom súdnom spore, ktoré bolo skôr začaté

a skôr aj právoplatne ukončené, ako trestné konanie, sa medzi sebou sťažovateľ a R. S.

vyrovnali, a boli peňažné prostriedky v dohodnutej výške vrátené R. S., vylučuje

aj nebezpečnosť činu pre spoločnosť ako základného predpokladu Materiálneho znaku

pre trestnosť činu, a preto skutok pre ktorý bol odsúdený sťažovateľ nemôže byť trestným

činom vôbec!

V tomto prípade bolo porušené právo sťažovateľa, na spravodlivý proces podľa

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základné ľudské

právo podľa Čl. 17 ods. 2 veta prvá SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Čl. 49 SR.

V zmysle jurisdikcie a ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej

republiky , je neprípustná kriminalizácia obchod no právnych alebo občianskoprávnych

vzťahov, aby jednotlivci prostriedkami trestného práva vymáhali svoje subjektívne práva,

pohľadávky na vymoženie, ktorých majú riadne legálne / zákonné prostriedky nápravy

podľa občianskeho práva, ktoré v tomto prípade mal aj R. S., a aj ich uplatnil

v občianskoprávnom súdnom konaní voči sťažovateľovi, keď medzi nimi vznikol spor ohľade

tohto jeho subjektívneho práva, pohľadávky.

Napriek týmto právne relevantným skutočnostiam a množstvom predložených

listinných dôkazov , návrhov na doplnenie dokazovania, z ktorých niektoré ani Okresný súd

Bratislava II., ani nevykonal, napr. konfrontáciu medzi skutočnostiam svedkom J. V. a Š. V.,

napriek rozporom v ich výpovediach, keď jeden svedčil v prospech obžalovaného

(sťažovateľa) a druhý v neprospech tieto rozpory neodstránil, tento neexistujúci dôkaz

nahradil vlastnou úvahou a svojím rozsudkom sp. zn. zo dňa 15. 01. 2008 uznal

sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu podvodu, podľa § 250 ods. 1, ods. 3

Tr. zákona ( ) a uložil mu rovnaký trest odňatia slobody vo výmere

1 rok s podmienečným odkladom na dobu 2 rokov, ako v zrušenom trestnom rozkaze zo dňa

sp. zn. zo dňa 12. 12. 2005.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutiami

Okresného súdu Bratislava II. v predmetnej trestnej veci boli porušené jeho práva

na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, jeho základné právo v zmysle Čl. 17 ods. 2 veta prvá,

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 49, Čl. 50 ods. 3 SR.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie na Krajsky súd v Bratislave, ktorý

svojím uznesením sp. zn. zo dňa 18. septembra 2008 odvolanie sťažovateľa

zamietol.

Odvolací súd, takisto ako súd prvého stupňa nevykonal navrhovaný dôkaz,

konfrontáciu medzi svedkami J. V. a Š. V., a tento neexistujúci dôkaz nahradil vlastnou

úvahou, pričom v odvolaní bolo na túto skutočnosť poukázané, taktiež odignoroval

existujúce dôkazy, napr. Zmluvu o vzájomne spolupráci v oblasti sprostredkovania kúpy

a predaja pozemkov v Z. v B. medzi I., s. r. o., B. a sťažovateľom, obsah ustanovení

Protokolov a zložení depozitu, a možnosť na základe týchto skutočností, riadnymi

občianskoprávnymi prostriedkami nápravy vymôcť subjektívne právo R. S. od sťažovateľa,

na základe ktorých skutočností absentuje v konaní sťažovateľa subjektívna stránka

skutkovej podstaty trestného činu.

Vzhľadom na právne relevantné skutočnosti máme za to, že postupom rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu bolo porušené právo spravodlivý proces

a na obhajobu podľa Čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 49, Čl. 50

ods. 3 SR a základné právo podľa Čl. 17 ods. 2 veta prvá SR sťažovateľa.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.) Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. – rozsudok sp. zn.

zo dňa 15. 01. 2008 v trestnej veci vedeným pod sp. zn. a postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave – uznesenie sp. zn. zo dňa

18. septembra 2008 v odvolacom konaní v trestnej veci vedeným pod sp. zn.

bolo porušené právo sťažovateľa Ing. L. K. na spravodlivý proces a právo na obhajobu

podľa Čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo podľa Čl. 17 ods. 2 veta prvá SR, právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 49 SR a právo na obhajobu podľa

Čl. 50 ods. 3 SR.

2.) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 18. septembra 2008 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Bratislava II., zo dňa 15. 01. 2008 sp. zn.

sa zrušuje.

3.) Krajský súd v Bratislave a Okresný súd v Bratislave je povinný spoločne

a nerozdielne zaplatiť Ing. L. K. finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk v prepočte

3319,- Euro do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.) Ing. L. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 10 098,- Sk

v prepočte 335,- Euro (3 úkony po 3176,- Sk – prevzatie, prvá porada s klientom, ďalšia

porada s klientom, návrh, 3 x režijný paušál po 190,- Sk), ktorú je Krajský súd v Bratislave

a Okresný súd Bratislava II. povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho

zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F. do jedného po právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd

postupom aj rozhodnutiami v jeho trestnej veci porušili jeho základné práva a slobody.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napáda postup a rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 15. januára 2008. Vytýka mu, že došlo k závažnému porušeniu jeho

práva na obhajobu, pretože mu nebolo umožnené preštudovať spis a podať návrh

na doplnenie dokazovania, ako aj to, že neexistuje žiadny trestnoprávne relevantný následok

jeho skutku, a preto tento skutok nemôže byť trestným činom.

V postupe a rozhodnutí okresného súdu vidí porušenie svojich základných práv

zaručených prvou vetou, a a práv zaručených

čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Z , ktorým je limitovaný postup ústavného súdu vo veci,

vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám

sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu

iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia

ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo

slobôd priamo v príslušnom súdnom konaní využitím riadnych opravných prostriedkov,

ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V danom prípade bol proti rozhodnutiu okresného súdu prípustný riadny opravný

prostriedok – odvolanie, ktoré sťažovateľ aj využil a o ktorom rozhodol krajský súd,

v ktorého právomoci bolo aj poskytnutie ochrany označeným základným právam

sťažovateľa, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Ústavný súd tiež preskúmal opodstatnenosť časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie svojich základných práv a slobôd postupom a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 18. septembra 2008.

Sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že nevykonal navrhovaný dôkaz konfrontácie

medzi svedkami Jánom V. a Štefanom V. a tento dôkaz nahradil vlastnou úvahou.

Nevzal do úvahy existujúce dôkazy, na základe ktorých skutočností absentuje v konaní

sťažovateľa subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosť na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, že nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných

súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom

pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách ( , a iné).

Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok aj porušenie základného práva alebo slobody (podobne ,

a iné).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov rozhodujúcich

v spore sťažovateľa, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ( , a iné).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného .

Tento článok znamená ústavný príkaz zákonodarcovi upraviť zákonom, čo je trestný

čin, a tiež tresty a iné ujmy na právach alebo majetku, ktoré môžu byť uložené za spáchanie

trestného činu.

Tento ústavný článok nie je priamo aplikovateľný na konanie popísané sťažovateľom

a nie je daná ani príčinná súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakých dôvodov ako zjavne neopodstatnenú odmietol aj časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 prvou vetou

.

V právomoci ústavného súdu nie je preskúmavať subjektívnu stránku činu,

ako to žiada sťažovateľ. Táto právomoc je podľa zverená všeobecnému

súdu. Všeobecné súdy túto preskúmavali tak, že ich postup je zlučiteľný s

a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3

, sťažovateľ v odvolaní zo 14. marca 2008 okrem skutkových zistení nenamietol

takéto porušenie svojich základných práv a slobôd, a teda krajský súd sa z dôvodu absencie

takejto námietky nemohol s touto riadne vysporiadať.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ mal v tejto časti možnosť uplatniť námietku v odvolacom konaní,

keďže túto námietku neuplatnil, v tejto časti je jeho sťažnosť neprípustná.

Totožné zdôvodnenie odmietnutia pre neprípustnosť námietky je aj pri námietke

porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ktoré sa dotýkajú tiež práva

na obhajobu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 18. septembra 2008, pričom zistil, že prinieslo odpovede na všetky otázky nastolené

odvolaním, pričom je podľa vo výlučnej právomoci všeobecných

súdov, ktoré rozhodujú v trestných veciach, ako zabezpečené dôkazy vyhodnotia a aký trest

uložia.

Z preskúmavaného uznesenia krajského súdu je ústavnému súdu zrejmé, že toto

rozhodnutie nie je ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené, čo by zakladalo porušenie

základných práv sťažovateľa, ako ich namietol vo svojej sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009