Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 76/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

Advokátka kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa postupom Daňového

úradu Košice I a uznesením Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

z 2. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2008 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Daňového úradu Košice I

(ďalej aj „daňový úrad“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. z 2. októbra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v dňoch 20. až 22. decembra 2006 podal ako

daňový subjekt 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad Košice V.

Správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto

podaniach. Prípisom správcu dane sp. zn. /ZIM z 19. februára 2007 bolo

sťažovateľovi oznámené, že vzhľadom na osobitnú povahu prípadov požiadal v zmysle

ustanovenia o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o správe daní“) o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán, pričom však

neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti

takémuto nesprávnemu postupu zamestnancov správcu dane 5. marca 2007 námietku. Dňa

7. marca 2007 zaslal správcovi dane sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup jeho

zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní zákonných

procesných lehôt. Túto sťažnosť správca dane postúpil oddeleniu petícií a sťažností

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) 12. marca

2007. Dňa 19. marca 2007 dostal sťažovateľ 17 odpovedí správcu dane, v ktorých bolo

uvedené, že nebude vo veci rozhodovať. Toho istého dňa doručil sťažovateľ správcovi dane

podanie označené ako „Žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej

lehoty na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V.“, v

ktorom sa domáhal rozhodnutia vo všetkých začatých konaniach, a to nie postúpením veci

nadriadenému orgánu. Prípisom daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str.

zo 6. júna 2007 bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán

včas požiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach.

Neuvedenie času predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona. Dňa

22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené ako

„Sťažnosť – nerešpektovanie povinností rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a

právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ

námietky proti postupu zamestnanca správcu dane pri rozhodovaní o námietke proti postupu

zamestnanca správcu dane. Prípisom nového správcu dane Daňového úradu Košice I

sp. zn. /Šál zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že

predchádzajúci správca dane nemôže vydať žiadne rozhodnutie. Z prípisu daňového

riaditeľstva sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 vyplýva, že

neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená, nie je porušením

zákona. Zároveň bolo potvrdené, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých

konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené. Ďalšie sťažovateľovo podanie z 22. mája

2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti správcu dane rozhodnúť v 24 začatých

konaniach, bolo sťažovateľovi vrátené z dôvodu, že sťažnosť podal súdny exekútor, ktorého

treba považovať za orgán verejnej správy. Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn.

I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007 sa sťažovateľ po prvýkrát dozvedel, že

vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007, avšak napriek tomu

v 18 začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená. Rozhodnutím daňového riaditeľstva

sp. zn. z 28. februára 2007 bola delegovaná miestna príslušnosť

sťažovateľa z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I.

Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ žalobu „na začatie konania proti nečinnosti

orgánu verejnej správy“ krajskému súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. októbra 2008 bola žaloba zamietnutá.

Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu sp. zn. z 2. októbra 2008

a postup daňového úradu za porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

. Je to tak preto, že správca dane je v začatom daňovom konaní nečinný a odmieta

vydať rozhodnutie. Sťažovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis, no napriek tomu sa nedomohol nápravy. Postup správcu dane svedčí o jeho snahe

vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť v začatých daňových konaniach. Sťažovateľ považuje

za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania boli doručené správcovi dane,

pričom ustanovenie § 20 zákona o správe daní nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie

ukončené oznámením. Napokon ani správca dane pôvodne nespochybňoval svoju povinnosť

rozhodnúť o podaniach sťažovateľa, keďže požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty

na rozhodnutie. Podľa sťažovateľa nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v uznesení

krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je

podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky začatia daňového

konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového

konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní,

podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu

príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa

článku 46 ods. 1 , bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo

dňa 2. 10. 2008 a postupom Daňového úradu Košice I porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 2. 10. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach aj

Daňovému úradu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi

všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v postupom daňového úradu

(v nešpecifikovanom konaní) v jeho daňových veciach a rozhodnutím krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. z 2. októbra 2007.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

v petite sťažnosti bližšie neoznačený postup daňového úradu, pričom však z celého obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ daňovému úradu vyčíta, že jeho početnejšie podania

nevybavil formou rozhodnutia, ale iba písomným oznámením. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom

ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ využil, keď proti nečinnosti orgánu

verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -24 z 2. októbra 2008 tak, že návrh zamietol. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením krajského súdu č. k. -24

z 2. októbra 2008, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (, , ).

Porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

označeným uznesením krajského súdu sťažovateľ vidí najmä v spôsobe výkladu a následnej

aplikácie ustanovení § 20 a § 30a zákona o správe daní krajským súdom. Podstatou

sťažnosti je tak nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným

v napadnutom uznesení.

Na základe ustálenej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , , ).

Na uvedenom základe ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie

krajského súdu a dospel k záveru, že tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho označeného práva

je zjavne neopodstatnené.

Krajský súd v sťažovateľom napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„Za nečinnosť v zmysle je potrebné považovať pasivitu orgánov

verejnej správy, t. j, stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.

Začatie daňového konania v zmysle v znení

neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať

účinky začatia daňového konania. Týmto podnetom je buď príslušná forma iniciatívy

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. daňové priznanie) alebo formalizovaná

iniciatíva samotného správcu dane. Nie každé podanie daňového subjektu je však spôsobilé

vyvolať začatie daňového konania.

Na tunajšom súde prebiehajú konania vedené pod sp. zn. 7S/106/2007-7S/111/2007,

6S/126/2007-6S/132/2007 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí DR SR, v ktorých sa

rozhoduje o daňových povinnostiach navrhovateľa ako platiteľa DPH za zdaňovacie

obdobia do 31.12.2001.

Navrhovateľ v podaní doručenom DÚ Košice V dňa 20.12.2006 namietal nesplnenie

procesných podmienok začatého daňového konania z dôvodu nezákonného ukončenia

daňových kontrol za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia.

Túto otázku ako aj ďalšie námietky proti nezákonným krokom v daňových kontrolách

prislúchalo posudzovať daňovým orgánom v rámci týchto daňových kontrol (§ 15 ods. 8

) a v následných daňových vyrubovacích konaniach.

Vzhľadom k tomu odporca nie je povinný posudzovať tieto námietky spätne do

minulosti v samostatnom daňovom konaní.

Z uvedených dôvodov odporca nebol nečinný, ak o podaní navrhovateľa zo dňa

14.12.2006 nerozhodol formou rozhodnutia v zmysle , ale na

podanie navrhovateľa reagoval iba oznámením ...

Preto z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa bez pojednávania

v zmysle ako neodôvodnený zamietol.“

Predmetné uznesenie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, II.

ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s

procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa , a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009