Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 76/09
PDF · 177.39 KB
No categories available
III. ÚS 76/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátka kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového
úradu Košice I a uznesením Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
6 S 91/2007 z 2. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2008 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu Košice I
(ďalej aj „daňový úrad“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v dňoch 20. až 22. decembra 2006 podal ako
daňový subjekt 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad Košice V.
Správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto
podaniach. Prípisom správcu dane sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007 bolo
sťažovateľovi oznámené, že vzhľadom na osobitnú povahu prípadov požiadal v zmysle
ustanovenia § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o správe daní“) o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán, pričom však
neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti
takémuto nesprávnemu postupu zamestnancov správcu dane 5. marca 2007 námietku. Dňa
7. marca 2007 zaslal správcovi dane sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup jeho
zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní zákonných
procesných lehôt. Túto sťažnosť správca dane postúpil oddeleniu petícií a sťažností
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) 12. marca
2007. Dňa 19. marca 2007 dostal sťažovateľ 17 odpovedí správcu dane, v ktorých bolo
uvedené, že nebude vo veci rozhodovať. Toho istého dňa doručil sťažovateľ správcovi dane
podanie označené ako „Žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej
lehoty na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V.“, v
ktorom sa domáhal rozhodnutia vo všetkých začatých konaniach, a to nie postúpením veci
nadriadenému orgánu. Prípisom daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str.
zo 6. júna 2007 bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán
včas požiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach.
Neuvedenie času predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona. Dňa
22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené ako
„Sťažnosť – nerešpektovanie povinností rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a
právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ
námietky proti postupu zamestnanca správcu dane pri rozhodovaní o námietke proti postupu
zamestnanca správcu dane. Prípisom nového správcu dane Daňového úradu Košice I
sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že
predchádzajúci správca dane nemôže vydať žiadne rozhodnutie. Z prípisu daňového
riaditeľstva sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 vyplýva, že
neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená, nie je porušením
zákona. Zároveň bolo potvrdené, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých
konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené. Ďalšie sťažovateľovo podanie z 22. mája
2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti správcu dane rozhodnúť v 24 začatých
konaniach, bolo sťažovateľovi vrátené z dôvodu, že sťažnosť podal súdny exekútor, ktorého
treba považovať za orgán verejnej správy. Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn.
I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007 sa sťažovateľ po prvýkrát dozvedel, že
vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007, avšak napriek tomu
v 18 začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená. Rozhodnutím daňového riaditeľstva
sp. zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 bola delegovaná miestna príslušnosť
sťažovateľa z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I.
Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ žalobu „na začatie konania proti nečinnosti
orgánu verejnej správy“ krajskému súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 S 91/2007
z 2. októbra 2008 bola žaloba zamietnutá.
Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2008
a postup daňového úradu za porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy. Je to tak preto, že správca dane je v začatom daňovom konaní nečinný a odmieta
vydať rozhodnutie. Sťažovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis, no napriek tomu sa nedomohol nápravy. Postup správcu dane svedčí o jeho snahe
vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť v začatých daňových konaniach. Sťažovateľ považuje
za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania boli doručené správcovi dane,
pričom ustanovenie § 20 zákona o správe daní nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie
ukončené oznámením. Napokon ani správca dane pôvodne nespochybňoval svoju povinnosť
rozhodnúť o podaniach sťažovateľa, keďže požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty
na rozhodnutie. Podľa sťažovateľa nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v uznesení
krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je
podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky začatia daňového
konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového
konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní,
podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu
príslušnému konať vo veci.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 91/2007 zo
dňa 2. 10. 2008 a postupom Daňového úradu Košice I porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 S 91/2007 zo dňa 2. 10. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach aj
Daňovému úradu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Daňový úrad Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi
všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu
(v nešpecifikovanom konaní) v jeho daňových veciach a rozhodnutím krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 91/2007 z 2. októbra 2007.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
v petite sťažnosti bližšie neoznačený postup daňového úradu, pričom však z celého obsahu
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ daňovému úradu vyčíta, že jeho početnejšie podania
nevybavil formou rozhodnutia, ale iba písomným oznámením. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom
ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ využil, keď proti nečinnosti orgánu
verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 6 S 91/2007-24 z 2. októbra 2008 tak, že návrh zamietol. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 6 S 91/2007-24
z 2. októbra 2008, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).
Porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
označeným uznesením krajského súdu sťažovateľ vidí najmä v spôsobe výkladu a následnej
aplikácie ustanovení § 20 a § 30a zákona o správe daní krajským súdom. Podstatou
sťažnosti je tak nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným
v napadnutom uznesení.
Na základe ustálenej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Na uvedenom základe ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie
krajského súdu a dospel k záveru, že tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho označeného práva
je zjavne neopodstatnené.
Krajský súd v sťažovateľom napadnutom uznesení okrem iného uviedol:
„Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov
verejnej správy, t. j, stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.
Začatie daňového konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať
účinky začatia daňového konania. Týmto podnetom je buď príslušná forma iniciatívy
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. daňové priznanie) alebo formalizovaná
iniciatíva samotného správcu dane. Nie každé podanie daňového subjektu je však spôsobilé
vyvolať začatie daňového konania.
Na tunajšom súde prebiehajú konania vedené pod sp. zn. 7S/106/2007-7S/111/2007,
6S/126/2007-6S/132/2007 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí DR SR, v ktorých sa
rozhoduje o daňových povinnostiach navrhovateľa ako platiteľa DPH za zdaňovacie
obdobia do 31.12.2001.
Navrhovateľ v podaní doručenom DÚ Košice V dňa 20.12.2006 namietal nesplnenie
procesných podmienok začatého daňového konania z dôvodu nezákonného ukončenia
daňových kontrol za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia.
Túto otázku ako aj ďalšie námietky proti nezákonným krokom v daňových kontrolách
prislúchalo posudzovať daňovým orgánom v rámci týchto daňových kontrol (§ 15 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb.) a v následných daňových vyrubovacích konaniach.
Vzhľadom k tomu odporca nie je povinný posudzovať tieto námietky spätne do
minulosti v samostatnom daňovom konaní.
Z uvedených dôvodov odporca nebol nečinný, ak o podaní navrhovateľa zo dňa
14.12.2006 nerozhodol formou rozhodnutia v zmysle § 30 zákona č. 511/1992 Zb., ale na
podanie navrhovateľa reagoval iba oznámením ...
Preto z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa bez pojednávania
v zmysle § 250t ods. 4 O.s.p. ako neodôvodnený zamietol.“
Predmetné uznesenie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Pretože namietané
rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2009