Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 342/08
PDF · 222.36 KB
No categories available
I. ÚS 342/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 342/08-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti T. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. J., T., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 4 T 181/2008-609 z 12. mája 2008, ako
aj uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 59/2008-621 z 27. mája 2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo T. P. podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 59/2008-621 z 27. mája 2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť T. P. trovy právneho zastúpenia
v sume 346,31 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. J. J., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. I. ÚS 342/08 z 30. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. J. J., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného
súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 T 181/2008-609 z 12. mája 2008 (ďalej len
„uznesenie z 12. mája 2008), ako aj uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 5 Tos 59/2008-621 z 27. mája 2008 (ďalej len „uznesenie z 27. mája 2008“).
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Senica sp. zn.
Tp 35/2007 z 5. septembra 2007 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba sa započítava od
1. septembra 2007.
Prvá sťažovateľova žiadosť o prepustenie na slobodu bola zamietnutá uznesením
okresného súdu sp. zn. Tp 7/2008 z 8. februára 2008, ktorým bola súčasne predĺžená lehota
trvania jeho väzby do 10. apríla 2008. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,
o ktorej krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tpo 8/2008 z 26. februára 2008 tak, že ju
zamietol.
Sťažovateľ podal 21. apríla 2008 ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,
o ktorej rozhodol okresný súd na verejnom zasadnutí 12. mája 2008 tak, že ju uznesením
č. k. 4 T 181/2007-609 zamietol. Priamo na verejnom zasadnutí podal sťažovateľ proti
tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú zdôvodnil tým, že jeho „trestná vec je už pred súdom
a pri predbežnom prejednaní obžaloby som prehlásil, že uznávam svoju vinu. I keď
prokurátor nesúhlasil s konaním o dohode a vine a treste, určite som týmto prehlásením
pomohol orgánom činným v tr. konaní. Deväť mesiacov, ktoré som vo väzbe strávil boli
dostatočne dlhým časom.“.
Krajský súd sťažnosť sťažovateľa uznesením z 27. mája 2008 zamietol. Podľa
sťažovateľa je jeho väzba od 10. apríla 2008 nezákonná.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že boli „porušené moje základné ľudské
práva stanovené v druhom oddiele Ústavy SR. Najmä bolo porušené a stále je porušované
moje právo na osobnú slobodu zabezpečené čl. 17 Ústavy SR. Som vo väzbe od 1. 9. 2007
v rozpore s ustanovením čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a v rozpore s ustanovením § 71 a 76 tr.
por. ako aj v rozpore s ustanoveniami čl. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v znení Protokolu č. 11.“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, ako aj uznesením krajského súdu
z 27. mája 2008 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným
15. decembra 2008 vyjadril krajský súd. K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa
nezákonnosti jeho väzby od 10. apríla 2008 krajský súd uviedol: „Trestný poriadok účinný
od 1. 1. 2006 reagoval na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy na čl. 17 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a tiež čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, keď upravil v § 76 ods. 5, že súdu plynie lehota väzby podľa ods. 7 od podania
obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste a tiež upravil rozdelenie trvania väzby na
jej časť v prípravnom konaní a na časť v konaní pred súdom. (§ 76 ods. 7 Tr. por.)...
Lehota trvania väzby podľa § 71 ods. 1 sa podľa Trestného poriadku účinného od
1. 1. 2006 predlžuje len v prípravnom konaní. V súčasnosti platný Trestný poriadok
neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by určovalo predĺžiť lehotu trvania väzby podľa § 71
ods. 1 Tr. por. v konaní pred súdom, tak ako tomu bolo pred 1. 1. 2006. Z uvedeného je
zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie, v ktorom sa predlžujú,
a samostatne v konaní pred súdom, kde si ich súd kontroluje samostatne napr. v súlade
s ust. §§79 ods. 2, 242, 243 ods. 1, 244 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. 1. 2006.
Začiatok lehoty trvania väzby v konaní pred súdom je teda od podania obžaloby
alebo návrhu na dohodu o vine a treste.
Opodstatnenosti tohto tvrdenia nasvedčuje napríklad i to, že v konaní o prečine,
u ktorého je celková doba trvania väzby podľa § 76 ods. 6 písm. a) Tr. por. účinného po
1. januári 2006 vrátane, len 12 (dvanásť) mesiacov, by po vyčerpaní lehoty trvania väzby
6 (šesť) mesiacov orgánmi prípravného konania (nič - ani zákon - im neukladá a nemôže
uložiť povinnosť podať obžalobu v dostatočnom časovom predstihu pred koncom lehoty,
do ktorej bola predĺžená väzba - to nie je účelom Trestného poriadku) a podaním obžaloby
v posledný deň lehoty nebolo fakticky možné naštudovať spis a s jeho znalosťou rozhodnúť
o ďalšom trvaní väzby, ale iba prepustiť obžalovaného z väzby na slobodu alebo formálne -
bez znalosti veci - rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby.
Trestný poriadok dokonca neurčuje ani lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť podľa
§ 242 Tr. por. pri preskúmaní obžaloby a podľa § 244 ods. 5 Tr. por. pri predbežnom
prejednaní obžaloby.
Z uvedených dôvodov väzba obvineného nie je od 10. 4. 2008 nezákonná ale naopak
je v súlade s platným Trestným poriadkom.
Navrhujem preto, aby Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa T. P. zamietol.“
Právny zástupca sťažovateľa zaujal k vyjadreniu krajského súdu stanovisko, ktoré
bolo ústavnému súdu doručené 30. januára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:
„Sťažovateľ bol vzatý do väzby 05. 09. 2007. Väzba, bola v prípravnom konaní
predĺžená do 10. 04. 2008. Dňa 09. 04. 2008 bola podaná na sťažovateľa obžaloba.
O ďalšom trvaní väzby sťažovateľa bolo rozhodnuté okresným súdom až na verejnom
zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby dňa 12. 05. 2008. Po uplynutí lehoty
predĺženia väzby v prípravnom konaní, teda po 10. 04. 2008 až do rozhodnutia súdu dňa
12. 05. 2008 teda väzba sťažovateľa trvala len na tom základe, že prokurátor podal dňa
09. 04. 2008 obžalobu, teda bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu.
V zmysle čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe len skutočnosť, že bola
podaná, obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby súdom rozhodlo rozhodnutím
s účinkami pro futuro. Aj keď lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie
a samostatne v konaní pred súdom a trestný poriadok neurčuje lehotu súdu, dokedy má
rozhodnúť podľa § 242 Tr. por. pri preskúmaní obžaloby a podľa § 244 ods. 5 Tr. por. pri
predbežnom prejednaní obžaloby, sú súdy povinné rozhodovať tak, aby väzba v každom
štádiu konania trvala na základe príslušného súdneho rozhodnutia. V danom prípade bol
však sťažovateľ v období po 10. 04. 2008 do 12. 05. 2008 vo väzbe, na ktorú neexistuje
nijaký ústavne akceptovateľný zákonný dôvod, čím boli porušené jeho ústavné práva tak,
ako je to uvedené v jeho ústavnej sťažnosti.
Trestná vec sťažovateľa bola právoplatne ukončená rozsudkom Krajského súdu
v Trnave a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý si toho času
vykonáva. Nápravu porušenia ústavných práv sťažovateľa za tejto situácie nie je možné
dosiahnuť zrušením rozhodnutí, ktorými práva sťažovateľa boli porušené, preto navrhujem,
aby Ústavný súd SR sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie.
Tiež navrhujem, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania, ktoré
uplatňujem podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov ako súčet odmeny advokáta podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2
vyhlášky za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na
súd, doplnenie písomného podania na súd) a režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 za tri
úkony právnej služby. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby je 3.176,- Sk v roku
2008 (odmena celkom 3.176,- Sk x 2 = 6.352) a 115,90 € v roku 2009. Režijný paušál za
jeden úkon právnej služby je 190,- Sk v roku 2008 (spolu 190,- Sk x 2 = 380,- Sk) a 6,95 €
v roku 2009.“
Na základe uvedeného právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku
ústavnému súdu opätovne navrhol, aby vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, ako aj uznesením
krajského súdu z 27. mája 2008 a aby priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 300 € a náhradu trov konania v sume 346,31 € na adresu jeho
právneho zástupcu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti
len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby.
Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou
hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom
zasadnutí.
Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri
predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením
krajského súdu z 27. mája 2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu z 12. mája 2008. K porušeniu jeho práv malo dôjsť tým, že uznesením
krajského súdu bola potvrdená oprávnenosť ďalšieho trvania jeho väzby po 10. apríli 2008.
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,
Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe
zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého po uplynutí lehoty, na
ktorú bola jeho väzba uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 7/2008 z 8. februára 2008
v prípravnom konaní predĺžená, t. j. po 10. apríli 2008, mal okresný súd rozhodujúci
o obžalobe podanej proti nemu rozhodnúť aj o ďalšom trvaní dôvodov jeho väzby. Keďže
okresný súd o jeho väzbe nerozhodol, sťažovateľ považuje svoju väzbu od 10. apríla 2008
za nezákonnú. Okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa oneskorene, a to až
v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby na verejnom zasadnutí 12. mája 2008.
Podľa názoru predsedníčky krajského súdu bol postup krajského súdu v predmetnej
veci správny a včasný, keďže Trestný poriadok neurčuje záväznú lehotu na predbežné
prerokovanie obžaloby. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo primerané, že sa
v rámci predbežného prerokovania obžaloby rozhodlo o väzbe 27. mája 2008.
Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nemôže byť
titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že
bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom
rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní
naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07). Samotná
skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“
väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia
odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).
Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby
od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia, ktoré síce nadobudlo
platnosť, avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006 bolo
novelizované, bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť
o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného
poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku
dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní
väzby po podaní obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej
judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.
Podľa názoru ústavného súdu aj pri súčasnom znení ustanovenia § 76 ods. 5
Trestného poriadku je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby
o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby
v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za
zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať
o rozhodnutie súdu.
Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej
veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 10. apríla 2008 a obžaloba
bola podaná okresnému súdu iba deň predtým, teda 9. apríla 2008. Pokiaľ v takejto situácii
pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol,
potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať
obžalobu s takým časovým predstihom, aby súd mal objektívne možnosť včas rozhodnúť
o ďalšom trvaní väzby, a tak zaistiť jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením
lehoty väzby v prípravnom konaní, musí počítať s prepustením obvineného z väzby.
V súlade s § 192 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku bol krajský súd
v predmetnom konaní povinný preskúmať správnosť výrokov napadnutého rozhodnutia, ako
aj správnosť postupu konania predchádzajúceho jeho vydaniu. Vzhľadom na to ústavný súd
nemohol prihliadnuť ani na argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľ mal
namietať nezákonnosť svojej väzby z dôvodu uplynutia lehoty väzby v prípravnom konaní
v rámci opravného konania, resp. v podanej sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesením krajského súdu z 27. mája 2008 bolo
porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy (bod 1
výroku nálezu).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal taktiež porušenie svojho základného práva
podľa čl. 17 ods. 5 ústavy aj uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, právomocou
preskúmavať toto rozhodnutie však podľa § 190 a nasl. Trestného poriadku disponuje
krajský súd, a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
III.
Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie
práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť
na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením.
Ústavný súd zistil, že uznesením krajského súdu z 27. mája 2008 došlo k porušeniu
sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy. Zo spisového materiálu v tejto
veci vyplýva, že konanie v trestnej veci sťažovateľa bolo právoplatne ukončené rozsudkom
krajského súdu č. k. 6 To 56/2008-690 zo 6. novembra 2008, ktorým mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 9 mesiacov, ktorého výkon bol nariadený od 6. novembra
2008. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania ústavného súdu už existoval iný titul
obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, ktorým je rozsudok krajského súdu č. k.
6 To 56/2008-690 zo 6. novembra 2008, v dôsledku čoho sa stal návrh rozhodnutia
sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval zrušenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2008,
bezpredmetným.
Nebolo možné vyhovieť ani sťažovateľovej požiadavke o priznanie primeraného
zadosťučinenia, ktoré žiadal v sume 3 300 €. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade
neprichádza priznanie primeraného finančného zadosťučinenia do úvahy. Je to tak preto, že
už samotné vyslovenie porušenia základného práva, resp. slobody predstavuje primeranú
satisfakciu pre sťažovateľa, navyše odsudzujúcim rozsudkom č. k. 6 To 56/2008-690 zo
6. novembra 2008 bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
7 rokov a 9 mesiacov, pričom doba, počas ktorej bol vo výkone väzby, sa mu započítala do
doby výkonu trestu odňatia slobody.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred
ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ
namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným
súdom predstavovala sumu 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu sumu 190 Sk.
Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa za tri úkony právnej služby (príprava
a prevzatie veci a písomné podanie ústavnému súdu v roku 2008, doplnenie písomného
podania ústavnému súdu v roku 2009) priznal odmenu v sume spolu 326,75 € (210,85 €
+ 115,90 €) vrátane úhrady režijného paušálu v sume 19,56 € (12,61 € + 6,95 €), spolu
346,31 €.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009