Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 39/09
PDF · 233.88 KB
No categories available
II. ÚS 39/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 39/09-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2008 doručená sťažnosť Ing. A. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008 a žiada
vydať tento nález:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 Co 12/2008-108 zo dňa 18.09.2008
základné právo Ing. A. K. na súdnu a právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo
na spravodlivé a súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy,
porušené bolo.
Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 Co 12/2008-108 zo dňa
18.09.2008, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s rozsudkom
Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 29 C 80/07-68 zo dňa 14.12.2007 a vracia vec na nové
konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Ing. A. K. trovy právneho zastúpenia
do 60 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. I. J.“
Zo sťažnosti a z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 29 C 80/07 vyplýva, že sťažovateľ bol pôvodne ako žalovaný v 13. rade účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/93, v ktorom okresný súd rozsudkom
č. k. 14 C 9/93-314 z 8. októbra 2003 určil, že neb. V. K., naposledy bytom V., ktorý
zomrel..., bol v čase svojej smrti výlučným vlastníkom tej časti mpč. 4240/1 vedenej
v pozemnoknižnej zápisnici č. 3466 pre katastrálne územie V., ktorej podľa geometrického
2
plánu Ing. J. K. z 5. novembra 1992 zodpovedá parcela č. 2053/5 roľa o výmere 2 963 m.
Sťažovateľa ako účastníka konania na strane žalovaného zaviazal okresný súd nahradiť
štátu 12 498 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia žalobkyne. Tento rozsudok okresného
súdu potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 14/2004-378 z 25. októbra 2005 a zaviazal
sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 1 221 Sk. Rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2006.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 14/2004-378 z 25. októbra 2005 podal
sťažovateľ 19. júna 2007 sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol
uznesením č. k. IV. ÚS 203/07-10 z 31. augusta 2007 tak, že ju odmietol ako oneskorene
podanú.
Sťažovateľ doručil 5. apríla 2007 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy
konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/93, ktorou žiadal okresný súd,
aby obnovu označeného konania povolil a po jej povolení v obnovenom konaní rozsudkom
žalobu zamietol. Sťažovateľ tvrdil, že znalecký posudok Ing. J. K. z 5. novembra 1992 bol
vyhotovený nesprávne, nemá oporu v údajoch katastrálneho operátu a je nepreskúmateľný
v tej časti, kde došlo k zmene hraníc vo vzťahu k upravenej hranici parcely mpč. 4240/1
v nadväznosti na zúženie parcely KN 2047, jej predĺženie zo 170 m na 185 m a jej
posunutie do parcely vlastníka – 3 osoby. Uvedené vyplýva podľa názoru sťažovateľa zo
znaleckého posudku vyhotoveného Ing. M. K. v marci 2007 č. 1/2007, ktorý zohľadnil nové
dôkazy získané sťažovateľom vo februári 2007, ktoré síce existovali v čase pôvodného
konania, ale sťažovateľ ich bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní predložiť.
Takýmto dôkazom je geometrický plán na odčlenenie susednej parcely KN č. 2053/1
z 5. mája 1977, o existencii ktorého sa sťažovateľ podľa svojho tvrdenia dozvedel
preverovaním na Katastrálnom úrade v P. vo februári 2007, a práve tento dôkaz mohol pre
neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Geometrický plán z roku 1977 bol
vyhotovený na rozdelenie parc. č. 2053/1, ktorá bola predmetom konania, a v nadväznosti
na toto rozdelenie parcely bola zameraná aj parcela sťažovateľa KN č. 2047, 2046 a 1307,
pričom z neho je zrejmé, že parcela sťažovateľa mala šírku 24 m a 5 cm a dĺžku 170 m.
Dôvodom neúspechu sťažovateľa v konaní o povolenie obnovy bolo to, že sťažovateľovi sa
v pôvodnom konaní nepodarilo preukázať presne určenú veľkosť parcely KN č. 2047
a 2046, a tým skutočné vlastníctvo nehnuteľnosti v nadväznosti na LV č. 1579, k. ú. V.
O návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania rozhodol okresný súd
uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 14. decembra 2007 tak, že návrh
na povolenie obnovy konania sp. zn. 14 C 9/93 zamietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť
trovy konania žalobkyni. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na zistení, že geometrický
plán z roku 1977, ktorý sťažovateľ považuje za nový dôkaz vo veci sp. zn. 14 C 9/93,
predložil samotný sťažovateľ okresnému súdu v prílohe podania doručeného 1. decembra
2004. Okresný súd preto považoval za nesporné, že sťažovateľ týmto dôkazom disponoval
najneskôr 1. decembra 2004, a na jeho obsah prihliadol aj odvolací súd vo veci sp. zn.
7 Co 14/2004. Znalecký posudok Ing. M. K. sa rovnako opiera o geometrický plán
predložený okresnému súdu ešte 1. decembra 2004, a preto nie je ani tento dôkazom, ktorý
by sťažovateľ bez vlastnej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ 28. januára 2008
odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnuté rozhodnutie okresného
súdu tak, že obnova konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/93 sa
povoľuje. Zdôraznil, že geometrický plán Ing. K. bol vyhotovený nesprávne, tento nebol
súčasťou rozsudku vo veci sp. zn. 14 C 9/93 z 8. októbra 2003, okresný súd rozhodoval
o právach mŕtveho a Ing. K. v znaleckom posudku č. 1/2007 potvrdil nesprávnosť posudku
Ing. K. Sťažovateľom predložené dôkazy spolu s návrhom na obnovu konania dostatočne
preukazujú, že v obnovenom konaní by bolo potrebné vydať rozhodnutie pre sťažovateľa
priaznivejšie, pre takýto záver nie je potrebné, aby súd dospel k celkom bezpečnému záveru.
Novým dôkazom je aj vyjadrenie Správy katastra P. č. k. 607/2007/164Re z 11. apríla 2007
doručené v apríli 2007 okresnému súdu, z ktorého vyplýva, že geometrický plán Ing. K. bol
vyhotovený technicky nesprávne, pričom okresný súd na toto vyjadrenie neprihliadol vôbec.
Krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil uznesením č. k.
13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008 ako vecne správne a účastníkom konania náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 12/2008-108
z 18. septembra 2008 nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2008.
Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva podľa čl. 20
ústavy odôvodnil tým, že súdy zrušili vlastníctvo sťažovateľa k časti parcely KN č. 2047,
ktorú sťažovateľ a jeho predchodcovia užívali nerušene od roku 1939, čo vždy rešpektoval
i neb. V. K. K ukráteniu vlastníckych práv sťažovateľa došlo na základe neplatného
geometrického plánu vyhotoveného Ing. K., ktorý bol vyhotovený technicky nesprávne,
pretože zasahoval do parcely KN – C 2047, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľa a ktorá
nebola uvedená vo výkaze výmer. Takto krajský súd porušil princíp rovnakého zákonného
obsahu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, ako aj právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru, keďže k stranám sporu nebolo pristupované rovnako.
K sťažnosti doručenej ústavnému súdu pripojil sťažovateľ fotokópiu vyjadrenia
Správy katastra P. č. k. 607/2007/164Re z 11. apríla 2007, podľa ktorej „geometrický plán
č. 8/92-GS z katastrálneho územia V., vyhotovený Ing. J. K. ... je vyhotovený technicky
nesprávne, pretože zasahuje do parcely KN-C č. 2047, ktorá vo výkaze výmer nie je
uvedená. Parcela KN-C č. 2047 je zapísaná v liste vlastníctva a tento GP nevyčíslil výmeru,
ktorá sa podľa grafickej časti odčleňuje od parcely KN-C č. 2047 a pričleňuje k parcele
KN-C č. 2053/5“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008.
Mimo petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti, sťažovateľ uvádza
aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
ktoré však ústavný súd pokladá za súčasť jeho argumentácie. Podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje
na návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit), čo znamená, že ústavný súd rozhoduje
o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie
ústavného súdu.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vyčíta krajskému súdu, že potvrdil napadnuté
rozhodnutie okresného súdu, pričom riadne a dostatočne nezistil skutkový stav a vec
nesprávne právne posúdil, keď sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa v jeho odvolaní
proti rozhodnutiu okresného súdu.
Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:
„Žalovaný v 13. rade návrh na obnovu konania zdôvodnil v zmysle § 228 ods. 1
písm. a/, b/ O.s.p.
Podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť
návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez
svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom
konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Prvým dôvodom obnovy sú nové skutočností, rozhodnutia alebo dôkazy. Spoločným
predpokladom ich uplatnenia je, že ich navrhovateľ nemohol použiť bez svojej viny
v pôvodnom konaní a že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Skutočnosťou v tomto zmysle môže byť akákoľvek skutočnosť právne spôsobilá privodiť pre
navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pritom môže ísť o skutočnosť, ktorá sama
o sebe toto priaznivejšie rozhodnutie neprivodí, ale v spojení s ostatnými, už známymi,
skutočnosťami je na to spôsobilá. Pokiaľ takáto skutočnosť nie je významná pre posúdenie
veci, nie je daný dôvod obnovy. So zreteľom na ustanovenie § 154 ods. 1 O.s.p. musí ísť
o skutočnosti, ktoré nastali do doby vyhlásenia rozsudku, pretože len k týmto okolnostiam
mohol súd prihliadať. Druhým dôvodom obnovy sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané
v pôvodnom konaní. Ide o objektívnu nemožnosť. Pôjde napr. o prípad, keď sa účastník
dostal do dôkaznej núdze, pretože nemohol zistiť mená a adresy svedkov, nemohol obstarať
listiny, o ktorých vedel, že jestvujú. I v týchto prípadoch musí byť daná možnosť
priaznivejšieho rozhodnutia vo veci v prospech navrhovateľa.
V prípade návrhu žalovaného v 13. rade na povolenie obnovy konania nejde o dôvod
obnovy podľa § 288 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že
tento žalovaný už v základnom konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 9/93 mohol dať vyhotoviť
posudok Ing. M. K., o ktorý opiera dôvod obnovy v tomto konaní. Včasnejší znalecký
posudok Ing. M. K. by snáď mohol spochybniť doterajšie znalecké posudky, z ktorých
vychádzal súd prvého stupňa pri rozhodovaní v konaní pod sp. zn. 14 C 9/93. Teda nejde
o prípad, že by žalovaný v 13. rade tento dôkaz bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom
konaní, resp. ide o dôkaz, ktorý sa už mohol vykonať v pôvodnom konaní. Keďže neboli
splnené zákonné podmienky pre pripustenie obnovy konania dané v ustanovení § 288 ods. 1
písm. a/, b/ O.s.p., správne rozhodol súd prvého stupňa, ak návrh žalovaného v 13. rade na
obnovu zamietol.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
Posudzujúc toto odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk
dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval
primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec
podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do
odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Pokiaľ
ide o tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu
týkajúce sa vyjadrenia Správy katastra P. č. k. 607/2007/164Re z 11. apríla 2007, z ktorého
vyplýva, že geometrický plán Ing. K. bol vyhotovený technicky nesprávne, táto
argumentácia ani podľa názoru ústavného súdu nemá pre vec podstatný význam, a to práve
s ohľadom na obsah tohto vyjadrenia a z dôvodov obdobných, aké uviedol krajský súd
vo vzťahu k znaleckému posudku Ing. K.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho
odôvodnenia. Ústavný súd preto posudzoval rozhodnutie krajského súdu i z hľadiska, či
nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti.
Vo vzťahu k veci sťažovateľa ústavný súd v tejto súvislosti zhodne s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutia okresného súdu konštatuje, že
žiaden zo zákonom ustanovených dôvodov na povolenie obnovy konania daný nebol,
a preto všeobecné súdy postupovali v súlade so zákonom, keď návrh na obnovu konania
sťažovateľa zamietli. Ak by súdy postupovali inak, konali by v rozpore s ústavným
imperatívom konania len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Keďže rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti
a je aj riadne odôvodnené, dospel ústavný súd k záveru, že je vylúčené, aby ním mohlo
dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či
k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí aj to, že rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, a to tým, že
napadnutým rozhodnutím bol zbavený majetku, keď mu krajský súd „zrušil vlastníctvo“
k časti parcely KN č. 2047, a to na základe neplatného geometrického plánu vyhotoveného
Ing. K., ktorý bol vyhotovený technicky nesprávne, pretože zasahoval do parcely KN – C
2047, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľa a ktorá nebola uvedená vo výkaze výmer.
Podľa čl. 20 ods.1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu, krajský súd napadnutým rozhodnutím
rozhodoval o odvolaní sťažovateľa smerujúcom proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým
bol jeho návrh na povolenie obnovy konania vedený pred okresným súdom pod sp. zn.
14 C 9/93 zamietnutý. Predmetom konania, z ktorého vzišlo napadnuté rozhodnutie, bolo
iba posúdenie toho, či vo veci sťažovateľa, ktorý žiadal povoliť obnovu pôvodného konania,
sú naplnené dôvody na jeho obnovu, alebo nie. O vlastníctve k spornej nehnuteľnosti
s negatívnym výsledkom pre sťažovateľa rozhodoval okresný súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 9/93 a krajský súd vo veci sp. zn. 7 Co 14/2004, ktorá bola právoplatne
skončená 12. apríla 2006.
Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu č. k.
13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia, a sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009