Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 342/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti T. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. J., T., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Skalica č. k. -609 z 12. mája 2008, ako

aj uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -621 z 27. mája 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo T. P. podľa uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. -621 z 27. mája 2008 p o r u š e n é b o l o .

2. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť T. P. trovy právneho zastúpenia

v sume 346,31 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokáta JUDr. J. J., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 30. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. J., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) uznesením Okresného

súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -609 z 12. mája 2008 (ďalej len

„uznesenie z 12. mája 2008), ako aj uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -621 z 27. mája 2008 (ďalej len „uznesenie z 27. mája 2008“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Senica sp. zn.

35/2007 z 5. septembra 2007 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu

podľa s tým, že väzba sa započítava od

1. septembra 2007.

Prvá sťažovateľova žiadosť o prepustenie na slobodu bola zamietnutá uznesením

okresného súdu sp. zn. 7/2008 z 8. februára 2008, ktorým bola súčasne predĺžená lehota

trvania jeho väzby do 10. apríla 2008. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,

o ktorej krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. z 26. februára 2008 tak, že ju

zamietol.

Sťažovateľ podal 21. apríla 2008 ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,

o ktorej rozhodol okresný súd na verejnom zasadnutí 12. mája 2008 tak, že ju uznesením

č. k. -609 zamietol. Priamo na verejnom zasadnutí podal sťažovateľ proti

tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú zdôvodnil tým, že jeho „trestná vec je už pred súdom

a pri predbežnom prejednaní obžaloby som prehlásil, že uznávam svoju vinu. I keď

prokurátor nesúhlasil s konaním o dohode a vine a treste, určite som týmto prehlásením

pomohol orgánom činným v tr. konaní. Deväť mesiacov, ktoré som vo väzbe strávil boli

dostatočne dlhým časom.“.

Krajský súd sťažnosť sťažovateľa uznesením z 27. mája 2008 zamietol. Podľa

sťažovateľa je jeho väzba od 10. apríla 2008 nezákonná.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že boli „porušené moje základné ľudské

práva stanovené v druhom oddiele SR. Najmä bolo porušené a stále je porušované

moje právo na osobnú slobodu zabezpečené SR. Som vo väzbe od 1. 9. 2007

v rozpore s ustanovením SR a v rozpore s ustanovením a 76 tr.

por. ako aj v rozpore s ustanoveniami čl. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v znení Protokolu č. 11.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, ako aj uznesením krajského súdu

z 27. mája 2008 bolo porušené jeho základné právo podľa .

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným

15. decembra 2008 vyjadril krajský súd. K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa

nezákonnosti jeho väzby od 10. apríla 2008 krajský súd uviedol: „ účinný

od 1. 1. 2006 reagoval na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy na

Slovenskej republiky a tiež čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, keď upravil v § 76 ods. 5, že súdu plynie lehota väzby podľa ods. 7 od podania

obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste a tiež upravil rozdelenie trvania väzby na

jej časť v prípravnom konaní a na časť v konaní pred súdom. ( )...

Lehota trvania väzby podľa sa podľa účinného od

1. 1. 2006 predlžuje len v prípravnom konaní. V súčasnosti platný

neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by určovalo predĺžiť lehotu trvania väzby podľa § 71

ods. 1 v konaní pred súdom, tak ako tomu bolo pred 1. 1. 2006. Z uvedeného je

zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie, v ktorom sa predlžujú,

a samostatne v konaní pred súdom, kde si ich súd kontroluje samostatne napr. v súlade

s ust. §, , ods. 1, ods. 5 účinného od 1. 1. 2006.

Začiatok lehoty trvania väzby v konaní pred súdom je teda od podania obžaloby

alebo návrhu na dohodu o vine a treste.

Opodstatnenosti tohto tvrdenia nasvedčuje napríklad i to, že v konaní o prečine,

u ktorého je celková doba trvania väzby podľa účinného po

1. januári 2006 vrátane, len 12 (dvanásť) mesiacov, by po vyčerpaní lehoty trvania väzby

6 (šesť) mesiacov orgánmi prípravného konania (nič - ani zákon - im neukladá a nemôže

uložiť povinnosť podať obžalobu v dostatočnom časovom predstihu pred koncom lehoty,

do ktorej bola predĺžená väzba - to nie je účelom ) a podaním obžaloby

v posledný deň lehoty nebolo fakticky možné naštudovať spis a s jeho znalosťou rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby, ale iba prepustiť obžalovaného z väzby na slobodu alebo formálne -

bez znalosti veci - rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby.

dokonca neurčuje ani lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť podľa

pri preskúmaní obžaloby a podľa pri predbežnom

prejednaní obžaloby.

Z uvedených dôvodov väzba obvineného nie je od 10. 4. 2008 nezákonná ale naopak

je v súlade s platným .

Navrhujem preto, aby Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa T. P. zamietol.“

Právny zástupca sťažovateľa zaujal k vyjadreniu krajského súdu stanovisko, ktoré

bolo ústavnému súdu doručené 30. januára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ bol vzatý do väzby 05. 09. 2007. Väzba, bola v prípravnom konaní

predĺžená do 10. 04. 2008. Dňa 09. 04. 2008 bola podaná na sťažovateľa obžaloba.

O ďalšom trvaní väzby sťažovateľa bolo rozhodnuté okresným súdom až na verejnom

zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby dňa 12. 05. 2008. Po uplynutí lehoty

predĺženia väzby v prípravnom konaní, teda po 10. 04. 2008 až do rozhodnutia súdu dňa

12. 05. 2008 teda väzba sťažovateľa trvala len na tom základe, že prokurátor podal dňa

09. 04. 2008 obžalobu, teda bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu.

V zmysle SR, resp. Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe len skutočnosť, že bola

podaná, obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby súdom rozhodlo rozhodnutím

s účinkami pro futuro. Aj keď lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie

a samostatne v konaní pred súdom a neurčuje lehotu súdu, dokedy má

rozhodnúť podľa pri preskúmaní obžaloby a podľa pri

predbežnom prejednaní obžaloby, sú súdy povinné rozhodovať tak, aby väzba v každom

štádiu konania trvala na základe príslušného súdneho rozhodnutia. V danom prípade bol

však sťažovateľ v období po 10. 04. 2008 do 12. 05. 2008 vo väzbe, na ktorú neexistuje

nijaký ústavne akceptovateľný zákonný dôvod, čím boli porušené jeho ústavné práva tak,

ako je to uvedené v jeho ústavnej sťažnosti.

Trestná vec sťažovateľa bola právoplatne ukončená rozsudkom Krajského súdu

v Trnave a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý si toho času

vykonáva. Nápravu porušenia ústavných práv sťažovateľa za tejto situácie nie je možné

dosiahnuť zrušením rozhodnutí, ktorými práva sťažovateľa boli porušené, preto navrhujem,

aby Ústavný súd SR sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie.

Tiež navrhujem, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania, ktoré

uplatňujem podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. v znení

neskorších predpisov ako súčet odmeny advokáta podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2

vyhlášky za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na

súd, doplnenie písomného podania na súd) a režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 za tri

úkony právnej služby. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby je 3.176,- Sk v roku

2008 (odmena celkom 3.176,- Sk x 2 = 6.352) a 115,90 € v roku 2009. Režijný paušál za

jeden úkon právnej služby je 190,- Sk v roku 2008 (spolu 190,- Sk x 2 = 380,- Sk) a 6,95 €

v roku 2009.“

Na základe uvedeného právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku

ústavnému súdu opätovne navrhol, aby vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

podľa uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, ako aj uznesením

krajského súdu z 27. mája 2008 a aby priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 300 € a náhradu trov konania v sume 346,31 € na adresu jeho

právneho zástupcu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti

len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby.

Podľa obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou

hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom

zasadnutí.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri

predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie uznesením

krajského súdu z 27. mája 2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu z 12. mája 2008. K porušeniu jeho práv malo dôjsť tým, že uznesením

krajského súdu bola potvrdená oprávnenosť ďalšieho trvania jeho väzby po 10. apríli 2008.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , , ,

).

Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe

zakladá zároveň aj porušenie .

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého po uplynutí lehoty, na

ktorú bola jeho väzba uznesením okresného súdu sp. zn. 7/2008 z 8. februára 2008

v prípravnom konaní predĺžená, t. j. po 10. apríli 2008, mal okresný súd rozhodujúci

o obžalobe podanej proti nemu rozhodnúť aj o ďalšom trvaní dôvodov jeho väzby. Keďže

okresný súd o jeho väzbe nerozhodol, sťažovateľ považuje svoju väzbu od 10. apríla 2008

za nezákonnú. Okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa oneskorene, a to až

v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby na verejnom zasadnutí 12. mája 2008.

Podľa názoru predsedníčky krajského súdu bol postup krajského súdu v predmetnej

veci správny a včasný, keďže neurčuje záväznú lehotu na predbežné

prerokovanie obžaloby. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo primerané, že sa

v rámci predbežného prerokovania obžaloby rozhodlo o väzbe 27. mája 2008.

Ústavný súd pripomína, že v zmysle a 5 , resp.

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nemôže byť

titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že

bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom

rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní

naposledy predĺžená (, , , ). Samotná

skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“

väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia

odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Z ustanovenia vyplýva, že súdu plynie lehota väzby

od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia, ktoré síce nadobudlo

platnosť, avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006 bolo

novelizované, bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného

poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia

dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní

väzby po podaní obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej

judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Podľa názoru ústavného súdu aj pri súčasnom znení ustanovenia § 76 ods. 5

je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby

o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby

v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za

zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať

o rozhodnutie súdu.

Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej

veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 10. apríla 2008 a obžaloba

bola podaná okresnému súdu iba deň predtým, teda 9. apríla 2008. Pokiaľ v takejto situácii

pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol,

potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať

obžalobu s takým časovým predstihom, aby súd mal objektívne možnosť včas rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby, a tak zaistiť jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením

lehoty väzby v prípravnom konaní, musí počítať s prepustením obvineného z väzby.

V súlade s a bol krajský súd

v predmetnom konaní povinný preskúmať správnosť výrokov napadnutého rozhodnutia, ako

aj správnosť postupu konania predchádzajúceho jeho vydaniu. Vzhľadom na to ústavný súd

nemohol prihliadnuť ani na argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľ mal

namietať nezákonnosť svojej väzby z dôvodu uplynutia lehoty väzby v prípravnom konaní

v rámci opravného konania, resp. v podanej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesením krajského súdu z 27. mája 2008 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa (bod 1

výroku nálezu).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal taktiež porušenie svojho základného práva

podľa aj uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, právomocou

preskúmavať toto rozhodnutie však podľa a nasl. disponuje

krajský súd, a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie

práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,

kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Ústavný súd zistil, že uznesením krajského súdu z 27. mája 2008 došlo k porušeniu

sťažovateľových základných práv podľa . Zo spisového materiálu v tejto

veci vyplýva, že konanie v trestnej veci sťažovateľa bolo právoplatne ukončené rozsudkom

krajského súdu č. k. -690 zo 6. novembra 2008, ktorým mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 9 mesiacov, ktorého výkon bol nariadený od 6. novembra

2008. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania ústavného súdu už existoval iný titul

obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, ktorým je rozsudok krajského súdu č. k.

-690 zo 6. novembra 2008, v dôsledku čoho sa stal návrh rozhodnutia

sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval zrušenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2008,

bezpredmetným.

Nebolo možné vyhovieť ani sťažovateľovej požiadavke o priznanie primeraného

zadosťučinenia, ktoré žiadal v sume 3 300 €. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade

neprichádza priznanie primeraného finančného zadosťučinenia do úvahy. Je to tak preto, že

už samotné vyslovenie porušenia základného práva, resp. slobody predstavuje primeranú

satisfakciu pre sťažovateľa, navyše odsudzujúcim rozsudkom č. k. -690 zo

6. novembra 2008 bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní

7 rokov a 9 mesiacov, pričom doba, počas ktorej bol vo výkone väzby, sa mu započítala do

doby výkonu trestu odňatia slobody.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa pred

ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným

súdom predstavovala sumu 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu sumu 190 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa za tri úkony právnej služby (príprava

a prevzatie veci a písomné podanie ústavnému súdu v roku 2008, doplnenie písomného

podania ústavnému súdu v roku 2009) priznal odmenu v sume spolu 326,75 € (210,85 €

+ 115,90 €) vrátane úhrady režijného paušálu v sume 19,56 € (12,61 € + 6,95 €), spolu

346,31 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009